Pojem liturgia, ktorý sa dnes bežne používa, bol prvýkrát zavedený v latinskej forme liturgica v roku 1558 Gregorom Cassandrom. Mabillon naproti tomu použil slovo liturgia prvý raz v roku 1585. Toto označenie nadväzovalo na byzantský rítus a vzťahovalo sa predovšetkým na svätú omšu. Až v 18. storočí sa tento termín a jeho odvodeninu rozšírili na celú kultovú činnosť Cirkvi. Latinskí autori v stredoveku, keď písali o službe Božej Cirkvi, používali také označenia, ako: cultus, mysterium, sacrum a pod.
Zmena slovníka je pochopiteľná aj v oblasti liturgie. V minulosti boli zavedené do rímskeho obradu zákonité rozmanitosti. Pojem „prispôsobenie", zapožičaný z misijného jazyka, by mohol viesť k tomu, aby sme mysleli na zmeny predovšetkým výnimočného a vonkajšieho charakteru.
V NZ sa toto slovo vyskytuje zriedkavo, najčastejšie v liste Hebrejom, a to vo význame:
- označuje rituálny kult SZ
- je používaný na označenie verejnej služby (luturgmi sú výbercovia daní, materiálna pomoc atď.)
- označuje verejný duchovný kult NZ (Sk 13,2).
Etymológia a význam slova liturgia
Najstaršia forma: leturgia, v rímskych časoch dôsledkom jazykovej evolúcie - liturgia. Toto slovo sa skladá z dvoch výrazov: z prívlastku leistos - ľudový a ergon - čin, činnosť. V Grécku sa slovom liturgia označovali rôzne činy, činnosti politického i spoločenského typu. Patrilo k nim organizovanie pretekov, behov, festivalov atď. Význam slova sa postupne vyvíjal až nadobudol význam akéhokoľvek činu, ktorý vykonávali obyvatelia, až sa nakoniec prijal kultový význam a znamenal úctu vzdávanú bohom, zvlášť v mystériách.
Zvnuknutia Ducha Svätého po svätom Petrovi (porov. Sk 10) svätý Pavol rozšíril cestu Cirkvi (porov. Gal 2, 2-10) bez toho, že by vtesnal evanjelium do hraníc Mojžišovho zákona, ale aj sám zachovával to, čo prijal z tradície pochádzajúcej od Pána (porov. 15. Keď sa prvé spoločenstvá kresťanov schádzali na lámanie chleba v prvý deň týždňa, ktorý sa stal dňom Pána, (porov. Sk 20, 7; Zjv 1,10), spĺňali príkaz Pána, ktorý - v kontexte pamiatky židovskej Veľkej noci - ustanovil pamiatku svojho umučenia.
Pokusy definovať liturgiu
Jestvovalo a jestvuje rad pokusov označiť liturgiu. Oni sa menili počas storočí v závislosti od pohľadov na liturgiu. Možno teda hovoriť o juridických (ceremoniálna a dekoratívna činnosť katolíckeho kultu, ktorá je viditeľná zmyslami), estetizujúcich, dekoratívnych či teologických tendenciách. Vo formovaní chápania liturgie mala zvláštny význam encyklika PIA XII. z r. 1947 Prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Povedal, že liturgia obsahuje úplný verejný kult mystického tela Ježiša Krista, a teda Jeho Hlavy i údov. Východiskovým bodom bolo chápanie kultu ako aktu čnosti zbožnosti. Povinnosť sláviť kult vyplýva z faktu stvorenia - stvorenie vzdáva úctu Stvoriteľovi - ako aj z faktu vykúpenia. Pokračovaním Kristovho kultu je liturgia. Ako chápal liturgiu II. VK je obsiahnuté v Konštitúcii o liturgii (1963). Táto konštitúcia vychádza od Boha Otca, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. Pre uskutočnenie svojho plánu Boh vykonal rôzne činnosti. Mnoho ráz a rozličným spôsobom zjavoval a realizoval svoje spásne zámery. Činnosti Boha Otca smerovali ku Kristovi, k plnosti časov, v ktorých odveké Slovo Božie sa nerozlučne spojili s prirodzenosťou človeka.
Liturgia je spásnym dialógom: odpoveď Cirkvi na spásnu činnosť sa najčastejšie nazýva kultom. Dva teologické rozmery liturgie dovoľujú hovoriť o jej dialogickom charaktere. Ide o službu Boha pre ľudí a službu Cirkvi pre Boha, ako dar a odovzdanie sa, ako spásu a Eucharistiu (vzdávanie vďaky). Tento dialóg realizuje Boh v Ježišovi skrze DSV cez slovo podávané otcami viery, cez dedičstvo cirkevných otcov, cez tradíciu a živé svedectvo a cez symbolické činnosti - účinné znaky. Slovo a znaky tvoria podstatnú skutočnosť liturgie.
Liturgia je odhalením Cirkvi: v liturgii si Cirkev čoraz plnšie uvedomuje a odhaľuje svoju podstatu a poslanie, manifestuje svoju opravdivú prirodzenosť. V slávení eucharistie sa Cirkev manifestuje ako spoločenstvo pozvaných a zhromaždených Bohom v DSV, ako spoločenstvo v Kristovi, tzn. krstom ponorených do jeho smrti a zmŕtvychvstania. Vo vzťahu k liturgii má zvláštny význam snúbenecký rozmer Cirkvi, Cirkev ako mystické telo Krista, ako aj spoločenstvo putujúcich do domu Otca či ako rodina putujúca k Otcovi.
Kristologický fundament liturgie
V Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dala sa nám plnosť Božej služby (SC 5). Celý život Krista bol veľkou liturgickou činnosťou. Napr. galilejské učenie a etapa jeruzalemská. Liturgia slávená Kristom v DSV bola nielen najdokonalejšia, ale mala aj charakter, ktorý napĺňal konečné a definitívne zámery Boha Otca vo vzťahu k ľudstvu. Obeta Kristova spôsobila svoje účinky skôr, ako bola prinesená. Jej vďačí svet za nový život. Spásny čin Ježiša otvoril budúcnosť. Obsiahol v sebe celé dejiny spásy. Dielo vykúpenia ľudí a dokonalého zvelebovania Boha vykonané počas celého života Krista, zvlášť v paschálnom mystériu požehnaného umučenia, smrti, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia (SC 5) je základom liturgie Cirkvi. Bez tohto činu by nebolo kresťanskej liturgie. Liturgia slávená v Cirkvi z nariadenia Krista „toto robte na moju pamiatku“ je darom, ktorý priniesol Kristus a odovzdal ho Cirkvi. Spása a posvätenie ľudí ako aj zvelebovanie Boha, ktoré sú cieľom liturgických činností, nerealizujú sa individualisticky. Boh chce spasiť človeka vo vzájomnom vzťahu medzi ľuďmi. Zhromažďuje ľud. Liturgia je pokračovaním paschálneho mystéria Krista. Uskutočňuje sa v liturgii pod rúškom znakov (symbolov). Ňou sa vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné telo Kristovo, teda Hlava a údy, preukazuje ňou Bohu všetok verejný kult (SC 7). Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi.
Prítomnosť Krista v liturgii: Kristus, oslávený Kyrios (Pán), ktorý sedí po pravici Božej, naďalej vykonáva svoje večné kňazstvo v liturgii Cirkvi a je v nej prítomný rôznym spôsobom. Ježiš je prítomný v liturgii ako živý znak a obraz neviditeľného Boha, daný Otcom. Ježiš Kristus je sviatosťou Boha. V liturgii je Staviteľ mostu, prostredník plnosti Božieho života. Je prvým konajúcim podmetom v Cirkvi a zároveň predmetom úcty. Liturgia skutočne adresuje modlitby Bohu cez Krista v DSV. Na úzke spojenie Krista s Cirkvou odkazuje podobenstvo o viniči (Jn 15, 1 -9), scéna posledného súdu (Mt 25, 41 - 46), a rozlúčková reč Ježiša (Jn 13, 21 -36). O spôsoboch prítomnosti Krista v Cirkvi, a zvlášť v liturgii, hovoria tri dokumenty: Konštitúcia o liturgii, encyklika Pavla VI. Tajomstvo viery a inštrukcia Mystérium Eucharistie. Konštitúcia o liturgii poučuje, že Kristus je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a zvlášť v liturgických činnostiach. A to v obete sv. omše, v osobe celebranta, pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný i vo sviatostiach, vo svojom slove (SC7). Tajomstvo viery k vyššie uvedeným skutočnostiam podáva obšírnejšiu motiváciu, ktorá sa zakladá na náuke Cirkevných Otcov. Kristus je prítomný v spoločenstve Cirkvi putujúcej do prístavu spásy. Kristus je prítomný v liturgii celý, tzn. vo svojej osobe a svojim spásnym dielom. Jeho prítomnosť je aj trinitárna. Kristova prítomnosť realizovaná vždy v DSV má dialogický charakter. Vymenované formy prítomnosti sú reálne. Prítomnosť v Eucharistii má zasa dodatočne ešte hodnotu substancionálnej prítomnosti.
DSV (Duch Svätý) v liturgii: na liturgickej činnosti participuje celá Najsvätejšia Trojica. Boh Otec svoje odveké plány spásnej lásky voči ľudstvu realizuje cez svojho Syna v DSV. Teda začiatok spásnej činnosti je u Otca a pokračuje skrze Krista v DSV. DSV je prítomný tak v prvej zostupujúcej činnosti ako aj vo vystupujúcej činnosti cez Krista k Otcovi. Zoslanie DSV inauguruje kresťanskú liturgiu. DSV pôsobil od začiatku stvorenia sveta a v celých dejinách spásy. Jeho činnosť sa radikálne prejavila v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, DSV sa stal prameňom života pre Cirkev. Sprítomňuje to, čo vykonal Ježiš od vtelenia až po nanebovstúpenie. On neustále oživuje liturgiu. Je jej prvým animátorom. Stojí na začiatku, pri vykonávaní i v cieli každej sviatostnej udalosti. Zvláštnym miestom pôsobenia DSV je Eucharistia. Bez tejto činnosti eucharistická anamnéza by bola obyčajným psychologickým opakovaním. Preto nás neudivuje fakt, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod DSV (epikléza). Liturgia sa uskutočňuje tu na zemi. Keď DSV pokračuje v liturgii, stále používa materiálne elementy z tohto sveta, aby ich začlenil rukami kňaza v geste obetovania do prúdu oslavy Boha.
Význam liturgie v katolíckej cirkvi
Liturgia slávi spásu ľudí a zvelebovanie Boha pod rúškom znakov: spásna činnosť Boha sa uskutočňuje skrze znaky, pod rúškom znakov. Liturgia je kozmom znakov. Všetko v nej je symbolom. Znaky v liturgii obsahujú tak jej zostupujúcu činnosť, ako aj vystupujúcu. Znak slúži ako prostriedok, most medzi dvoma svetmi, je cestou poznania inej skutočnosti. Čo a týka jednotlivých druhov znakov obyčajne sa líšia podľa kritérií zmyslov, ktorými sú pozorované. Teda máme znaky akustické (verbálne a neverbálne), zrakové, chuťové, dotykové, čuchové. Podľa spojenia s časom: statické (farby, predmety, chlieb, víno, svetlo) a dynamické (činnosť, lámanie chleba, rozdeľovanie, používanie, obmytie, zapaľovanie atd.). Podľa významu: ukazujúce (značka zákruty na ceste), ustanovujúce (tabuľa so znamením zastavenia). Podľa spôsobu informácií: ktoré sa vzťahujú na veci, osoby, ktoré vytvárajú spojenie, spolupôsobia. Znak akýmsi spôsobom zjavuje skutočnosť, odhaľuje ju, súčasne skrýva. Tvorí výzvu pre človeka, vzbudzuje chuť odhaliť túto skutočnosť. Symboly sú prostredníkmi identifikácie. Symbol neodkazuje na inú skutočnosť ako znak. Symbol je časťou skutočnosti, participuje na nej. Symbol jestvuje v činnosti, v konaní, je živou skutočnou udalosťou. Keby sme ho chceli vysvetliť až do samého konca museli by sme ho zničiť. Liturgia je svetom znakov - symbolov. Všetko v nej je znakom - liturgické zhromaždenie, osoba celebranta, liturgický čas, priestor miest určených na slávenie liturgie, šaty, predmety, pomôcky. Predovšetkým však sväté sviatosti. Jedny zo znakov majú svoj pôvod u Ježiša (eucharistia, krst) a iné sformovala tradícia, ktorá sa tvorila životom vo viera a láske Krista. Liturgia žije predovšetkým biblickými symbolmi. Praktizované cez storočia podľahli rôznym premenám z jednej strany obohacujúcim, ale z druhej strany aj deformujúcim. Cirkev si žiada, aby liturgia pozostávajúca z Bohom ustanovenej nemeniteľnej časti a z častí meniteľných, ktoré sa postupom času môžu alebo majú meniť, ak do nich vkĺzli veci, čo menej zodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa stali menej vhodnými (SC 21). Obrady majú vynikať vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam (SC 34). Liturgické znaky majú podľa koncilu nasledujúce oblasti obsahu:
- spomienkový, pripomína predchádzajúce, prípravné činnosti Boha v dejinách spásy
- uskutočňujúci, spásna skutočnosť vykonaná Ježišom sa stáva v DSV prítomná v liturgickej činnosti
- eschatický, prognostický
- zaväzujúci, konkrétna liturgická činnosť prináša so sebou nutnosť istých postojov, pokračovania v každodennom živote.
Duch Svätý
Liturgia je sviatkom v najhlbšom zmysle slova. Zmŕtvychvstanie Krista robí zo života človeka neustály sviatok. Svätiť znamená vysloviť svoje áno vo vzťahu k svetu a celej Božskej skutočnosti. Sviatok sa uskutočňuje v spoločnosti, ktorú zhromaždí Boh. Celebrovaním sa uskutočňuje spásne mystérium Krista v prostredí Cirkvi a z kameňov buduje dom rodiny Božej. Skrze elementy Svetla privádza k radosti, skrze slovo ľudí podáva slovo Božie, skrze gestá vedie k stretnutiu, skrze ticho buduje slobodu, skrze symboly vedie k skutočnosti, skrze to, čo je ľudské, vedie k Božskému.
Liturgia je prameňom a vrcholom: liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a súčasne je prameňom, z ktorého vyplýva celá jej sila. V nej nachádzajú svoj prameň všetky apoštolské práce Cirkvi. Čo sa týka hodnoty, práve liturgii patrí prvé miesto. Srdcom prijatá viera vedie k sviatostnému kontaktu s Bohom. Týmto spôsobom sa dotýkame troch zásadných oblastí činnosti Cirkvi: martýria (svedok), služby lásky (diakonia) a liturgie.
Liturgia a iné pobožnosti: výnimočné hodnoty liturgie nie sú konkurenciou s inými formami zbožnosti. Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi. Duchovný život sa neobmedzuje iba na účasť na samotnej liturgii (SC 12). Kresťan musí tiež vojsť aj do svojej izby a v skrytosti sa modliť. Preto konštitúcia odporúča pobožnosti kresťanského ľudu. Musia byť usporiadané tak, aby sa zhodovali s liturgiou, aby z nej vychádzali a k nej viedli (SC 13).
Liturgická duchovnosť - pietas liturgica: liturgia a život sú tak úzko medzi sebou spojené, že jedno je obsiahnuté v druhom. Život bez liturgie robí miesto pre idoly. Na vzájomné spojenie liturgie a života poukazuje už samotné slovo pietas - zbožnosť. Ak kult Boha nevedie k druhému človeku, tak je zle chápaný. Telo Kristovo je svätyňou Boha a Ježiš zvelebuje Otca celým svojim životom. Boh všetkých povoláva k svätosti a toto znovu pripomenul II. VK v Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi. Svätosť Cirkvi sa musí neustále prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch rodí vo veriacich. Je jeden Boh, jeden Kristus, jeden DSV a jedno paschálne mystérium. V realizovanom povolaní k svätosti jestvuje jeden spoločný cieľ. Tradícia Cirkvi potvrdzuje jestvovanie mnohých ciest, ktoré vedú k Bohu, mnoho škôl duchovnosti (benediktínska, františkánska, karmelitánska atď.) a mnoho typov duchovnosti. Samotné slovo duchovnosť je odvodené od DSV, ktorý vedie duchovný život človeka. Kresťanská duchovnosť znamená dokonalejšie, plnšie praktizovanie kresťanského života. Aktívna účasť na liturgii sa stáva, ako sama liturgia, prameňom a vrcholom života, ktorý vyjadruje mystérium Krista v konkrétnej každodennosti. Je formovaní kresťanského života na základe sviatostí, zvlášť na základe účasti na Eucharistii, ktorá vedia až k vydávaniu svedectva vo svete. Liturgická duchovnosť je celoživotným procesom. Súčasne však možno hovoriť aj o akejsi kríze duchovnosti, ktorá sa spája s krízou samotnej viery. Výraz liturgickej duchovnosti musí zohľadniť charakteristické znamenia súčasnej civilizácie, ktorá je civilizáciou nielen bohatstva materiálneho, ale aj civilizáciou hlboko laickou. Úvaha o forme duchovnosti musí ísť smerom iniciácie do spoločenského humanizmu, ktorý bude budovaním bratstva všetkých v Kristovi, ďalej iniciácie do technického humanizmu ako protiváha k zmenám, ktoré priniesla mechanizácia a technizácia života a napokon uvedenie do historického humanizmu.
Ujalo sa označenie liturgie ako lex orandi - norma modlenia sa. Antická Cirkev, zvlášť na Východe, rada označovala liturgiu ako prvú teológiu. Znamenalo to, že práve liturgia je prvým miestom, na ktorom sa antická viera uskutočňovala. Naproti tomu depozit viery (lex credendi) ako norma viery, a vzťah medzi liturgiou a dogmou sa vyjadruje známym výrokom: normu viery tvorí norma modlitby. Znamená to, že liturgia je svedkom tradície, svedectvom viery.
Konštitúcia Sacrosanctum Concilium sa postarala o istú inkulturáciu rímskeho obradu, keď stanovila Normy na prispôsobenie liturgie povahe a tradícii jednotlivých národov a zaistila prispôsobenia v liturgických knihách (porov, nižšie bod 53-61) ako aj nakoniec v niektorých prípadoch, hlavne v misijných krajinách, hlbšie prispôsobenia (porov, nižšie č.
Prvým a významnejším stupňom inkulturácie je preklad liturgických textov do národných jazykov. Príprava prekladov, ako aj v prípade potreby ich revidovanie, sa musí robiť podľa smerníc Apoštolskej Stolice. Pri zachovaní všetkého, čo obsahujú texty typického latinského vydania a zohľadnení rôznych literárnych druhov, preklad textov má byť nielen ľahko zrozumiteľný účastníkom (porov. Hoci všetky národy, i tie najjednoduchšie, majú vhodný náboženský jazyk na vyjadrovanie modlitby, predsa má liturgický jazyk svoje vlastné charakteristické rysy. Okrem toho musia prekladatelia brať do úvahy súvislosť medzi textom a liturgickým úkonom, požiadavky hovorenej komunikácie a literárnej hodnoty živého jazyka národa.
Čo sa týka obradu uvedenia do kresťanského života, konferencie biskupov musia obozretne a rozvážne rozhodnúť, „čo možno prijať... Obrad manželstva si v mnohých krajinách vyžaduje čo najväčšie prispôsobenie, aby nebol cudzí spoločenským zvykom.
V každom čase a u všetkých národov sú pohrebné obrady poznačené osobitnými obradmi, obdarené často veľkou výrazovou silou. To si žiada, aby konferencia biskupov, skôr ako pristúpi k hlbšiemu prispôsobeniu, využila najprv všetky možnosti dané liturgickými knihami, zvážila už zavedené prispôsobenia a prípadne ich zrevidovala. Užitočnosť alebo nevyhnutnosť takého prispôsobenia sa môže týkať niektorej z vyššie uvedenej matérie (porov. vyššie bod 53-61), pričom iné zostávajú nezmenené.
Konferencia biskupov má preskúmať to, čo sa musí v liturgických sláveniach zmeniť vzh... Nedeľa Božieho slova, ktorá sa z rozhodnutia pápeža Františka slávi každý rok na Tretiu nedeľu v Cezročnom období,1 pripomína všetkým pastierom i veriacim význam a hodnotu Svätého písma pre kresťanský život, ako aj vzťah medzi Božím slovom a liturgiou: „Ako kresťania sme jeden ľud, ktorý kráča dejinami, posilňovaný prítomnosťou Pána uprostred nás, ktorý k nám hovorí a živí nás. Deň venovaný Biblii nemá byť len ,raz do rokaʻ, ale raz po celý rok, pretože naliehavo potrebujeme zblízka a dôverne spoznať Sväté písmo a Zmŕtvychvstalého, ktorý v spoločenstve veriacich neprestajne rozdáva slovo a láme chlieb.
Poriadok biblických čítaní stanovený Cirkvou v lekcionári nás otvára pre poznanie celého Božieho slova. Preto je nevyhnutné rešpektovať stanovené čítania, nenahrádzať ich či nevynechávať a používať tie verzie biblických textov, ktoré sú schválené na použitie v liturgii. Čítanie textov z lekcionára predstavuje puto jednoty medzi všetkými veriacimi, ktorí ich počúvajú. Počas liturgického roka sa na základe biblických čítaní v homílii vysvetľujú tajomstvá viery a normy kresťanského života. Najmä kňazi majú teda „veľkú zodpovednosť, aby vysvetľovali Sväté písmo a všetkým umožnili mu porozumieť.
Cirkev vždy venovala osobitnú pozornosť tým, ktorí hlásajú Božie slovo v zhromaždení: kňazom, diakonom a lektorom. Cirkev vyzýva k tomu, aby sa pre vzácnosť Božieho slova nezaobchádzalo s ambónou z ktorej sa hlása,22 len ako s funkčným zariadením, ale ako s miestom dôstojným pre Božie slovo, ktoré korešponduje s oltárom: ak totiž hovoríme o pokrme Božieho slova a Kristovho tela, týka sa to tak ambóny, ako aj - a predovšetkým - oltára.23 Ambóna je vyhradená pre čítania, spev responzóriového žalmu a veľkonočného chválospevu (Exsultet).
V dňoch pred alebo po Nedeli Božieho slova je vhodné podporiť formačné stretnutia, ktoré by vyzdvihovali hodnotu Svätého písma v rámci liturgických slávení. Nedeľa Božieho slova je tiež najvhodnejšou príležitosťou na hlbšie pochopenie vzájomnej previazanosti medzi Svätým písmom a liturgiou hodín, modlitbou žalmov a chválospevov posvätného ofícia, a tiež biblickými čítaniami. Spomedzi mnohých svätcov a svätíc, ktorí svedčili o evanjeliu Ježiša Krista, možno vyzdvihnúť príklad sv. Hieronyma a jeho veľkú lásku k Božiemu slovu.