Svätosť pre každého: Príklady nasledovania hodné Svätého Otca

Svätosť by nemala byť vzdialená ani človeku 21. storočia. Nie je len rezervovaná pre vybraných, ale usilovať o ňu by sme sa mali všetci. Každého z nás si Pán totiž vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske.

Svätosť ako originál

Na jednej súťaži záhradkárov a ovocinárov zvíťazil ovocinár z Čile. Predstavil sa stromom, ktorý prinášal pätoraké ovocie - čerešňu, mandarínku, marhuľu, nektarinku a slivku. Teda z jedného kmeňa vyrástlo päť druhov ovocia. Keď sa zamyslíme nad podstatou svätosti, keď myslíme na svätých a na ovocie ich života, uvedomíme si, že to všetko vyrástlo z jediného kmeňa, ktorým je Ježiš Kristus.

Keď si necháme hoci nakrátko a narýchlo premietnuť profil toľkých svätcov, o ktorých vieme, že sú v nebi a iste je ich oveľa viac, veď nevieme o tých, ktorí nie sú zapísaní v martyrológiu, a predsa v nebi sú, uvedomíme si, že každý bol jedinečný. Boh každého z nich „zaštepil“ do jediného kmeňa, ktorým je Kristus, ale zároveň dal každému a má pre každého človeka originálne dary. On netvorí kópie, ako to vyhlásil novodobý blahoslavený mladík Carlo Acutis: „Všetci sa rodia ako originál…“

Od každého človeka závisí, ako bude nakladať s originalitou, jedinečnosťou, ktorú dostal od svojho Stvoriteľa. Koľkí ľudia svoju jedinečnosť nedocenia, životom sa vezú… a potom o nich platí pokračovanie Carlovho výroku: „no mnohí zomierajú ako fotokópia“.

O blahoslavených a svätých „obyvateľoch“ neba platí: Narodili sa ako Božie „originály“, vo svojom živote spoznali svojho Boha a jeho plán s ich životom a v spolupráci s Božou milosťou, zaštepení do „kmeňa“, ktorým je Ježiš Kristus, priniesli originálne „ovocie“ svojho života. Žili spokojní s „výbavou“, ktorú od Boha dostali, „nepoškuľovali“ závistlivo po daroch iných ľudí a po ovocí ich života, ale „prinášali ovocie v pravý čas“ (porov. Ž 1, 3). Ovocie jedinečné, ktoré mali priniesť práve oni - každý jeden z nich.

Spoločenstvo svätých

Zdajú sa nám vzdialení, ďaleko v nebi, oslávení, už bezstarostní, v nebi, kde „Boh zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude“(Zjv 21, 4)? Nie sú nám vzdialení. Pripomeňme si pravdy našej viery o Cirkvi: „Veríme v spoločenstvo všetkých veriacich v Krista, čiže tých, ktorí putujú na tejto zemi, tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev. Svätí sú nám blízki, oni prežili život na tejto zemi, poznajú čo to je žiť na tejto zemi!

Životopisy svätých sú „hrubou knihou“, ktorú sa oplatí často brať do rúk, lebo sú to skúsenosti života normálnych ľudí - takých, akí sme my, ale tých, ktorí dosiahli najväčší úspech života - nebo.

Príklady svätosti

Z veľkého počtu svätcov môžeme nakrátko spomenúť aspoň niektorých. Najväčšou svätou, Kráľovnou všetkých svätých je Panna Mária, o ktorej verím, že vieme dosť. Prežívame Rok sv. Jozefa, ktorý je nepochybne jedným z najväčších svätcov, hoci bol v minulosti značne zabudnutý, ale zvlášť tento rok sme mali a máme možnosť načerpať o ňom veľa poznania, ktoré v nás môže zanechať trvalú stopu. Z prvotných čias Cirkvi spomeniem svätých apoštolov. Prečo práve ich? Preto, lebo ich si Ježiš vyvolil za stĺpy Cirkvi, ktorú pekelné brány nepremôžu (porov. Mt 16, 18). A postaral sa o to, aby moc, ktorú dal im, bola odovzdávaná z pokolenia na pokolenie cez biskupov, nástupcov apoštolov.

Čím sa vyznačovali muži, ktorých si vyvolil Pán a ktorým na čele s Petrom zveril Cirkev? Pozrime sa na apoštola Petra. Vieme veľmi dobre, že tento apoštol prechádzal rôznymi etapami života, a že boli chvíle, keď bol ochotný tasiť meč a brániť Ježiša Krista svojou silou a obetou vlastného života. Ale príde moment a on trikrát zaprie Krista. Príde moment, keď je plný nadšenia, vyskočí z loďky a behá po vode, ale o chvíľu je plný pochybností a už sa aj potápa. Mali by sme povedať, že apoštol sv. Peter, je postavou, ktorá je príliš labilná? Ktorá nie je schopná a spoľahlivá? Ľudsky povedané - áno a keby robil konkurz do niektorej z dnešných firiem, je vysoko pravdepodobné, že by neobstál a už vôbec by ho nedali na vedúce miesto. Veď takého labilného človeka nám netreba. A čo urobil Ježiš? Práve na tomto človekovi postavil Cirkev. „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Teda v tej chvíli Ježiš jasne hovorí, ukazujúc na Petra: „Teba si použijem.“ Teba, takého labilného, nestáleho, takého nespoľahlivého. Teba si použijem. Ale nie preto, aby sa ukázalo, aký si ty sebestačný, ale aby sa ukázala Božia moc. Aby sa prejavilo, že Boh aj na takýchto vratkých nohách dokáže budovať svoje kráľovstvo. A ostatní apoštoli? Boli bezchybní? Evanjeliá nemlčia ani o chybách apoštolov. Vybrala by si ich prosperujúca firma aj s ich chybami a v takom zložení do vedenia?

Treba sa nám naozaj skloniť pred hĺbkou dôvery, ktorú Ježiš prejavuje voči človekovi. Voči slabému, krehkému, nespoľahlivému, nestabilnému človekovi. Nech by sme si vzali životopis ktoréhokoľvek svätého, okrem Panny Márie, v živote ani jedného z nich nenájdeme trvalý stav bez hriechu, nenájdeme v nich ľudí bez chýb, bojov, bez problémov. Ani jeden nebol bez kríža v rôznej podobe. V tom sú nám blízki a zároveň svedčia o tom, že všetko sa dá prekonať, zvládnuť s pomocou Božej milosti.

Keď sa pozrieme na sv. Augustína, pred obrátením naozaj hriešnika - sám opísal svoj život - vidíme, že chodil všelijakými bludnými „cestami“, ale bola v ňom túžba po pravde - túto hodnotu hľadal. A Pravda - Ježiš sa mu dal nájsť, lepšie povedané, On si našiel jeho - Augustína. Keď sa v Augustínovi odohrávali boje a zaoberal sa otázkou, ako má žiť, ktorou cestou kráčať, začul detský hlas: „Vezmi a čítaj.“ Poobzeral sa, ale v záhrade, kde sa nachádzal, nevidel nijaké dieťa. Zobral knihu Svätého Písma, otvoril list Rimanom a tam čítal slová, ktoré by sa dali zhrnúť takto: „Zanechajte svoj život v nečistote, opilstve, smilstve, oblečte sa v Ježiša Krista a žite počestne.“ Augustína tieto slová veľmi oslovili a dá sa povedať, že vtedy nabral potrebnú silu, ísť už týmto novým smerom, a bola to sila Božieho slova, ktorá ho nasmerovala aby už takto kráčal ďalej.

Máme v ňom príklad, vzor? Čítame Sväté písmo, Katechizmus katolíckej Cirkvi? Poznáme svoju vieru, aby sme ju mohli aj uplatňovať v praktickom živote? Čo čítajú naše deti, mládež? Čím sa človek sýti, tým sa postupne stáva. Sýtime sa nielen pokrmom, ale aj myšlienkami a názormi.

Spomeňme pre povzbudenie aspoň niektorých svätcov našich čias. Treba povedať, že od detí, cez mladých, cez manželov, zasvätených, kňazov, biskupov, pápeža, chorých, zdravých, učených, jednoduchých,… všetci si nájdu v spoločenstve svätých svätca alebo sväticu, ktorý mal v niečom podobný život, ako každý z nás. V prvom rade by nám mali byť veľmi blízki naši krstní a birmovní patróni, ale ak spomenieme aspoň niektorých ďalších svätých - skôr z dnešných čias - a začneme od detí, máme pred očami napríklad svätých - fatimské deti - Františka a Hyacintu, Máriu Goretti, Dominika Savia, už citovaného bl. Carla Acutisa, bl. Pier Giorgia Frassatiho, svätých Louis a Zéliu Martinovcov - rodičov tiež sv. Terézie z Lisieux, ďalších svätých - Giuseppe Moscatiho (lekára), Editu Steinovú, Pátra Pia, Matku Terezu, Jána Pavla II. … a určite by nám mali byť veľmi blízki blahoslavení a svätí, ktorí vyšli z nášho národa alebo na našom území pôsobili - blahoslavení - Zdenka Schelingová, Anka Kolesárová, Titus Zeman, Metod Dominik Trčka, Sára Salkaházi, biskupi - Vasiľ Hopko, Pavol Gojdič, svätí Košickí mučeníci.

Nesmieme zabudnúť na naše „korene“, na tých, ktorých nám poslal Boh, aby nám priniesli vieru - na sv. Cyrila a Metoda. Máme veľké možnosti dostávať sa k informáciám zvlášť cez internet. Vyhľadávajme si životy svätých, povzbudzujme sa ich príkladom. Máme príklady svätých, máme sa o čo oprieť, ale aj koho prosiť o pomoc.

Svätí sú svätými hlavne preto, že prežívali vo svojom živote lásku, ktorú čerpali od Krista a ktorá im dávala silu pre celý život. A láska nie je egoistická. Preto oni ani v nebi „nezaháľajú“, ale myslia na svojich bratov a sestry putujúcich na zemi, aby im pomáhali. Ale aj my sme nejakým príkladom pre druhých.

Ponúkame prehľad svätcov, ktorí môžu byť inšpiráciou pre rôzne skupiny ľudí:

Homília pápeža Františka v Prešove

V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka na Božskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho v Prešove:

„My - hlása sv. Pavol - ohlasujeme Krista ukrižovaného (…), Božiu moc a Božiu múdrosť“. Z druhej strany apoštol netají, že kríž v očiach ľudskej múdrosti predstavuje niečo celkom iné: je „pohoršením“ a „bláznovstvom“ (1 Kor 1, 23 - 24). Kríž bol nástrojom smrti, a predsa z neho vzišiel život. Bol tým, na čo sa nikto nechcel pozerať a predsa nám zjavil krásu Božej lásky. Preto ho uctieva svätý Boží ľud a oslavuje liturgia dnešného sviatku.

Evanjelium sv. Jána nás vedie a pomáha nám vstúpiť do tohto tajomstva. Evanjelista totiž stál práve tam, pod krížom. Hľadí na už mŕtveho Ježiša, zaveseného na dreve a píše: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo…“ (Ján 19, 35). Najprv vidí. Ale čo videl Ján pod krížom? Určite to, čo videli iní: Ježiš, nevinný a dobrý, brutálne zomiera medzi dvomi zločincami. Jedna z mnohých nespravodlivostí, jedna z mnohých krvavých obetí, ktoré nemenia dejiny, jedna z mnohých ukážok, že tok udalostí vo svete sa nemení: dobrí sú odstránení a zlí víťazia a prosperujú. V očiach sveta je kríž prehrou.

Aj nám hrozí nebezpečenstvo, že sa zastavíme pri tomto prvom povrchnom pohľade, že neprijmeme logiku kríža; že neprijmeme, že Boh nás zachraňuje dovoľujúc, aby sa na ňom vyzúrilo zlo sveta. Neprijať, alebo len slovami, Boha slabého a ukrižovaného a snívať o bohu silnom a triumfálnom. Je to veľké pokušenie. Koľkokrát túžime po kresťanstve víťazov, po triumfálnom kresťanstve, ktoré by bolo dôležité a významné, oslavované a uctievané.

Svätý Ján videl v kríži Božie dielo. Spoznal v ukrižovanom Kristovi Božiu slávu. Nehľadiac na zdanie videl, že On neprehral, ale je Boh, ktorý sa dobrovoľne ponúka za každého človeka. Prečo to urobil? Mohol si zachrániť život, mohol sa držať obďaleč od našich najbiednejších a najkrutejších dejín. A predsa, chcel vojsť do vnútra, ponoriť sa do nich. Preto si vybral najťažšiu cestu: kríž. Aby nebol na zemi žiadny človek až tak zúfalý, že by sa s ním nemohol stretnúť. Dokonca aj v beznádeji, v tme, v opustenosti, v hanbe za svoju biedu a omyly. Práve tam, kde si myslíme, že Boh nemôže byť, práve tam vstúpil. Aby zachránil kohokoľvek, kto je zúfalý, chcel okúsiť zúfalstvo. Aby sa naša najtrpkejšia beznádej stala aj jeho, zvolal na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46; Ž 22,1). Zvolanie, ktoré zachraňuje. Zachraňuje, lebo Boh zobral na seba dokonca aj našu opustenosť.

Ako sa môžeme naučiť vidieť v kríži slávu? Niektorí svätí učili, že kríž je ako kniha, ktorú, treba otvoriť a čítať, aby sme ju spoznali. Knihu nestačí kúpiť, pozrieť sa na ňu a vystaviť si ju doma na peknom mieste. To isté platí pre kríž: je namaľovaný alebo vytesaný na mnohých miestach našich chrámov. Krížikov je nespočetne veľa: na krku, v dome, v aute, vo vrecku. Ale neosoží nám to, ak sa nezastavíme, nezahľadíme na Ukrižovaného a neotvoríme mu srdce, ak sa nenecháme očariť jeho ranami, otvorenými pre nás, ak sa naše srdce nenaplní dojatím a nebudeme plakať pred Bohom, ktorý je zranený z lásky k nám. Ak tak neurobíme, kríž pre nás zostane neprečítanou knihou, ktorej názov a autora dobre poznáme, ale ktorá nemá vplyv na náš život.

Z nazerania na kríž vychádza druhý krok: vydávanie svedectva. Keď sa pohľadom ponoríme do Ježiša, jeho tvár sa začne odrážať na našej: jeho črty sa stanú našimi, Kristova láska si nás podmaní a premení nás. Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo Kristovej lásky vo veľmi ťažkých časoch, keď všetky okolnosti radili mlčať, zostať v bezpečí, nevyznávať vieru. Ale nemohli, nemohli nevydávať svedectvo. Koľko ušľachtilých ľudí trpelo a zomrelo tu na Slovensku kvôli menu Ježiš! Svedectvo naplnené z lásky k Tomu, na koho toľko hľadeli.

Myslím aj na naše časy, v ktorých nechýbajú príležitosti vydávať svedectvo. Tu, vďaka Bohu, nie sú kresťania prenasledovaní, ako v mnohých iných častiach sveta. Zosvetštenie a vlažnosť však znehodnocujú svedectvo, kým kríž vyžaduje jasné svedectvo, pretože kríž nechce byť zástavou, ktorú by vystavovali, ale čistým prameňom nového spôsobu života. Aký spôsob? Ten evanjeliový, toho z Blahoslavenstiev.

Svedok, ktorý má kríž v srdci a nie iba na krku, nevidí nikoho ako nepriateľa, ale všetkých ako bratov a sestry, za ktorých Ježiš dal život. Svedok kríža si nepamätá krivdy z minulosti a nenarieka nad prítomnosťou. Svedok kríža nepoužíva podvodné spôsoby a svetskú moc: nechce vnucovať sám seba a svojich, ale obetovať svoj život za iných. Nehľadá vlastné výhody, aby sa potom ukázal zbožný: toto by bolo náboženstvo pretvárky, nie vydávanie svedectva ukrižovaného Boha. Svedok kríža nasleduje len jednu stratégiu, tú Majstrovu: pokornú lásku.

Drahí bratia a sestry, videli ste svedkov. Zachovajte si milú spomienku na osoby, ktoré vás živili a vychovávali vo viere. Boli to skromni a jednoduchí ľudia, ktorí dali svoj život, milovali až do konca. To sú naši hrdinovia, hrdinovia každodennosti a práve ich životy menia dejiny. Svedkovia plodia nových svedkov, lebo sú darcami života. Takto sa šíri viera: nie mocou sveta, ale múdrosťou kríža; nie štruktúrami, ale svedectvom. Na Kalvárii stála s Jánom Matka Božia. Nikto nevidel tak ako ona otvorenú knihu kríža a nevydal o tom svedectvo skrze pokornú lásku. Na jej príhovor prosme o milosť obrátiť pohľad srdca na Ukrižovaného.

tags: #prihovor #sv #otca #na #post