Liturgia Krista, najvyššieho a večného kňaza: Význam a poslanie

Tento článok sa zaoberá významom liturgie Krista, najvyššieho a večného kňaza, v kontexte kresťanskej viery. Kresťanské kňazstvo možno pochopiť len vo svetle novosti Krista, ktorý ustanovil služobné kňazstvo ako reálnu účasť na svojom jedinom kňazstve.

Kristov služobník a správca Božích tajomstiev má v ňom teda priamy vzor a najvyšší ideál. V plnom súlade s týmto poslaním Kristus zostal po celý život v stave panenstva, čo znamená jeho úplné odovzdanie sa službe Bohu a ľuďom.

I. Kristus, Najvyšší a Večný Kňaz

Kresťanské kňazstvo, ktoré je nové, možno pochopiť len vo svetle novosti Krista, najvyššieho a večného Veľkňaza, ktorý ustanovil služobné kňazstvo ako reálnu účasť na svojom jedinom kňazstve. Kristus, jediný Otcov Syn, mocou svojho vtelenia sa stal prostredníkom medzi nebom a zemou, medzi Otcom a ľudským pokolením.

Kňazstvo ako účasť na Kristovom poslaní

Kresťanské kňazstvo, ktoré je nové, možno pochopiť len vo svetle novosti Krista, najvyššieho a večného Veľkňaza, ktorý ustanovil služobné kňazstvo ako reálnu účasť na svojom jedinom kňazstve. Kristov služobník a správca Božích tajomstiev má v ňom teda priamy vzor a najvyšší ideál. V plnom súlade s týmto poslaním Kristus zostal po celý život v stave panenstva, čo znamená jeho úplné odovzdanie sa službe Bohu a ľuďom.

Ježiš, ktorý si vybral prvých služobníkov spásy a chcel, aby boli zasvätení do poznania tajomstiev nebeského kráľovstva, aby boli z osobitného titulu Božími spolupracovníkmi a jeho vyslancami, nazýval ich priateľmi a bratmi, pre nich obetoval seba, aby boli posvätení v pravde, sľúbil hojnú odmenu každému, kto opustí dom, rodinu, manželku a deti pre Božie kráľovstvo. Ba slovami, plnými tajomstva a očakávania, aj odporúčal dokonalejšie zasvätenie sa nebeskému kráľovstvu panenstvom ako osobitným darom.

Odpoveď na Božie povolanie je odpoveďou lásky na lásku, ktorú nám Kristus dokázal vznešeným spôsobom; halí sa do tajomstva v osobitnej láske k dušiam, ktorým On vyslovil svoje najzaväzujúcejšie výzvy. Preto voľba posvätného celibátu Cirkev vždy považovala za "znak a podnet lásky"; znak bezvýhradnej lásky, podnet lásky, otvorenej voči všetkým. Veď on je a má byť zriedkavý a mimoriadne významným príkladom života, ktorého pohnútkou a silou je láska a človek v nej vyjadruje svoju výnimočnú veľkosť.

Keď sa kňaz venuje službe Pánovi Ježišovi a jeho mystickému Telu v úplnej slobode, ktorá je uľahčená vlastnou totálnou obetou, plnším spôsobom uskutočňuje jednotu a harmóniu svojho kňazského života. Kristus to povedal sám: "Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu" a apoštol Pavol sa neváhal vystaviť každodennej smrti, aby u svojich veriacich dosiahol slávu Krista Ježiša.

Kňaz v spoločenstve veriacich, zverených jeho starostlivosti, je dnešným Kristom; jeho najväčšia dôstojnosť pramení z toho, že vo všetkom napodobňuje jeho obraz a nasleduje jeho osobitný príklad: vo svojom vnútornom živote, ako aj v živote služby. Božie kráľovstvo nie je z tohto sveta, tu na zemi je prítomné tajomným spôsobom a svoju dokonalosť dosiahne slávnym príchodom Pána Ježiša.

II. Historický kontext a vývoj chápania celibátu

Veľmi zdĺhavé, ale zaiste poučné by bolo štúdium historických dokumentov o cirkevnom celibáte. Západná Cirkev už od začiatku 4. storočia pod vplyvom zásahov rôznych oblastných koncilov i rímskych pápežov upevnila, rozšírila a schválila túto prax. Boli to predovšetkým najvyšší pastieri a učitelia Božej Cirkvi, strážcovia a interpreti dedičstva viery a svätých kresťanských mravov, čo podporovali, obhajovali a obnovovali cirkevný celibát v nasledujúcich epochách dejín, aj keď sa vyskytovala opozícia i v samom klére a morálka dekadentnej spoločnosti nenapomáhala hrdinskosť čnosti.

Mne časovo najbližší rímski pápeži vyjadrili svoju horlivosť i náuku, ktorou osvietili a podnietili klérus zachovávať celibát; aj ja chcem využiť príležitosť, a vzdať osobitný hold najsvätejšej pamäti môjho bezprostredného predchodcu, ktorý ešte žije v srdci sveta a ktorý na Rímskej synode, za úprimného súhlasu kléru nášho mesta, povedal: "Zarmucuje ma, že... niekto môže blúzniť o vôli katolíckej Cirkvi a vhodnosti zrieknuť sa toho, čo po stáročia bolo a zostane jednou z najvznešenejších a najčistejších ozdôb jej kňazstva.

Ak je legislatíva východnej Cirkvi v otázke celibátu kléru iná, ako bola definitívne určená na Trulánskom koncile v roku 692 a ako bola otvorene uznaná na II. Zároveň je mi však povzbudením ponechať disciplínu, týkajúcu sa celibátu kléru, apológia panenstva, ktorú máme od východných Otcov.

Znie mi napríklad v mysli hlas sv. Gregora Naziánskeho, ktorý nám pripomína, že "panenský život je obrazom šťastia, čo nás čaká v budúcom svete". A nemenej ma v tom povzbudzuje aj chváloreč na kňazstvo sv. Navyše netreba podotýkať, že aj na východe za biskupov vysviacajú len neženatých kňazov a sami kňazi nemôžu uzavrieť manželstvo po kňazskej vysviacke.

III. Výzvy a ťažkosti celibátu v súčasnosti

Cirkev, ako som to vyššie povedal, dobre vie, že voľba posvätného celibátu, ktorá predpokladá rad tvrdých sebazaprení, čo sa človeka hlboko dotýkajú, prináša so sebou aj vážne ťažkosti a problémy, na ktoré sú dnešní ľudia osobitne citliví. Mohlo by sa totiž zdať, že celibát nie je v súlade so slávnostným uznaním ľudských hodnôt zo strany Cirkvi na poslednom koncile. Ale z pozornejšej úvahy vyplynie, že ak kňaz z lásky ku Kristovi obetuje ľudskú lásku, aká sa prežíva v rodine, je to v skutočnosti mimoriadny hold tejto láske.

Na druhej strane Cirkev nemôže a nechce nebrať do úvahy, že voľbu celibátu - ak sa koná s ľudskou a kresťanskou múdrosťou a zodpovednosťou - riadi milosť, ktorá neruší a nerobí na prirodzenosti násilie, ale ju pozdvihuje a dáva jej nadprirodzenú schopnosť a silu. Spoľahlivé poznanie skutočných ťažkostí celibátu je pre kňaza užitočné, ba nutné, aby si plne uvedomil to, čo si celibát vyžaduje, aby bol autentický a blahodarný.

Keďže to už aj veda potvrdila, nie je správne opakovať, že celibát je proti prirodzenosti, lebo protirečí legitímnym fyzickým a citovým požiadavkám, naplnenie ktorých je potrebné pre úplnosť a dozretie ľudskej osobnosti. Človek, stvorený na Boží obraz a Božiu podobu, nie je len telo a pohlavný pud nie je v ňom všetkým.

Voľba celibátu neznamená ignorovanie a pohŕdanie pohlavným pudom a citovosťou, čo by škodilo fyzickej a psychickej rovnováhe kňaza, ale vyžaduje si jasné poznanie, bedlivú vládu nad sebou a múdre sublimovanie vlastnej psychiky na vyššej úrovni. Legitímna prirodzená túžba muža milovať ženu a založiť si rodinu sa celibátom potlačí, ale nikde nie je povedané, že manželstvo a rodina je jedinou cestou celkového dozretia ľudskej osoby. Láska v srdci kňaza nevyhasla.

Ak kňazovi chýba priama osobná skúsenosť manželského života, určite mu na základe jeho formácie, služby a osobitnej milosti stavu nebude chýbať možno ešte hlbšie poznanie ľudského srdca, ktoré mu umožní dostať sa do styku s týmito problémami a ich príčinami a stať sa tak svojimi radami platnou pomocou manželom a kresťanským rodinám. Je pravda, že kňaz je pre svoj celibát osamelým človekom. Jeho samota však nie je prázdna, lebo je naplnená Bohom a prekypujúcim bohatstvom jeho kráľovstva.

Eucharistia ako vrchol a centrum kňazskej služby

Ak je Eucharistia vrcholom a centrom života Cirkvi, podobne je ním aj v kňazskej službe. Pastoračné aktivity kňazov sú rôznorodé. Ak si k tomu predstavíme sociálne a kultúrne podmienky súčasného sveta, ľahko pochopíme, aké veľké nebezpečenstvo rozptýlenosti vo veľkom množstve rozmanitých úloh im hrozí.

Takýmto spôsobom je kňaz schopný zvíťaziť nad každým pokušením rozptýlenia, nachádzajúc v eucharistickej obete pravý stred svojho života a svojej služby, duchovnú energiu potrebnú na to, aby mohol plniť rozličné pastoračné úlohy. Jeho dni sa tak stanú skutočne eucharistickými.

Z centrálneho významu Eucharistie v živote a službe kňazov pochádza aj jej ústredný význam v pastorácii v prospech kňazských povolaní. Predovšetkým preto, lebo prosba o povolania v nej nachádza miesto maximálneho spojenia s modlitbou Krista, najvyššieho a večného Kňaza; ale aj preto, lebo pozorná starostlivosť o eucharistickú službu zo strany kňazov, spojená s povzbudzovaním do vedomej, aktívnej a plodnej účasti veriacich na Eucharistii, vytvára účinný príklad a je stimulom na veľkodušnú odpoveď mladých na Božie volanie.

Boh si často poslúži práve príkladom horlivej pastoračnej lásky niektorého kňaza, aby zasial a rozvinul v srdci mladého človeka semeno volania na kňazstvo. To všetko jasne dokazuje, aká bolestná a vzdialená od normálneho stavu je situácia, keď kresťanskej komunite - hoci sa pre počet a rôznosť veriacich nazýva farnosťou - chýba kňaz, ktorý by ju viedol.

Farnosť je totiž spoločenstvom pokrstených, ktorí vyjadrujú a potvrdzujú svoju identitu predovšetkým slávením eucharistickej obety. To si však vyžaduje prítomnosť kňaza, ktorému jedine prináleží obetovať Eucharistiu in persona Christi. Keď v komunite chýba kňaz, právom sa hľadá nejaká náhrada, aby mohli pokračovať nedeľné slávenia.

Rehoľníci a laici, ktorí vedú svojich bratov a sestry v modlitbe, takto chvályhodne uskutočňujú spoločné kňazstvo všetkých veriacich, založené na milosti krstu. Sviatostná neúplnosť týchto slávení musí podnecovať celé spoločenstvo predovšetkým do toho, aby sa s ešte väčšou horlivosťou modlilo, nech Pán pošle robotníkov do svojej žatvy (porov. Mt 9, 38); a musí ich tiež podnecovať do toho, aby zaangažovali aj všetky ostatné základné prvky primeranej pastorácie povolaní, avšak bez upadnutia do pokušenia hľadať riešenie aj za cenu zníženia morálnych a formačných kvalít, ktoré sa požadujú od kandidátov na kňazstvo.

Im teda patrí aj povinnosť uchovávať v komunite živý hlad po Eucharistii, ktorý vedie k tomu, aby sa usilovali nepremeškať ani jednu príležitosť na slúženie svätej omše, využívajúc aj príležitostnú prítomnosť kňaza, ktorému v jej slúžení nebráni cirkevné právo.

Spoločenstvo a Eucharistia

Cirkev putujúca na tejto zemi je povolaná udržiavať a napomáhať tak spoločenstvo s Bohom - Trojicou, ako aj spoločenstvo medzi veriacimi. a v ktorej zároveň vyjadruje samu seba. Nie náhodou sa výraz communio stal jedným z pomenovaní tejto vznešenej sviatosti. (communio znamená prijímanie, ako aj spoločenstvo - pozn. Eucharistia sa teda javí ako vrchol všetkých sviatostí, lebo privádza k dokonalosti spoločenstvo s Bohom Otcom prostredníctvom identifikácie s jednorodeným Synom pôsobením Ducha Svätého. Práve preto je vhodné v duši neustále pestovať túžbu po eucharistickej sviatosti.

Tu sa zrodila prax duchovného prijímania, šťastne rozšírená v Cirkvi a odporúčaná svätými učiteľmi duchovného života. Dôvodom slávenia Eucharistie však nesmie byť len rozvoj spoločenstva, ktoré predpokladá ako jestvujúce, aby ho upevňovalo a viedlo k dokonalosti. Najsvätejšia sviatosť vyjadruje puto spoločenstva tak v neviditeľnom rozmere, kde nás v Kristovi pôsobením Ducha Svätého spája s Otcom a medzi sebou navzájom, ako aj vo viditeľnom rozmere, ktorý zahŕňa spoločenstvo v náuke apoštolov, sviatostí a v hierarchickom usporiadaní. Len v tomto kontexte je možné legitímne slávenie Eucharistie a pravá účasť na nej. Z toho vyplýva potreba vlastná samotnej Eucharistii - aby sa slávila v spoločenstve a konkrétne v integrite svojich zväzkov.

Neviditeľné spoločenstvo - i keď svojou povahou je v procese stáleho rastu -, ktorým sme sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4), a v praktizovaní čností viery, nádeje a lásky. Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú mať plnú účasť na Eucharistii a prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28).

Svätý Ján Zlatoústy silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam môj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Eucharistia a spoveď sú dve sviatosti, ktoré sú navzájom úzko späté. Ak Eucharistia sprítomňuje vykupiteľskú obetu kríža, sviatostne ju predlžujúc, znamená to, že z nej vyplýva aj trvalá požiadavka na obrátenie, osobná odpoveď na výzvu, ktorou sa svätý Pavol obracia na kresťanov v Korinte: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20)

Ak teda kresťana ťaží vo svedomí ťažký hriech, pokánie prostredníctvom sviatosti zmierenia sa stáva záväznou cestou umožňujúcou plnú účasť na eucharistickej obete. Keďže ide o hodnotenie svedomia, úsudok o stave milosti sa týka, prirodzene, samého zainteresovaného. V prípade vonkajšieho správania, ktoré je závažne, viditeľne a trvalo v protiklade s morálnymi normami, Cirkev sa vo svojej pastoračnej starostlivosti o poriadok v spoločenstve a z úcty k tejto sviatosti musí cítiť povolaná zasiahnuť.

Keďže Eucharistia je najvyšším sviatostným prejavom spoločenstva Cirkvi, vyžaduje si, aby bola slávená v kontexte úplnosti aj vonkajších vzťahov spoločenstva. Eucharistia si vyžaduje, aby boli putá spoločenstva vo sviatostiach, osobitne v krste a kňazskej vysviacke, reálnymi. Nie je možné dať sväté prijímanie osobe, ktorá nie je pokrstená alebo odmieta úplnú pravdu viery o eucharistickom tajomstve. Kristus je pravda a vydáva svedectvo pravde (porov. Jn 14, 6; 18, 37), preto sviatosť jeho tela a krvi nepripúšťa pretvárky. Z toho vyplýva, že skutočne eucharistické spoločenstvo sa nemôže stiahnuť samo do seba, akoby bolo sebestačné, ale musí byť v zhode so všetkými ostatnými katolíckymi spoločenstvami. Cirkevné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym pápežom.

Bolo by teda veľkým nepochopením, ak by sa sviatosť, ktorá je výsostne sviatosťou jednoty Cirkvi, slávila bez pravého spoločenstva s biskupom. spoločenstvo s ním je vnútornou požiadavkou slávenia eucharistickej obety. Tu pramení veľká pravda, vyjadrená v liturgii rozličnými spôsobmi: „Každé slávenie Eucharistie sa koná nielen v jednote s vlastným biskupom, ale aj s pápežom, s biskupským zborom, s celým klérom a so všetkým ľudom. Eucharistia tvorí spoločenstvo a vychováva k spoločenstvu.

Svätý Pavol napísal korintským veriacim, ako veľmi sú ich roztržky, ktoré sa objavujú pri eucharistických zhromaždeniach, v protiklade s tým, čo slávia - s Pánovou večerou. V dôsledku toho ich vyzval, aby sa zamysleli nad pravou podstatou Eucharistie a tak sa vrátili k pravému bratskému duchu (porov. 1 Kor 11, 17 - 34). A z tohto konštatovania vyvodzuje: „Kristus Pán (…) posvätil na obetnom stole tajomstvo nášho pokoja a našej jednoty. Táto osobitná účinnosť v napomáhaní spoločenstva, ktorá je vlastná Eucharistii, je jedným z dôvodov významu nedeľnej svätej omše.

Neskôr, v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, keď som načrtával pastoračnú cestu Cirkvi na začiatku tretieho tisícročia, chcel som položiť osobitný dôraz na nedeľnú Eucharistiu, zdôrazňujúc jej účinnosť pri tvorení spoločenstva. „Svätá omša“ - napísal som, - „je privilegovaným miestom, kde sa spoločenstvo trvale zvestuje a pestuje. Chrániť a napomáhať cirkevné spoločenstvo je úlohou každého veriaceho, ktorý nachádza v Eucharistii ako sviatosti jednoty Cirkvi oblasť osobitnej starostlivosti.

Ešte v konkrétnejšej podobe a s väčšou zodpovednosťou sa táto oblasť týka pastierov Cirkvi, každého podľa vlastného stupňa a vlastného cirkevného úradu. Preto Cirkev stanovila normy, ktoré slúžia na to, aby napomáhali časté a plodné pristupovanie k eucharistickému stolu, ako aj vymedzila objektívne podmienky, v ktorých nemožno prijímanie udeľovať. Starostlivosť v napomáhaní ich verného zachovávania sa stáva praktickým vyjadrením lásky k Eucharistii a k Cirkvi.

Eucharistia a ekumenizmus

V prospech toho, aby sme Eucharistiu považovali za sviatosť cirkevného spoločenstva, je argument, na ktorý pre jeho dôležitosť nesmieme zabúdať: myslím na jej vzťah s ekumenickým úsilím. Všetci musíme ďakovať Najsvätejšej Trojici za to, že mnohých veriacich zo všetkých častí sveta sa v posledných desaťročiach dotkla vrúcna túžba po jednote medzi všetkými kresťanmi. Bola to účinná milosť, ktorá dala do pohybu aj nás, synov Katolíckej cirkvi, ako aj našich bratov z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev.

Keď predkladá túto modlitbu Otcovi svetla, od ktorého pochádza „každý dobrý údel, každý dokonalý dar“ (Jak 1, 17), Cirkev verí v jej účinnosť, lebo sa modlí v spojení s Kristom, hlavou a ženíchom, ktorý si prisvojuje volanie svojej nevesty a spája ho so svojou vykupiteľskou obetou. Práve preto, že jednota Cirkvi - ktorú Eucharistia uskutočňuje prostredníctvom obety a účasti na Pánovom tele a krvi - si bezvýhradne vyžaduje úplné spoločenstvo vo zväzkoch vyznávania viery, sviatostí a cirkevnej správy, nie je možné koncelebrovať túto eucharistickú liturgiu, kým sa nevytvorí integrita uvedených zväzkov.

Podobná koncelebrácia by nebola platným prostriedkom a mohla by sa naopak prejaviť ako prekážka pri dosahovaní plného spoločenstva, zdôrazňujúc zmysel odstupu od cieľa a vnášajúc nejasnosť do jednej alebo druhej pravdy viery alebo posilňujúc ju. Cesta k plnej jednote sa nemôže uskutočňovať inak ako v pravde. Rád by som však poukázal na to, čo som dodal v encyklike Ut unum sint, keď som sa vyjadril k nemožnosti mať účasť na eucharistickom prežívaní: „Avšak túžobne si želáme spoločne sláviť Eucharistiu Pána a už toto želanie bude spoločnou oslavou a spoločnou prosebnou modlitbou.

Ak v nijakom prípade nie je právoplatná koncelebrácia, pokiaľ chýba plné spoločenstvo, to isté neplatí, čo sa týka rozdávania svätého prijímania v mimoriadnych okolnostiach osobám patriacim k cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Vtedy je totiž kritériom nutnosť postarať sa o vážnu duchovnú potrebu na večnú spásu jednotlivých veriacich, a nie na uskutočňovanie intercommunia, nemožného, kým sa plne nevytvoria viditeľné zväzky cirkevného spoločenstva.

V encyklike Ut unum sint som aj ja prejavil ocenenie tohto ustanovenia, ktoré umožňuje postarať sa o spásu duší s primeraným rozlišovaním: „V tejto súvislosti je dôvodom radosti spomenúť si, že katolícki kňazi môžu v určitých ojedinelých prípadoch vysluhovať sviatosť Eucharistie, pokánia alebo pomazania chorých iným kresťanom, ktorí síce ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ale túžobne si želajú prijať sviatosti, prosia o ne a vyznávajú vieru, akú v týchto sviatostiach vyznáva Katolícka cirkev. Je potrebné pozorne sledovať tieto podmienky, ktoré sú neodvolateľné, i keď ide o jednotlivé presne určené prípady, pretože odmietnutie jednej alebo viacerých právd o týchto sviatostiach, a medzi nimi tej, ktorá sa týka nevyhnutnosti služobného kňazstva na to, aby boli platné, robí žiadateľa nedisponovaným na ich platné prijatie.

je prejavom a zároveň garanciou tak lásky k Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej sviatosti, ako aj k bratom iného kresťanského vyznania, voči ktorým sme zaviazaní svedectvom pravdy, rovnako ako voči samému dielu napomáhania jednoty. Kto číta v synoptických evanjeliách opis ustanovenia Eucharistie, zostane prekvapený jednoduchosťou a zároveň „vážnosťou“, s akou Ježiš cez Poslednú večeru ustanovuje túto veľkú sviatosť.

Jestvuje udalosť, ktorá je v určitom zmysle prelúdiom: pomazanie v Betánii. Istá žena, ktorú Ján identifikuje s Máriou, Lazárovou sestrou, vyliala na Ježišovu hlavu nádobku voňavého nardového oleja, čo vyvolalo u učeníkov - zvlášť u Judáša (porov. Mt 26, 8; Mk 14, 4; Jn 12, 4) - protestnú reakciu, akoby bolo také gesto vzhľadom na potreby chudobných neodpustiteľným rozhadzovaním. No Ježišovo hodnotenie je úplne opačné.

Bez toho, žeby niečo ubral z povinnosti lásky voči biednym, ktorým sa učeníci vždy budú musieť venovať - „veď chudobných máte vždy medzi sebou“ (Mt 26, 11; Mk 14, 7; porov. Jn 12, 8) -, on vidí blízku udalosť vlastnej smrti i vlastného pochovania a oceňuje toto pomazanie ako anticipáciu úcty, ktorej bude jeho telo hodné aj po smrti, neoddeliteľne viazané také, aké je, na tajomstvo jeho osoby.

Opis v synoptických evanjeliách pokračuje úlohou, ktorú Ježiš dáva učeníkom, aby pripravili veľkú miestnosť, potrebnú na zjedenie veľkonočného baránka (porov. Mk 14, 15; Lk 22, 12), a rozprávaním o ustanovení Eucharistie. Umožňuje nám aspoň čiastočne vidieť rámec židovských zvykov pri veľkonočnej večeri až po zaspievanie chválospevu (porov. Mt 26, 30; Mk 14, 26). Opis nám vedomým a slávnostným spôsobom - i keď v obmenách rozličných tradícií - ponúka slová, ktoré Ježiš povedal nad chlebom a vínom, pričom on sám použil konkrétne vyjadrenia darované telo a preliata krv. Všetky tieto podrobnosti nám evanjelisti rozprávajú vo svetle praxe lámania chleba, ktorá už bola ustálená v prvotnej Cirkvi. No je isté, že od samotného Ježišovho prežívania udalosť Zeleného štvrtka evidentne nesie črty liturgickej citlivosti, for...

tags: #liturgia #krista #najvyssieho #a #vecneho #knaza