Liturgia posvätenia času a jej význam

Liturgia je základným kameňom duchovného života v Cirkvi. Termín liturgia bol zavedený po prvý raz v latinskej forme liturgica v r. 1558 Gregorom Cassandrom. Až v 18. stor. tento termín a jeho odvodeninu rozšírili na celú kultovú činnosť Cirkvi. Vo všeobecnosti tento termín slúži na označenie kresťanského kultu, ktorý tvorí zložitú skutočnosť, ktorá obsahuje vnútornú i vonkajšiu úctu Boha a posvätenie človeka.

Vo formovaní chápania liturgie mala zvláštny význam encyklika PIA XII. z r. 1947 Prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Povedal, že liturgia obsahuje úplný verejný kult mystického tela Ježiša Krista, a teda Jeho Hlavy i údov. Liturgia je pokračovaním paschálneho mystéria Krista. Uskutočňuje sa v liturgii pod rúškom znakov (symbolov). Ňou sa vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné telo Kristovo, teda Hlava a údy, preukazuje ňou Bohu všetok verejný kult.

Dva teologické rozmery liturgie dovoľujú hovoriť o jej dialogickom charaktere. Ide o službu Boha pre ľudí a službu Cirkvi pre Boha, ako dar a odovzdanie sa, ako spásu a Eucharistiu (vzdávanie vďaky). V liturgii si Cirkev čoraz plnšie uvedomuje a odhaľuje svoju podstatu a poslanie, manifestuje svoju opravdivú prirodzenosť.

Kristus, oslávený Kyrios (Pán), ktorý sedí po pravici Božej, naďalej vykonáva svoje večné kňazstvo v liturgii Cirkvi a je v nej prítomný rôznym spôsobom. Ježiš je prítomný v liturgii ako živý znak a obraz neviditeľného Boha, daný Otcom. Kristus je prítomný v spoločenstve Cirkvi putujúcej do prístavu spásy. DSV (Duch Svätý) je prítomný tak v prvej zostupujúcej činnosti ako aj vo vystupujúcej činnosti cez Krista k Otcovi. Liturgia slávi spásu ľudí a zvelebovanie Boha pod rúškom znakov: spásna činnosť Boha sa uskutočňuje skrze znaky, pod rúškom znakov.

Cirkev si žiada, aby liturgia pozostávajúca z Bohom ustanovenej nemeniteľnej časti a z častí meniteľných, ktoré sa postupom času môžu alebo majú meniť, ak do nich vkĺzli veci, čo menej zodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa stali menej vhodnými.

Posvätenie času

Čas je neoddeliteľnou súčasťou vesmíru, ako ho vnímame. Na každého z nás pôsobí naše umiestnenie v čase, denná doba alebo dňom v týždni a nás prechod časom. Čas ovplyvňuje všetko, čo robíme, a všetko, čím sme. Ovplyvňuje nielen naše stravovacie a spánkové návyky, naše pracovné a zábavné návyky, ale aj najvnútornejšiu časť nášho bytia, náš život s Bohom. Liturgická modlitba, pretože je súčasťou života veriaceho, musí byť ovplyvnená aj časom.

Grécki otcovia rozlišovali medzi dvoma druhmi času. Jeden, prirodzený sled hodín, dní a rokov v kalendári, nazývali chronos, z čoho máme slovo chronológia. Druhý druh času nazývali kairos, čo znamená Boží okamih, čas jeho konania pre našu spásu. Aby mal čas zmysel, musí mať cieľ. Ak sa končí v ničote, nemá zmysel.

Bohoslužba Cirkvi nás teda jednak smeruje do budúcnosti, k nášmu konečnému zjednoteniu s Bohom, a jednak poukazuje na to, že dnes, tu a teraz, sme spasení. Približuje skutočnosť, že spasenie nie je len v budúcnosti, ale že je tu a teraz. Z toho všetkého sa vyvinuli tri samostatné, ale navzájom prepojené typy liturgického prejavu. Jeden z nich sa nazýva liturgia času, ktorá zahŕňa také bohoslužby ako každodenné hodinky. Druhý je zameraný na posvätenie udalostí v našom živote, ako je napríklad požehnanie nového domova alebo sviatosť manželstva. Oba tieto typy nás vedú k Eucharistii, pretože s ňou súvisí každá bohoslužba.

Liturgiu Cirkvi tvoria tri časové cykly. Základnou štruktúrou, do ktorej sú votkané ďalšie dva, je denný cyklus. Tento spôsob modliť sa v pevne stanovených časoch počas dňa siaha až do čias apoštolov a ešte ďalej. Ježiš a jeho apoštoli boli zbožní židia a dodržiavali starozákonné predpismi týkajúce sa modlitby. Tento zákon určoval modlitbu v troch denných časoch: ráno, poludnie a večer. Tieto modlitby sa konali buď v súkromí, alebo v zhromaždení v synagóge. Tento typ modlitby do značnej miery ovplyvnil ranokresťanskú Cirkev.

Vo východných cirkvách zostali hlavné motívy jednotlivých bohoslužieb tie isté ako v časoch Hippolyta. Jeho dôvody pre modlitbu v určitých hodinách sa nachádzajú aj v našich súčasných bohoslužbách. Úplný denný rozvrh bohoslužieb, ktorý máme dnes, sa nevyvinul vo farských spoločenstvách, ale v monastieroch.

Židia začínali svoj bohoslužobný deň večer, ktorý vrcholil na úsvite nového dňa. Tak ako u Židov, aj v Cirkvi sa liturgický deň začína večer večierňou. Ukončíme pracovný deň a upriamime svoju pozornosť na nový deň, deň Pána. V súčasnej podobe sa večiereň točí okolo troch konkrétnych tém: poďakovanie za stvorenie, pokánie za hriechy dňa a privítanie Krista, nášho Svetla v temnote života.

Ranná bohoslužba, utiereň, bola bežná aj v ranej Cirkvi, keď sa ľudia na začiatku dňa zhromažďovali na spoločnú bohoslužbu. Podobne ako ostatné denné bohoslužby pozostáva z modlitieb, starozákonných čítaní, žalmov a cirkevných hymnov, ktoré sa vzťahujú na dennú dobu a práve slávený sviatok. Tieto dve bohoslužby sú často priamo spojené s eucharistickým slávením. Keďže božská liturgia sa zvyčajne slávi ráno, často sa koná po slávení utierne. Týmto je zavŕšená spoločná bohoslužba Cirkvi.

Čo sa týka hodnoty, práve liturgii patrí prvé miesto. Srdcom prijatá viera vedie k sviatostnému kontaktu s Bohom. Týmto spôsobom sa dotýkame troch zásadných oblastí činnosti Cirkvi: martýria (svedok), služby lásky (diakonia) a liturgie.

Výnimočné hodnoty liturgie nie sú konkurenciou s inými formami zbožnosti. Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi. Duchovný život sa neobmedzuje iba na účasť na samotnej liturgii. Kresťan musí tiež vojsť aj do svojej izby a v skrytosti sa modliť. Musia byť usporiadané tak, aby sa zhodovali s liturgiou, aby z nej vychádzali a k nej viedli.

Svätý týždeň patrí k najdôležitejším chvíľam. Veľkonočné trojdnie sa začína vo štvrtok slávením večernej omše na pamiatku Pánovej večere. Má sa sláviť vo večerných hodinách, v čase, ktorý najviac umožňuje plnú účasť celého miestneho spoločenstva. V Piatok utrpenia Pána je liturgia Slávenia utrpenia a smrti Pána, ktorá sa koná popoludní okolo tretej hodiny, ak z pastoračných dôvodov netreba zvoliť neskoršiu hodinu. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa má konať v noci. Hoci sa v Piatok utrpenia Pána a vo Svätú sobotu neslávi svätá omša, Cirkev sa neprestáva modliť liturgiu hodín. Ranné chvály sú určené a usporiadané na posvätenie rána.

Každodenný spoločný rozhovor o zlyhaniach prežitého dňa - a to aj našich, ktorých sme sa voči deťom dopustili -, v prostredí dôvery a vzájomného pochopenia, je veľmi dobrým spôsobom, ako pomáhať deťom formovať ich svedomie a spoločne prežívať radosť z rastu vo veciach, ktoré sme dnes zvládli lepšie ako včera.

Najmä poludňajšia modlitba Anjel Pána má veľký význam ako akýsi „kontrolný bod“, zastavenie sa uprostred dňa, ktoré nám pomáha „pozdvihnúť naše srdcia opäť k Bohu“ a obnoviť si predsavzatie, pre ktoré sme sa ráno rozhodli. Modlitba Anjel Pána nás zároveň spája s univerzálnou Cirkvou.

Dôležité je najmä nezabúdať na to, prečo sme sa pre takúto modlitbu rozhodli, a často to sebe aj deťom pripomínať: ide o to, aby sme dokázali - čím ďalej, tým samozrejmejšie - prežívať aj obyčajné chvíle všedného dňa naplnení vedomím Božej prítomnosti.

Freska Krista umývajúceho nohy svojim apoštolom

Niektoré dôležité body Konštitúcie o posvätnej liturgii:

• Liturgia sa právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista.
• Každé liturgické slávenie je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.
• Duchovný život však nespočíva iba v účasti na posvätnej liturgii.
• Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach.
• Posvätná liturgia má v seminároch a rehoľných študijných domoch patriť medzi povinné a dôležitejšie vyučovacie predmety.

Liturgia a život sú tak úzko medzi sebou spojené, že jedno je obsiahnuté v druhom. Život bez liturgie robí miesto pre idoly. Ak kult Boha nevedie k druhému človeku, tak je zle chápaný.

Ujalo sa označenie liturgie ako lex orandi - norma modlenia sa. Antická Cirkev, zvlášť na Východe, rada označovala liturgiu ako prvú teológiu. Znamenalo to, že práve liturgia je prvým miestom, na ktorom sa antická viera uskutočňovala. Naproti tomu depozit viery (lex credendi) ako norma viery, a vzťah medzi liturgiou a dogmou sa vyjadruje známym výrokom: normu viery tvorí norma modlitby. Znamená to, že liturgia je svedkom tradície, svedectvom viery.

Pápeži našich čias: PIUS XI. v encyklike Quas primas (1925), Divini kultu (1928), PIUS XII. - Divino afflante Spiritu (1943), Munificentissimus Deus (1950), Mediator Dei (1947) sa často odvolávajú na liturgiu.

S podtitulom „liturgia hodín na posvätenie času“ sa stretávame pri univerzálnej modlitbe Cirkvi - modlitbe breviára. Stáročiami overená modlitba si kladie za cieľ práve toto: v pravidelných intervaloch, popri bežnej práci oslavovať Božie dielo vykúpenia spoločne s ostatnými veriacimi po celom svete. „Posväcovať čas“, ktorý prežívame, však môžeme aj inými modlitbami, ktoré síce nie sú spoločné pre celú Cirkev svojím obsahom, no ich zmysel a dôvod je rovnaký ako v prípade liturgie hodín.

My cherubínov tajomne predstavujeme a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame, odložme teraz všetky svetské starosti. Veď máme prijať Kráľa všetkých, ktorého anjelské zbory neviditeľne nesú v sláve.

tags: #liturgia #na #posvatenie #casu