Termín liturgia, ktorý sa dnes bežne používa, bol prvýkrát zavedený v latinskej forme liturgica v roku 1558 Gregorom Cassandrom. Mabillon naproti tomu použil slovo liturgia prvý raz v roku 1585. Toto označenie nadväzovalo na byzantský rítus a vzťahovalo sa predovšetkým na svätú omšu. Až v 18. storočí sa tento termín a jeho odvodeniny rozšírili na celú kultovú činnosť Cirkvi. Latinskí autori v stredoveku, keď písali o službe Božej Cirkvi, používali také označenia, ako: cultus, mysterium, sacrum a pod.
Liturgia v pravoslávnej cirkvi.
Etymológia a Význam Slova Liturgia
Najstaršia forma slova liturgia je leturgia, ktorá sa v rímskych časoch vplyvom jazykovej evolúcie zmenila na liturgia. Slovo sa skladá z dvoch výrazov: z prívlastku leistos - ľudový a ergon - čin, činnosť. V starovekom Grécku sa slovom liturgia označovali rôzne činy politického i spoločenského typu, napríklad organizovanie pretekov, behov, festivalov atď.
Význam slova sa postupne vyvíjal až nadobudol význam akéhokoľvek činu, ktorý vykonávali obyvatelia, až sa nakoniec prijal kultový význam a znamenal úctu vzdávanú bohom, zvlášť v mystériách. V Novom zákone sa toto slovo vyskytuje zriedkavo, najčastejšie v liste Hebrejom, a to vo význame:
- Označuje rituálny kult Starého zákona.
- Používa sa na označenie verejnej služby (luturgmi sú výbercovia daní, materiálna pomoc atď.).
- Označuje verejný duchovný kult Nového zákona (Sk 13,2).
Vo všeobecnosti tento termín slúži na označenie kresťanského kultu, ktorý tvorí zložitú skutočnosť, ktorá obsahuje vnútornú i vonkajšiu úctu Boha a posvätenie človeka.
Katolícke pravidlá, ktoré by mal poznať každý
Pokusy o Definíciu Liturgie
V priebehu storočí sa vyskytlo množstvo pokusov definovať liturgiu, ktoré sa menili v závislosti od rôznych pohľadov na ňu. Možno teda hovoriť o juridických (ceremoniálna a dekoratívna činnosť katolíckeho kultu, ktorá je viditeľná zmyslami), estetizujúcich, dekoratívnych či teologických tendenciách.
Vo formovaní chápania liturgie mala osobitný význam encyklika Pia XII. z roku 1947 Mediator Dei. Pápež Pius XII. povedal, že liturgia obsahuje úplný verejný kult mystického tela Ježiša Krista, a teda Jeho Hlavy i údov. Východiskovým bodom bolo chápanie kultu ako aktu čnosti zbožnosti. Povinnosť sláviť kult vyplýva z faktu stvorenia - stvorenie vzdáva úctu Stvoriteľovi - ako aj z faktu vykúpenia. Pokračovaním Kristovho kultu je liturgia.
Chápanie liturgie Druhým vatikánskym koncilom (VK) je obsiahnuté v Konštitúcii o posvätnej liturgii (1963). Táto konštitúcia vychádza od Boha Otca, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. Pre uskutočnenie svojho plánu Boh vykonal rôzne činnosti. Mnohokrát a rozličným spôsobom zjavoval a realizoval svoje spásne zámery. Činnosti Boha Otca smerovali ku Kristovi, k plnosti časov, v ktorých odveké Slovo Božie sa nerozlučne spojilo s prirodzenosťou človeka.
Kristologický Fundament Liturgie
V Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dala sa nám plnosť Božej služby (SC 5). Celý život Krista bol veľkou liturgickou činnosťou, napríklad galilejské učenie a etapa jeruzalemská. Liturgia slávená Kristom v Duchu Svätom bola nielen najdokonalejšia, ale mala aj charakter, ktorý napĺňal konečné a definitívne zámery Boha Otca vo vzťahu k ľudstvu.
Obeta Kristova spôsobila svoje účinky skôr, ako bola prinesená. Jej vďačí svet za nový život. Spásny čin Ježiša otvoril budúcnosť. Obsiahol v sebe celé dejiny spásy. Dielo vykúpenia ľudí a dokonalého zvelebovania Boha vykonané počas celého života Krista, zvlášť v paschálnom mystériu požehnaného umučenia, smrti, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia (SC 5) je základom liturgie Cirkvi. Bez tohto činu by nebolo kresťanskej liturgie.
Liturgia slávená v Cirkvi z nariadenia Krista „toto robte na moju pamiatku“ je darom, ktorý priniesol Kristus a odovzdal ho Cirkvi. Spása a posvätenie ľudí ako aj zvelebovanie Boha, ktoré sú cieľom liturgických činností, sa nerealizujú individualisticky. Boh chce spasiť človeka vo vzájomnom vzťahu medzi ľuďmi. Zhromažďuje ľud. Liturgia je pokračovaním paschálneho mystéria Krista. Uskutočňuje sa v liturgii pod rúškom znakov (symbolov). Ňou sa vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné telo Kristovo, teda Hlava a údy, preukazuje ňou Bohu všetok verejný kult (SC 7). Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi.
Liturgia ako Spásny Dialóg
Odpoveď Cirkvi na spásnu činnosť sa najčastejšie nazýva kultom. Chápanie liturgie v dokumentoch II. VK zdôrazňuje dva teologické rozmery liturgie, ktoré umožňujú hovoriť o jej dialogickom charaktere. Ide o službu Boha pre ľudí a službu Cirkvi pre Boha, ako dar a odovzdanie sa, ako spásu a Eucharistiu (vzdávanie vďaky). Tento dialóg realizuje Boh v Ježišovi skrze Ducha Svätého (DSV) cez slovo podávané otcami viery, cez dedičstvo cirkevných otcov, cez tradíciu a živé svedectvo a cez symbolické činnosti - účinné znaky.
Slovo a znaky tvoria podstatnú skutočnosť liturgie.
Liturgia ako Odhalenie Cirkvi
V liturgii si Cirkev čoraz plnšie uvedomuje a odhaľuje svoju podstatu a poslanie, manifestuje svoju opravdivú prirodzenosť. V slávení eucharistie sa Cirkev manifestuje ako spoločenstvo pozvaných a zhromaždených Bohom v DSV, ako spoločenstvo v Kristovi, tzn. krstom ponorených do jeho smrti a zmŕtvychvstania.
Vo vzťahu k liturgii má zvláštny význam snúbenecký rozmer Cirkvi, Cirkev ako mystické telo Krista, ako aj spoločenstvo putujúcich do domu Otca či ako rodina putujúca k Otcovi.
Prítomnosť Krista v Liturgii
Kristus, oslávený Kyrios (Pán), ktorý sedí po pravici Božej, naďalej vykonáva svoje večné kňazstvo v liturgii Cirkvi a je v nej prítomný rôznym spôsobom. Ježiš je prítomný v liturgii ako živý znak a obraz neviditeľného Boha, daný Otcom. Ježiš Kristus je sviatosťou Boha. V liturgii je Staviteľ mostu, prostredník plnosti Božieho života. Je prvým konajúcim podmetom v Cirkvi a zároveň predmetom úcty. Liturgia skutočne adresuje modlitby Bohu cez Krista v DSV.
Na úzke spojenie Krista s Cirkvou odkazuje podobenstvo o viniči (Jn 15, 1 -9), scéna posledného súdu (Mt 25, 41 - 46), a rozlúčková reč Ježiša (Jn 13, 21 -36). O spôsoboch prítomnosti Krista v Cirkvi, a zvlášť v liturgii, hovoria tri dokumenty: Konštitúcia o posvätnej liturgii, encyklika Pavla VI. Mysterium fidei a inštrukcia Eucharisticum mysterium.
Konštitúcia o posvätnej liturgii poučuje, že Kristus je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a zvlášť v liturgických činnostiach. A to v obete svätej omše, v osobe celebranta, pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný i vo sviatostiach, vo svojom slove (SC7). Mysterium fidei k vyššie uvedeným skutočnostiam podáva obšírnejšiu motiváciu, ktorá sa zakladá na náuke Cirkevných Otcov. Kristus je prítomný v spoločenstve Cirkvi putujúcej do prístavu spásy. Kristus je prítomný v liturgii celý, tzn. vo svojej osobe a svojim spásnym dielom. Jeho prítomnosť je aj trinitárna. Kristova prítomnosť realizovaná vždy v DSV má dialogický charakter. Vymenované formy prítomnosti sú reálne. Prítomnosť v Eucharistii má zasa dodatočne ešte hodnotu substancionálnej prítomnosti.
Duch Svätý v Liturgii
Na liturgickej činnosti participuje celá Najsvätejšia Trojica. Boh Otec svoje odveké plány spásnej lásky voči ľudstvu realizuje cez svojho Syna v DSV. Teda začiatok spásnej činnosti je u Otca a pokračuje skrze Krista v DSV. DSV je prítomný tak v prvej zostupujúcej činnosti ako aj vo vystupujúcej činnosti cez Krista k Otcovi.
Zoslanie DSV inauguruje kresťanskú liturgiu. DSV pôsobil od začiatku stvorenia sveta a v celých dejinách spásy. Jeho činnosť sa radikálne prejavila v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, DSV sa stal prameňom života pre Cirkev. Sprítomňuje to, čo vykonal Ježiš od vtelenia až po nanebovstúpenie. On neustále oživuje liturgiu. Je jej prvým animátorom. Stojí na začiatku, pri vykonávaní i v cieli každej sviatostnej udalosti. Zvláštnym miestom pôsobenia DSV je Eucharistia. Bez tejto činnosti eucharistická anamnéza by bola obyčajným psychologickým opakovaním. Preto nás neudivuje fakt, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod DSV (epikléza).
Liturgia sa uskutočňuje tu na zemi. Keď DSV pokračuje v liturgii, stále používa materiálne elementy z tohto sveta, aby ich začlenil rukami kňaza v geste obetovania do prúdu oslavy Boha.
Liturgia slávi spásu ľudí a zvelebovanie Boha pod rúškom znakov: spásna činnosť Boha sa uskutočňuje skrze znaky, pod rúškom znakov. Liturgia je kozmom znakov. Všetko v nej je symbolom. Znaky v liturgii obsahujú tak jej zostupujúcu činnosť, ako aj vystupujúcu. Znak slúži ako prostriedok, most medzi dvoma svetmi, je cestou poznania inej skutočnosti.
Čo a týka jednotlivých druhov znakov obyčajne sa líšia podľa kritérií zmyslov, ktorými sú pozorované. Teda máme znaky akustické (verbálne a neverbálne), zrakové, chuťové, dotykové, čuchové.
Podľa spojenia s časom: statické (farby, predmety, chlieb, víno, svetlo) a dynamické (činnosť, lámanie chleba, rozdeľovanie, používanie, obmytie, zapaľovanie atd.). Podľa významu: ukazujúce (značka zákruty na ceste), ustanovujúce (tabuľa so znamením zastavenia). Podľa spôsobu informácií: ktoré sa vzťahujú na veci, osoby, ktoré vytvárajú spojenie, spolupôsobia.
Znak akýmsi spôsobom zjavuje skutočnosť, odhaľuje ju, súčasne skrýva. Tvorí výzvu pre človeka, vzbudzuje chuť odhaliť túto skutočnosť. Symboly sú prostredníkmi identifikácie. Symbol neodkazuje na inú skutočnosť ako znak. Symbol je časťou skutočnosti, participuje na nej. Symbol jestvuje v činnosti, v konaní, je živou skutočnou udalosťou. Keby sme ho chceli vysvetliť až do samého konca museli by sme ho zničiť.
Liturgia je svetom znakov - symbolov. Všetko v nej je znakom - liturgické zhromaždenie, osoba celebranta, liturgický čas, priestor miest určených na slávenie liturgie, šaty, predmety, pomôcky. Predovšetkým však sväté sviatosti. Jedny zo znakov majú svoj pôvod u Ježiša (eucharistia, krst) a iné sformovala tradícia, ktorá sa tvorila životom vo viera a láske Krista.
Liturgia žije predovšetkým biblickými symbolmi. Praktizované cez storočia podľahli rôznym premenám z jednej strany obohacujúcim, ale z druhej strany aj deformujúcim. Cirkev si žiada, aby liturgia pozostávajúca z Bohom ustanovenej nemeniteľnej časti a z častí meniteľných, ktoré sa postupom času môžu alebo majú meniť, ak do nich vkĺzli veci, čo menej zodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa stali menej vhodnými (SC 21). Obrady majú vynikať vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam (SC 34).
Liturgické znaky majú podľa koncilu nasledujúce oblasti obsahu:
- Spomienkový, pripomína predchádzajúce, prípravné činnosti Boha v dejinách spásy.
- Uskutočňujúci, spásna skutočnosť vykonaná Ježišom sa stáva v DSV prítomná v liturgickej činnosti.
- Eschatický, prognostický.
- Zaväzujúci, konkrétna liturgická činnosť prináša so sebou nutnosť istých postojov, pokračovania v každodennom živote.
Znaky majú nenahraditeľnú účasť na vývoji človeka. Cez život so symbolmi sa rodí človek. Pod rúškom znakov liturgia slávi spásu človeka a oslavuje Boha.
Liturgia je sviatkom v najhlbšom zmysle slova. Zmŕtvychvstanie Krista robí zo života človeka neustály sviatok. Svätiť znamená vysloviť svoje áno vo vzťahu k svetu a celej Božskej skutočnosti. Sviatok sa uskutočňuje v spoločnosti, ktorú zhromaždí Boh. Celebrovaním sa uskutočňuje spásne mystérium Krista v prostredí Cirkvi a z kameňov buduje dom rodiny Božej.
Skrze elementy Svetla privádza k radosti, skrze slovo ľudí podáva slovo Božie, skrze gestá vedie k stretnutiu, skrze ticho buduje slobodu, skrze symboly vedie k skutočnosti, skrze to, čo je ľudské, vedie k Božskému.
Liturgia ako Prameň a Vrchol
Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a súčasne je prameňom, z ktorého vyplýva celá jej sila. V nej nachádzajú svoj prameň všetky apoštolské práce Cirkvi. Čo sa týka hodnoty, práve liturgii patrí prvé miesto. Srdcom prijatá viera vedie k sviatostnému kontaktu s Bohom. Týmto spôsobom sa dotýkame troch zásadných oblastí činnosti Cirkvi: martýria (svedok), služby lásky (diakonia) a liturgie.
Liturgia a Iné Pobožnosti
Výnimočné hodnoty liturgie nie sú konkurenciou s inými formami zbožnosti. Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi. Duchovný život sa neobmedzuje iba na účasť na samotnej liturgii (SC 12). Kresťan musí tiež vojsť aj do svojej izby a v skrytosti sa modliť. Preto konštitúcia odporúča pobožnosti kresťanského ľudu. Musia byť usporiadané tak, aby sa zhodovali s liturgiou, aby z nej vychádzali a k nej viedli (SC 13).
Liturgická Duchovnosť - Pietas Liturgica
Liturgia a život sú tak úzko medzi sebou spojené, že jedno je obsiahnuté v druhom. Život bez liturgie robí miesto pre idoly. Na vzájomné spojenie liturgie a života poukazuje už samotné slovo pietas - zbožnosť. Ak kult Boha nevedie k druhému človeku, tak je zle chápaný. Telo Kristovo je svätyňou Boha a Ježiš zvelebuje Otca celým svojim životom.
Boh všetkých povoláva k svätosti a toto znovu pripomenul II. VK v Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi. Svätosť Cirkvi sa musí neustále prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch rodí vo veriacich.
Je jeden Boh, jeden Kristus, jeden DSV a jedno paschálne mystérium. V realizovanom povolaní k svätosti jestvuje jeden spoločný cieľ. Tradícia Cirkvi potvrdzuje jestvovanie mnohých ciest, ktoré vedú k Bohu, mnoho škôl duchovnosti (benediktínska, františkánska, karmelitánska atď.) a mnoho typov duchovnosti.
Samotné slovo duchovnosť je odvodené od DSV, ktorý vedie duchovný život človeka. Kresťanská duchovnosť znamená dokonalejšie, plnšie praktizovanie kresťanského života. Aktívna účasť na liturgii sa stáva, ako sama liturgia, prameňom a vrcholom života, ktorý vyjadruje mystérium Krista v konkrétnej každodennosti. Je formovaní kresťanského života na základe sviatostí, zvlášť na základe účasti na Eucharistii, ktorá vedia až k vydávaniu svedectva vo svete.
Liturgická duchovnosť je celoživotným procesom. Súčasne však možno hovoriť aj o akejsi kríze duchovnosti, ktorá sa spája s krízou samotnej viery. Výraz liturgickej duchovnosti musí zohľadniť charakteristické znamenia súčasnej civilizácie, ktorá je civilizáciou nielen bohatstva materiálneho, ale aj civilizáciou hlboko laickou. Úvaha o forme duchovnosti musí ísť smerom iniciácie do spoločenského humanizmu, ktorý bude budovaním bratstva všetkých v Kristovi, ďalej iniciácie do technického humanizmu ako protiváha k zmenám, ktoré priniesla mechanizácia a technizácia života a napokon uvedenie do historického humanizmu.
II. Ujalo sa označenie liturgie ako lex orandi - norma modlenia sa. Antická Cirkev, zvlášť na Východe, rada označovala liturgiu ako prvú teológiu. Znamenalo to, že práve liturgia je prvým miestom, na ktorom sa antická viera uskutočňovala. Naproti tomu depozit viery (lex credendi) ako norma viery, a vzťah medzi liturgiou a dogmou sa vyjadruje známym výrokom: normu viery tvorí norma modlitby. Znamená to, že liturgia je svedkom tradície, svedectvom viery.
Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá… Má dobre poznať „liturgickú reč„. „Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď.
Liturgia je forma verejnej bohopocty, ktorú Cirkev predpisuje a usporadúva. Teológia učí, že Cirkev je živé telo, organizmus, ktorý má, ako celok, povinnosť vzdávať chválu a prinášať obetu Všemohúcemu Bohu. Na splnenie tejto povinnosti vytvorila Cirkev zvláštnu formu modlitieb a bohoslužobných úkonov, ktorú nazývame liturgiou. Liturgia je teda oficiálna modlitba Cirkvi. V nej Cirkev vzdáva Bohu úctu a privoláva Jeho požehnania, vzdáva Mu vďaky a prináša Mu zmiernu obetu. Prostredníctvom liturgie posväcuje každú časť dňa i noci a premieňa celý rok na nepretržitý kruh modlitby.Stredobodom tejto liturgie je svätá omša, v ktorej je Najsvätejšia obeta obklopená nádherným súborom modlitieb a obradných úkonov. Okrem omše tu máme Kánonické hodinky - breviár, čiže celodennú modlitbu rozdelenú a predpísanú na určité denné a nočné hodiny.
Tajomstvo Božieho vykúpenia je v priebehu roka rozdelené do rôznych fáz, podobne ako hranol rozkladá svetlo na rôzne farby, čím vzniká rad sviatkov pokrývajúcich celý liturgický rok. Advent nás svojím pochmúrnym, no radostným očakávaním privádza k Vianociam, po ktorých nasleduje, ako príprava na sviatky Umučenia a Zmŕtvychvstania, prísne obdobie Pôstu. Veľkonočné obdobie nám prináša 40 dní radosti a vrcholí slávnosťou Turíc. A potom opäť kráčame k ďalšiemu Adventu.Takýmto spôsobom je pestovaná a zušľachťovaná spirituálna a morálna stránka kresťanského života, tu sa formuje pravý katolícky charakter.