Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka posvätnou pamiatkou oslavovať spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Kristovo spásonosné dielo oslavuje Cirkev posvätnou spomienkou v určité dni roku. Všetci vieme, že ten nás drží. Aj pri hudbe, aj v každodennom živote. Tí ľudia stihnú veľa, ktorí majú pravidelný rytmus.
Liturgický rok je systém každoročných cirkevných slávení, ktorými veriaci opakovane prežívajú spásonosné tajomstvá svojej spásy. Liturgický rok, podobne ako krásne namaľovaný ikonostas, nám znova a znova kladie pred oči Kristovo vznešené dielo vykúpenia, aby nás udržiaval dôverne zjednotených s naším božským Vykupiteľom. Inšpiruje nás a postupne formuje živého Krista v nás, kým nedospejeme „k zrelosti“ (Ef 4, 13).
Cirkev sa riadi výpočtom času podľa občianskeho kalendárneho roka. Byzantská cirkev zaviedla prvý september ako začiatok liturgického roka na počesť víťazstva cisára Konštantína Veľkého († 337) nad jeho protivníkom cisárom Maxentiom v roku 312. Pred Konštantínom bolo kresťanstvo neustále vystavené prenasledovaniu. Nový zákon, liturgicky symbolizovaný Novým rokom, sa začína kázaním nášho Pána, ako uvádza evanjelista: „Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ‚Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1, 14 - 15).
Od najskorších apoštolských čias boli kresťania presvedčení, že musia sláviť spásne dielo nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista pripomínaním si spásonosných tajomstiev spásy v určité dni roka. Tak sa nedeľa pre kresťanov stala Pánovým dňom (Zjv 1, 10), ktorý nahradil starozákonnú sobotu. Každý týždeň v nedeľu kresťania slávia pamiatku Kristovho zmŕtvychvstania slávením svätej Eucharistie, ktorú Skutky apoštolov označujú ako „lámanie chleba“ (Sk 20, 7). Raná Cirkev, ktorá každú nedeľu slávila pamiatku Kristovho zmŕtvychvstania, nezanedbávala ani výročne slávenie pamiatky tejto slávnej udalosti a od počiatku slávila sviatok Veľkej Noci s veľkou slávnostnosťou.
V prvých storočiach vznikla búrlivá kontroverzia o dátume slávenia Veľkej Noci. Táto otázka bola s konečnou platnosťou vyriešená na Prvom nicejskom koncile (r. 325), keď bolo rozhodnuté, že Pascha sa bude sláviť každý rok v prvú nedeľu po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Podľa tohto pravidla je najskorší dátum, keď sa môže sláviť Veľká Noc, 22. marec a najneskorší 25. apríl. Keďže dátum Paschy sa z roka na rok mení, nedele, pôstne obdobia a sviatky, ktoré závisia od Veľkej Noci, tvoria takzvaný Cyklus pohyblivých sviatkov.
Veľký pôst, ktorý je prípravou na Veľkú noc, sa začína v pondelok po Syropôstnej nedeli. Šiesta nedeľa Veľkého pôstu, nazývaná Kvetná nedeľa na pamiatku Kristovho slávnostného vstupu do Jeruzalema (Jn 12, 12 - 19), nás uvádza do Strastného či Veľkého týždňa, počas ktorého prežívame utrpenie a smrť nášho Pána podstúpené pre našu spásu. Na 40. deň po Nedeli Paschy slávime sviatok Nanebovstúpenia Pána, na pamiatku vystúpenia nášho Pána do neba (Lk 24, 50 - 53). O desať dní neskôr, t. j. Po Päťdesiatnici nasleduje séria 32 nedieľ, ktoré sa označujú po sebe idúcimi číslami. Prvá z týchto nedieľ sa nazýva Nedeľa všetkých svätých. Paschálny cyklus pohyblivých sviatkov sa končí 32.
Druhým cyklom, ktorý ovplyvnil vznik liturgického roka, je cyklus nepohyblivých sviatkov. V jeho centre nachádzame sviatok Narodenia nášho Pána, slávený 25. decembra od začiatku 4. storočia. Na ôsmy deň po Kristovom narodení, 1. januára, slávime sviatok Obrezania a pomenovania božského dieťaťa Ježiša, ako to uvádza Sväté písmo (Lk 2, 21). Druhého februára, na štyridsiaty deň po Kristovom narodení, slávnostne slávime pamiatku Predstavenia/Stretnutia nášho Pána v chráme.
Sviatok Zvestovania, v raných časoch známy ako Počatie nášho Pána, sa slávi deväť mesiacov pred Kristovým narodením, t. j. 25. Jeden z najstarobylejších sviatkov tohto cyklu sa slávi 6. januára. Ide o sviatok Epifánie/Bohozjavenia, čiže odhalenia Kristovho božstva pri jeho krste, ktorého pamiatka sa slávi slávnostným svätením vody v tento deň. Potom 6. augusta slávime sviatok Svätého Premenenia nášho Pána. A nakoniec 14. septembra slávime pamiatku nájdenia nástroja našej spásy sv.
V slávení tajomstiev našej spásy nemôžeme vynechať svätú Bohorodičku (po grécky Theotokos), pretože zohrala dôležitú rolu v ekonómii našej spásy. Už na začiatku liturgického roka, 8. septembra, slávime sviatok Narodenia Bohorodičky, keďže Máriino narodenie signalizovalo „začiatok našej spásy“ (porov. stichira lítie). Začiatkom 10. storočia bol zavedený sviatok Ochrany Bohorodičky a postupom času sa stal veľkou inšpiráciou pre rusínsky ľud v jeho synovskej oddanosti požehnanej Bohorodičke. Od ôsmeho storočia slávime aj sviatok Predstavenia Božej Matky v chráme/Vstupu Bohorodičky do chrámu (21.
Existuje niekoľko menších sviatkov požehnanej Panny Márie, ale liturgický rok sa končí najstarším mariánskym sviatkom Zosnutia Bohorodičky, ktorý je v Západnej cirkvi známy ako Nanebovzatie Panny Márie. Slávnostne sa slávi až do súčasnosti 15. Cirkevní otcovia zahrnuli do liturgického roka aj slávenie pamiatky mnohých mučeníkov a ostatných svätých. Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že mučeníci a svätí, „mnohotvárnou milosťou privedení k dokonalosti, dosiahli už večnú spásu, spievajú v nebi dokonalú chválu Bohu a orodujú za nás“ (porov. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, č. 104). Uctievanie svätých má podobný účel.
Začalo sa v prvom storočí, najskôr uctievaním mučeníkov a potom apoštolov. Čoskoro boli pridaní iní svätí. Medzi štvrtým a piatym storočím sa uctievanie svätých stalo všeobecnou praxou, pričom prvé miesto zaujal Ján Krstiteľ (po Bohorodičke a anjeloch) vzhľadom na Kristovo svedectvo: „Nie je nik väčší ako Ján“ (Lk 7, 28). Pamiatka svätých sa slávi obvykle v deň výročia ich smrti, pretože odchod tých, ktorí zomreli v Pánovi (porov. Liturgický rok je skutočne rok milosti a nášho posväcovania, udržiava nás v úzkej jednote s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom. Liturgický rok nám pomáha, aby sme sa stávali čoraz podobnejšími Kristovi, formuje Krista v nás.
Tropár pre Nový rok (1. „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka posvätnou pamiatkou sláviť spasiteľné dielo svojho božského Ženícha“ (Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, č. Na žiadosť Rusínskej hierarchie v USA posvätná Kongregácia pre východné cirkvi dekrétom z 29. 1.
Medzi najvýznamnejšie sviatky patria:
- Narodenie nášho Pána (25. 12.)
- Epifánia/Bohozjavenie (6. 1.)
- Sviatok sv. Petra a Pavla (29. 6.)
- Zosnutie Bohorodičky (15. 8.)
Liturgia sa slávi denne, predovšetkým však v nedeľu. Nedeľa ako deň Pánovho zmŕtvychvstania má osobitné postavenie. Je to deň zasvätený Pánovi. V tento deň má každý kresťan-katolík povinnosť zúčastniť sa na sv. omši. Celé slávenie sa deje v rámci tzv. liturgického (cirkevného) roka. Liturgický rok začína prvou adventnou nedeľou. Adventné obdobie trvá tri-štyri týždne. Po ňom nasleduje Vianočné obdobie, ktoré končí Nedeľou Krstu Pána Ježiša (je to nedeľa po sviatku Zjavenia Pána - Troch kráľov).
Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou a trvá 40 dní (pôstne nedele sa do tohto počtu nerátajú). Veľkonočné obdobie začína Veľkonočnou nedeľou a končí Turícami (Zoslaním Ducha Svätého). Ostatné obdobie (medzi vianočným a pôstnym obdobím a po Turícach) sa nazýva Cezročné obdobie alebo Obdobie cez rok. Okrem toho si každý deň pripomíname sviatky Pána alebo svätých podľa oficiálneho Rímskeho martyrológia (zoznamu svätých).
Takmer v každom meste či dedine sa nachádza budova, ktorej hovoríme chrám, kostol, či kaplnka. Je to miesto zasvätené výlučne Bohu. Tu sa deje liturgia, modlitba Cirkvi, tu sa vysluhujú sviatosti. Tu sa uchováva Najsvätejšia Sviatosť, teda Telo Pána Ježiša. Sviatok - vyšší stupeň slávenia. Slávnosť - najvyšší stupeň slávenia. Do liturgie sa okrem Glórie pridáva aj Vyznanie viery (Verím v Boha). Nedeľa - deň Pána. V tento deň sa koná slávnostná bohoslužba (sv. omša). Spieva sa Glória (okrem Adventného a Pôstneho obdobia) a je aj Vyznanie viery. Každý kresťan-katolík je povinný zúčastniť sa v nedeľu na sv.
Osobitným termínom je prikázaný sviatok. Označuje slávnosť, ktorú máme zasvätiť ako nedeľu (zúčastniť sa sv. Sv. Sv. Prikázaný sviatok sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, je u nás dišpenzovaný (tzn. neslávi sa ako prikázaný). 2.2. 19.3. Sv. 25.3. 5.7. - Sv. 8.9. 15.9. 26.12. - Sv.
Spoločné úkony a gestá majú zachovávať s rovnakou úctou všetci účastníci liturgického zhromaždenia. Sú prejavom jednoty a spoločenstva zhromaždených veriacich, vyjadrujú myseľ a duchovný postoj. Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam.Každý liturgický úkon sa má vykonať dôstojne, dôsledne a s plnou vážnosťou. Je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku.
Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo, v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán, a ozvena výzvy Ducha Svätého. Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich.
„Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž 118,24) , „deň, ktorý nemá večera“. Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretáva so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu.
Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“.
Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.
Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín, čiže „posvätného ofícia - Officium divinum“. Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. Je to „verejná modlitba Cirkvi“, v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených.
Kult Novej zmluvy „v duchu a pravde“ (Jn 4,24) sa neviaže na nijaké výlučné miesto. Celá zem je svätá a zverená ľuďom. Keď sa veriaci zhromažďujú na jednom mieste, najdôležitejšie je, že oni sú „živé kamene“ zhromaždené na budovanie „duchovného domu“ (1Pt 2,5) . Telo vzkrieseného Krista je duchovný chrám, z ktorého vyviera prameň živej vody.
Oltárom Novej zmluvy je Pánov kríž, z ktorého pramenia sviatosti veľkonočného tajomstva. Na oltári, ktorý je stredobodom kostola, sa pod sviatostnými znakmi sprítomňuje obeta kríža. Oltár je aj Pánovým stolom, ku ktorému je pozvaný Boží ľud.
Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína krstom; preto kostol má mať miesto na slávenie krstu (baptistérium čiže krstiteľnicu) a má napomáhať spomienku na krstné sľuby (svätená voda). Obnovenie krstného života vyžaduje pokánie. Preto kostol má byť vhodný aj na kajúcne vyznanie a prijatie odpustenia, čo si vyžaduje, aby v ňom bolo primerané miesto na prijatie kajúcnikov (spovednica a pod.).