Luteránskej teológii je najlepšie porozumieť na základe spisov samotného Luthera, Philipa Melanchthona a skupiny ich študentov v Knihe svornosti (1580). Hoci od 16. storočia sa teológia pomenovaná po Lutherovi uberá rôznymi smermi, je najlepšie jej porozumieť na základe jeho vlastných spisov spolu so spismi Philipa Melanchthona a skupiny ich študentov v Knihe svornosti (1580).
Vývoj Lutherovej vlastnej teológie ovplyvnili jeho učitelia Ockhamisti a Svätý Augustín. Rovnako ako oni aj on zdôrazňoval Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť Božej milosti. Rovnako ústredným v jeho teológii cirkvi a kresťanského života bolo Božie Slovo a luteránske rozlišovanie medzi zákonom a evanjeliom.
Boží sľub záchrany obsiahnutý v evanjeliu sa zakladá výlučne na osobe Ježiša Krista a charaktere kresťanskej viery. Viera pre Luthera neznamenala len súhlas s historickými faktmi, ale dôveru, ktorá definuje celého človeka a ktorou prijímame Kristovu spravodlivosť danú zadarmo. Poslušný kresťanský život vyplýva z presvedčenia, že človek je spravodlivý na základe Božieho vyhlásenia, že tomu človeku patrí Kristova spravodlivosť.
Teológia tých, ktorí sa považujú za luteránov, nadobudla mnoho podôb pre kontakt s európskou kultúrou a mnohými inými svetovými kultúrami - všade, kde vznikli luteránske cirkevné zbory. V 17. storočí sa luteránski „ortodoxní“ teológovia odklonili od Lutherovho vyznania a prispôsobili sa scholastickým modelom, ktoré umožňovali teologický dialóg medzi rôznymi konfesiami.
V ľudovej nábožnosti došlo v tom čase k prispôsobeniu určitých stredovekých foriem: pri kázaní sa používala alegória a prevzali sa ďalšie duchovné dôrazy Johannesa Taulera a iných. Počas osvietenstva si niektorí nemeckí a severskí teológovia osvojili Luthera ako symbol racionálnej debaty a osobnej slobody, no jeho diela sa takmer nečítali a nemali žiadny alebo mali len malý vplyv na teologickú diskusiu.
V 19. storočí sa počas romantizmu oživilo skoré luteránske myslenie. Popri tom v pozitivizme a jeho cieli vybudovať Božie kráľovstvo na zemi Luther slúžil takmer len ako symbol. V 20. a 21. storočí používali luteránski myslitelia Luthera na propagáciu dalitskej teológie v Indii a teológie Božej bolesti v Japonsku (Kazoh Kitamori [1916-1998]).
Lutherova teológia prešla vývojom od začiatku jeho štúdia teológie (1508/1509) približne do roku 1520/1521, postavená na presvedčení, že biblický pohľad na realitu určujú vzťahy, obzvlášť vzťah Stvoriteľa a všetkých stvorených bytostí, čo je zásadné pre porozumenie ľudskému životu. Luther vnímal Boha ako veľmi osobného Stvoriteľa, ktorý vytvoril všetko, čo existuje ex nihilo (z ničoho), tým, že prehovoril (Gn 1). Boh je Bohom rozhovoru a komunity, tým, kto stvoril ľudské bytosti na svoj vlastný obraz a túži po vzťahu s nimi.
Luther o niekoľko rokov neskôr prevzal Augustínov dôraz na bezpodmienečnú, nezaslúženú Božiu milosť, v čom sa odrazilo jeho presvedčenie prevzaté od Ockhamistov, že Božia všemohúcnosť je absolútna. Takáto milosť nie je „habitus“ ako v scholastickej teológii, ale priaznivý Boží postoj, jeho veľká milosť a milostivosť. Luther často preberal terminológiu stredovekej scholastiky a potom rozširoval definície termínov, ktoré sa v nej používali.
Vlastná skúsenosť s tým, ako nedokáže zachovať Boží zákon dokonale, ovplyvnila jeho pohľad na osobnú hriešnosť. To ho viedlo k definícii prvotného hriechu, podľa ktorej je prvotný hriech nie len zdedené odcudzenie od Boha, ktoré sa prenáša z Adama a Evy, ale taktiež dôvod, prečo Boží vyvolený ľud hreší aj potom, čo Boh pri krste obnovuje svoj vzťah s nimi založený na svojom sľube. Pochybnosti o Božom Slove a následné popieranie Božej vlády - z toho pozostával pôvodný hriech v Edene a to je príčina neúplnej poslušnosti Božiemu zákonu v každodennom živote.
Táto radikálna myšlienka - že hriech je všetko spôsobené tým, že sa Boha nebojíme nadovšetko, že ho nemilujeme nadovšetko a že mu nedôverujeme nadovšetko (Lutherov výklad prvého prikázania v Malom katechizme [1529]) - podporovala jeho učenie o absolútnej závislosti hriešnikov na dare Božej milosti. Boh hovorí k hriešnikom vo Svätom Písme svojim Slovom.
To ukazuje, kým Boh je a čo je jeho vôľa pre ľudstvo. Luther veril, že Svätý Duch pôsobil v prorockých a apoštolských autoroch Biblie pri zapisovaní Božieho Slova a že pôsobí v kresťanoch každej ďalšej doby pri čítaní a používaní Písma. Boh hovorí k svojmu ľudu dvoma odlišnými spôsobmi: cez príkaz a sľub alebo zákon a evanjelium.
Rozdiel medzi nimi je, že jeden predstavuje, čo Boh chce, aby ľudské bytosti robili, teda jeho zámer pre ľudský život, a druhý predstavuje Božie činy v Ježišovi Kristovi v mene hriešnikov. Tento rozdiel slúžil Lutherovi, jeho kolegovi Philipovi Melanchthonovi (ktorý obzvlášť zdôrazňoval používanie tohto rozdielu pri vyučovaní a kázaní) a ich nasledovníkom ako hermeneutický kľúč k správnemu porozumeniu Božiemu slovu a jeho aplikácii.
Božie prikázania pomáhajú zachovávať spoločenský poriadok, hoci pritom, poznamenal Luther, môžu viesť k väčšej vzbure u tých, ktorí vnímajú, že ich modly sú ohrozené, a povzbudiť ich, aby sa spoliehali na svoje skutky ako spôsob ospravedlnenia pred Bohom namiesto toho, aby skutkami len slúžili blížnym. Najdôležitejším „účelom zákona“ (výraz, ktorý Luther veľmi nepoužíval) je odstraňovať hriešnu namyslenosť a ukazovať hriešnikom, že čelia Božiemu súdu. To volá veriacich k pokániu.
Boží sľub o záchrane a vyslobodení z hriechu sa zakladá výhradne na Kristovom diele. Luther kázal celý príbeh Kristovho diela záchrany: od Kristovho vtelenia cez jeho život, vyučovanie a zázraky a úplnú poslušnosť Božiemu zákonu, po jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie a ešte ďalej k jeho nanebovstúpeniu a sľúbenému návratu na konci vekov.
Čo sa týka Kristovho zmierenia hriešnikov a ich ospravedlnenia, ktoré je následkom zmierenia, Luther zdôrazňoval, že Kristova smrť zbavuje hriechu a jeho vzkriesenie obnovuje spravodlivosť (Rim 4:25). Lutherovo kázanie Kristovej smrti a vzkriesenia vyzeralo rôzne. Kristovu smrť určite považoval za sprostredkované naplnenie požiadavky zákona, ktorou je smrť hriešnika (Rim 6:23). Kristus nahradil hriešnikov a bol odsúdený na smrť, ktorú si zaslúžia oni.
Luther v kázňach a prednáškach často odkazoval na znovu-stvorenie, ktoré veriaci prežívajú pri zvesti o odpustení a ktoré ich znovuzrodzuje ako členov Božej rodiny, cez Krista zmierených s Otcom (2Kor 5:17). Lutherovo najdôležitejšie pojednanie o ospravedlnení sa nazýva O slobode kresťana (1520). Predznamenáva, ako sa neskôr pri výklade druhého článku Apoštolského vyznania viery sústreďuje na Kristovo vzkriesenie ako na to, čo oslobodzuje hriešnikov zo zajatia diabla, sveta a ich vlastných egocentrických túžob.
Božie ospravedlňujúce slovo o odpustení skut...
Luther a Augustín
Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej miery použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie (k spáse a k zatrateniu) a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho nie ako toho, kto si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, kto Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.
Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20. storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok - na okrajoch stránok Augustínovych kníh, kníh Petra Lombardského a iných. Tieto poznámky pochádzajú z dvoch období: 1506 - 1516 a 1535 - 1545, a tak predstavujú formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Systematicky boli preskúmané a skompilované až pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, ktorého práca bola zavŕšená publikáciou knihy Der fröhliche Wechsel und Streit.
Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol ctiteľom sv. Augustína, ale naopak, že bol jeho úhlavným nepriateľom. Toto nepriateľstvo bolo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Kardinál Ratzinger Beerovi napísal: „Vplyv novoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorých pôsobenie ste u Luthera preukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici.“[1]
Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako „luteránstvo“ je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melanchton si napríklad Cirkevných Otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16. storočia, proti najextrémnejším Lutherovým názorom.
Realita ukazuje, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za väčšinu vecí, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, keď už si to po Lutherovej smrti mohol bez obáv dovoliť, povedal, že Luther bol paralyzovaný „manichejským delíriom“.[2] Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je nepravý Luther, ktorého nám nakreslil a namaľoval Melanchton.
Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojimi manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: „Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov.“ Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manichejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.
Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther bráni Porfýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: „(Pojem) „osoba“ v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva.“ To je úplne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vo vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by Boh byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augustína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.
Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva (Kol 2,9), na čo Luther reaguje: „Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý“.[12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej skúsenosti s Bohom, ktorá sa potom vliala do jeho teológie.
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si predtým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej T...
Sv. Augustín zdroj: flickr.com
Manichejské delírium
Čo je to „manichejské delírium“, ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, hovorí „treba diablovi priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť“.[3] Samozrejme, Luther v realite premieta svoj osobný boj s Bohom do Krista a necháva Syna potácať sa v dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi.
Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za tento hriech. Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu.
Luther vo svojich poznámkach neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život. Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: „Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia.“ Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita, aby si luteránstvo podržalo tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí.
Beer zdôrazňuje, že Luther sa upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie, než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. „Prvou je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie.“[4] Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v realite stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko-manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom, ale nie hypostázou.
To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, „telu“ a nemajú žiaden dopad ani význam pre „vnútorného človeka“, dušu oživenú vierou. Dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje pnutie medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla „viera činná skrze lásku“ (Gal 5,6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojivé vysvetlenie týchto Pavlových tvrdení a uchýlil sa ku gnostickým spisom Herma Trismegista. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: „Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod, v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste, ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode.“[5] To je z Herma Trismegista, ktorý píše: „Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade… Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov.“[6]
V jednej glose k Evanjeliu sv. Jána Luther komentuje Kristove slová: „Skôr ako bol Abrahám, Ja som“ a hovorí: „Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí „Skôr ako bol Abrahám, som Ja-Kristus“, hovorí jednoducho „Ja som“. Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom Kristovej osoby, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: „To, čo biela predstavuje vo vzťahu k človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi.“[7] Kristovej osobe nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. Toto je praktický gnostický dualizmus.
To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícii tieto texty. Práve pre toto odpudivé „manichejské delírium“ sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou.
Diabol hrá na Lutherovi, dobová karikatúra zdroj: picryl.com
Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, že „Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti.“ Melanchthon protirečí: „Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca.“ U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať.[9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel, žeby Kristova ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení: „Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou.“[10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa „stal“ naším vlastným hriechom.
Lutherov gnosticizmus je hlboký. Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje novopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: „Jeden je Abrahám, ktorý verí, iný je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, iný je Kristus, ktorý koná skutky…, rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou.“[11] Tento dualizmus je totálny.