Martin Luther, teológ, kazateľ a reformátor, ktorý inšpiroval reformačné hnutie v 16. storočí, sa narodil v Eislebene 10. novembra 1483. Lutherove myšlienky sa medzitým lavínovito šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím.
Luther usporiadal služby Božie v evanjelickom duchu. Namiesto omše postavil do stredu služieb Božích kázeň slova Božieho v materinskom jazyku a Večeru Pánovu pod spôsobom chleba a vína. Ako profesor teológie vychovával v duchu evanjelia budúcich kňazov nielen pre Nemecko, ale aj pre cudzinu. Luther zomrel 18. februára 1546 vo svojom rodisku Eislebene. Jeho telesné pozostatky previezli do Wittenbergu a pochovali pod kazateľňou v zámockom chráme, kde kázaval.
Najvernejším spolupracovníkom Dr. Martina Luthera bol Filip Melanchton, ktorý napísal augsburské vyznanie, Oberanu augsburského vyznania a iné reformačné spisy.
Luther bol veľmi plodný spisovateľ, celkové vydanie jeho spisov obsahuje viac ako 100 zväzkov. Biblia - Nová zmluva prvýkrát v roku 1522, Stará zmluva v roku 1534. Lutherovo životné dielo, na ktorého redakčných úpravách pracoval až do svojej smrti (počas Lutherovho života vyšlo vo Wittenbergu 83 vydaní a ďalej 253 dotlačí).
Lutherova Biblia preložená z pôvodných jazykov sa od reformácie používa v liturgii evanjelických cirkví v nemecky hovoriacich krajinách. Posledná revízia vyšla v roku 1984. K obrovskému rozšíreniu a popularite Lutherovej Biblie vo svojej dobe prispel nielen Gutenbergov vynález kníhtlače, ale aj zrozumiteľný štýl prekladu (Luther niekedy aj niekoľko dní hľadal vhodný výraz, aby bol čitateľovi preklad zrozumiteľný, neprekladal doslovne) a použitý jazyk, ktorý mal osloviť ľudí v južnej (hovoriacej hornou nemčinou) aj severnej časti Nemecka (hovoriacej dolnou nemčinou).
Veľký a žalostný nedostatok, ktorý som nedávno videl pri návšteve cirkvi, donútil ma napísať tento katechizmus, totiž kresťanské učenie v krátkej, prostej a jednoduchej forme. Ach, milý Bože, aký žalostný obraz som tam videl! Pospolitý človek, najmä dedinský, celkom nič nevie z kresťanského učenia, a žiaľno, že duchovní nie sú pripravení a schopní vyučovať.
Ó, biskupi, ako sa zodpoviete za to Kristu, že ste ľud tak hanebne zanedbali a neosvedčili ste sa ani na chvíľku vo svojom úrade. Nech Vás nestihne nijaké nešťastie. Zabraňujete úžívať kalich, vnucujete im svoje ľudské ustanovenia, ale sa nepýtate, či vedia Otčenáš, Verím v Boha, Desatoro a aspoň niečo z Božieho slova.
Preto vás všetkých, moji milí pánovia a bratia, prosím pre Boha, či ste farári alebo kazatelia, aby ste sa s láskou ujali svojho úradu, starali sa o svoj ľud vám zverený a nám pomáhlai vštepovať katechizmus do srdca ľudu. To uznali už aj milí cirkevní otcovia, ktorí Otčenáš, Verím v Boha, desatoro v jednotnom znení užívali. Preto aj my tomuto tak učme mlaď a pospolitý ľud, aby sme ani slabiku nezmenili, alebo neučili a neprihovárali sa v jednom roku tak a v druhom inak.
Ak máš ale hovoriť pred učenými a vzdelanými ľuďmi, vtedy môžeš ukázať svoje vedomosti a vylíč články katechizmu pestro a majstrovsky, ako len vieš. Keď už dobre poznajú text, nech sa mu naučia aj porozumieť, aby vedeli, čo znamená! Použi text tejto knižočky, alebo nejaký iný krátky, ktorý chceš a ostaň pri ňom, nezmeň ani jedinú hlásku, tak ako sme to povedali v texte. Venuj tomu čas.
Netreba, aby si všetky čiastky naraz prebral, ale jednu po druhej. Len, keď si prvé prikázanie dobre osvoja, potom preber druhé a ďalšie. Keď si ich teraz naučil takémuto krátkemu katechizmu, vezmi si potom Veľký katechizmus a daj im ďalšie obšírnejšie vysvetlenie. Jednotlivo preber každé prikázanie, prosby, články s rozličnými príkladmi, úžitkom a prospechom, s nebezpečími a škodami spolu, ako sa o tom bohato dozvieš v mnohých knižočkách písaných o tomto.
Zvlášť ale zaoberať sa s tým prikázaním a tou čiastkou katechizmu, proti ktorej tvoj ľud najviac hreší. V súvise s týmto pouč vrchnosť a rodičov, aby dobre vládli a dietky ku škole priťahovali. Poukáž na to, že sú povinní to robiť, a keď to neurobia, aký ťažký hriech páchajú. A tak kazia a boria, ako nebezpeční nepriatelia Boha i ľudí, oboje kráľovstvo: nebeské i svetské.
Teraz, aj keď pápežská tyrania pominula, sú takí, čo nechcú pristupovať k sviatosti a ju zneužívajú. Tu je práve potrebné popoháňať, ale tak, aby sme nikoho nenútili k viere alebo k sviatosti, ani nepredpisovali zákon, čas alebo miesto, ale tak vyučujme, aby sa sami rozhodli aj bez nášho nariadenia a nás farárov prinútili, aby sme im sviatosť prislúžili.
To dosiahneme, keď povieme, že ten, čo po sviatosti netúži a nepristupuje aspoň tri alebo štyri razy do roka, považuje sa za takého, ktorý ju potupuje a nie je kresťanom. Práve tak nie je kresťanom ani ten, kto neverí a neposlúcha evanjelijum, lebo Kristus nepovedal: „To opúšťajte“ alebo „tým opovrhujte“, ale „To čiňte, kedykoľvek budete piť …“, atď. On chce, aby sme to skutočne robili a na žiaden pád nezanedbávali a neznevažovali.
Kto ale znevažuje sviatosť, dokazuje, že nemá ani hriechov, ani telo, ani diabla, ani sveta, ani smrti, totiž neverí ničomu, hoc je v tom po uši a dvojnásobne diablov. Pravda, nepotrebuje ani milosť, život, raj, kráľovstvo nebeské. Krista, Boha alebo nejaké dobrodenie. Keby uveril, že je hriešny a že milosť potrebuje, tak by nezanedbával sviatosť, ktorá nás pozbavuje tak mnohých zlých vecí, a mnoho dobrého nám dáva.
Preto v tomto nemôžeš ustanoviť nijaký zákon ako pápež, ale len vysvetliť škodu a úžitok, zisk a nebezpečenstvo, potrebu a ovocie tejto sviatosti,a sami od seba prídu aj bez tvojho prinútenia. Ak ale neprídu, nechaj ich, a len im povedz, že sú diablovi, lebo necítia a nevidia svoju vlastnú biedu a milostivú Božiu pomoc. Ak takto nepokračuješ, ale dráždiš ich zákonom, ty si vinný, že oni sviatosťou opovrhujú. Ako by neboli leňochmi, keď ty spíš a mlčíš?
Preto pozor, farár a kazateľ! Náš úrad je teraz celkom iný, ako bol za pápeža. Stal sa vážnejším a prospešnejším. Kristus chce byť sám našou odplatou, ak verne pracujeme. K tomu nech nám pomáha Otec všetkej milosti.
Martin Luther mal silne antisemitské názory. K jeho odkazu sa hlásili antisemiti v NSDAP (Nacionálno-socialistická nemecká robotnícka strana), t. j. nacistická strana v Nemecku a 10.
Význam reformného úsilia, diela a služby Martina Luthera je obrovský a ďalekosiahly. Princípy sola scriptura a sola fide, ktoré spolu s ostatnými reformátormi nanovo postavil, predstavujú fundament celého protestantského hnutia až dodnes. Medzi jeho najväčšie zásluhy patrí obnovenie doktríny ospravedlnenia zo samotnej viery. Tomuto veľkému reformátorovi sme za veľa vďační. Za pravdu bol ochotný položiť aj svoj život, súc verný svojmu svedomiu viery.
Avšak aj o Martinovi Lutherovi platí, že reformačné úsilie nedotiahol do úspešného konca. Nepodarilo sa mu úspešne zreformovať učenie o sviatostiach - o Večeri Pánovej a najmä o krste.
Lutherovo chápanie ospravedlnenia z viery ako započítania spravodlivosti tvorí základ protestantizmu. Jeho chápanie sa samozrejme premietlo aj do Augsburského vyznaniaA) a tvorí základ, na ktorom stoja spolu s ostatnými protestantskými cirkvami aj luteránske cirkvi.
Augsburské vyznanie (ďalej pod skratkou AV) učí o ospravedlnení nasledovné (článok 4): „Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a spravodlivosť pred Bohom nemôžeme dosiahnuť vlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho nám hriech bude odpustený, spravodlivosť a večný život budú nám darované. Boh chce túto vieru uznať za spravodlivosť, ktorá platí pred Ním, a započítať ju - ako hovorí Pavel v 3. a 4.
Princíp sola fide (jedine vierou) je jasne vyjadrený aj v článku 20 AV, ktorý hovorí o vzťahu viery a dobrých skutkov: „Naše skutky nás nemôžu zmieriť s Bohom a získať nám milosť, ale oboje sa deje jedine vierou - keď totiž veríme, že pre Krista sa nám odpúšťajú hriechy; jedine On je prostredníkom, aby zmieril Otca. Kto to chce dosiahnuť vlastným konaním a tým by si chcel zaslúžiť milosť, ten pohŕda Kristom a hľadá vlastnú cestu k Bohu, čo odporuje evanjeliu.“ Toto je najväčší prínos Luthera do reformačného úsilia!
Lutherovo chápanie účelu a úlohy krstu sa tiež premietlo do Augsburského vyznania a formuje vieru a prax luteránskych cirkví dodnes. Augsburské vyznanie učí o krste nasledovne.
V stati o dedičnom hriechu (článok 2 AV) sa píše: „Taktiež učíme, že toto vrodené zlo, tento dedičný hriech je naozaj hriech a zatracuje všetkých, narodených pod večným Božím hnevom, ak nie sú znovuzrodení krstom a Duchom Svätým.“ Znovuzrodenie je podľa AV skrze krst a Svätého Ducha.
Lutherovo, ako aj luteránske chápanie úlohy sviatostí je zjavné aj z článku AV o cirkvi (článok 7): „Taktiež učíme, že vždy musí zostať jedna, svätá, kresťanská cirkev. O krste ako o sviatosti učí AV nasledovne (článok 9): „O krste učíme, že je potrebný a že v ňom sa ponúka milosť. Treba krstiť aj deti, ktoré sa krstom odovzdávajú Bohu a Boh ich prijíma.
Najviac sa však o úlohe sviatostí v luteránskom chápaní dozvedáme z článku 13 AV, ktorý o sviatostiach učí takto: „O používaní sviatostí učíme, že sviatosti nie sú ustanovené len preto, aby boli znameniami, podľa ktorých možno kresťanov navonok poznať, ale že sú znameniami a svedectvom Božskej vôle voči nám. Nimi sa má vzbudiť a posilňovať naša viera. Preto aj vyžadujú vieru a vtedy sa správne používajú, keď ich s vierou prijímame a keď sa nimi viera posilňuje.“
Zdanlivo je chápanie sviatostí v súlade s princípom sola fide, pretože o sviatostiach Luther a luteranizmus učí, že sú pre veriaceho účinné len vtedy, keď má vieru. Zatiaľ čo v prípade Večere Pánovej ako sviatosti je v luteranizme napätie medzi sola fide a chápaním a praktizovaním tejto sviatosti, v prípade krstu detí už ide o viac ako napätie, ide o priamy konflikt (rozpor).
V luteranizme je krst dieťaťa chápaný tak, že dieťa v krste dostáva vieru2). Toto je v priamom rozpore s tým, čo samotný luteranizmus učí o sviatostiach, totiž, že sú účinné len ak je u príjemcu sviatosti prítomná viera - je to vnútorný rozpor samotného vierovyznania (symbolických kníhE)). Nižšie toto závažné tvrdenie zdokladujeme citátmi zo symbolických kníh. Symbolické knihy v luteranizme nemajú rovnakú autoritu ako Písmo.
Luteranizmus priniesol a drží princíp sola scriptura. V luteranizme sa však tvrdí a verí, že symboliké knihy predstavujú jediný správny výklad Písma. Krst detí je v luteranizme kameň úrazu, na ktorom sa láme princíp sola fide. Ak krst dieťaťa má u dieťaťa vzbudiť vieru a ponúknuť mu milosť, potom má krst spasiteľnú úlohu rovnako alebo podobne, ako je to v chápaní tejto sviatosti v katolicizme (v rímskokatolíckom aj gréckokatolíckom učení a praxi).
Spasiteľný krst je ale v príkrom rozpore s princípom sola fide. Krst dieťaťa je v luteranizme účinný vykonaním úkonu („ex opere operato“). To, že krst má mať v luteranizme spasiteľný účinok, je zrejmé aj z Malého Lutherovho katechizmu. Krstu je pripisovaná moc znovuzrodenia (odsek „po tretie“ v článku o sviatosti krstu): „Ako môže voda pôsobiť také veľké veci? Voda to iste nepôsobí, ale slovo Božie, ktoré je s vodou a pri vode, a viera, ktorá takémuto slovu Božiemu, vode pridanému, verí. Lebo voda bez slova Božieho je obyčajná voda a nie krst, ale so slovom Božím spojená je krst; to je spásonosná voda života a kúpeľ znovuzrodenia v Duchu Svätom, ako hovorí Sv. Pavel k Títovi v 3. kapitole (5-7): Podľa svojho milosrdenstva spasil nás, a to kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby ospravedlnení Jeho milosťou stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života. To je iste pravda!“
Zatiaľ čo pri dospelom človeku sa povie, že účinnosť tejto sviatosti je podmienená vierou príjemcu tejto sviatosti3), v prípade dieťaťa (nemluvňaťa) to nejde, lebo samo ešte nedokáže uveriť. Luteranizmus preto v prípade dieťaťa otočí dole hlavou a hore nohami podmienku/príčinu a dôsledok. Zrazu, namiesto toho, aby vierou bola podmienená účinnosť sviatosti, samotná sviatosť vieru udeľuje. Luteranizmus pripisuje krstu dieťaťa nielen moc znovuzrodiť, ale aj schopnosť dať vieru. Toto je však v rozpore s princípom sola fide. Je to dokonca v rozpore so samotným evanjeliom milosti.
Podobne ako Luther chápal Kristovu moc prítomnú v sviatosti svätej Večere tak, že v podobe chleba a vína je prítomné Kristovo telo a krv, chápal aj moc vody pri krste - totiž že to nie je obyčajná voda, ale že do tejto vody vkladá sám Boh svoju silu a moc - preto to nie je obyčajná prirodzená voda, „ale Božská, nebeská a spasiteľná voda“C). Božia sila a moc je do vody údajne vložená vďaka tomu, že je s ňou spojené slovo BožieC). Luteránsky krst je chápaný ako sviatosť práve vďaka tomu, že voda pri krste je nerozlučne spojená s Božím slovom.
Vo Veľkom Lutherovom katechizme je výslovne (explicitne) definovaná spasiteľná funkcia a moc krstuC): „Moc, dielo, úžitok, ovocie a cieľ krstu je spasenie. Veď nekrstíme preto, aby niekto bol kniežaťom, ale aby - podľa slov - bol spasený.
Tak, ako Luther (a luteranizmus) nesprávne pochopil a nesprávne vyložil Kristove slová „toto je moje telo“, a namiesto symbolického, zástupného (reprezentatívneho) chápania to poňal doslovne, čo ho viedlo k učeniu, že v Pamiatke Pánovej je Kristus skutočne prítomný v podobe chleba a vína, tak isto Luther (a luteranizmus) nesprávne pochopil Písmo v otázke „kúpeľa opätného splodenia a obnovenia Svätého Ducha“.
Zatiaľ čo Písmo tým mieni „znovuzrodenie cez darovanie Ducha skrze vieru samotnú“ (Galatským 3:2, 3:5 a 3:14), čo je dokonale v súlade s princípom sola fide, Luther tento kúpeľ stotožnil s krstom, dokonca s krstom nemluvniat. Písmo však zreteľne a jasne učí, že znovuzrodení sme len ak máme Svätého Ducha (Rímskym 8:9), a že Svätého Ducha dostávame skrze vieru, z viery (Galatským 3:2, 3:5 a 3:14) - sola fide. Dostanie Svätého Ducha od Boha je „z viery“ či „skrze vieru“ práve tak, ako ospravedlnenie je z viery či skrze vieru, či vierou - sola fide.
Ani Luther, ani Augsburské vyznanie v tom však rozpor nevidia, ich chápanie je, že všetko je to skrze vieru samotnú. Princíp sola fide tu podržia náhľadom, že nejakým spôsobom má slovo Božie pôsobiť pri krste a v krste tak, že zrodí vieru v srdci novorodeniatka. Vo Veľkom Lutherovom katechizme je to vyjadrené takto: „Na tvrdenie našich mudrlantov, nových blúznivcov (pozn. autora: tým sa myslia anabaptisti), že len viera dáva spasenie a že skutok a zovňajšia vec nič neprospeje, odpovedáme, že samozrejme v nás pôsobí iba viera, ako o tom ešte v ďalšom počujeme. Ale slepí vodcovia nechcú vidieť, že viera musí mať niečo, v čo verí, čo je, o čo sa môže oprieť, na čom stojí a stavia. A tak tu sa viaže viera na vodu a verí, že je to krst, v ktorom je číra spása a život, nie pre vodu, ako sme už dostatočne povedali, ale že je spojená s Božím slovom a ustanovením a že len na nej spočíva Božie meno.
Schéma je nasledovná: „viera sa viaže na vodu“, táto viera „verí, že je to krst, v ktorom je (vďaka Božiemu slovu a ustanoveniu) číra spása a život“. Toto je plne vysvetlený a odhalený luteránsky princíp sola fide. Takáto koncepcia je však nebiblická. Krst dieťaťa nie je jeho osobným rozhodnutím či jeho osobnou aktivitou. Je to aktivita rodičov a krstiaceho. Spasenie sa nedá sprostredkovať.
Písmo učí, že viera je z počutia Božieho slova. Je to počutie evanjelia s porozumením a následným osobným hlbokým spoľahnutím sa na Božie vykúpenie v Kristovi. „Počutie Božieho slova“ nie je nejaké tajuplné Božie pôsobenie cez vodu pri krste a v krste dieťaťa. Osobná viera v srdci novorodeniatka získaná cez krst je nebiblický koncept.
To je jadro problému a zásadný rozpor so sola fide. Luther správne zreformoval otázku spasenia a ospravedlnenia z viery, avšak nedotiahol do úspešného konca otázku zreformovania sviatostí. Otázku sviatosti Večere Pánovej zreformoval len čiastočne (pozri článok Zwingli a Luther v otázke chápania omše F)). Jeho reformné úsilie ohľadom sviatosti Večere Pánovej ostalo zaseknuté v tom, že ponechal učenie a prax, podľa ktorých veriaci v tejto sviatosti prijíma Krista (jeho telo a krv) v podobe chleba a vína.
Článok 10 AV učí o sviatosti svätej Večere: „O Večeri Pánovej učíme, že pravé telo a pravá krv Kristova sú skutočne prítomné v podobe chleba a vína pri Večeri Pánovej a tam sa prisluhujú a prijímajú.
So sviatosťou krstu Lutherovo reformačné úsilie pohlo ešte oveľa menej. Augsburské vyznanie učí (článok 9), že v krste sa ponúka milosť a že krstené majú byť aj deti. V luteranizme má krst dietok spasiteľnú moc, krstom sa získava znovuzrodenie. Toto však predstavuje priamy rozpor s princípom sola fide. Ak sa v krste ponúka milosť a ak spasenie a odpustenie hriechov je z milosti skrze vieru samotnú, ako potom môžu obe tvrdenia platiť v prípade dieťaťa (nemluvňaťa), ktoré samo ešte nemôže mať osobnú vieru? Tento konflikt medzi princípom sola fide a chápaním úlohy sviatosti krstu ostal v luteranizme nevyriešený od čias Luthera až podnes.
Lutherovo reformačné úsilie v tejto otázke ostalo zaseknuté a v luteránskych cirkvách zostáva zaseknutým až dodnes. Lutherovo učenie a súčasný moderný luteranizmus (opierajúci sa o výklad Písma na základe symbolických kníh (Kniha svornosti, Concordia)E) sú vnútorne hlboko rozporuplné (protirečiace). Na jednej strane luteranizmus stojí na princípe sola fide, teda na ospravedlnení aj spasení zo samotnej viery, čo je absolútne kľúčovým jadrom celého protestantizmu (a samotného evanjelia), na druhej strane luteranizmus nedotiahol do úspešného konca reformné úsilie v učení o sviatostiach.
Táto nedokončená reformácia chápania účelu a úlohy sviatostí je pre luteranizmus deštrukčná. Aby sa zachoval princíp sola fide, učí luteranizmus princíp, že sviatosti sú účinné len vtedy, ak ich prijímanie je spojené s vierou človeka, ktorý sviatosti prijíma. Samotný tento svoj princíp, že sviatosti sú účinné len ak sú podmienené vierou, však luteranizmus podkopáva a likviduje akonáhle príde na otázku krstu detí („dietok“, nemluvniat).
Tu sa výklad diametrálne otáča a zrazu v krste získava dieťa - bez ohľadu na to, či vieru má alebo nemáC) - vieru samotnú, ospravedlnenie, znovuzrodenie, odpustenie hriechov, svätosť, spasenie, stotožnenie s Kristom. Luther (a luteranizmus) pripisujú krstu detí takú objektívnu realitu, že krst vlastne opätovne naberá povahu „ex opere operato“.
Prvým z dôsledkov je, že chápanie sviatosti krstu a sviatosti svätej Večere v luteránskych cirkvách predstavuje veľké riziko pre cirkevníkov v tom zmysle, že ťažisko ich viery sa môže posunúť zo samotného Krista (solus Christus) smerom k samotným týmto dvom sviatostiam (krst a omša). Blízkosť luteránskeho chápania krstu s katolíckym chápaním viedla v súčasnosti k tomu, že katolíci a luteráni si navzájom uznávajú krst4). Uznávanie si krstu medzi ECAV a RKC (vrátane grécko-katolíckej cirkvi) v súčasnosti je dôkazom, že chápanie a praktizovanie krstu je vo svojej podstate v luteranizme a v katolicizme rovnaké.
Je na škodu, že Luther odmietol Zwingliho porozumenie, že Kristus nie je v pamiatke (Večeri) Pánovej prítomný v podobe chleba a vína. Dôsledky tohto odmietnutia sú prítomné dodnes. Je na ešte väčšiu škodu, že Luther odmietol porozumenie o krste, ktoré prišlo s anabaptistami, ktorí odmietali spasiteľnú úlohu krstu a krst detí ako taký.
Opäť z toho získavame nesmierne cennú lekciu: reformácia je historický proces, ktorý neprebehol všade a u všetkých naraz. Napreduje postupne. Reformačný proces nie je ukončený ani dnes. Zásada „cirkev reformovaná a stále sa reformujúca“ je živá a je potrebné uplatniť ju aj dnes. V luteránskych cirkvách Augsburského vyznania ostala reformácia nedokončená a zaseknutá v otázkach sviatostí Večere Pánovej a krstu.
2) V snahe udržať jednotu protestantskej reformácie Luther ostro vystupoval proti anabaptistom. Na prelome rokov 1527 a 1528 napísal pojednanie o opätovnom pokrstení sa (dospelého po uverení evanjeliu).
3) Vo Veľkom katechizmeC) je jasne účinnosť krstu ako sviatosti podmienená vierou krsteného: „Bez viery krst nič neosoží“ a „Veď tým, že si sa dal poliať vodou, neprijal si ešte a nezachoval krst tak, aby si mal z neho úžitok. Vtedy ti bude na úžitok, keď sa dáš pokrstiť s úmyslom vyplniť Boží rozkaz a ustanovenie a v Božom mene prijať vo vode zasľúbené spasenie. Toto však nevykonáš rukou ani telom, ale musíš veriť srdcom.“ Toto ale môže fungovať len u dospelých. Preto je krstu dietok venovaný samostatný prístup a samostatný odsek. Samotný Veľký katechizmus nastoľuje otázku: „...totiž či dietky tiež veria a či je ich krst správny?“
Len čo prichádza na otázku krstu detí, na scénu vstupuje zásadné vnútorné protirečenie Veľkého Lutherovho katechizmu - zrazu viera nie je vôbec potrebná na to, aby bol krst ako sviatosť účinný, pretože viera je darovaná samotným krstom, čo je v priamom a príkrom rozpore s tým, čo tento katechizmus učí o sviatosti krstu o jednu stranu skôr. „Ďalej tvrdíme, že nekladieme dôraz na to, či pokrstený verí alebo nie, lebo tým sa krst nestáva pravým. Ale všetko spočíva na Božom slove a prikázaní. Pravda, toto je trochu ostré, úplne však súhlasí s tým, čo som povedal, že krst nie je n...
Lutherova ruža
Obsah Malého Katechizmu
Malý katechizmus (1529), ktorý sa skladá z 5 častí:
- Desatoro Božích prikázaní
- Viera (Apoštolské vyznanie viery)
- Otčenáš (Modlitba Pána)
- Sviatosť svätého krstu
- Sviatosť oltárna (Večera Pánova)
Významné Lutherove spisy
- (1517) 95 téz teológa Dr. Martina Luthera (95 Thesen des Theologen Dr.
- (1581) Katechysmus / To gest: Kratičke obſazenji a wyklad přednich Cžlankůw Wyrij a Náboženſtwij Křestianského / čemuž ſe Lidé Křeſtianſſtij / a zwlaſſté Díjtky w Sſkolách / počátečné wyučugij. Wytiſſteno w Bardijowe Skrz Dauida Guttgeſella.
- (1612) (Pôvodný názov neznámy, titulná strana sa nezachovala.) Katechizmus menší od troch superintendentov. Redaktori: zeman ThDr. Eliáš Láni, zeman ThDr. Izák Abrahamides, ThDr.
- (1634) Katechysmus D. M. Luthera z Nemeckého yaziku na Slowěnsky přeložený. Od Trech SuperAttendentůw Roku 1612 Njny Znowu… obnoweny: Ku kterému Prídane gsu try knižečki: Rosarium Animae. 2. O spůsobu Modlenj. 3. Pjsně Duchownj.
tags: #lutherov #velky #katechizmus