Celé to začalo 31. októbra 1517, keď Martin Luther, chudobný mních a doktor na univerzite vo Wittenbergu, pribil na dvere zámockého chrámu 95 téz. Týmito tézami vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Chcel nahradiť atmosféru strachu atmosférou lásky, ako to bolo v časoch prvej cirkvi.
Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý ho po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V. Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat.
Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení. To boli veľké zmeny, ktoré zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné.
Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V. Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.
Vplyv Reformácie na Umenie, Hudbu a Architektúru
Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.
Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení.
Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy.
Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.
Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.
Šírenie Vzdelanosti
Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola.
Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“. Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi.
Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.
Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.
Luther a protestantská reformácia: Rýchly kurz Svetové dejiny #218
Reformácia na Východnom Slovensku
Ako sa vlastne Slováci a Maďari ocitli spolu v jednej reformovanej cirkvi? Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká - luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev.
Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“ Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu.
Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa). Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo.
Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“ Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne.
Tento dištrikt patril medzi počtom najväčší ako aj najkompaktnejší reformovaný dištrikt. Jeho centrum Debrecín však bolo pomerne blízko územiu dnešného východného Slovenska, takže to tiež vplývalo na šírenie švajčiarskej reformácie medzi slovenským obyvateľstvom na území dnešného východného Slovenska.
Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.
Spolužitie Slovákov a Maďarov v Reformovanej Cirkvi
Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie.
Predtisský dištrikt (superintendencia) pozostával zo štyroch seniorátov: Boršodský, Abovský, Zemplínsky a Užský. Od ostatných dištriktov sa líšil tým, že takmer dve storočia nemal na svojom čele vrcholného predstaviteľa (biskupa, resp. superintendenta). Až na príkaz panovníka z donútenia si zvolili v roku 1734 prvého superintendenta.
V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov.
Dohodlo sa vytvorenie základiny, ktorá umožňovala podporu štúdia týchto chlapcov za tej podmienky, že po skončení štúdia príjmu službu v slovenských zboroch. Stávalo sa totiž, že absolventi štúdií išli radšej do bohatších maďarských zborov. Aj superintendent (funkcia podobná biskupovi) Martin Csáji vnímal chudobu slovenských zborov ako veľký problém.
V roku 1758 vyhlásil v celom dištrikte na podnet slovenských farárov zbierku pre najchudobnejšie slovenské zbory. Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov však spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 - 1758.
Na prvý pohľad to vyzerá ako samozrejmosť, uvedomme si však, že spisovná slovenčina bola kodifikovaná až o storočie neskôr. V evanjelickej cirkvi sa pre potreby Slovákov používala česká literatúra. Predtisský dištrikt sa pod vedením Martina Csájiho rozhodol vydať základnú duchovnú literatúru v materinskom jazyku vtedajších slovenských reformovaných - v zemplínčine, hoci oficiálne zemplínčina ako jazyk vlastne vôbec neexistovala.
Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Manželia Kónyovci vo svoje publikácii konštatujú: „Vydanie piatich bohoslužobných kníh vo východoslovenskom nárečí malo pre slovenských kalvínov v predtisskom dištrikte nesmierny význam. V nasledujúcom období, v druhej polovici 18. storočia, im pomáhali nielen pri službách Božích, vyučovaní, katechizácii, ale aj pri zachovaní vlastnej viery na periférii rozšírenia kalvinizmu, v každodennej konfrontácii s pokračujúcou rekatolizáciou.“
Spolužitie slovesnkých a maďarských reformovaných v prvých 250 rokoch bolo veľmi pekné a dodnes príkladné. K slovenským obyvateľom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.
Toto je potrebné stále si pripomínať, lebo je veľmi ľahko podľahnúť všeobecným predsudkom, ktoré Slováci voči Maďarom v podvedomí majú a hovoriť o Maďaroch len zlé veci, že nás stále utláčali, resp. maďarizovali.
Narušené Vzťahy v 19. Storočí
V nešťastnom 19. storočí sa narušili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi aj v Uhorsku, a aj v Reformovanej cirkvi. Je veľmi nekorektným tvrdením uvádzať, že Slováci boli Maďarmi utláčaní 1000 rokov.
Kritické bolo najmä obdobie 1867 - 1918, týchto 50 rokov prebiehala v Uhorsku maďarizácia. Reformovaná cirkev v Uhorsku v tom čase získala veľmi silné postavenie. Postavila sa totiž jasne na stranu revolúcie, vyhlásenie zvrhnutia Habsburgovcov sa dokonca udialo v apríli 1849 na sneme, ktorý prebiehal v priestoroch veľkého reformovaného kostola v Debrecíne.
Hoci bola Reformovaná cirkev v Uhorsku aj v druhej polovici 19. storočia menšinová, kvôli svojej podpore Maďarskej revolúcie mala veľmi prestížne postavenie. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.
Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. Toto druhé vydanie sa v spomínanom roku 1824 realizovalo v Blatnom Potoku. Ďalšie vydanie spevníka v zemplínskom nárečí sa realizovalo až v roku 1923, keď bol vydaný Slovenszki spevnik. Vznikla tam tak cca 60 ročná medzera, ktorá sa kryje s obdobím najtvrdešej maďarizácie.
Ale aj pritom je potrebné si uvedomiť, že hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky. Aj z tohto príbehu vidno, že boli ľudia ako spomínaný Ľudovít Nitray, ktorí napriek tlakom slúžili zborom po slovensky, a nakoniec aj vtedajší biskup Fejes sa postavil na stranu Nitraya a zahanbil jeho žalobcov.
Reformovaná Kresťanská Cirkev v Košiciach po roku 1945
Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku mala v Košiciach v roku 1945 po oslobodení len jeden zbor, v ktorom úradná reč i kázanie slova Božieho bolo po maďarsky.
Keďže Košice boli na Slovensku, vtedajší dozorujúci farár-senior Ján Tomašuľa zorganizoval a založil v Košiciach slovenský zbor. Kurátorom sa stal Juraj Jenčík, jedným s presbytérov ešte žijúci Ernest Turnský. Po obžalovaní Jána Tomašuľu a súdnych ťahaniciach, tento zbor zanikol. Členovia zboru takto za vyše polstoročia splynuli v jeden zbor, ktorý sa zvykol nazývať aj zmiešaný.
V tomto zbore jedna štvrtina presbyterov bola volená z nich, včítane jedného zástupcu kurátora. Ernest Turnský, ktorý tak zastával túto funkciu 56 rokov.
V zmiešanom zbore po oslobodení postupne slúžili farári čiastočne po slovensky. Poslední boli: Urban Karol, Abari Štefan, Pall István, Lasló Bela, Ján Knežo a od roku 1964 Varga Béla, ktorý tu došiel z Krišovskej Lieskovej. Jemu na slovenských službách Božích vypomáhal asi deväť rokov Ján Pallay farár z Barce.
Zbor sa rozrastal, aj konfirmandov, mladých i dospelých pribúdalo. Ku koncu deväťdesiatych rokov sa stále silnejšie ozývali hlasy veriacich, aby sme aj my slovenskí veriaci v Košiciach si žiadali od vedenia cirkvi súhlas na založenie samostatného slovenského zboru s plateným duchovným.
Do zboru od 1. novembra 1997 bol oficiálne pridelený administrátor Zoltán Orémus. V maďarskej časti zboru pôsobila Mgr. Dňa 7.4.2002 na valnom zhromaždení v Košiciach, kde za vedenie cirkvi bol poverený zastupovaním senior Mgr. Ľudovit Gábor, bol obnovený zbor oficiálne uznaný ako štatoprávny. Bolo mu pridelené aj jedno systemizované miesto farára.
Dňa 28.4.2002 boli navrhnutí noví presbyteri a vedenie zboru. Právoplatná pečiatka zboru má názov: Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku; Farský úrad slovenského zboru v Košiciach, Košice. Ulica Kováčska č.
tags: #madarska #reformovana #cirkev #kosice