Otázka, či mal Ježiš bratov a sestry, je dlhodobou témou diskusií medzi kresťanskými denomináciami. Katolícka cirkev má na túto otázku jasný postoj, ktorý sa opiera o biblické texty a tradíciu.
Pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. 8. decembra 1870 by som preto chcel - ako hovorí Ježiš -, aby „z plnosti srdca prehovorili ústa“ (porov. Mt 12, 34), keď sa s vami podelím o niekoľko osobných úvah o tejto mimoriadnej postave, ktorá je taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii.
Po Márii, Božej Matke, nijaký svätý nezaberá v pápežskom učení taký priestor, ako Jozef, jej ženích. Moji predchodcovia hlbšie rozpracovali posolstvo ukryté v nemnohých informáciách o sv. Jozefovi, ktoré nám odovzdali evanjeliá, aby lepšie objasnili jeho centrálnu úlohu v dejinách spásy: blahoslavený Pius IX. ho vyhlásil za „patróna Katolíckej cirkvi“, ctihodný Pius XII. ho predstavil ako „patróna robotníkov“ a svätý Ján Pavol II.
Všetci môžu objaviť vo sv. Jozefovi - mužovi, ktorý nepozorovane prechádza okolo, mužovi bežného, nenápadného a skrytého života - orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Svätý Jozef nám pripomína, že všetci tí, čo sú zdanlivo skrytí alebo sú „v tieni“, môžu v dejinách spásy zohrávať nenahraditeľnú úlohu.
Svätý Pavol VI. poznamenáva, že jeho otcovstvo sa konkrétne prejavilo v tom, že „zo svojho života spravil službu zasvätenú tajomstvu vtelenia a s ním spojenému vykupiteľskému poslaniu.
Pre túto svoju úlohu v dejinách spásy je sv. Jozef otcom, ktorého kresťanský ľud stále miluje, ako o tom svedčí skutočnosť, že v celom svete sú mu zasvätené mnohé kostoly; že mnohé náboženské inštitúty, cirkevné bratstvá a skupiny sú inšpirované jeho spiritualitou alebo nesú jeho meno; a že na jeho počesť sa konajú mnohé náboženské podujatia.
Mnohí svätci a svätice ho vrúcne uctievali, medzi inými aj Terézia z Avily, ktorá si ho zvolila za svojho zástancu a orodovníka, často sa mu zverovala a dostala všetky milosti, o ktoré prosila. V každej modlitebnej knižke sa nachádza nejaká modlitba k sv. Jozefovi. Dôvera ľudu vo sv. Jozefa je zhrnutá vo vyjadrení „Ite ad Ioseph“, ktoré odkazuje na čas hladomoru v Egypte, keď ľud prosil faraóna o chlieb a on mu odpovedal „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!“ (Gn 41, 55).
Ako Dávidov potomok (porov. Mt 1, 16.20), z ktorého koreňa mal vzísť Ježiš, podľa prísľubu proroka Nátana Dávidovi (porov. 2 Sam ) a ako ženích Márie z Nazareta je sv. Jozef videl Ježiša deň za dňom rásť „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52).
Tak ako urobil Pán s Izraelom aj on učil Ježiša chodiť, držiac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11, 3 - 4).
Dejiny spásy sa uskutočňujú „proti nádeji v nádeji“ (Rim 4, 18), teda prostredníctvom našich slabostí. Veľmi často si myslíme, že Boh sa spolieha len na našu dobrú a víťaznú stránku, pokým v skutočnosti sa väčšina jeho plánov realizuje prostredníctvom a napriek našej slabosti. Preto môže sv. Pavol povedať: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval.
Aj prostredníctvom Jozefových obáv sa deje Božia vôľa, jeho dejiny, jeho plán. Jozef nás takto učí, že viera v Boha zahŕňa aj vieru v to, že môže konať aj cez naše obavy, naše slabosti, našu krehkosť. A učí nás, že uprostred búrok života sa nemáme báť Bohu zveriť kormidlo našej loďky.
Podobne ako Boh zjavil svoj plán spásy Márii, vyjavil svoje plány aj Jozefovi. Jozef sa veľmi trápil ohľadom nepochopiteľného Máriinho tehotenstva. V prvom sne mu anjel pomôže vyriešiť jeho vážnu dilemu: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 - 21). Jozef hneď reaguje: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24).
Vo svojej úlohe hlavy rodiny učil Jozef Ježiša, aby bol poslušný rodičom (porov. Lk 2, 51), podľa Božieho prikázania (porov. Ex 20, 12). Počas skrytého života v Nazarete sa Ježiš v Jozefovej škole učil plniť Otcovu vôľu. Táto vôľa sa stala jeho každodenným pokrmom (porov. Jn 4, 34).
Jozef prijal Máriu bezpodmienečne. Dôveroval anjelovým slovám. „Šľachetnosť jeho srdca je taká veľká, že to, čo sa naučil zo zákona, podriaďuje láske. V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Našou prvou reakciou je často sklamanie a vzbura.
Jozef necháva bokom svoje vlastné myšlienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednosť a urobí ich súčasťou vlastného príbehu. Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania. Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel.
Ak je prvým krokom každého skutočného vnútorného uzdravenia prijatie vlastnej osobnej histórie a v nej aj toho, čo sme si v našom živote nezvolili, treba dodať aj ďalšiu dôležitú vlastnosť: kreatívnu odvahu. Tá sa objavuje predovšetkým vtedy, keď nás postretnú problémy.
Jozef bol človek, prostredníctvom ktorého sa Boh postaral o začiatky dejín spásy. On bol skutočným „zázrakom“, pomocou ktorého Boh zachránil Dieťa a jeho matku. Ak sa niekedy zdá, že nám Boh nepomáha, neznamená to, že nás opustil, ale že nám dôveruje.
Na konci každej udalosti, v ktorej bol Jozef hlavným hrdinom, evanjelium poznamenáva, že vstal, vzal so sebou Dieťa a jeho matku, a urobil, čo mu Boh prikázal (porov. Mt 1, 24; 2, 14.21). Musíme sa preto stále pýtať, či my sami zo všetkých svojich síl chránime Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomne zverení aj našej zodpovednosti, našej starostlivosti, našej ochrane.
Toto Dieťa raz povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Biblické texty a ich interpretácia
V evanjeliách sa spomínajú Ježišovi "bratia" a "sestry". Tieto zmienky sú často uvádzané ako dôkaz, že Mária mala po Ježišovom narodení ďalšie deti. Katolícka cirkev však interpretuje tieto texty inak. Podľa katolíckej tradície a biblického kontextu, slovo "brat" ("adelphos" v gréčtine) mohlo označovať aj bratrancov, príbuzných alebo blízkych spoločníkov.
Medzi biblické pasáže, ktoré sa často uvádzajú v súvislosti s Ježišovými bratmi, patria:
- Matúš 12,46: "Kým ešte hovoril zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli sa s ním rozprávať."
- Matúš 13,55: "Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda?"
- Marek 6,3: "Nie je to ten tesár, syn Márie a brat Jakuba, Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?"
Katolícka cirkev argumentuje, že v aramejčine, jazyku, ktorým hovoril Ježiš, neexistovalo presné slovo pre bratranca. Preto sa na označenie príbuzných používalo slovo "brat".
Okrem toho, katolícka tradícia poukazuje na to, že Jakub a Jozef, ktorí sú spomínaní ako Ježišovi bratia, sú identifikovaní aj ako synovia inej Márie (Mária Kleopasova), ktorá bola Ježišovou príbuznou alebo švagrinou.
Napríklad, v Jánovi 19,25 sa spomína, že pri Ježišovom kríži stála "Mária, matka Ježišova sestra, Mária Kleopasova". To naznačuje, že Jakub a Jozef boli synovia Márie Kleopasovej, a teda Ježišovi bratranci, nie pokrvní bratia.
Vo svetle toho, ako je pravdepodobné, že cestovala takú dlhú vzdialenosť (asi 115 km) s dvomi, tromi, štyrmi či šiestimi deťmi, pričom všetky mali pod 13 rokov? Navyše, Písmo hovorí, že Jozef a Mária z Nazaretu do Jeruzalema cestovali každý rok (v.41). V prípade, keď sa Ježiš stratil v Chráme, by mali jeho rodičia veľmi ťažkú úlohu, keby mali so sebou svoje deti.
Ďalej, v raných Ježišových rokoch sa nikdy nespomínajú jeho údajní bratia alebo sestry. Celá tá udalosť nepoukazuje na prítomnosť ďalších súrodencov. Ježiš by bol býval zodpovedný za dozor nad svojimi mladšími súrodencami a tak by bol býval nedbalý svojich povinností ako starší brat. Ak sa držíme iba Biblie, potom je faktom, že tá je o Máriiných deťoch predtým, než Ježiš dosiahol 12 rokov, ticho.
Tiež za povšimnutie v Písme stojí, že nik z učeníkov neprijal Ducha Svätého takým spôsobom ako Mária, a to už pri počatí, teda skôr ako bol zoslaný pre učeníkov na Turíce: „Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho„ (Lk 1,35 SSV). Teda Mária mala mocnú „skúsenosť“ s Duchom Svätým ešte oveľa skôr ako napr. apoštoli a učeníci, čo ju jednoznačne vybavovalo byť aj najlepšou Ježišovou učeníčkou aj počas jeho verejného pôsobenia.
Žiadneho z Ježišových učeníkov Boh nezatônil svojou mocou pri prijatí Ducha Svätého ako sa to stalo Márii. Ježiš sám je našim spoločným Spasiteľom, nech už patríme k akejkoľvek kresťanskej cirkvi. V nikom inom niet spásy a chopiť sa jej môžeme len vierou, a áno, sám Boh stačí a predsa dvíha a prijíma nás ľudí skrz Ježiša Krista za svoje deti, máme jeho identitu, jeho autoritu, sme dedičia a Kristovi spoludedičia.
Máriino panenstvo
Katolícka cirkev učí, že Mária bola pannou pred, počas a po Ježišovom narodení. Toto učenie sa nazýva Máriino večné panenstvo. Cirkev verí, že Máriino panenstvo je znakom jej jedinečnej úlohy v dejinách spásy a jej úplného odovzdania sa Bohu.
Katolícka cirkev argumentuje, že fráza "nepoznal ju, kým neporodila syna" (Matúš 1,25) neznamená, že Jozef a Mária mali po Ježišovom narodení sexuálne vzťahy. Podľa katolíckej interpretácie, slovo "kým" v tomto kontexte neznamená zmenu v budúcnosti, ale skôr zdôrazňuje skutočnosť, že Mária bola pannou počas Ježišovho počatia a narodenia.
Zvestovanie Panne Márii od Fra Angelica
Prečo zveril Ježiš Máriu pod krížom Jánovi? Bol to len duchovný dôvod, aby sa Mária stala Jánovou matkou a teda aj matkou ostatných Ježišových nasledovníkov? Nemyslím si. Podľa mňa sa Ježiš potreboval o svoju osamotenú matku pred svojou smrťou predovšetkým postarať, a preto ju zveril Jánovi. Toto zverenie Márie Jánovi je logickým biblickým dôkazom toho, že Ježiš pokrvných súrodencov nemal a v Biblii sú jeho bratmi nazývaní, v zmysle vtedajšieho židovského vnímania príbuzenstva, jeho bratranci, či iní pokrvní príbuzní. Ak by ich mal, Ježiš by nemal dôvod zverovať Máriu Jánovi.
V Biblii slovo „kým“, napr. aj to „nepoznal ju, kým neporodila“ nie vždy ukazuje na zmenu v budúcnosti, keď nastane to „kým“, ale skôr zvýrazňuje to, čo je v súčasnosti. Napr. Ž 123,2 SSV: „…tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.“ Teda neznamená to, že keď sme získali milosrdenstvo od Boha, odvrátime od neho svoj zrak. „Kým“ tu ma teda iný význam.
Reformovaní bratia a sestry v Ježišovi Kristovi viem, že veríte v počatie Ježiša v lone panny Márie z Ducha Svätého, lebo veríte Božiemu Slovu. Je to zázrak, ktorý sa nedá obsiahnuť rozumom, ale len vierou. Prečo je Vám ťažké veriť vo večné Máriino panenstvo, ktoré je v súlade s Písmom a logikou jednotlivých biblických udalostí? Nie je náš Boh, Boh zázrakov? Píšem pritom ohľadom Máriinho panenstva o duchovných veciach, nie telesných. Prečo sa niektorí z Vás venujú týmto témam? Nechce Vám náhodou Duch Svätý o Márii niečo povedať?
Ohľadom panenstva Márie ale i Jozefa, čo je neprijateľné na tom, že ostali v tejto veci celkom odovzdaní Bohu? Sám Ježiš poukazuje na to, že niektorí ľudia budú žiť v čistote (sexuálnej zdržanlivosti mimo manželstva) z dôvodu služby pre nebeské kráľovstvo - Mt 19,12 SSV: „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“ Či Mária a Jozef nežili pre nebeské kráľovstvo, keď mali vo svojom strede samotného Kráľa tohto kráľovstva?
Úcta k Panne Márii
Katolícka cirkev si ctí Pannu Máriu ako Matku Božiu (Theotokos) a vyzdvihuje jej jedinečnú úlohu v dejinách spásy. Cirkev však jasne odlišuje úctu k Márii od adorácie, ktorá patrí len Bohu. Úcta k Márii je vyjadrením vďačnosti za jej "fiat" (nech sa mi stane) a za jej spoluprácu s Božou milosťou.
Niekoho azda poburuje, že my - katolíci si uctievame Mamičku Pána Ježiša - Pannu Máriu. Odvoláva sa pritom na to, že vo Svätom Písme sa nepíše, aby sme si Pannu Máriu uctievali... Ale - štvrté prikázanie Božie, v ktorom Boh nám prikazuje : " Cti si otca svojho i matku svoju. " nás ku tomu pobáda !!! Ak si teda máme ctiť svojich pozemských rodičov podľa Božieho prikázania, o čo skôr si máme ctiť Ježišovu Mamičku Pannu Máriu, ktorú nám na kríži dal za Matku Pán Ježiš! Preukazovaním úcty Panne Márii si len ctíme Matku Pána Ježiša, to nie je adorácia!!! Adorácia - klaňanie patrí Bohu, ale Panne Márii patrí DÚLIA - úcta. Tak ako aj našim pozemským rodičom.
Katolícka cirkev si ctí Pannu Máriu ako Matku Božiu (Theotokos) a vyzdvihuje jej jedinečnú úlohu v dejinách spásy. Cirkev však jasne odlišuje úctu k Márii od adorácie, ktorá patrí len Bohu. Úcta k Márii je vyjadrením vďačnosti za jej "fiat" (nech sa mi stane) a za jej spoluprácu s Božou milosťou.
Máriiným večným panenstvom nie je nijako negatívne dotknuté Ježišovo vykupiteľské dielo, práve naopak, je ním ešte viac oslávené. Myslíte si, že Ježiš svoju matku Máriu nemá vo svojom kráľovstve v osobitnej úcte? Iste má, veď samo Písmo o Márii jej vlastnými slovami hovorí: „Hľa, odteraz ma budú blahoslaviť všetky pokolenia, pretože veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1,48-49 SSV).
Ježiš jasne povedal: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ (Lk 8,21 SSV). Mária nebola len Ježišova mama, ale aj tá čo počúvala Božie Slovo najviac, veď bola s Ježišom počas celého jeho života najdlhšie a Bohu povedala áno bezpodmienečne: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38 SSV). Márii Ježiš povedal toľko slov, ako nijakému človeku žijúcemu na tejto zemi. Veď sa zamyslime, aká vnútorne krásna, čistá, ale i odvážna musela byť, že Boh si vybral práve ju, aby bola matkou jeho Syna. Sv.
Vladimírska ikona Bohorodičky
Verím, že existuje démon, ktorý sa vydáva za pannu Máriu a veľmi ho teší tato nezdravá úcta. Avšak je potrebné tu veľmi rozlišovať. Jedna vec je život niektorých „katolíkov“ a druhá vec je oficiálne učenie katolíckej cirkvi. Mnohokrát sa však aj stáva, že veľa z vašej kritiky pochádza aj z neznalostí katolíckeho učenia a Vašich predsudkov o katolíkoch. Klamstvo jedna: Katolíci uctievajú Máriu tak isto alebo ešte viac ako Boha. Katechizmus katolíckej cirkvi(KKC 970) však tvrdí: „Lebo nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa….
Katolícka cirkev rozlišuje medzi úctou k Panne Márii ako k človeku a uctievaním Boha. Ak by prvá časť tohto tvrdenia bola pravdivá, tak by skutočne katolícka cirkev mala problém, lebo toto je jedno z dvoch tvrdení, kde panuje zhoda v katolíckej cirkvi, že spadajú pod štatút neomylnosti. Druhé je o Nanebovzatí Panny Márie. Pokiaľ takto niekto argumentuje, tak hlavne poukazuje sám na seba, že kritizuje niečo, čo vôbec nepozná. Pretože Nepoškvrnené počatie Panny Márie sa nevzťahuje na narodenie Pána Ježiša, ale na narodenie Márie - Ježišovej matky. Teda ak by aj mal Pán Ježiš pokrvných bratov z Márie, tak by to nijako tuto dogmu katolíckej cirkvi neohrozilo.
Snáď pri žiadnej inej téme nezažíva katolícka cirkev z protestantských radov väčšiu kritiku ako pri jej úcte k matke Pána Ježiša. Treba priznať, že niekedy je ta kritika aj veľmi oprávnená, pretože skutočne niektorí „katolíci“ vyvýšili Ježišovu Matku nad samotného Ježiša. Veľakrát je napríklad rozšírený blud, že Panna Maria splní všetky prosby. To je hlúposť, lebo my si veľakrát prajeme veci, ktoré sú na našu škodu a takéto prosby Ježíš nevypočuje ani keby ho Jeho matka o to prosila. A ona by to tiež pravdepodobne neurobila.
Odpovede na vaše otázky o Márii a jej Nepoškvrnenom počatí
Záver
Katolícka cirkev verí, že Ježiš nemal pokrvných bratov a sestier, a že Mária bola pannou pred, počas a po jeho narodení. Toto učenie sa opiera o interpretáciu biblických textov a o tradíciu cirkvi. Katolíci si ctia Pannu Máriu ako Matku Božiu a vyzdvihujú jej jedinečnú úlohu v dejinách spásy, avšak jasne odlišujú úctu k Márii od adorácie, ktorá patrí len Bohu.
tags: #mal #jezis #surodencov #katolici