Trstiansky krásny kostol: História a významné osobnosti

Súčasťou dejín ľudskej spoločnosti nie sú len dátumy, mená, udalosti, či rôzne iné spoločenské javy. Svoje miesto v nej majú bezpochyby aj prírodné podmienky a všetko s nimi súvisiace. Klíma, počasie, poveternostné podmienky, ale aj kvalita pôdy, lesov a lúk, či vodstvo predurčovalo daný región k tomu, či bude zaľudnený alebo naopak, ostane neobývaný.

V nasledujúcom článku sa nebudeme zaoberať širším kontextom vplyvu klímy a prírodných podmienok na dejiny ľudstva, ale pozrieme sa na problematiku v regionálnom kontexte. Bude nás zaujímať konkrétny geografický priestor v súvislosti s kvalitou pôdy, lúk, honov a lesov v obci Tŕstie v 19. storočí.

V histórii Trstianskeho kostola pôsobili mnohí významní kňazi a administrátori. Tu je zoznam niektorých z nich:

Námestie v Trstenej

• 1717-1720: Ondrej Trstiansky
• 1720-1725: Ján Václav Staufent
• 1725-1735: Matej Palumbíninarodil sa r. 1699. Teologické štúdiá ukončil v Budíne, ovládal slovenčinu i nemčinu. Bol správcom kvačianskej farnosti a filiálky Nižné Matiašovce.
• 1735-1759: Juraj Horanskýnarodil sa r. 1707. V Kvačanoch pôsobil od r. 1735. Plynule ovládal slovenčinu a maďarčinu.
• 1760-1778: Štefan Kostka
• 1778-1796: Juraj Kobzay
• 1796-1801: Ján Droppa
• 1801-1821: administrátor Demeter Matiašovský1801-1808 - člen františkánskeho rádu, študoval filozofiu v meste Sebes, teológiu v Hlohovci. Pôsobil na viacerých miestach už 25 rokov, okrem iného aj v ostrihomskej a nitrianskej diecéze. Pred tým ako prišiel do Nižných Matiašoviec v r. 1787, pôsobil osem rokov vo Svätej Mare. Bol členom Učeného Tovarišstva.
• 1810-1821 - Má zásluhu na vybudovaní sochy uprostred dediny.
• 1826-1832: Ondrej Mišíknarodil sa 21. 12. 1796. Za kňaza bol vysvätený 2. 1. 1820. V Nižných Matiašovciach pôsobil od 30. 11. 1826 do 25. 9. 1832. Zomrel 29. 3.
• 1832-1835: Narodil sa 10. 4. 1803. Za kňaza bol vysvätený 11. 9. 1826. Farárom v Nižných Matiašovciach bol od 10. 10. 1832 do 27. 3. 1835. Zomrel v Chyžnom 19. 3.
• 1835-1838: Florentín Bugány
• 1838-1846: Ján Schwartznarodil 21. 8. 1814 a za kňaza bol vysvätený 14. 10. 1837. V Nižných Matiašovciach pôsobil od 30. 8. 1838 do 4. 2. 1846. Zomrel 25. 1. 1871.
• 1846-1863: Jozef Kovalčíknarodil sa 12. 3. 1819 a za kňaza bol vysvätený 29. 7. 1845. Od 11. 2. 1846 do augusta 1863 pôsobil v Nižných Matiašovciach. Zomrel v Mútnom 12. 5. 1869.
• 1863-1874: Karol Kostkanarodil sa 16. 9. 1837 v Spiš. Vlachoch. Po skončení štúdií bol vysvätený za kňaza 23. 9. 1860. Po vysvätení bol kaplánom v Žehre, od r. 1851 v Liptovskom Mikuláši. Po skončení pôsobenia v Hybiach a Nižných Matiašovciach, odišiel za farára do Lipt. Revúc. Od r. 1883, až do smrti 10. 7.
• 1874-1884: Narodil sa 30. 12. 1841 vo Vavrečke. Za kňaza bol vysvätený 27. 7. 1867. Začínal ako kaplán v Sedliackej Dubovej, v r. 1869 v Dolnom Kubíne, od r. 1870 vo Veličnej, neskôr v Oravskom Podzámku a Ružomberku. Od r. 1874 spravoval farnosť Nižné Matiašovce, od r. 1875 ako farár. Po odchode z Matiašoviec sa stal farárom v Bzinách, kde zomrel 26. 4. 1898.
• 1884-1888: Jozef Dónaynarodil sa 24. 3. 1858 v Topoľčanoch. Vysvätený bol 21. 6. 1881. Ako kaplán pôsobil v Liptovskej Lúžnej, od r. 1882 v Ružomberku, v r. 1884-1888 správca farností Kvačany a Nižné Matiašovce. Po odchode z Liptova bol odv r. 1888 farárom v Štefanovej v Bratislavskej župe. Zomrel v Bobrovci 7. 7. 1916.
• 1888-1902: Eduard Hattalanarodil sa 27. 1. 1859 Bardejove. Za kňaza bol vysvätený 6. 6. 1881. Bol kaplánom v Lokci, od r. 1890 v Zákamennom, od r. 1891 v Spišskej Starej Vsi a od r. 1888 ako správca farností Kvačany a Nižné Matiašovce. V r. 1902 odišiel na odpočinok a 16. 9. 1903 zomrel.
• 1902-1903: Ján Vojtaššáknarodil sa 14. 11. 1877 v Zákamennom. Gymnazium absolvoval v Trstenej a Ružomberku. Teológiu vyštudoval v Spiš. Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 1. 7. 1901. Pre jeho slovenské presvedčenie ho často prekladali. V r. 1901 bol kaplánom v Hornej Zubrici (Poľsko). Od r. 1902 spravoval farnosti Kvačany a Nižné Matiašovce, v r. 1903 kaplán a v r. 1904 správca farnosti Bijacovce, v r. 1905 Podvilk, Zubrohlava, Ústie nad Oravou, v r. 1906 správca farnosti Brutovce a kaplán v Tvrdošíne, v r. 1908-1910 vo Veličná, v r. 1910 krátko Vyšné Repaše, potom opäť kaplán a od r. 1911 farár Veličnej. Od r. 1919 je riaditeľom biskupskej kancelárie v Sp. Kapitule a rektor spišského kňazského seminára. V r. 1920 bol vymenovaný a 13. 2. 1921 vysvätený za spiš. biskupa. Zomrel v Říčanoch u Prahy 4. 8. 1965.

Ján Vojtaššák: Významná osobnosť Trstianskeho kostola

Ján Vojtaššák sa narodil v rodine Antona Vojtaššáka a Márie, rodenej Klimčíkovej, 14. novembra 1877 ako siedme z jedenástich detí. Pri krste 15.11.1877 dostal meno Ján. Jeho otec bol v tom čase kostolníkom. Prvé štyri triedy ľudovej školy navštevoval v r. 1883-1887 v rodnej obci, ďalšie dva roky v Stankovanoch, kde bol jeho ujček Anton Klimčík farárom. Po skončení nižšieho gymnázia v Trstenej študoval na gymnáziu v Ružomberku (1893-1895). 2. septembra 1895 nastúpil na teologické štúdiá v Spišskej Kapitule.

Kňazské svätenie prijal 1. júla 1901 z rúk spišského biskupa Pavla Smrečányho v katedrále sv. Martina. Primičnú omšu slávil v rodisku 7. júla 1901. Po vysviacke dostal prvé kaplánske miesto v Hornej Zubrici, na hornej Orave, kde nastúpil 22. júla 1901. Nadviazal kontakty s farármi v okolitých farnostiach, najmä s tými, ktorí si zachovali slovenské povedomie a venovali sa nábožensko-kultúrnemu vzdelávaniu svojich veriacich. Patril k nim Jozef Bonko z Nižnej Lipnice, Andrej Hromada z Jablonky, Andrej Doránsky z Hladovky, Štefan Haluška z Oravky i Andrej Hlinka.

R. 1902 bol kaplánom v Kvačanoch v Liptove, r. 1903 v Bijacovciach. Po mesiaci bol preložený do Podvlku na Orave, o dva mesiace do Zubrohlavy a po šestich mesiacoch do Ústia nad Oravou. Od 25. marca 1906 do 8. septembra 1908 bol kaplánom v Tvrdošíne. Vo farnosti sa čoskoro prejavilo oživenie náboženského života. Zaviedol poklonu Prevelebnej Sviatosti Oltárnej, naučil veriacich modliť sa ruženec, katechizoval, navštevoval chorých a chudobných. Veľkú pozornosť venoval deťom. Veriaci si ho veľmi vážili aj pre jeho záujem o problémy a starosti ich každodenného života. Jeho aktívna činnosť najmä medzi mládežou nebola prijateľná pre oficiálne úradné miesta najmä v čase, keď v Uhorsku prebiehali veľké politické boje. Ján Vojtaššák v Tvrdošíne založil slovenský spevokol, čitateľský spolok, ktorý sám zásoboval slovenskými literárnymi dielami i dostupnými odbornými knihami. V Katolíckom kruhu našiel ochotníkov, s ktorými hrával divadlá. Rozširoval slovenské noviny, najmä Kráľovnú Svätého Ruženca a Posla Božského srdca. Založil aj potravinový spolok. Keď sa na zasadnutí školskej stolice riešila otázka vyučovacieho jazyka v tamojšej ľudovej škole, navrhol pri vyučovaní používať slovenský jazyk. Školská stolica tento návrh prijala.

8. 9. 1908 dostal dispozíciu za kaplána vo Veličnej. Bol preložený do Vyšných Repáš za administrátora farnosti. Po šiestich týždňoch, 21. júna, sa vrátil nazad do Veličnej na kaplánku. Ján Vojtaššák spravoval farnosť vo Veličnej až od roku 1911. Patrón farnosti - Oravský komposesorát v júni 1911 riešil neobsadené miesto farára vo Veličnej, poslal na biskupský úrad žiadosť pre Jána Vojtaššáka a diecézny biskup Alexander Párvy ho vymenoval za farára vo Veličnej. Vo Veličnej pôsobil do r. 1919, kedy bol ustanovený za riaditeľa biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule a neskôr aj za rektora bohosloveckého seminára.

13. novembra 1920 bol v tajnom konzistóriu v Ríme vymenovaný za spišského biskupa. Jeho biskupská konsekrácia sa uskutočnila dňa 13. februára 1921 v starobylej Nitre. Spolu s Jánom Vojtaššákom boli na biskupov vtedy vysvätení: Dr. Karol Kmeťko a Dr. Marián Blaha. Konsekráciu vykonal nuncius Svätého stolca v Prahe Klement Micara, titulárny arcibiskup apumenský. Spolusvätiteľmi boli biskupi Karol Kašpar a Antonín Podlaha. 27. februára 1921 zaujal svoj biskupský stolec.

Od začiatku biskupskej služby čelil mnohým prekážkam a problémom. Spoločnosť bola v morálnom rozklade, šírilo sa sociálne nepriateľstvo na dedinách, vznikala triedna nenávisť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Rozpory medzi obyvateľov vnášalo aj prijímanie myšlienok marxistického boľševizmu.

Vnútorné napätie v štáte stupňovali vzťahy medzi oboma národmi, medzi Českom s rôznymi sociálnymi prúdmi a voľnomyšlienkárskymi ideami, ľavicovými, socialistickými a ateistickými názormi, ktoré podporovalo aj oficiálne politické vedenie štátu (T. G. Masaryk, E. Beneš, V. Šrobár) a Slovenskom s obyvateľstvom a hŕstkou slovenskej inteligencie s konzervatívnejším vzťahom k novotám, neraz vzbudzujúcim obavy i odpor.

Erb obce Zákamenné, rodiska Jána Vojtaššáka

Cirkevní predstavitelia vidli zápas s vládnymi zásahmi proti právam a pôsobeniu Cirkvi: zrušenie gymnázií, tlak na katolícke stredné školy a na ľudové školy; snaha o odluku Cirkvi od štátu, ktorá bola neuskutočniteľná bez toho, aby Cirkev neutrpela ťažkú ranu. Problém bola snaha o reformu cirkevného života, ktorá našla živý ohlas najmä v Česku. Vyústila odchodom 230 kňazov a 1 388 000 ľudí z katolíckej do novovytvorenej Československej cirkvi. Známy je vznik Československej cirkvi v Liptovskej Osade.

Ján Vojtaššák sa usiloval duchovne obrodiť veriacich svojej diecézy. Za účinný prostriedok považoval ľudové misie. Trval na ich pravidelnom usporiadaní vo farnostiach. Prehĺbenie duchovného života podporili duchovné cvičenia pre kňazov, i pre sociálne skupiny laikov. V kláštoroch sa viedli duchovné cvičenia pre mužov. Pre ženy (najmä učiteľky) sa konávali duchovné cvičenia v kláštore sestier Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v Levoči. Takto sa podarilo v diecéze utvoriť na širšej základni laický apoštolát.

Súčasťou jeho úsilia o duchovnú obnovu diecézy boli aj jeho pastierske vizitácie v jednotlivých farnostiach. Niekoľkokrát navštívil každú farnosť. Vizitácie boli pre neho zdrojom poznania veriacich, a pre nich zasa príležitosťou povzbudenia a posilnenia prítulnosti a dôvery voči nemu. Úsilie o duchovnú obnovu diecézy postavil na Eucharistii. Odporúčal založiť vo farnostiach Arcibratstvá večnej poklony, v ktorých by sa zoskupili ctitelia Eucharistie, a obnovil večnú poklonu vo farnostiach. Uskutočnili sa diecézne eucharistické kongresy v Kežmarku, v Levoči, v Spišskej Novej Vsi a v Tvrdošíne. Sám bol účastníkom svetových eucharistických kongresov (Viedeň 1912, Chicago 1920, Kartágo 1930, Dublin 1932).

Dal prebudovať kňazský seminár v Spišskej Kapitule. V diecéze bolo postavených 16 nových kostolov, 17 fár, 9 kultúrnych domov, 10 zväčšených kostolov. Zvlášť mu záležalo na výchove a vzdelávaní detí. Veľmi dôležitá bola aj príprava učiteľského dorastu. Spišská diecéza mala síce vybudovaný učiteľský ústav (z roku 1819), ale nevyhovoval už moderným požiadavkám. O plánovanej novostavbe učiteľského ústavu s internátom informoval už r. 1924. Vybudovaný učiteľský ústav dal do správy členom rehole Školských bratov. Pre budúce učiteľky vybudoval učiteľský ústav v Levoči spojený s ľudovou školou, meštianskou školou a školou domácich náuk. Viedli ho sestry Nepoškvrneného Počatia Panny Márie.

Slovenskí biskupi si rozdelili organizačnú prácu. Jánovi Vojtaššákovi pridelili charitu. Pre siroty zabezpečil sirotinec v Spišských Vlachoch. Kúpil kaštieľ v Mokradi na Orave, ktorý slúžil potom oravským opusteným deťom. Známa je jeho veľká podpora pre sirotinec v Ružomberku. Charitu odporúčal zriadiť v každej farnosti, aby sa postrehli hmotné i duchovné potreby ľudí odkázaných na pomoc iných. Pri Charite odporúčal zriadiť spolky na ochranu slúžok a sluhov. Poznal aj život slovenských emigrantov, ktorých hospodárska kríza a bieda prinútili opustiť vlasť. Odporúčal pre nich aspoň zaevidovanie v Spolku svätého Rafaela v Prahe, ktorý sa staral o hmotné i duchovné potreby vysťahovalcov.

V Bratislave bol vybudovaný ústav Charitas (pre ubytovanie vysokoškoláčok), bola tu zriadená aj ústredná kancelária Charity. Pre potreby Ústrednej Charity dal Ján Vojtaššák vybudovať objekty v Dolnom Smokovci.

Internácia je druh trestu, keď je človek obmedzený v určitých občianskych a ľudských právach, bez slobody pohybu a donútený zdržiavať sa iba na obmedzenom mieste. Takýto trest uvalila štátna moc aj na biskupa Jána Vojtaššáka. Vývoj udalostí od januára do mája 1945 bol zložitý. Práve v tomto období biskup Ján vystúpil na obranu práv Cirkvi. Nesúhlasil s poštátnením cirkevného školstva, bránil právo Cirkvi na slobodné hlásanie kresťanskej náuky, na náboženskú výchovu v školách, na sociálnu činnosť, tlač, náboženské spolky a organizácie, rehole, výchovu kňazov a na neobmedzený styk s Rímom. Tak sa dostal do konfliktu so štátnou mocou.

5. mája 1945 musel opustiť biskupskú rezidenciu, bol internovaný v kaštieli v Štiavniku a odtiaľ bol prevezený do bratislavskej štátnej väznice, kde bol bez obvinenia sedem mesiacov žalárovaný. Do diecézy sa vrátil 30. novembra 1945.

3. júna 1950 bol znovu internovaný. Bol mu znemožnený styk s kňazmi a veriacimi a stále bol pod dozorom zástupcu štátnej vrchnosti. Nemohol sa slobodne pohybovať ani na území Spišskej Kapituly. 15. septembra 1950 večer biskupa Jána Vojtaššáka štátna bezpečnosť zatkla a 16. septembra 1950 dopravila do väzenia v pražskej Ruzyni. Začal sa pripravovať proces s „vlastizradnými“ biskupmi - Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Petrom Pavlom Gojdičom. Biskupi boli obvinení z úkladov proti republike, velezrady, vojnovej zrady a vyzvedačstva. Zverské metódy, vynútené odpovede, ostré výsluchy spôsobili, že napokon biskupi podľahli psychickému tlaku i fyzickému násiliu.

10.-15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave. Biskup Ján bol odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv, zhabanie majetku a pol milióna korún pokuty. Prešiel tortúrou väzníc vo Valdiciach, Leopoldove a v Ilave. 14. júna 1956 mu prerušili trest a určili pobyt v Děčíne v Charitnom domove. Prerušenie výkonu trestu mal zrušené v apríli 1957. Opäť bol pol roka vyšetrovaný v Žiline, kde boli viacerí kňazi zo Spišskej diecézy súdení pre „rozvracanie základov ľudovodemokratického zriadenia“. Biskupa čakali väznice v Ilave, vo Valdiciach, na Pankráci v Prahe.

5. októbra 1963 bol podmienečne prepustený na slobodu, vrátil sa na Slovensko, ale len tri týždne mohol byť v Oravskej Lesnej u svojho synovca Tomáša Vojtaššáka na fare. Opäť bol prinútený odísť do Charitného domova v Senohraboch pri Prahe, kde ochorel. Prevezený bol do nemocnice v Říčanoch pri Prahe, kde 4. augusta 1965 zomrel v 88. roku života, v 64. roku kňazstva a v 44. roku biskupskej služby. Pochovaný bol 7. augusta 1965 v rodnej obci Zákamenné. Na pohrebe sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí zo Zákamenného, okolia i z celej diecézy aj napriek tomu, že štátne úrady zakázali autobusovú dopravu smerom do Zákamenného. Kňazov sa zúčastnilo asi 200. Pohrebné obrady vykonával biskup Ambróz Lazík, trnavský apoštolský administrátor.

Hrob Božieho sluhu Jána v Zákamennom sa v čase prenasledovania veriacich totalitným režimom stal pútnickým miestom. Prichádzali k nemu jednotlivci i skupiny z celého Slovenska, aby mu vzdali úctu, a aby si od neho vyprosovali rôzne milosti. Jeho hrob nikdy nebol bez živých kvetov.

Podnet k začatiu procesu blahorečenia Jána Vojtaššáka dal pápež Ján Pavol II. pri svojej druhej návšteve Slovenska v roku 1995. Biskup František Tondra menoval v máji 1996 komisiu, ktorá mala za úlohu zozbierať materiály a pripraviť dokumenty pre druhú fázu, ktorá prebieha v Ríme. 31. októbra 2001 sa na diecéznej úrovni ukončil proces blahorečenia Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka. Zozbierali sa svedectvá, na základe ktorých by ho mohla Cirkev postaviť na oltár a predstaviť ako...

V nasledujúcej tabuľke je zhrnutý zoznam farárov a kaplánov pôsobiacich v Nižných Matiašovciach:

tags: #ty #trstiansky #krasny #kostol #aj #s