Veľká francúzska revolúcia (1789-1799) bola dobou, v ktorej nepriatelia Cirkvi zatvárali kláštory, rušili rehole a vykonávali popravy. Potom nasledovalo obdobie vlády Napoleona Bonaparteho, ktorý sa roku 1804 vyhlásil za cisára. Po jeho páde roku 1815 zvíťazili stúpenci obnovy vládnutia kráľa (reštaurácie monarchie) - moc prevzal Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov (1815-1824) a po ňom jeho brat Karol X. (1824-1830). Po júlovej revolúcii roku 1830 nastúpil na trón Ľudovít Filip Orleánsky (1830-1848), ktorý však bol vo februárovej revolúcii zvrhnutý. Vznikla Druhá francúzska republika (1848-1852) a po nej nasledovala vláda cisára Napoleona III.
Počas tohto obdobia sa na pápežskom stolci vystriedali piati pápeži: Pius VII. (1823-1829), Pius VIII. (1829-1830), Gregor XVI. (1831-1846) a Pius IX. (1846-1878). Jana-Mária Rendu vyrastala v ťažkej dobe politických nepokojov a náboženského prenasledovania.
Jej otec Ján-Anton Rendu a matka Mária-Anna Laracine uzavreli manželstvo 7. februára 1785 a usadili sa v malej osade Confort-Lacrans neďaleko mesta Gex (okres Ain - východné Francúzsko). Názov Confort pochádza z výrazu „réconfort“ (posila), čo bolo meno kaplnky Panny Márie Sedembolestnej, kde obyvatelia oddávna hľadali útechu.
V tomto hornatom a krásnom kraji, kde pôsobil aj svätý František Saleský, bol život veľmi tvrdý. Jana-Mária, budúca sestra Rozália, sa narodila 9. septembra 1786 ako najstaršia zo štyroch dcér. Rodina nebola bohatá, ale mala dostatok živobytia; vlastnila rozložitý dom s hospodárskou časťou, za ktorou sa tiahla záhrada i kúsok poľa.
Žili v svornej pracovitosti bez luxusu, ale vzbudzovali úctu v celom kraji. Keď otec Ján-Anton ako 33-ročný náhle zomrel, starostlivosť o štyri deti aj o celé hospodárstvo prebrala jeho manželka. Matka vychovávala svoje deti v hlbokej viere. Pre celú farnosť bola vzorom kresťanských matiek a vdov. Napriek nebezpečenstvu a veľkému riziku ukrývala doma ženevského biskupa J. Pageta a iných prenasledovaných kňazov a utečencov. V tom čase revolucionári popravili jej príbuzného, starostu mesta Annecy. Keď mala Jana-Mária štrnásť rokov, matka ju poslala do blízkeho mesta Gex, aby si doplnila vzdelanie v penzionáte sestier uršulínok.
Navštevovala tam aj nemocnicu, kde pôsobili sestry sv. Vincenta. Keď videla ich obetavú prácu, rozhodla sa, že sa tiež stane členkou ich spoločnosti. Ako pätnásťročná šla vypomáhať do domova pre chorých a vyslúžilých kňazov v Carouge a po čase sa znovu vrátila do nemocnice v Gexe. Predstavená nemocnice po roku usúdila, že je zrelá a schopná nastúpiť do seminára (noviciátu) sestier sv.
Matka Rendu veľmi váhala, či má svojej dcére dať súhlas na vstup do rehole, pretože bola telesne slabá a precitlivená. Radila sa s rodinným priateľom a dcériným krstným otcom, pátrom Emerym, rektorom kláštora Saint-Sulpice. Ten podporil rozhodnutie Jany-Márie a bol jej až do svojej smrti duchovným otcom a ochrancom. Materský dom sestier sv. Vincenta v Paríži sa nachádzal v blízkosti farnosti sv.
V máji 1802 Janu-Máriu Rendu ako šestnásťročnú prijali do seminára dcér kresťanskej lásky (ďalej DKL) v Paríži. Pre vidiecke dievča to znamenalo veľkú zmenu a skúšku. Po fyzickej aj psychickej stránke ťažko znášala uzavreté prostredie. Zdalo sa, že to nezvládne, preto ju po určitom čase zo zdravotných dôvodov a na príhovor pátra Emeryho poslali do domu sestier sv. Vincenta na ulici F. Bourgeois-Saint Marcel (predmestie sv. Medarda), kde bol voľnejší režim formácie a práce.
Bola to najchudobnejšia parížska štvrť Mouffetard, ktorá sa v tom čase, v rokoch priemyselnej revolúcie rýchlo rozrastala. Charakterizovali ju továrne, úzke špinavé ulice, tmavé nezdravé príbytky. Žili v nej prevažne chudobné mnohodetné robotnícke rodiny so zdravotnými, sociálnymi i morálnymi problémami. Sestry sv.
Zmena domu sestier Jane-Márii veľmi prospela. Napriek tomu, že žila v najznečistenejšej štvrti hlavného mesta, našla tam, čo jej najviac chýbalo - širokú možnosť dobročinnosti. Horlivo sa zaúčala do každej práce, ktorú dcéra kresťanskej lásky denne vykonávala v službe chudobným v tomto prostredí. Prezieravá sestra predstavená Tardy rýchlo spoznala vynikajúce vlastnosti Jany-Márie, ktorú neunavovala žiadna práca a dala jej možnosť rozvíjať prirodzenú iniciatívu a tvorivosť.
V duchovnom spoločenstve dostala meno sestra Rozália. Svojou srdečnosťou si získala všetky spolusestry, a tak, sestra Tardy mohla zakrátko generálnej predstavenej oznámiť, že sú s novou sestrou veľmi spokojné a poprosiť ju, aby mohla definitívne ostať v ich komunite. Keď podľa pravidiel Spoločnosti DKL uplynulo päť rokov formačnej doby, sestra Rozália s veľkou oddanosťou zložila prvé sľuby. Potvrdila nimi svoje úplné zasvätenie sa Bohu a to, že chce žiť chudobne, čisto a v poslušnosti slúžiť Kristovi v chudobných.
Sestry mali v dome lekáreň, sklad bielizne a potravín, v záhrade pestovali zeleninu. Chudobným pravidelne rozdávali polievku, ryžu, fazuľu, šatstvo, lieky a pod. Ich dvere boli pre núdznych vždy otvorené. V škole pre chudobné deti sestry sv. Vincenta bezplatne učili čítať, písať, počítať a vyučovali katechizmus. Menej prospievajúce dievčatá mohli navštevovať tzv.
Roku 1815 sa komunita sestier presťahovala na ulicu Eppé-de-Bois. Na okraji štvrte pracovali sestry sv. Vincenta v ďalších troch komunitách. Sestru Tardy preložili na inú zodpovednú službu a novou vedúcou komunity sa stala 29-ročná sestra Rozália. Sestra Tardy vo svojom rozlúčkovom príhovore povedala, že táto zmena je pre ich komunitu výhrou. Nová predstavená sa ujala svojho úradu s najväčšou zodpovednosťou.
Vedela radiť, povzbudzovať a priam prenášať na druhých svoju horlivosť i radosť zo služby. Spolusestry milovala ako opravdivá matka, presviedčala sa, či sú teplo oblečené a či im v daždi nepremokli topánky; pri krbe neraz vysúšala ich premoknuté šaty. Sestra Rozália neraz sestrám opakovala: „Dcéra kresťanskej lásky je ako medzník na ceste, na ktorý si môžu všetci okoloidúci zložiť bremená a odpočinúť si.“ A zdôrazňovala: „Chudobní sú naši páni a učitelia.“ Alebo: „Je toľko spôsobov, ako preukázať kresťanskú lásku. Malá pomoc poskytovaná chudobným, ako sú peniaze a veci, nemôže na dlho pomáhať.
Napoleon Bonaparte zaviedol niekoľko sociálnych reforiem, mestá museli vydržiavať nemocnice i dobročinné diela a do služieb zapájať aj laikov. Na mestských úradoch sa zavádzali dobročinné kancelárie, kde evidovali rodiny s nárokom na podporu, čo ostalo v platnosti až do roku 1914. Úrady nevylučovali ani spoluprácu s rehoľami. Sestra Rozália s nimi spolupracovala a upozorňovala na biedu jednotlivých rodín, odporúčala ich osobne do priazne štátnych zamestnancov a dobročinných kancelárií.
Nespokojnosť obyvateľstva stupňoval nedostatok chleba a veľká drahota. Nasledovali revolty či revolúcie roku 1830, 1832, 1848 a po nich epidémie cholery v rokoch 1832 a 1849. Dcéry kresťanskej lásky mali v týchto rokoch občianskych revolučných nepokojov plné ruky práce.
Pri zvrhnutí kráľa Karola X. roku 1830 bola štvrť Mouffetard priamo zapojená do odboja v tzv. júlovej revolúcii, keď po jej uliciach ležali ranení a zomierajúci. Sestry vo svojom dome zriadili ambulanciu, a zbierali ranených na barikádach z oboch znepriatelených strán. Hoci nepriatelia náboženstva ničili kostoly, kláštory a iné cirkevné objekty, dom sestier sv. Vincenta zostal pred plienením uchránený. Dom sestier, zvaný Dom pomoci, stal útočiskom nešťastných a prenasledovaných.
Raz, keď ho chceli podpáliť, pretože sa v ňom ukrývali povstalci, sestra Rozália pred policajným prefektom, ktorý ju prišiel zaistiť, vyhlásila: „Som dcéra kresťanskej lásky, nemám žiadnu politickú vlajku … Pomáham každému, kto je v núdzi, nikoho neodsudzujem. V tom istom roku vypukla epidémia cholery a vtedy v Paríži zahynulo vyše 20.000 obyvateľov. Keď na ulici napadli lekára Collarda, pretože lekárov a lekárnikov podozrievali, že infikujú ľudí cholerou, zachránil sa vetou: „Veď ja som priateľ sestry Rozálie.“ Vedel, že pred ňou má každý rešpekt.
Sestra Rozália sa pri svojej všestrannej činnosti dôsledne obohacovala energiou lásky, ktorú čerpala z Eucharistie, modlitby, rozjímania a v sesterskom spoločenstve. Keď chodila po uliciach s košíkom potravín, vždy mala v ruke ruženec. Keď Frederik Ozanam a jeho priatelia v snahe pomáhať chudobným založili roku 1833 Konferenciu kresťanskej lásky, potrebovali pomoc niekoho, kto dobre pozná mesto a potreby chudobných.
Na radu manželov Baillyovcov vyhľadali sestru Rozáliu, ktorá ich uviedla do najchudobnejších štvrtí Paríža. (Výhodou bolo, že Mouffetard bol v blízkosti Latinskej štvrti, preplnenej študentmi práva, literatúry, medicíny, techniky …) Stala sa ich dlhoročnou ochotnou radkyňou pri náročnej službe núdznym. Presne vedela, ktorí chudobní potrebujú chlieb, drevo alebo šatstvo, ktorí chorí nemajú lieky, kde nemôžu posielať deti do školy … Frederikovi a jeho spolupracovníkom odporúčala vyzbrojiť sa trpezlivosťou a zhovievavosťou.
Neraz ich povzbudzovala: „Majte radi chudobných, buďte k nim slušní a zhovievaví, neodsudzujte ich. Mladí sa spolu so sestrou Rozáliou učili vidieť v chudobných trpiaceho Krista. Mala však záujem aj o ich životné podmienky a štúdiá. Cez svedectvo sestry Rozálie sa mladí inšpirovali charizmou sv. Vincenta a všetky ďalšie konferencie, ktoré vznikali, sú dodnes zahrnuté pod oficiálnym názvom Spolok sv. Vincenta de Paul. Sestra Rozália Rendu sa preto právom považuje za spoluzakladateľku tejto dobročinnej organizácie.
Spolupracovala s jej členmi až do konca života. Sestra Rozália oživila aj najstaršie dielo sv. Vincenta de Paul, ktoré založil tento svätec ešte roku 1617 - Spolok paní kresťanskej lásky. Jeho členky, medzi ktorými boli i dámy zo šľachtických rodov, obetavo ošetrovali chorých a všemožne pomáhali chudobným. Ako laické dobrovoľníčky spolupracovali s členmi konferencie.
Z iniciatívy lazaristov, členov Misijnej s poločnosti sv. Vincenta de Paul, vznikali ďalšie diela zamerané na pomoc robotníckym rodinám. Sestra Rozália všemožne podporovala túto činnosť. Dobročinné akcie sa množili, spolupracovala s rôznymi náboženskými komunitami, najmä s rehoľnicami Ústavu Dobrého Spasiteľa v Cean, kde viedli veľké dielo pre choromyseľných, starých, nepočujúcich a inak telesne postihnutých ľudí.
Zachovalo sa 115 listov, ktoré napísala predstavenej ústavu, odporúčajúc na prijatie chorých kňazov, rehoľníkov, rehoľnice i laikov, a to nielen pre chorobu, ale aj s prosbou o poskytnutie zamestnania. Bohatá sociálna a charitatívna činnosť sestry Rozálie podmienila, že prichádzala do styku nielen s najbiednejšími, ale aj s významnými cirkevnými a politickými činiteľmi.
Nebála sa napísať listy, v ktorých prosila o finančnú pomoc, zamestnanie či omilostenie. Inokedy ich informovala a v závažných dôsledkoch revolúcie, nezamestnanosti, epidémie, alebo vyčíňaní zimy či iných pohromách. Napríklad opísala následky veľmi tuhej zimy roku 1835 a 1838, ktoré podľa jej náhľadu prinieslo viac utrpenia ako epidémia cholery. Do služieb lásky vedela zapájať chudobných aj bohatých.
Možno ju charakterizovať ako odborníčku na ľudské vzťahy v prospech dobročinnosti. Nadväzovala kontakty s podnikateľmi, ktorých žiadala o finančnú pomoc pre svoje diela. V boji proti nespravodlivosti a biede takto burcovala svedomie tých, ktorí majú moc a peniaze. Ak napríklad deti niektorých dobrodincov dospeli a išli študovať do Paríža, poslali ich za sestrou Rozáliou, aby im v prípade potreby pomohla a uchránila ich pred zlom.
Sestra Rozália si viedla presnú evidenciu finančných príspevkov, ktoré dostávala od verejnej správy a dobrodincov. Prevažná časť korešpondencie sa orientovala na žiadosti o pomoc pre dobro chudobným a prenasledovaným, a to bez rozdielu na ich pôvod a vierovyznanie. Neraz ju žiadali o dobrozdania do škôl, seminárov, zamestnania, väzníc, prosili ju o podporu a pod.
Povesť o nej sa rozšírila po celom Francúzsku. Mnohé veci nemusela vybavovať osobne. Počas ďalšej júnovej revolúcie roku 1848 sestra Rozália bola spolu so svojimi zverenkyňami opäť na barikádach a ošetrovala ranených. Len sám Pán Boh vie, koľko životov zachránili, ich odvaha sa stala legendárnou.
Barikáda počas júnových dní roku 1848 v Paríži
Keď povstalci uvideli sestry, prestali strieľať a pomáhali im zbierať ranených i mŕtvych. Raz vraj niekto zakričal: „Matka predstavená, pozor, môžete byť zasiahnutá!“ Ona odpovedala: „Myslíte, že sa teším zo života, keď sa masakrujete? Stalo sa, že generál odkázal sestre Rozálii, aby nahovorila povstalcov vzdať sa do dvoch hodín, inak mestskú štvrť zbombardujú. Prisľúbil, že eskorta sestry vopred vyvedie na bezpečné miesto. Predstavená poslovi odpovedala:„Poďakujte generálovi za jeho láskavosť voči nám.
Životopisci rozprávajú udalosť o jednom dôstojníkovi, ktorý utekal pred povstalcami. Keď vrazil do Domu pomoci dcér kresťanskej lásky a hneď za ním tam vtrhli jeho prenasledovatelia, sestra Rozália sa rýchlo postavila pred útočníkov a zakričala: „Tu sa nezabíja!“ Oni revali: „My ho teda zastrelíme na ulici!“ Na to odpovedala: „Ale iba spolu so mnou. Napokon nastal aký-taký mier, pribudlo však sirôt a vdov, pretrvával nedostatok potravín, šatstva, paliva a väznice boli preplnené politickými väzňami.
Sestra Rozália sa preto popri materiálnej pomoci chudobným zamerala aj na návštevu väzníc. Vymáhala oslobodenie uväznených, prosila za nich na najvyšších miestach, ospravedlňovala ich tým, že boli skôr zvedení a oklamaní ako vinní. Pri pomoci chudobným neraz dochádzalo ku dojímavým scénam. Raz jedno malé dievčatko plakávalo v škole za oteckom, ktorý bol vo väzení.
Utrpenie chudobných v nasledujúcich rokoch pretrvávalo, ba stupňovalo sa pre nedostatok prakticky všetkého potrebného pre život a pre choroby. Roku 1849 vypukla epidémia cholery, ktorá najviac vyčíňala v chudobných štvrtiach a vo farnosti sv. Medarda, kam patril aj dom dcér kresťanskej lásky. Existujú údaje, že mali vyše sto pohrebov denne.
Ešte aj v posledných rokoch života sestra Rozália so spolupracovníkmi zakladala nové diela. Medzi prvými boli jasle a útulok pre deti, aby mohli matky po pôrode nastúpiť do práce. Ďalší útulok zriadili pre staršie deti, aby sa netúlali po uliciach. Jedna zámožná dobrodinka dala postaviť sirotinec, v ktorom prevzali starostlivosť d céry kresťanskej lásky. Do založeného spolku P atronáž zas v nedeľu dochádzali mladé robotníčky upevňovať sa v duchovnom a mravnom živote, aby v beznádeji neprepadli pokušeniu kradnúť a prostituovať.
Pri príležitosti 50-ročnej služby v mestskej štvrti Mouffetard roku 1852 sestra Rozália dostala vyznamenanie. Dekrétom Napoleona III., v mene francúzskeho ľudu jej z a hrdinské skutky lásky udelili Kríž čestnej légie. Veľmi uvažovala, či má túto poctu prijať, ale priatelia tvrdili, že odmietnutím by mohla uraziť vrchnosť, zaviniť nepríjemnosti predstaveným a celej Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Cisár Napoleon III.