Eutanázia a Katolícka Cirkev: Stanovisko

Eutanázia je - hrubo povedané - asistované ukončenie života. Komisia pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska a zástupcovia Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku považovali za potrebné venovať pozornosť opakovanému nastoľovaniu problému eutanázie našej verejnosti.

Tento sa v posledných mesiacoch predkladá prostredníctvom rôznych masovokomunikačných médií najmä v súvislosti s diskusiou o legalizácii eutanázie u detí v Holandsku. Eutanázia sa pritom neraz prezentuje mylne, ba dokonca propaguje, ako milosrdná pomoc t'ažko trpiacemu človeku, pre ktorého už vraj niet nijakej nádeje, prípadne ako riešenie v zmysle voľby menšieho zla, ako právo pacienta, či ako ukončenie života, ktorý už akoby nemal zmysel ani hodnotu.

Predstavitelia kresťanstva, judaizmu a islamu predložili podpísané vyhlásenie pápežovi Františkovi, v ktorom vyjadrili svoj celkový nesúhlas s eutanáziou a s akoukoľvek formou lekársky-asistovanej samovraždy. Dokument podpísal 28. októbra vo Vatikáne arcibiskup Vincenzo Paglia, vedúci Pápežskej akadémie pre život, spoločne s predstaviteľmi židovského a islamského náboženstva.

V stanovisku sa uvádza, že tri abrahámovské náboženstvá "stoja proti akejkoľvek forme eutanázie - t.j. priamemu, zámernému a úmyselnému aktu ukončenia života - ako aj proti lekársky-asistovanej samovražde - t.j. Dokument súčasne potvrdzuje právo zdravotníckych pracovníkov, aby neboli nútení alebo tlačení do priamej alebo nepriamej asistencii pri úmyselnej smrti pacienta prostredníctvom asistovanej samovraždy alebo akejkoľvek inej formy eutanázie.

Myšlienka spoločného vyhlásenia pochádza od rabína Avrahama Steinberga, izraelského lekárskeho etika, ktorý ju predstavil pápežovi Františkovi. Tieto dilemy nie sú predovšetkým lekárske alebo vedecké, ale "sociálne, etické, náboženské, právne a kultúrne". Dokument podporuje a nabáda k profesionálnej paliatívnej starostlivosti pre všetkých a všade. "Hoci tlieskame lekárskej vede za pokrok pri prevencii a liečbe ochorení, uvedomujeme si, že každý život nakoniec skončí smrťou," uvádza sa v dokumente.

Komisia a zástupcovia Evanjelickej cirkvi a.v. zdôrazňujú nasledovné:

1. Dôstojnosť človeka a hodnota ľudského života nezávisí od jeho kvality alebo od akýchkoľvek vlastností, ktoré možno u človeka pozorovať. Vyplýva priamo zo skutočnosti jeho príslušnosti k ľudskému rodu; a pre kresťanov aj z viery v stvorenie každého človeka dobrotivým Bohom - Stvoriteľom a v jeho vykúpenie smrťou a zmŕtvychvstaním nášho Pána Ježiša Krista. Človek nie je darcom, ani zvrchovaným pánom svojho života. Choroba, utrpenie, zmrzačenie, duševné alebo telesné postihnutie neodníma ani neznižuje ľudskú dôstojnosť', ani hodnotu života trpiaceho človeka. Je potrebné pripomenúť, že vo svetle Evanjelia má trpezlivo znášaná, prijatá a obetovaná choroba, utrpenie i smrť človeka neoceniteľnú hodnotu pre jeho osobnú spásu i pre celú cirkev. V týchto okamihoch dochádza často k spoznaniu a prijatiu zachraňujúcej Božej milosti.
2. Eutanázia ako úmyselné usmrtenie ťažko chorého, trpiaceho človeka lekárom zvyčajne na priamu žiadosť pacienta, úplne popiera ľudskú dôstojnosť i hodnotu života chorého. To sa navyše deje v čase, keď je chorý vzhľadom na svoj stav fyzicky, psychicky i duchovne najzraniteľnejší. Ako zbavenie života nevinného človeka (hoci i na jeho "žiadosť") eutanázia napĺňa skutkovú podstatu činu vraždy. Tento čin nemožno ospravedlniť nijakými "etickými" dôvodmi. Svojou podstatou ničí každú nádej chorého a jeho okolia.
3. Mnohé ďalšie dôvody, ktoré nabádajú k odsúdeniu a absolútnemu zákazu eutanázie poukazujú na dôsledky, ktoré by legalizovanie eutanázie malo na existenciu a život celej ľudskej spoločnosti, vrátane medicíny a zdravotníctva. Toto, ale aj možnosť zneužitia bolo dôvodom rozhodného odmietnutia nedávnych pokusov o legalizáciu eutanázie vo viacerých kultúrnych krajinách sveta (napr.
4. Súčasne je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie o liečbe je v konkrétnom prípade najmä záležitosťou kvalifikovaného odborníka - lekára, ktorý sa má v každej situácii riadiť svojou profesionálnou odbornosťou, princípmi medicínskej etiky, plne rešpektujúcej dôstojnosť a ľudské práva pacienta, ako aj správne orientovaným, jemným svedomím.
5. V tejto súvislosti neslobodno zabúdať na neoceniteľnú posilu, ktorú pre veriaceho chorého predstavujú sviatosti cirkvi.
6. Obraciame sa na odborné lekárske spoločnosti, štátne i vedecké inštitúcie a organizácie, zvlášť Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, aby sa v medziach svojej pôsobnosti pričinili o pokrok v liečbe a ošetrovaní ťažko chorých a umierajúcich pacientov, ako aj o výrazné zlepšenie situácie a údelu umierajúcich v podmienkach našich zdravotníckych a sociálnych zariadení. Povzbudzujeme všetkých ľudí dobrej vôle, najmä kresťanské rodiny, aby pokiaľ sa to len dá, umožnili svojim príbuzným ukončiť pozemský život v domácom prostredí. Vyzývame na potrebnú morálnu i finančnú podporu činnosti hospicového hnutia i za vhodné uplatnenie princípov hospicovej starostlivosti v rámci ústavnej i ambulantnej liečebnej a ošetrovateľskej starostlivosti.

Učenie Pravoslávnej cirkvi vyhlasuje v súlade so Sv. že „život každej ľudskej osoby sa začína vo chvíli počatia. potrat v každom štádiu tehotenstva sa rovná vražde.(por. pravoslávnej cirkvi ”Orthodoxos martýria", r. 1987, str. 67). Sv. jeho telo.” Podobné vyjadrenia nájdeme v dielach sv. sv. Sofrónia Jeruzalemského, sv. Gregora Teológa, sv. Sv. okrem učenia otcov i na výdobytky modernej vedy. celogréckeho zjazdu vedcov a lekárov v Solúne v r. smrť. i vo forme prísnych cirkevných trestov. kánony sv. rovnakej ako pre vraha.” (por. 91. kánon VI. 8. kánon sv. kresťania. upierajú mu taktiež právo na sv. večné šťastie. Pravoslávnej cirkvi identický s postojom a učením Katolíckej cirkvi.

8. Pri diskusii o práve ženy slobodne sa rozhodnúť o interrupcii u nás, na Slovensku, bude dobre pripomenúť si, aká je v tomto ohľade situácia vo svete, resp. Hans Küng, významný švajčiarsky teológ, raz povedal, že z hľadiska rímskokatolíckej cirkvi sa problém antikoncepcie nedá vyriešiť do tých čias, kým sa nevyrieši problém pápežskej neomylnosti. Netreba veľa vysvetľovania, že antikoncepcia úzko súvisí s interrupciou; hoci to nie sú v podstate teologické problémy, katolícka viera oboje prísne zakazuje; sú to čiastkové problémy reprodukčného zdravia.

Politické strany, ktoré majú vo svojom názve „kresťanská“, a myslí sa tým „katolícka“, musia zastávať oficiálne stanovisko katolíckej cirkvi, t.j. Vatikánu. Požiadavky KDH sa navlas kryjú so stanoviskom Vatikánu. Viac ako tisíc rokov mal Vatikán okrem morálnej aj svetskú moc - nakoniec aspoň na určitom území v strednom Taliansku. Renesancia, ale najmä osvietenstvo jeho morálnou mocou veľmi otriasli, no a americká a francúzska revolúcia jej dali ešte citeľnejšie rany; Napoleon odvolal dvoch pápežov, ktorí sa mu znepáčili.

A keď roku 1870 „Pápežské štáty“ celkom zanikli, stanúc sa súčasťou Talianskeho kráľovstva, keď sa pápež stal „vatikánskym väzňom“, zdalo sa istým, že mocné pápežstvo zanikne. Pius IX. zvolal r. 1869 Prvý vatikánsky koncil a na ňom v spolupráci s vplyvnými konzervatívnymi kardinálmi dohovoril a r. 1870 vyhlásil brilantnú dogmu o pápežovej neomylnosti pri vyhlasovaní dogiem … Vtedy vraj pápež hovorí z božieho poverenia a nemôže sa mýliť. Rímskokatolíci môžu mať na tomto podklade istotu, že božia vôľa a učenie ich pápeža sú identické; ak sa budú podľa toho chovať, majú nebo isté.

Tento koncept sa stal vskutku veľmi atraktívnym a - odhliadnuc od disidentov, napr. Dogma o neomylnosti dáva do rúk Vatikánu obrovskú moc priamej kontroly nad každým jednotlivcom, ktorý chce byť členom katolíckej cirkvi, a to bez ohľadu na štátne hranice; nepriamo sa pod túto kontrolu dostávajú všetci občania v štátoch, kde majú moc v rukách katolíci. Vatikán stratil priamu svetskú moc vladára nad určitým územím, resp. nad vládou v určitej oblasti, ale doktrínou o neomylnosti získal moc psychologického prinútenia jednotlivcov konať tak, ako si on praje.

Už v roku 1870 však časť katolíckej inteligencie spoznala, že raz v budúcnosti tento princíp povedie k autodeštrukcii (samozničeniu) inštitúcie celej cirkvi. Rozmýšľajúci ľudia - teda aj vysoko vzdelaní hodnostári katolíckej cirkvi, si už vtedy vedeli uvedomiť, že časy sa raz zmenia, ako sa v minulosti vždy menili, aj keď v tejto súvislosti neradi používali nenávidené slovo „vývoj“. Čo a ako sa zmení, to sa nedalo ľahko, resp. vôbec predvídať, ale bolo isté, že raz nastane situácia, keď nebude možná zmena učenia (= pápežovho výroku) bez uznania, že tu zlyhala doterajšia neomylnosť (a či bude budúci názor správny, to ukáže až ďalšia budúcnosť).

Zmena učenia bude raz taká nevyhnutná a významná, ako vtedy, keď išlo o prevratné zistenie, že Zem sa krúti okolo Slnka, a nie naopak; že komplexný život sa vyvinul postupne z molekuly cez jednoduchú bunku, a nie že boh stvoril Adama a z jeho rebra urobil Evu; atď. Strata vierohodnosti povedie do slepej uličky, k automutilácii (sebapoškodeniu) a ťažká strata vierohodnosti k pádu do priepasti, k nevyhnutnej autodeštrukcii rímskokatolíckej cirkvi.

Slepou uličkou sa už niekoľko rokov ukazuje byť napr. V roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, obsahujúcu dogmy, ktorými naveky vylúčil možnosť zmeny stanoviska cirkvi ku kontrole reprodukčného zdravia, resp. Tí, čo navrhli a odhlasovali dogmu o pápežovej neomylnosti pred viac ako sto tridsať rokmi, nemohli predvídať populačnú explóziu druhej polovice dvadsiateho storočia. Ich už vtedajší kritici, predvídajúci slepú uličku (čo aj nevedeli akú), však mali pravdu: dnes žije na svete vyše 6 miliárd ľudí, ďalší rapídne pribúdajú a za krátkych päťdesiat rokov to bude deväť miliárd - mnohí dnes žijúci sa toho dožijú! Životné prostredie sa nevídane degraduje, energetické zdroje sa míňajú, atď. - takto to nemôže ísť ďalej, populáciu treba kontrolovať.

U nás to zatiaľ mnohí nevidia, lebo ich oslepuje stavba (zbytočných) kostolov (napr. toho v Spišskej Novej alebo Karlovej Vsi) a porušuje sa ústavný zákon o neutralite štátu (napr. prebytkom katolíckych sviatkov, ako je ten Sedembolestnej patrónky Slovenska). 1. 2. 3. Polovina amerických kňazov vyzlečie reverendu prv, než idú do penzie. (Chce ma niekto presviedčať, že americké pomery raz nezavládnu aj u nás? Ide o to, že cirkev síce vidí dôvody zmeniť svoje stanovisko vo veci antikoncepcie a interrupcie, ale súčasne vie, že to pre dogmu o neomylnosti nemôže urobiť.

Zmena stanoviska vo veci kontroly reprodukčného zdravia by okamžite viedla k otázke o iných možných omyloch pápežského učenia, napr. Ak ide o dogmu o neomylnosti, ide o prežitie samotného pápežstva ako morálnej a svetskej politickej moci. Cirkev trvá na tom, že pápež, sám, aj keby sa proti nemu postavili všetci jeho kardináli!, rozhoduje o tom, čo je morálne. Civilné zákony však vo všetkých (resp. skoro všetkých, tak málo je výnimiek) vyspelých štátoch legalizovali napr. antikoncepciu a interrupciu, čím usvedčili pápeža, že asi nemá pravdu, resp. nevídane nechali zapochybovať o jeho autorite.

Na celom svete sa mieša do demokratického procesu tvorby zákonov lobovaním pre ustanovenie zákonov proti interrupcii, antikoncepcii a kontrole reprodukčného zdravia, ako o tom svedčí množstvo informácií v dennej tlači. Jedno je pri tom zaujímavé: len legálne interrupcie tlačia cirkev a jej verných. V roku 1995 vydal pápež Ján Pavol II. encykliku Evangelium vitae, v ktorej otvorene napadol princípy liberálnej demokracie a otázku legitimity demokratických vlád.

Poúča katolíkov, svojich veriacich, aby neposlúchali civilné zákony, ktoré on považuje za nelegitímne a prikazuje im vernosť pápežskému učeniu, aj keď ju treba zaplatiť životom. Je to dlhé čítanie, až 105 sekcií, a niektorými z nich ilustrujeme aj nasledujúci článok Nezastať na polceste. Podrobne ich uvádza S.D. Mumford vo Free Inquiry, (č. 1, 2000). Zákony, ktoré povoľujú interrupciu a eutanázii sa protivia dobru jedinca i spoločnosti; ako také nemajú juristickú platnosť (č. Interrupcia a eutanázia sú zločiny, ktoré nemôže legitimovať nijaký ľudský zákon. Svedomie nikoho nenúti, aby poslúchal také zákony. Miesto toho je tu zásadná povinnosť postaviť sa proti nim z dôvodu odporu svedomia (č.

Z poslušnosti voči Bohu sa rodí odvaha a sila odporovať nespravodlivým ľudským zákonom. Kresťania nemajú ani formálne dovolené spolupracovať na praktikách, ktoré sa protivia božím zákonom, a to ani vtedy, ak sú tieto praktiky dovolené civilnými zákonmi. Z morálneho hľadiska nikdy nie je dovolené formálne spolupracovať so zlom. Demokraciu neslobodno schvaľovať do tej miery, že sa stane náhradou za morálku alebo liekom pre nemorálnosť. Zásadne je demokracia „systém“, teda prostriedok, a nie cieľ. Jej „morálna“ hodnota nie je daná automaticky, ale je závislá od jej konformity s morálnym zákonom (č. Nie veľa ľudí má takýto názor na mučeníctvo.

Vo všetkých vyspelých západných štátoch si katolícka cirkev vypracovala dlhodobý plán obrany a záchrany dogmy o pápežovej neomylnosti a všade je jeho podstatnou časťou tzv. boj za život, t.j. boj proti kontrole reprodukcie, proti interrupcii a antikoncepcii. V USA je to tzv. biskupský pastorálny plán, v rámci ktorého sa tam katolícka cirkev zmocnila Republikánskej strany. V posledných rokoch nám veľmi názorne predvádzala svoje výčiny, vrcholiace pokusom o impeachment prezidenta Clintona, najväčšieho zástancu slobodnej voľby žien medzi americkými prezidentmi, keď všetkých 13 žalobcov v senáte boli republikáni, známi svojím zamietavým stanoviskom k interrupcii.

Aj náš slovenský zákon o interrupcii považuje katolícka cirkev za zákon, škodlivý jej záujmom. Myslí si, že zníženie počtu interrupcií by jej osožilo. Obmedzenie prístupu k interrupcii okrem cirkvi nikomu neosoží - ale mnohým veľmi škodí. Vezmime si napríklad povinnosť informovať v prípade nedospelosti dievčaťa rodičov - mnohým mladým ženám to spôsobí nenapraviteľnú ujmu na duševnom vývoji i na telesnom zdraví. Niektoré aj umrú: radšej volia samovraždu, ako by sa mali zveriť bigotným rodičom. Iné sa dajú na cestu ilegálneho potratu a odnesú si z toho poškodenie zdravia na celý život.

Nepochybujem, že Konferencia slovenských biskupov už dávno vypracovala americkému podobný náš biskupský plán boja za záchranu dogmy o pápežovej neomylnosti. Má sa to diať aj cestou boja proti legalizovanej interrupcii. Z moci svojho postavenia v spoločnosti sa naši biskupi rozhodli, že je ich úlohou štylizovať zákony, ktoré budú chrániť katolíckych veriacich pred hriešnymi činmi, v tomto prípade potratmi. Čo tam po občanoch iných vierovyznaní a bez vyznania!

Som rád, že doterajšia diskusia v Pravde o práve ženy na interrupciu svedčí o zdravom rozume mojich krajanov, radových občanov nášho štátu. Kiež by tak opakovane dopadli aj hlasovania v NR SR. Nech si rímskokatolícka cirkev rieši problém pápežovej neomylnosti vo svojich kostoloch, na farách a na konciloch - ale nech s ním nechodí do nášho Snemu.

V živote človek sa musí vysporiadať často s udalosťami, ktoré poznačia jeho život, kedy pociťuje svoju nemohúcnosť a ľudskú slabosť, no zďaleka to nie je koniec. Keď sa tak stane v mladosti, v čase, keď človek začína žiť svoje sny, je to veľká rana v jeho živote, no túžba žiť sa nachádza hlboko v nás, ktorá je vlastná každému.

Ale ideológia „dobrej smrti“ mení tento zápas života tak, ako sme to videli v prípade Piergiorgia Welbyho v Taliansku, ktorý bol prezentovaný médiami koncom roku 2006 a ktorý sa skončil umelým ukončením života, odpojením od prístrojov 20. decembra 2006. Čo sa vlastne stalo? V roku 1963 sa mladému študentovi z talianskej Cremony objavili príznaky závažného ochorenia, ktoré lekári diagnostikovali ako svalová distrofia. Osemnásťročnému študentovi dávali dva roky života. Nestrácal nádej, pokračoval v štúdiu tak, ako mu to zdravie umožňovalo, a cestoval po celej Európe. Venoval sa literatúre, maľoval, písal, tvoril. Ale od 14. júla 1997 bol plne odkázaný na lekársku starostlivosť a dýchal len pomocou respirátora.

Takto počul svoj príhovor 1. mája 2002 o 22,02 za pomoci počítača, ktorý vyjadroval komunikáciu jeho očí, na stránke Talianských radikálov, ktorý podporujú diskusiu o eutanázii ako takzvanej „dobrej smrti“. Po voľbách v roku 2006, v ktorých bola zvolená nová vláda Romana Prodiho z ľavého politického spektra, bol zvolený aj nový prezident Giorgio Napolitano ako kandidát stredoľavej koalície. Práve u neho Piergiorgio Welby hľadal pomoc. 22. septembra mu adresoval list, v ktorom ho sám žiadal o pomoc, aby mohol uskutočniť svoje právo na smrť. Welby vo svojej žiadosti žiadal súd, aby mu umožnil použitie sedatív a odpojenie od prístrojov. Jeho prípad podporovali viaceré združenia za práva pacientov.

Rímska prokuratúra súhlasila, že Welbyho žiadosť má svoje opodstatnenie, odmietla však jeho žiadosť, aby do procesu nemohli zasahovať lekári. A tu sa začína veľké divadlo, ktoré sa bude odohrávať v médiách, najmä cez televíziu SKY TG24, ktorá potom ohlási aj jeho smrť. Médiá sú plné nespočítateľných diskusii, komentujú sa jednotlivé časti jeho života, jeho túžba po smrti, ktorú jedna strana prezentuje ako základnú túžbu od zistenia choroby, druhá to popiera. Zaznieva veľa názorov, interpretácii. Napríklad talianska ministerka pre zahraničný obchod Emma Boninová dokonca drží zo solidarity s pacientom dva dni hladovku.

A začínajú sa spochybňovať základné pojmy, ktoré by mali byť vedecky definované; najčastejšie sa opakuje téma „eutanázia a medicína“, kde sa „odborníci“ pokúšajú interpretovať tento pojem na základe svojich postojov k životu a smrti. Už sa nediskutuje len o tom, či je eutanázia „dobrá“ alebo „zlá smrť“, ale začína sa spochybňovať jej vedecky vymedzená hodnota. Radikálna strana Talianska, ktorú prezentuje predovšetkým Emma Boninová a predseda strany, sa snaží presvedčiť o potrebe legalizovať eutanáziu, ktorú zavádzajúcim spôsobom prezentuje ako dobrú smrť, ktorá nie je v rozpore s povinnosťou chrániť život až do konca a s povinnosťou poskytnúť dostatočnú lekársku starostlivosť.

Vyjadril sa aj Vatikán, ktorý bol označovaný za hlavného odporcu eutanázie. Pápež Benedikt XVI. síce tejto mediálnej diskusii nevenoval veľkú pozornosť, no napriek tomu v rámci príhovoru v nedeľu 24. decembra 2006 z okna svojej pracovne pripomenul, že človek má povinnosť chrániť život, čo dal do súvislosti s Vianocami, kde príchod Krista nám má pomôcť uvedomiť si hodnotu života. Katolícka cirkev sa vo svojich dokumentoch a vyhláseniach ohľadom eutanázie už niekoľkokrát predtým jasne vyjadrila. Sám terajší pápež hovoril o nepochopení zmyslu života, keď človek, ktorý nedokáže prežívať svoj život v kvalite, ktorú si stanovil ako normu, a snaží sa siahnuť po riešení, ktoré je namierené proti nemu samému.

Pritom adresoval výzvu, aby človek, ktorý dosahuje taký vedecko-technický pokrok, dokázal s týmto pokrokom rešpektovať Boha, a tým aj svoj život so všetkými atribútmi a účinne bojovať proti všetkým formám zla, akým je aj choroba. No smrti sa nedá vyhlásiť vojna, musíme si byť vedomí svojich hraníc. A preto je potrebné prijať utrpenie a chorobu a vidieť zmysel života aj v týchto ťažkých okamihoch.

Tento boj o život a zároveň právo na smrť sa neskončil ani 20. decembra 2006, i keď lekár Mario Riccio, ktorý Welbymu pomohol zomrieť, hovoril o prerušení liečby, čo je v súlade so zákonom, pretože pacient má právo liečbu odmietnuť. Aktivisti proti eutanázii a pravicoví politici označili Welbyho smrť za vraždu. V Taliansku je eutanázia zakázaná s výnimkou, keď už odumrel mozog. Aj preto lekárovi hrozí 10 až 15 rokov väzenia.

Následne po smrti sa rozpútala diskusia o jeho pohrebe, nakoľko sám Welby si žiadal katolícky pohreb. Rímsky vikár kardinál Camilo Ruini vyjadril vdove po zosnulom odmietavé stanovisko s odôvodnením, že sám zosnulý si žiadal vedome zomrieť, čo je v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. Rímsky prokurátor začal šetrenie ohľadom smrti Piergiorgia Welbyho, vypočúval lekára Riccia, ktorý podal Welbymu zmes sedatív a odpojil mu respirátor. Nebol to teda ani pohreb, čo by urobil bodku za prípadom. Diskusie pokračujú a ideológia dobrej smrti ďalej pochoduje.

Welbyho smrť vyvolala rozkol aj v politických kruhoch. Premiér Romano Prodi, sám pokrstený katolík, vyhlásil, že debata bude pokračovať, a sľúbil, že jeho ľavicová vláda sa „týmto prípadom bude zaoberať do hĺbky“, na rozdiel od odporcov eutanázie, ktorí považujú túto smrť za zločin, ktorý sa nedá ospravedlniť. Naopak, taliansky politik Luca Volonte žiada, aby lekára zatkli za vraždu. Najsmutnejšie na celom prípade je, že ľudský život sa netešil úcte len v konkrétnom Welbyho prípade, ale ani vo veľkej časti diskusií, ktoré oslavovali ako právo niečo, čo norimberský tribunál po II.

tags: #eutanazia #katolicka #cirkev