Návrat domov: Keď malé koníky ľúbia Boha akordmi a notami

Niet nad dobré prekvapenie! Práve rok, čo nebol doma, a čo ho rodina, okrem otca, nevidela. No, ak milo prekvapená rodina žasla, nie menej žasol on sám. „Vy ste tuším všetci omladli,“ hovoril matke. „Aký švárny mládenec je Števko! Ako pansky sa niesol! slovenčine hovoril!

„Už sa mi nevysmievaš, že chcem byť farárom?“ pýtal sa bratanca. „Dnes som rád, že ním chceš byť,“ jasno vetil opýtaný. že by si sa farárom nestal prv, dokiaľ nebudeš mať všetko, čo nato potrebuješ.

„Tak? Nie ste s vaším farárom spokojní? Prečo ste si ho jednohlasne zvolili?“ „Uťali sme drevo pri kraji, načo po celej hore blúdiť. našej dedine. Však ho iste pôjdeš navštíviť a presvedčíš sa sám.“ „Veru, som zvedavý!

Pocítil to mocné čaro rodiny, jediné čaro, ktoré nikde, v celom svete nenájdeš. Hneval by sa Miško, lež čo by mu to pomohlo? hnevu mnoho nerobil. vyriekol: „Hľa, nové činím všetko“ (Zj 21, 5). Išiel navštíviť učiteľa, s ktorým sa spoznal vlani, idúc práve do fary, vzal ho so sebou. spolu rozprávali. To veru učiteľ s farárom nezvykli. predprevratový, a ten druhý poprevratový Slovák.

že Miško Uher v bohosloveckom zbore spieva tenor, požiadal ho, aby mu pomohol. koniec služieb Božích v nedeľu zaspievať pieseň štvorhlasne. Prirodzene, sľúbil. neznajúc, ocitol sa večer uprostred mladých ľudí. pieseň - čisto slovenská; slovom i melódiou. Ako ešte každý, ocitol sa i on v májskom čarokráži Haničkinej miloty. zakliatu slovenskú princeznú ospevovať. oči poprosili, spravil by im po vôli. Haničkin úprimný obdiv. Pravda, to všetko až po sviatkoch. Učil ju ako písať noty, keď sa novú pieseň naučí. na ne. Zato na husliach akoby v nich čosi plakalo a počul si spev Váhu.

Veľkonočné slávnosti boli skutočnými slávnosťami. mali hosťov. pokračovanie toho, čo vstal z mŕtvych Kristus. rytierstvo Božie prišlo zaspievať jednu zo svojich nebeských hymien. učiteľ, že pre nedostatok členov a záujmu rozpúšťa sokolský spolok. utorok. udiali. veľkonočných koláčkov, zostala v sobotu v posteli. robiť. chorá, že nebude vo fare koláčkov; no tak susedia toto všetko nanosili. pripravila kompletný obed. Môže si vraj pán farár hosťov navolať, všetkého je dosť. obsluhovala aj syna, aj hosťov.

Krásne zozváňali zorovské zvony na Bielu sobotu. raz odpočívala Marienka Skalová. Neďaleko toho miestečka bol machom pokrytý kameň. na ňom kedysi Jankovič, sedával do nedávna a sedel aj dnes. Prečo dnes? že ju síce uniesli a už nikdy neprinesú, ale nepotopili. Tak prečo tu sedel dnes? „vzkriesenie“. Kristus Ježiš prišiel, že i dnes žijú v blaženosti, a že my pôjdeme za nimi. dumal. vyrušil z dúm, a užasol. K brehu kerovala plť. stojacich pltníkov, zvonenie akoby ich slávnostne vítalo. urastený. povrazom plť a uviazal o odťatý pevný peň. skúmavo hľadeli na seba. Zrazu sa pltník poklonil: „Prosím, nie ste vy pán Matej Jankovič?“ „Som. A mám tu česť?“ „Štefan Uličný.“ Vtom okamihu bol už pltník v Jankovičovom objatí. Ó, koľko som sa za to namodlil!“ „Ty, Matej?“ „Či nie som tvojím dlžníkom? Nebol si to ty, ktorý si splnil jej najväčšiu túžbu? blaženo. Nech ti Pán Ježiš bohato oplatí tvoju lásku. Ako to, že si dnes tu? vyplatil a prívetivo prepustil, poberal sa k neďalekej fílii. „V Amerike sa zasekla práca, tak som sa vybral domov, do starej vlasti. vidieť oslobodenú. Vďaka Pánu Bohu, všeličo je ináč ako bývalo. všetci moji, tak som tu cudzejší ako v Amerike a mám chuť vrátiť sa čím skôr. hrob Marienky Skalovej. zvedieť všetko od teba, Matej, ako to bolo, a uvidieť Marienkinu dcéru. stráviť sviatky k vám, ak ma prijmete. Zachcelo sa mi ešte raz plavby na plti. aby som tie dni strávil u vás, pri tvojej Haničke.“ „Budeme veľmi radi, keď pôjdeš k nám, Hanička tiež.

Nebola to Marienka, a predsa nezaprela, čia je dcéra. mala menej krásy, o to mala viac miloty. svoje veci do K. Všetko mu povedali čo chcel vedieť, aj listy, Marienkin a Skalovej, smel prečítať. z nej nemohol ani oči spustiť. nebolo. Naviedol totiž našich susedov, aby ho do Haničkinho mlyna odprevadili na plti. známosť z Ameriky. pán farár s pánom učiteľom. V utorok dopoludnia bolo plno príprav. mamička išla domov. Či len plávala ako osamelá biela húska. baranča na guláš, aj kotlík na zavesenie, ten mali Rášovci. lebo že noci sú ešte chladné. Martinka a Zuzanku Klčovú. Najradšej by boli zobrali všetku mládež. farmáril v pralesoch. Opisoval život a krásy za morom, vodil ich po indiánskych táboroch. využil na vzdelanie. chodiť tu ako pravý syn svojho ľudu. Odkedy si ho na seba vzal, cíti sa doma. veľmi zaujímavá večera, keď sa guláš uvaril. Rášová a Dorka postarali sa o riad. sa utvoril obrázok ani pri Genezaretskom jazere. knihou v lone a všetci buďto sedeli, alebo ležali, alebo stáli okolo neho. plti pravý smer - špliechala a penila sa. nad ním neobsiahlo a zasa, akoby sa znižovalo. po sebe potrhané ružové závoje. teraz už len akoby bol rozprával o tom treťom zjavení sa Syna Božieho. Genezaretského jazera, tú noc, ktorú rybári strávili bez úžitku. brehu rozkladal oheň, chystal umdleným pracovníkom rybu i chlieb. rybami obdarení hodovali, a On sa im díval a tešil sa vo svojom láskyplnom srdci. 20).

veky. večnosť.“ Mladý farár, ktorý dosiaľ nezložil ani jeden veršík pred kázňou, stával sa básnikom. div? profesori nedali.“ Mal Jožko pravdu. žije s tými svojimi, hoci neviditeľný, ale cítený, zakúšaný, to oni dať nemohli. ta, kam zašiel On - k svojmu Otcovi a k nášmu Otcovi. letelo najprv tichúčko, no potom v chóre, dolu Váhom k horám. Veľkej noci v Rusku a o duchovnom vzkriesení, aké tam nastalo po tých dňoch. pokračovanie a koniec povesti. Ach, veď tá povesť tam podnes nie je zakončená. nej plakali i oči, i srdcia. „Ako sme my ďaleko za nimi!“ vzdychol si učiteľ Gál nahlas. „Veď my sme ešte len duchovné deti. kňaz. „Pán Ježiš aj nás privedie tak ďaleko,“ dodal Jankovič. Nuž, medzitým sa začínala nížiť noc, dali sa muži chystať „láger“ pre seba, stan pre ženy. mladého farára obliecť si jeho teplý ruský kožuch. sa Hanička zas o neho nestarala. zamieňali - zvláštny obraz: mesiačikom i ohníkom osvietený tábor. Mali, ako aj muži tu vonku, nastlané šúštie, zakryté plachtami. prikrývkami, tak lepšie chránené pred nočným chladom ako ich bratia vonku. na zimu nesťažovali, obzvlášť pri horúcom mlieku, o ktoré sa im postarala Rášová. Keď jej priateľky ešte len najlepšie spali, zobudila sa Hanička. pláva dolu Váhom ako jej mamička. Zatúžila, aby i na ňu svietili hviezdy. opraviac na sebe šaty, vykradla sa zo stanu. osvietený ohňom i mesiačikom. všetci ležali a spali. ohňa. spiacimi mužmi, neznajúc, kde on leží. kamarát jej mamičky, ktorý s ňou prežil detinstvo, i celú mladosť. niečo o nej dozvedieť, čo jej už nikto nemôže povedať. stolčeku, na ktorom predtým iste dakto sedel. ruka na jeho chladnej. „Hanička, ty nespíš?“ „Už som sa vyspala, strýčko! mojej mamičke? nemôžem.“ Devuška sklonila smutno hlavu. „Netrúchli,“ pohladil ju muž láskavo, „veď ja ti rád budem o nej rozprávať. som doma v Trenčianskej, či vo dne, či v noci, len na ňu myslím.“ „Snáď ste si teraz tiež spomínali na tú jej poslednú cestu?“ „Máš pravdu, dieťa, všetko som to videl pred sebou, no i dač iného. jej list odpísať, mám ho tu. sľub síce dodržal, no nie tak, ako si žiadala. mena. poznanie viny; také, ako ho mali tí Rusi, ba, ako ho mala aj ona, Marienka. od tej chvíle to poznávam kamdiaľ lepšie.

strojil sa zájsť za hory. Nad nimi objavili sa predzvesti nového dňa. sa rodil nový deň a muž i devuška nič nebadali. devuška blúdila s ním. peknej, mladej lásky a nebadá, že tým zo srdca devuškinho strháva čarovnú oponu. ju miloval, viac než sám seba a nevedel, že mi nebola určená,“ končil teskno. taký krásny mládenec - a získal si jej srdce. sestrou; jemu dala svoju lásku. družbom. Je pravda, mne by ju Skalovci i tak neboli dali. starší a chudobný. Nehneval som sa na Jankoviča, veď ona ho mala tak veľmi rada. preč, lebo ma oproti nemu pojala veliká horkosť. si tvojho otca ctiť a z celého srdca ho ľutovať. keď vlastná matka mu tak veľmi ublížila? požehnávam. by ma potešilo. Zhŕňať len doláre, o to som nestál. mnoho ako jednoduchý Slovák. bolo hodne ľudí, aby som sa čím skôr naučil anglicky. otvorený. som sa netak usiloval. prijali ma dosť skoro za člena. A tak som zostal na polceste.“ „Ale nechcete na nej zostať?“ starostlivo vpadla mu do reči devuška. „Nie, dieťa, nechcem! No, už naši vstávajú a svitá!“ A skutočne svitalo. vatre, aby sa nerušene mohol dívať na ohňom ožiarenú májsku kvetinku. tak mohol vypočuť celý rozhovor. Európsky kresťan? Originálny výraz! inými slovami povedané, človek nemajúci Krista. On nechce zostať na polceste. A ja? porovnám s nimi, obzvlášť s Morháčom, ešte som na úzku cestu vôbec nevkročil. študujem bohoslovie? A je to vôbec bohoslovie, čím si my tam prepchávame mysle? ničím nelíšime od budhistických alebo konfuciánskych študentov. tej povýšenej kaste, a my tiež. myslel mládenec. Števkovi, ktorý len nedávno vymenil Jožka. povedal mu. otvorenými očami sen, ktorý mu predtým pretrhli ostatní vstávaním. „Dobré ráno, Števko!“ „Ach, Hanička!“ Obe devuškine ruky spočinuli v tých radostne vystretých mládencových. „Všakver to bola krásna noc?“ „Veľmi krásna. Mne sa od vesla ani nechcelo. Hanička, tam v stane spíš a ja že sa smiem pričiniť o to, aby ťa vlny Váhu niesli. Celý život by som si ťa chcel tak niesť. mi prichádzali také krásne sväté myšlienky. Zebedeovej loďke Tiberiatským jazerom.“ Život s Ním je predsa len veľmi krásny! usnul. A potom sa mi sníval taký krásny sen.“ Mládenec zamĺkol. „Ten sen mi nepovieš?“ prosili devuškine ústočká i oči. „Keby som nebol taký chudobný aký som, hneď by som ti ho povedal, lebo sen nemal konca.“ „Že si chudobný? chudobe?“ „Máš pravdu,“ zmiatol sa mladík. Naučila si sa už tú pieseň, čo nám poslal pán H.?“ „Ó, áno!“ „Ja tiež! Zaspievame ju, veď je to tu cele tak ako sa v nej ospevuje. naši radi počujú a dodajú amen. niesli sa ponad sinými vodami Váhu. veľký oheň. Dakde v doline udreli na zvon, vítajúc svitanie. dennica ukazovala, kde vyjde slnce. Na horách ležali hmly a svätá tíšina. spoločnosť, s utajeným dychom počúvajúc novú pieseň. „amen!“ „Brat Jankovič, pomodlite sa s nami,“ prosil mladý farár. jeho modlitby prešla duša Štefana Uličného cez hranicu spásy. Teraz spočinula raz navždy a na večnosť na srdci pre ňu preklanom. svoje srdce!“ (Pr 23, 26). Naspäť vracali sa železnicou. rozhodol - ako vravel - zostať v starej vlasti. šiat, pretože tie panské, americké, nemal vôľu nosiť medzi sedliakmi na dedine. Po návrate domov čakala každého práca, a Števka Uhrovie netak prekvapujúci list. si ho až večer, keď zostal sám. veľmi dobre vydala, že len predsa darmo na Slovensko neišli. Pán M. časom pani poslancová. vrátili rozum. Bola za Vami celá preč a hnevala sa na Vás. Vás, čo by ona bola robila tam, medzi vami a čo Vy s ňou? dostali, ono by to predsa nijako spolu nebolo pristalo. rozumieť hospodárstvu, hydine, kuchyni, s ktorou si môžete hospodáriť. mohli by ste službu hneď po Veľkej noci. Dva dni Vám dávam na rozmyslenie a uváženie. moja stará Vás pozdravuje. Jitka s mužom sú na svadobnej ceste.“ Tak asi znel list, nad ktorým sedel mládenec, s hlavou sklonenou do dlaní. teraz, že mu ušla tá skvelá partia? potrebovala, našla. láskavým návrhom muža. strojníkom! K tomu ten vskutku pekný plat a ešte aj bývanie. by dobre ženu vychovať. hydine. Uhrovie domu. on! Medzi nimi bol práve taký rozdiel ako medzi ním a Jitkou. si vyrobiť, no ona mohla dostať inakšieho mládenca. roka bude mať služobný plat. Ako samostatný strojník si ju už bude môcť vypýtať. šuhaj ani modliť, ani Slovo Božie si čítať, taký bol omámený. Sotva sa dočkal rána. pri raňajkách prečítal rodine list a vysvetlil im všetky výhody. podniknúť bez rozmyslu. Miško bol rád, že sa Števko v dedine nezosedliači. keď Števko prosil, aby o veci mlčali, kým sa nerozhodne. vodu, zišla sa pri studni s Haničkou a rozložila jej napochytre tú veľkú novinu. odišla s vodou, a ešte stála Hanička meravo za ňou zahľadená. „Števko pôjde preč? On nebude už doma bývať?“ Tak to akosi devušku zabolelo. Prečo sa jej len zdalo, že to ona ani neprežije, keď Števko navždy odíde? Nedávno hovoril tatíčko: „Nebudeme vždy všetci spolu sedieť. nás čakajú duše, ktorým máme svietiť, a ktoré máme hľadať. tom bránila? No už ju on nikdy nebude na plti prevážať, ktovie, aký je tam kraj! sotva ako tu! A veď jemu tam medzi samými cudzími ľuďmi bude smutno! peknú rodinu! A keby mal aspoň kto s ním ísť. Ale ona mala tatíčka a zostávala pri ňom doma. Devuška spustila zopäté ruky do lona. prečo sa len nemohla s Uhrovcami radovať z dobrej správy? zaplakala? Nie, plakať nebude, a musí sa ponáhľať domov, má dnes mnoho práce. vstať, zvolanie jej mena ju však primrazilo k lavičke. „Tu som ťa našiel, Hanička? Ó, to je dobre,“ volal Števko. Aký bol naradovaný! ona s ním bude tešiť, bude! Májske oči zažiarili odhodlanosťou. na lavičke. „Veľmi som rád, že sa tuto stretávame,“ začal zadržujúc jej malú ruku. pekne, no len pohľadom, čakala pokračovanie. myslieť a len tam byť šťastný, kde je ona. tak milujem teba, Hanička!“ Devuška otvorila oči, veľké, detinsky užasnuté. „Že ma miluješ? sa musíme rozlúčiť, a ktovie, kedy jeden druhého uvidíme?“ „A či myslíš, Hanička, že by som mohol odísť bez teba? Už ti môžem povedať, čo sa mi to na plti snívalo. Videl som do nášho dvora vchádzať mladú nevestu vo venci. vtom ma zo sna vytrhli. nemohol by som sa opovážiť ruky po tebe vystrieť. Zorovciach. dovolíš. Povedz, Hanička, máš ma rada, pôjdeš za mňa? Kvitol on vo dvoch mladých srdciach. rozumela, prečo sa nemohla tešiť zo Števkovho odchodu. A predsa. a odísť s ním preč, ďaleko, a tatíčka nechať samotného? očí, keď sa raz zídu u Pána Ježiša? dívali? Ako ho nechať ísť samotného? „Hanička, prečo mi nič nevravíš?“ zľakol sa mládenec. „Nemáš ma rada?“ „Mám ťa veľmi rada, Števko; išla by som s tebou aj na koniec sveta, ale nemôžem.“ „Že nemôžeš? Prečo?“ naliehal polo jasavo, polo úzkostne. „Tatíčko môj bol roky a roky sám, vlastná matka mu tak veľmi ublížila. potešovať. Ešte len taký krátky čas, čo to robím, no on si už na mňa veľmi privykol. zdravý, netak ho musím chrániť a rozveseľovať, aby mi neumrel na chorobu. a on zostane sám, ako by sa mu to potom žilo? Má nás rád, aj teba, aj mňa. ceste nestál, keby vedel. predsa by som nemohla byť s tebou šťastná. mu je smutno, a na mamičku, čo mi tam hore povie. opustiť?“ dodala devuška, keď videla, ako si mladík zahrabal obe ruky do hustých vlasov. Chvíľu vládlo smutné mlčanie. smutný obličaj. „Zlým by som to bol kresťanom, keby som ťa tvojmu tatíčkovi odviedol. A až nás Pán Ježiš poteší, dá nám aj silu, aby sme to mohli zniesť. raz opakuj: Máš ma skutočne tak rada ako ja teba? rozdelí?“ „Áno, Števko, veľmi ťa mám rada; a vo dne v noci budem spomínať. lampa. Sedel mladík nad rozpísaným listom. Nemohol, ach, nemohol ho dopísať.

Príbeh o návrate domov, o hľadaní seba samého a o sile rodinných väzieb. Návrat do rodnej dediny môže byť pre mladého bohoslovca prekvapujúcou cestou k objaveniu nových perspektív a hodnôt.

Tabuľka postáv a ich vzťahov

tags: #male #koniky #lubi #boh #akordy