Toto vyhlásenie berie do úvahy rôzne otázky, ktoré boli dikastériu predložené v minulých rokoch i v nedávnom čase. Pri jeho spracovaní, ako to býva zvykom, prebiehali konzultácie s odborníkmi a uskutočnil sa pomerne dlhý proces vypracovania návrhu, ktorý bol prerokovaný na kongrese doktrinálnej sekcie dikastéria. Počas obdobia prípravy dokumentu nechýbali ani konzultácie so Svätým Otcom.
Význam tohto dokumentu však spočíva v tom, že poskytuje nový a špecifický príspevok k pastoraálnemu významu požehnaní, ktorý umožňuje rozšíriť a obohatiť ich klasické chápanie, úzko prepojené s liturgickou perspektívou. Táto teologická reflexia, vychádzajúca z pastoračnej vízie pápeža Františka, znamená skutočný vývoj vzhľadom na to, čo doteraz povedal o požehnaniach Učiteľský úrad a oficiálne texty Cirkvi.
Keďže „rímska kúria je predovšetkým nástrojom, ktorý slúži Petrovmu nástupcovi“ (ap. konšt. Počas obdobia prípravy dokumentu nechýbali ani konzultácie so Svätým Otcom. V priebehu skúmania témy, ktorá je predmetom tohto dokumentu, bola zverejnená aj odpoveď Svätého Otca na dubia niektorých kardinálov, ktorá poskytla dôležité vyjasnenia z hľadiska reflexie, ktorú tu ponúkame a ktorá predstavuje z hľadiska práce dikastéria rozhodujúci prvok.
Prosebná dôvera veriaceho Božieho ľudu
1. Prosebná dôvera veriaceho Božieho ľudu dostáva dar požehnania, ktoré prúdi z Kristovho srdca prostredníctvom jeho Cirkvi. Ako nám výstižne pripomína pápež František: „Tým veľkým Božím požehnaním je Ježiš Kristus; to je ten veľký Boží dar, jeho Syn. Je požehnaním pre celé ľudstvo, je požehnaním, ktoré nás všetkých zachránilo.
Požehnania v Starom a Novom zákone
15. „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Nm 6, 24 - 26). Toto „kňazské požehnanie“, ktoré nachádzame v Starom zákone, konkrétne v Knihe Numeri, má „zostupný“ charakter, pretože predstavuje prosbu o požehnanie, ktoré zostupuje od Boha na človeka: ide o jeden z najstarších textov Božieho požehnania. Potom je tu druhý typ požehnania, ktorý nachádzame na stránkach Biblie, a to požehnanie, ktoré „vystupuje“ zo zeme do neba, k Bohu.
16. Bohu, ktorý žehná, odpovedáme aj my požehnávaním. Melchizedech, kráľ Salemu, požehnáva Abraháma (porov. Gn 14, 19); Rebeka dostáva požehnanie od svojej rodiny krátko predtým, ako sa stane manželkou Izáka (porov. Gn 24, 60), ktorý zasa požehnáva svojho syna Jakuba (porov. Gn 27, 27). Jakub žehná faraóna (porov. Gn 47, 1 0), svojich vnukov Efraima a Manassesa (porov. Gn 48, 20) a všetkých svojich dvanástich synov (porov. Gn 49, 28). Mojžiš a Áron požehnávajú spoločenstvo (porov. Ex 39, 43; Lv 9, 22). Hlavy rodín požehnávajú svoje deti pri svadbe, pred odchodom na cestu, v bezprostrednej blízkosti smrti.
17. Požehnanie nachádzajúce sa v Novom zákone si v podstate zachováva rovnaký starozákonný význam. Nachádzame tu Boží dar, ktorý „zostupuje“, poďakovanie človeka, ktoré „vystupuje“, a požehnanie udeľované človekom, ktoré sa „rozširuje“ smerom k jeho blížnym. Zachariáš, ktorému sa vrátila reč, požehnáva Pána za jeho obdivuhodné skutky (porov. Lk 1, 64). Starec Simeon, keď drží v náručí novorodeného Ježiša, vzdáva vďaku Bohu za to, že mu udelil milosť kontemplovať spasiteľného Mesiáša, a potom požehnáva jeho rodičov Máriu a Jozefa (porov. Lk 2, 34).
18. V kontinuite so Starým zákonom je aj u Ježiša požehnanie nielen vzostupné, vzťahujúce sa na Otca, ale aj zostupné, ktoré sa rozlieva na druhých ako gesto milosti, ochrany a dobroty. Ježiš sám túto prax zaviedol a podporoval. Napríklad požehnával deti: „Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich“ (Mk 10, 16). A Ježišov pozemský život sa končí práve posledným požehnaním vyhradeným pre Jedenástich, krátko pred jeho vystúpením k Otcovi: „Zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ (Lk 24, 50 - 51).
19. Vo svojom tajomstve lásky Boh prostredníctvom Krista odovzdáva svojej Cirkvi moc žehnať. Požehnanie, ktoré Boh udeľuje ľudským bytostiam a ony ho udeľujú svojim blížnym, sa premieňa na začlenenie, solidaritu a zmierenie. Je to pozitívne posolstvo útechy, starostlivosti a povzbudenia.
20. Kto prosí o požehnanie, dáva najavo, že vo svojom živote potrebuje spásnu Božiu prítomnosť, a kto prosí o požehnanie Cirkev, uznáva Cirkev ako sviatosť spásy, ktorú ponúka Boh.
21. Aby nám pápež František pomohol pochopiť hodnotu vo väčšej miere pastoračného prístupu k požehnaniam, vyzval nás, aby sme s postojom viery a otcovského milosrdenstva uvažovali o tom, že „keď niekto žiada o požehnanie, vyjadruje tým žiadosť o pomoc od Boha, prosbu o možnosť žiť lepšie, dôveru v Otca, ktorý nám môže pomôcť lepšie žiť“ [12]. Túto žiadosť treba v každom prípade oceniť, sprevádzať a prijať s vďačnosťou.
22. Ako nás učí svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša - „nič viac ako dôvera“; dôvera „je jedinou cestou, ktorá nás privedie k Láske, čo dáva všetko. Skrze dôveru sa do nášho života vlieva prameň milosti [...]. To znamená, že človek sa nemá spoliehať sám na seba, ale jedine na nekonečné milosrdenstvo Boha, ktorý nás bezvýhradne miluje [...].
Simeon a Anna: Príklad prežívania staroby
Lk 2, 36-40 Starec Simeon aj prorokyňa Anna sú príkladom pekného prežívania staroby. Kresťanská múdrosť na tému staroby učí, že len telo v človeku starne. Duša môže práve na sklonku života naberať veľkú silu, ktorá sa doplní večným životom. Na tému staroby sa objavuje tiež výstraha, že človek v starobe sa môže stať veľmi zatrpknutý. „Obrátiť starca je také ťažké, ako prebudiť k životu mŕtveho.“
Anna hovorila o Kristovi všetkým, lebo Ježiš sa nenarodil len pre jeden národ, ale pre všetkých ľudí.
Nie je všetko tak, ako by sme čakali Človek, ktorý dobre pozná zvyky židovských rodín, môže pri čítaní Lukášovho evanjelia oprávnene krútiť hlavou. Pri udalostiach narodenia dieťaťa v židovskej rodine by mali totiž niektoré veci vyzerať inak.
Táto ikona na prvý pohľad vyzerá ako fotografia trojgeneračnej rodiny. V skutočnosti žiaden zo vzťahov medzi postavami na nej nie je taký, aký má byť. Nikto z nich nie je v normálnej rodinnej väzbe voči ostatným.
Dieťaťu dáva meno matka, lebo nie Jozef, ale Boh je jeho otec. Jozef nemôže Ježiša vykúpiť, lebo Ježiš je ten, kto prišiel vykúpiť Jozefa i všetkých ostatných. Je pravým baránkom, ktorý bude obetovaný za všetkých. Simeon a Anna skutočne patria na rodinnú fotografiu, lebo Duch Svätý ich priviedol k poznaniu, že Ježiš je očakávaný Mesiáš. S vierou ho prijali a otvorili mu náruč... Oni sú pravé deti Abraháma, otca všetkých veriacich. Sú jeho potomkami. Oni patria do novej Svätej rodiny, rodiny tých, z ktorých si Boh utvoril nový národ, nový Boží ľud.
Ikona "Stretnutie Pána"
Súčasťou tohto nového spoločenstva sme aj my všetci. V Ikone Svätej rodiny môžeme v kruhu veriacich okolo Ježiša, Márie a Jozefa vidieť seba samých i mnohých takých ľudí, s ktorými nie sme v pokrvnom rodinnom zväzku. Dieťa v Máriinom náručí prišlo totiž vytvoriť nové sväté puto. Ide o rodinnú väzbu, ktorá nie je postavená na pokrvenstve, ale na niečom omnoho mocnejšom - na viere v Krista a na sviatosti krstu. Novou Svätou rodinou je podľa evanjelistu Lukáša kresťanská cirkev - tá univerzálna, celosvetová, ale aj tá domáca, ktorá pred niekoľkými dňami zasadla u vás doma k štedrovečernému stolu.
Betlehem tak predstavuje v našich ľudských dejinách čosi ako stretnutie s láskou, ktorá uzdravuje. Predstavuje stretnutie s Ježišom Kristom, v ktorom sa Boh dotýka nás, aby sme sa my mohli dotknúť jeho.
Boh prišiel na svet v chlieve, v chudobe, uprostred ľudskej ľahostajnosti. Text z Lukášovho evanjelia na dnešný sviatok Svätej Rodiny spomína ľudí, ktorí okrem pastierov vítali Ježiša v chráme po jeho narodení. Podobne ako v prípade pastierov a vola s oslom ide opäť o outsiderov - starec Simeon a starenka Anna. Akí sú však títo ľudia trpezliví, nábožní a múdri! Podľa evanjelia nesú v sebe celú múdrosť dávnej tradície, na ktorú nemali ani kňazi v chráme, ani kazatelia po synagógach. Ježiš ako Svetlo pre pohanov a radosť i sláva pre verný ľud - tak označil Simeon Ježiša, alebo presnejšie povedané, tak ho pomenovala kresťanská cirkev, zrodená z viery v Ježiša ako Krista.
Čo nedokážu vynikajúce vlastnosti jednotlivcov, vhodné na nejaký casting, zabezpečuje Božie zjavenie. Dáva nám spoznať, čo je naozaj dôležité a zachraňujúce.