Malý katechizmus Dr. Martina Luthera je základným textom pre pochopenie kresťanského učenia v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Tento katechizmus vznikol ako reakcia na "veľký a žalostný nedostatok", ktorý Luther videl pri návštevách cirkví, kde "pospolitý človek, najmä dedinský, celkom nič nevie z kresťanského učenia".
Lutherov Malý katechizmus je kresťanské učenie v krátkej, prostej a jednoduchej forme. Bol preložený z nemeckého a latinského textu "Die Symbolischen Bücher der ev. luth. Kirche, Gütersloh 1907" Dr. Andrejom Ľudovítom Katinom, biskupom Západného dištriktu.
Je dôležité, aby sme sa s láskou ujali svojho úradu, starali sa o svoj ľud nám zverený a vštepovali katechizmus do srdca ľudu. To uznali už aj milí cirkevní otcovia, ktorí Otčenáš, Verím v Boha, desatoro v jednotnom znení užívali.
Obsah Malého katechizmu
Malý katechizmus obsahuje základné prvky kresťanskej viery, ktoré sú rozdelené do niekoľkých častí:
- Desatoro Božích prikázaní
- Apoštolské vyznanie viery
- Modlitba Pána (Otčenáš)
- Sviatosť krstu svätého
- Sviatosť Večere Pánovej
Každá z týchto častí je doplnená Lutherovým vysvetlením, ktoré pomáha veriacim pochopiť význam a aplikáciu týchto základných prvkov vo svojom živote.
Desatoro Božích prikázaní
Boh hrozí trestom všetkým, ktorí prestupujú tieto prikázania. Preto sa máme Jeho hnevu báť a nič nekonať proti týmto prikázaniam. Zasľubuje však svoju milosť a všetko dobré všetkým, ktorí zachovávajú tieto prikázania.
Prvé tri prikázania chránia náš vzťah k Pánu Bohu, zatiaľ čo ostatné sa týkajú vzťahov medzi ľuďmi.
Čo to znamená? To znamená, že sa máme báť Božieho hnevu a nič nekonať proti týmto prikázaniam. Na druhej strane, Boh zasľubuje svoju milosť a všetko dobré tým, ktorí zachovávajú tieto prikázania.
Apoštolské vyznanie viery
Apoštolské vyznanie viery je základným vyznaním kresťanskej viery, ktoré sa delí na tri časti: o Bohu Otcovi, Bohu Synovi a Bohu Duchu Svätom.
Verím v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme. Verím, že ma Pán Boh, ako aj všetky ostatné stvorenia, ráčil stvoriť a dal mi telo i dušu, oči, uši i všetky údy, rozum i všetky zmysly a ich doteraz zachováva; k tomu mi hojne a na každý deň dáva odev i obuv, pokrm i nápoj, dom, dvor, manželku (manžela) i dietky, pole, dobytok a rozličný majetok so všetkými potrebami života, mňa pred každým nebezpečenstvom chráni a od všetkého zlého ma zachováva. To všetko činí z púhej otcovskej a božskej dobroty a milosrdenstva, bez akýchkoľvek mojich zásluh a hodností. Za to všetko povinný (povinná) som Jemu ďakovať, Jeho chváliť, Jemu slúžiť a Jemu byť poslušný (poslušná).
Verím v Ježiša Krista, Syna jeho jediného, Pána nášho, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny. Verím, že Ježiš Kristus, pravý Boh pred vekmi od Otca splodený a pravý človek z Márie panny narodený, je mojím Pánom, ktorý mňa, zlorečeného a zatrateného človeka vykúpil, privlastnil si a vyslobodil od všetkých hriechov, od smrti večnej a moci diabolskej; nie zlatom ani striebrom, ale svojou svätou a drahou krvou a svojím nevinným umučením a smrťou; aby som bol Jeho vlastným a žil pod Ním v Jeho kráľovstve a slúžil Mu v ustavičnej spravodlivosti, nevinnosti a blaženosti; tak ako On vstal z mŕtvych, žije a kraľuje naveky.
Verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých, hriechov odpustenie, tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný. Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval; tak ako i celú cirkev kresťanskú tu na zemi povoláva, zhromažďuje, osvecuje, posväcuje a pri Ježišovi Kristovi v jedinej pravej viere zachováva. V tejto cirkvi mne i všetkým veriacim každého dňa všetky hriechy štedro odpúšťa a v deň súdny mňa i všetkých mŕtvych vzkriesi a dá život večný mne i všetkým v Krista veriacim.
Lutherovo vysvetlenie zdôrazňuje, že viera nie je len intelektuálny súhlas, ale aj dôvera v Božiu milosť a zasľúbenia.
Modlitba Pána (Otčenáš)
Modlitba Pána je modlitba, ktorú Ježiš naučil svojich učeníkov. Skladá sa zo siedmich prosieb, ktoré sa týkajú Božieho kráľovstva, Božieho mena, Božej vôle, každodenného chleba, odpustenia hriechov, ochrany pred pokušením a oslobodenia od zlého.
Sviatosť krstu svätého
Krst svätý je sviatosť, ktorou sa človek stáva členom kresťanskej cirkvi. Je znamením Božieho prijatia a odpustenia hriechov. Krst sa môže vykonávať aj u malých detí, pretože nikto nie je príliš malý na to, aby nemohol byť v Božom kráľovstve. Krst je prvým krokom na ceste do neho. Aj maličkým patrí Ježišovo spasenie.
Sviatosť Večere Pánovej
Večera Pánova je sviatosť, ktorou si kresťania pripomínajú Ježišovu smrť a vzkriesenie. Je znamením spoločenstva s Kristom a s ostatnými veriacimi. Počas Večere Pánovej sa prijíma chlieb a víno, ktoré symbolizujú Kristovo telo a krv.
Ježiš ustanovil Večeru Pánovu slovami: "Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. To čiňte na moju pamiatku! Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás na odpustenie hriechov."
Význam Augsburského vyznania
Sú udalosti, ktoré sa svojím významom zapíšu hlboko nielen do pamäti súčasníkov, ale aj do dejín väčších spoločenských celkov. Jednou z takýchto udalostí je udalosť, ktorá sa odohrala 25. júna 1530 v nemeckom meste Augsburgu. Tam na ríšskom sneme, ktorý zvolal vtedajší nemecký cisár Karol V., bolo prečítané vyznanie, ktoré predložili prívrženci Lutherovej reformácie.
Tento rozsahom neveľký, vonkajšou formou nenápadný, ale svojím obsahom nesmierne závažný a dôležitý spis, v ktorom evanjelickí kresťania opísali jednoducho, ale presvedčivo, čo veria a vyznávajú, sa natrvalo zapísal do cirkevných dejín, najmä však do dejín reformácie dr. Martina Luthera a cirkvi, ktorá prijala toto vyznanie viery ako smerodajné vysvetlenie Svätého písma.
Toto vyznanie vošlo do cirkevných dejín, hlavne do dejín evanjelickej cirkvi, pod menom Augsburské vyznanie. Veľká časť cirkví, ktoré prijali Augsburské vyznanie za svoje hlavné vierovyznanie, prirodzene, popri ekumenických vyznaniach (Viera všeobecná kresťanská, Nicejské vyznanie a Atanáziovo vyznania), dostala svoje pomenovanie podľa tohto vierovyznania.
Augsburské vyznanie je hlavným vierovyznaním našej cirkvi. Podľa neho sa naša cirkev aj nazýva Evanjelickou cirkvou podľa Augsburského vyznania. Zostavil ho Lutherov najbližší spolupracovník Filip Melanchthon r. 1530. Aby evanjelici mohli byť v Nemecku štátom uznaní, museli na ríšskom sneme v Augsburgu r. 1530 predložiť svoje vierovyznanie.
Toto vierovyznanie bolo odovzdané cisárovi Karolovi V. v latinskej a nemeckej reči a na sneme prečítané kancelárom Beyerom. Augsburské vyznanie má 28 článkov, ktoré sú rozdelené do dvoch častí. V prvých 21 článkoch sa hovorí o veciach, ktoré sú spoločné aj s rímskokatolíckou cirkvou.
Augsburské vyznanie podáva základné princípy evanjelického učenia. Fixuje to pochopenie Písma, ako nám ho zanechala doba reformácie. Niektorí teológovia ju nazvali „Magnou chartou luteranizmu“. Nie je to však posledná norma učenia cirkvi. Sama Augustána vyhlasuje za poslednú normu, na základe ktorej treba merať všetky články viery, Písmo sväté.
Ona je len norma normata (normovanou normou), kým Písmo sväté je norma normans (normujúcou normou). Augsburské vyznanie teda samé seba podriaďuje kritickej norme Písma. Augusburské vyznanie napísal najbližší spolupracovník Martina Luthera Filip Melanchton. Stalo sa tak preto, lebo Luther sa nesmel nikde v tom čase objaviť, nakoľko bol v ríšskej kliatbe.
Melanchton napísal toto vyznanie v dvoch rečiach, a to v nemeckej a latinskej. Konečné znenie celého vyznania odsúhlasil sám Luther. Vyznanie bolo v obidvoch zneniach (v nemeckom i latinskom) predložené 25. júna 1530 cisárovi, ktorý dal súhlas, aby bolo na sneme verejne prečítané, a to v nemeckom znení.
Augsburské vyznanie prijali za svoje vyznanie viery postupne a dosť rýchlo početné nemecké mestá, ba celé oblasti a už v priebehu 16. storočia sa toto vyznanie stalo s Lutherovým Malým katechizmom najznámejšou knihou Lutherovej reformácie.
Pri 50. Výročí vzniku Augsburského vyznania, totiž r. 1580, sa Augsburské vyznanie stalo prvým vierovyznaním, prvou vierovyznanskou knihou evanjelickej cirkvi podľa Augsburského vyznania.
Prvý raz vyšlo Augsburské vyznanie v apríli 1531, a to v nemčine i latinčine. O toto vydanie sa postaral Filip Melanchton. Nebolo tomu ináč ani v našich krajinách. Prvý preklad Augsburského vyznania vyšiel v r. 1540, zaručene však v roku 1576, lebo na tento preklad sa odvoláva aj Juraj Tranovský, ktorý vydal Augsburské vyznanie vo svojom preklade v r. 1620.
Od tej doby vyšlo v reči známej nám ako reč Kralickej Biblie vcelku 11 vydaní. V našej evanjelickej cirkvi sa najviac používa vydanie a preklad biskupa Bedricha Baltika z r. 1879, ako aj Jána Lešku z r. 1898, ktoré sa nachádza v jeho preklade všetkých symbolických kníh a ktoré vyšlo pod názvom Liber concordiae, Kniha svornosti v Békéscsabe v spomínanom roku.
Pri 400. výročí Augsburského vyznania v roku 1930 vydal tento preklad Ján Drobný, ktorý podal k nemu vysvetlenie jednotlivých článkov. V tom istom roku vyšiel preklad v slovenčine, ktorý urobil Ján Jahoda, farár žibritovský, a zrevidovali dr. Ján Kvačala, dr. Michal Lúčanský a Gustáv Plavec. V USA vydali slovenský preklad Augsburského vyznania farár Andrej Rolík a Jozef Horváth v Pittsburgu, tiež v r. 1930.
Vzhľadom na to, že za posledných 50 rokov toto vyznanie nebolo viac vydané a vzhľadom i na jeho trvalý význam pre život a prácu našej cirkvi, ako aj preto, že v roku 1980 si toto vyznanie pripomína 450. výročie svojho vzniku, rozhodli vedúce grémiá našej cirkvi, aby toto vyznanie bolo preložené do modernej slovenskej reči a vydané ako úradný preklad našej cirkvi.
Tento preklad urobili Rudolf Koštial, biskup Západného dištriktu, a podpísaný. Preklad bol schválený bohoslužobným výborom a dňa 7. Novembra 1979 aj Generálnym presbyterom Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. Tento preklad sme urobili podľa nemeckého originálu. Doterajšie preklady boli vyhotovované zväčša na základe latinského originálu.
Veľkou pomôckou nám bol opravený revidovaný text Augsburského vyznania, ktorý vydala Evajelicko-luteránska cirkev v NSR pod názvom Das Augsburger Bekenntnis, deutsch, 1530-1980, revidierter Text, 2. Auflage, Göttingen, Vandenhoeck und Ruprecht, 1979.
Napriek našej pevnej snahe a dôkladnej práci, ako aj viacdňovým poradám bohoslužobného výboru a viacerým konzultáciám s teologickými rečovými odborníkmi nepodarilo sa nám vyhnúť sa použitiu takých výrazov, ktoré svojím obsahom oprávňujú k podozrievaniu, že sa za nimi skrýva náboženská jednostrannosť, ba aj netolerantnosť.
Preto považujeme za potrebné na tomto mieste podať aspoň krátke vysvetlenia týchto pojmov z hľadiska teologického, cirkevného i historického.
Význam Kľúčových Pojmov v Augsburskom Vyznaní
„zavrhujeme“: Tento pojem sa používa v prvej polovici Augsburského vyznania takmer pri každom článku. V nemeckom znení ide o pojem „verwerfen“, v latinskom origináli sa používa výraz „damnamus“. Tieto výrazy sa používali v stredoveku hodne často na vyjadrenie nesúhlasu s názormi iného či na odmietnutie takýchto názorov. V niektorých prekladoch sa tu používajú aj silnejšie výrazy, napríklad „zatracujeme“, „odsudzujeme“, ba dokonca aj „preklíname“.
„kacírstvo“: Tento pojem je známy už v Novej zmluve (1K 11,19), v Liste Galatským je použitý príbuzný pojem „sekta“, a to na označenie oddelenia sa menšej skupiny od celku. O tejto menšej skupine má väčšia skupiná názor, že hlása falošné učenie a toto je označované pojmom „kacírstvo“. Rímskokatolícka cirkev používala v stredoveku tento výraz ako bežný na označenie učenia všetkých nekatolíckych cirkví. Dnes sa týmto pojmom zriedkakedy stretávame.
„v podobe chleba a vína“: Toto je nová formulácia namiesto doteraz používaného pojmu „pod obojím (obojakým) spôsobom“. Túto novú formuláciu prijal bohoslužobný výbor po dlhej diskusii ako lepšiu a precíznejšiu, než bola doterajšia.
„bezbožný, bezbožnosť, bezbožníci“: Tieto pojmy sa vyskytujú často aj v Svätom písme (napríklad v Starej zmluve až 261 krát). Tieto pojmy možno prekladať aj týmito pojmami: „hriešny, hriešnosť, hriešnici“. Pôvodne sa označoval týmito pojmami človek či jeho vina, pre ktorú mal byť postavený pred súd. Pritom nešlo o hriech, priestupok náboženský, ale mravného charakteru. Vidieť to aj z toho, že protikladom týchto pojmov boli výrazy „spravodlivý, spravodlivosť“. V tomto zmysle sa používa tento pojem najčastejšie aj v Augsburskom vyznaní.
„bohoslužba“: Tento výraz sa používa v Augsburskom vyznaní veľmi často. Vo väčšine prípadov nejde však o to, čo my dnes vyjadrujeme pojmom „služby Božie“, teda chrámové zhromaždenie ľudu Božieho, ale ide tu o všeobecný pojem, teda o službu veriaceho človeka Bohu. V stredovekej cirkvi bola nesprávna predstava, že človek môže zachovávaním rozličným vonkajších úkonov nielenže slúžiť Bohu, ale takto si aj získať Jeho priazeň a v konečnom dôsledku aj spasenie (preto sa veľmi prízvukovalo dodržiavanie pôstov, kláštorného života, púti atď.).
Proti tomu sa reformácia jednoznačne postavila poukazujúc na to, že starozmluvný kult, ktorý viedol k formalizmu a záslužníctvu, je na pôde Novej zmluvy a tým aj v kresťanskej cirkvi nahradený službami Božími, teda zhromaždením veriacich k počúvaniu slova Božieho, k modlitbám a spevu, pričom je v centre služba Boha človeku a až druhoradá je odpoveď človeka na túto službu. V tomto zmysle to chápe aj Augsburské vyznanie.
Keď v jubilejnom roku nášho Augsburského vyznania, pri 450.
Martin Luther a jeho prínos
Martin Luther (10. november 1483, Eisleben, Nemecko - † 18. február 1546, Eisleben) bol teológ, kazateľ a reformátor, ktorý inšpiroval reformačné hnutie v 16. storočí. Lutherove myšlienky sa medzitým lavínovito šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím.
Luther usporiadal služby Božie v evanjelickom duchu. Namiesto omše postavil do stredu služieb Božích kázeň slova Božieho v materinskom jazyku a Večeru Pánovu pod spôsobom chleba a vína. Napísal Malý a Veľký katechizmus. Zložil aj niekoľko hlbokých duchovných piesní, z ktorých najznámejšia je naša evanjelická hymna: Hrad prepevný.
Ako profesor teológie vychovával v duchu evanjelia budúcich kňazov nielen pre Nemecko, ale aj pre cudzinu. Luther zomrel 18. februára 1546 vo svojom rodisku Eislebene. Jeho telesné pozostatky previezli do Wittenbergu a pochovali pod kazateľňou v zámockom chráme, kde kázaval.
Najvernejším spolupracovníkom Dr. Martina Luthera bol Filip Melanchton, ktorý napísal augsburské vyznanie, Oberanu augsburského vyznania a iné reformačné spisy.
Luther bol veľmi plodný spisovateľ, celkové vydanie jeho spisov obsahuje viac ako 100 zväzkov. Biblia - Nová zmluva prvýkrát v roku 1522, Stará zmluva v roku 1534. Lutherovo životné dielo, na ktorého redakčných úpravách pracoval až do svojej smrti (počas Lutherovho života vyšlo vo Wittenbergu 83 vydaní a ďalej 253 dotlačí).
Lutherova Biblia preložená z pôvodných jazykov sa od reformácie používa v liturgii evanjelických cirkví v nemecky hovoriacich krajinách. Posledná revízia vyšla v roku 1984. K obrovskému rozšíreniu a popularite Lutherovej Biblie vo svojej dobe prispel nielen Gutenbergov vynález kníhtlače, ale aj zrozumiteľný štýl prekladu (Luther niekedy aj niekoľko dní hľadal vhodný výraz, aby bol čitateľovi preklad zrozumiteľný, neprekladal doslovne) a použitý jazyk, ktorý mal osloviť ľudí v južnej (hovoriacej hornou nemčinou) aj severnej časti Nemecka (hovoriacej dolnou nemčinou).
Dôležitosť katechizmu v súčasnosti
Katechizmus má aj v súčasnosti nezastupiteľné miesto vo vyučovaní a upevňovaní kresťanskej viery. Pomáha veriacim lepšie porozumieť základným princípom kresťanstva a aplikovať ich vo svojom každodennom živote.
Je dôležité, aby sme učili mlaď a pospolitý ľud, aby sme ani slabiku nezmenili, alebo neučili a neprihovárali sa v jednom roku tak a v druhom inak. Ak máš ale hovoriť pred učenými a vzdelanými ľuďmi, vtedy môžeš ukázať svoje vedomosti a vylíč články katechizmu pestro a majstrovsky, ako len vieš.
Keď už dobre poznajú text, nech sa mu naučia aj porozumieť, aby vedeli, čo znamená! Použi text tejto knižočky, alebo nejaký iný krátky, ktorý chceš a ostaň pri ňom, nezmeň ani jedinú hlásku, tak ako sme to povedali v texte. Venuj tomu čas. Netreba, aby si všetky čiastky naraz prebral, ale jednu po druhej. Len, keď si prvé prikázanie dobre osvoja, potom preber druhé a ďalšie.
Keď si ich teraz naučil takémuto krátkemu katechizmu, vezmi si potom Veľký katechizmus a daj im ďalšie obšírnejšie vysvetlenie. Jednotlivo preber každé prikázanie, prosby, články s rozličnými príkladmi, úžitkom a prospechom, s nebezpečenstvami a škodami spolu, ako sa o tom bohato dozvieš v mnohých knižočkách písaných o tomto.
Zvlášť ale zaoberať sa s tým prikázaním a tou čiastkou katechizmu, proti ktorej tvoj ľud najviac hreší. V súvise s týmto pouč vrchnosť a rodičov, aby dobre vládli a dietky ku škole priťahovali. Poukáž na to, že sú povinní to robiť, a keď to neurobia, aký ťažký hriech páchajú. A tak kazia a boria, ako nebezpeční nepriatelia Boha i ľudí, oboje kráľovstvo: nebeské i svetské.
Teraz, aj keď pápežská tyrania pominula, sú takí, čo nechcú pristupovať k sviatosti a ju zneužívajú. Tu je práve potrebné popoháňať, ale tak, aby sme nikoho nenútili k viere alebo k sviatosti, ani nepredpisovali zákon, čas alebo miesto, ale tak vyučujme, aby sa sami rozhodli aj bez nášho nariadenia a nás farárov prinútili, aby sme im sviatosť prislúžili.
To dosiahneme, keď povieme, že ten, čo po sviatosti netúži a nepristupuje aspoň tri alebo štyri razy do roka, považuje sa za takého, ktorý ju potupuje a nie je kresťanom. Práve tak nie je kresťanom ani ten, kto neverí a neposlúcha evanjelijum, lebo Kristus nepovedal: „To opúšťajte“ alebo „tým opovrhujte“, ale „To čiňte, kedykoľvek budete piť …“, atď. On chce, aby sme to skutočne robili a na žiaden pád nezanedbávali a neznevažovali.
Kto ale znevažuje sviatosť, dokazuje, že nemá ani hriechov, ani telo, ani diabla, ani sveta, ani smrti, totiž neverí ničomu, hoc je v tom po uši a dvojnásobne diablov. Pravda, nepotrebuje ani milosť, život, raj, kráľovstvo nebeské. Krista, Boha alebo nejaké dobrodenie. Keby uveril, že je hriešny a že milosť potrebuje, tak by nezanedbával sviatosť, ktorá nás pozbavuje tak mnohých zlých vecí, a mnoho dobrého nám dáva.
Preto v tomto nemôžeš ustanoviť nijaký zákon ako pápež, ale len vysvetliť škodu a úžitok, zisk a nebezpečenstvo, potrebu a ovocie tejto sviatosti,a sami od seba prídu aj bez tvojho prinútenia. Ak ale neprídu, nechaj ich, a len im povedz, že sú diablovi, lebo necítia a nevidia svoju vlastnú biedu a milostivú Božiu pomoc. Ak takto nepokračuješ, ale dráždiš ich zákonom, ty si vinný, že oni sviatosťou opovrhujú. Ako by neboli leňochmi, keď ty spíš a mlčíš?
Preto pozor, farár a kazateľ! Náš úrad je teraz celkom iný, ako bol za pápeža. Stal sa vážnejším a prospešnejším. Kristus chce byť sám našou odplatou, ak verne pracujeme. K tomu nech nám pomáha Otec všetkej milosti.
Lutherovo učenie zdôrazňuje, že Kristus je srdcom a stredom Biblie, centrom celého kresťanského života a viery. On sám je vzorom a príkladom do cirkvi a On sám je dostačujúcim.
Vysvetlenie luteránstva | Čo je luterán? Vysvetlenie luteránskej cirkvi | Kto bol Martin Luther?
tags: #maly #katechizmus #evanjelickej #cirkvi