01.02.2021 - J.Kučera - Biblický pohľad na manželstvo - Sprievodné prednášky k výstave Biblie
Postup synody umožnil predstaviť situáciu rodín v súčasnom svete, rozšíriť náš pohľad a oživiť naše povedomie o dôležitosti manželstva a rodiny. Zároveň nám zložitosť predložených tém poukázala na nutnosť pokračovať v slobodnom prehlbovaní niektorých doktrinálnych, morálnych, duchovných a pastorálnych tém. Uvažovanie pastierov a teológov, ak je verné Cirkvi, čestné, realistické a kreatívne, nám pomôže dosiahnuť väčšiu zrozumiteľnosť.
Biblia o Manželstve a Rodine
Biblia je plná rodín, generácií, príbehov o láske aj o rodinných krízach hneď od prvej strany, kde na scénu vstupuje rodina Adama a Evy s bremenom násilia, ale aj so silou života, ktorý pokračuje (porov. Gn 4), až po poslednú stranu, kde sa píše o svadbe Nevesty a Baránka (porov. Zjv 21, 2. 9). Prekročme teda prah tohto pokojného domu, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola. Uprostred nachádzame manželský pár - otca a matku - s celým ich príbehom lásky. Na nich sa uskutočňuje ten prapôvodný plán, ktorý Kristus intenzívne pripomína: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril?“ (Mt 19, 4).Stvorenie Človeka na Boží Obraz
Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia. Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (1, 27). K „Božiemu obrazu“ je prekvapujúco ako vysvetľujúca analógia priradený práve pár „muža a ženy“.Pár, ktorý miluje a plodí život, je skutočnou živou „sochou“ (nie tou zo skaly alebo zo zlata, ktorú Dekalóg zakazuje), schopnou znázorniť Boha Stvoriteľa a Spasiteľa. Plodná láska sa preto stáva symbolom intímnych Božích skutočností (porov. Gn 1, 28; 9, 7; 17, 2 - 5. 16; 28, 3; 35, 11; 48, 3 - 4).
Rozprávanie Knihy Genezis, nasledujúce takzvanú „kňazskú tradíciu“, prelínajú viaceré genealogické postupnosti (porov. 4, 17 - 22. 25 - 26; 5; 10; 11, 10 - 32; 25, 1 - 4. 12 - 17. 19 - 26; 36): plodivá schopnosť ľudského páru je vskutku tou cestou, po ktorej napredujú dejiny spásy. Vo svetle sa plodný vzťah páru stáva obrazom na odhalenie a popísanie Božieho tajomstva, podstatného v kresťanskej vízii NajsvätejšejTrojice, ktorá v Bohu kontempluje Otca, Syna a Ducha lásky. Boh Trojica je spoločenstvom lásky a rodina je jeho živým odrazom.Slová Jána Pavla II. nám pomáhajú chápať: „Náš Boh vo svojom najintímnejšom tajomstve nie je osamelosťou, ale rodinou, keďže má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska. Táto láska v Božej rodine je Duch Svätý.“6 Rodina nie je čosi cudzie samotnej božskej podstate.7 Tento trinitárny aspekt páru má nové vyjadrenie v pavlovskej teológii, keď Apoštol dáva pár do vzťahu s „tajomstvom“ jednoty medzi Kristom a Cirkvou (porov.
Jednota a Darovanie sa v Manželstve
Ježiš nás však vo svojej úvahe o manželstve odkazuje aj na ďalšiu stránku Knihy Genezis - na druhú kapitolu, kde sa nachádza veľkolepý portrét páru s jasnými detailmi. Vyberieme si z nich len dva. Prvým je nepokoj človeka hľadajúceho „pomoc, ktorá mu bude podobná“ (v. 18. 20), schopná rozriešiť samotu, ktorá ho vyrušuje a ktorá sa nedá utíšiť blízkosťou zvierat ani všetkého stvorenia. - oči v očiach -, čo aj v mlčanlivom dialógu, lebo v láske je ticho často výrečnejšie než slová. Je to stretnutie s tvárou, „ty“, ktoré odráža Božiu lásku a je darovaným bohatstvom - „je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa [muž] pokojne opiera“ (Sir 36, 26), ako hovorí biblická stať.Z tohto stretnutia, ktoré uzdravuje samotu, pramení plodenie a rodina. Toto je druhý detail, ktorý môžeme zdôrazniť: Adam, ktorý je aj človekom všetkých čias a všetkých oblastí našej planéty, je spolu so svojou ženou pôvodcom novej rodiny - ako opakuje Ježiš, keď cituje Knihu Genezis: „Pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19, 5; porov. Gn 2, 24). Sloveso „pripútať sa“ v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk, fyzické a vnútorné primknutie, a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: „Moja duša sa vinie k tebe“ (Ž 63, 9), spieva modliaci sa. Evokuje to manželskú jednotu nielen v jej pohlavnom a telesnom rozmere, ale aj v slobodnom darovaní lásky.Deti a Rodina v Biblii
Pozrime sa na spev žalmistu. Objavujú sa v ňom - v dome, kde muž a jeho žena sedia pri stole - deti, ktoré ich obklopujú ako „mládniky olivy“ (Ž 128, 3), plné energie a vitality. Ak rodičia sú základom domu, deti sú „živé kamene“ rodiny (porov. 1 Pt 2, 5). Je významné, že v Starom zákone slovo, ktoré sa najčastejšie objavuje po Bohu (YHWH, „Pán“), je práve „syn“ (ben), teda výraz, ktorý odkazuje na hebrejské sloveso s významom „budovať“ (banah).
Preto Žalm 127 oslavuje dar detí obrazmi vzťahujúcimi sa tak na budovanie domu, ako aj na spoločenský a obchodný život, ktorý sa uskutočňoval pri bráne mesta: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú [...]. Hľa, Pánovým dedičným darom sú jeho synovia, jeho odmenou je plod lona. Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet. Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne“ (v. 1. 3 - 5).Domáca Cirkev a Výchova Detí
Do tejto perspektívy môžeme zasadiť aj ďalší rozmer rodiny. Vieme, že v Novom zákone sa hovorí o „cirkvi, ktorá sa stretá v dome“ (porov. 1 Kor 16, 19; Rim 16, 5; Kol 4, 15; Flm 2). Životný priestor rodiny sa mohol premeniť na domácu cirkev, domáci chrám, na sídlo Eucharistie, prítomnosti Krista sediaceho pri tom istom stole. Nezabudnuteľná je scéna vykreslená v Zjavení apoštola Jána: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3, 20). Tak sa zobrazuje dom, ktorý vo svojom vnútri ukrýva Božiu prítomnosť, spoločnú modlitbu, a teda aj Pánovo požehnanie. O tom sa hovorí v Žalme 128, ktorý sme vzali za základ: „Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona“ (v.Biblia považuje rodinu aj za sídlo katechézy detí. Toto žiarilo v opise veľkonočného slávenia (porov. Ex 12, 26 - 27; Dt 6, 20 - 25) a následne bolo podrobne znázornené v židovskej haggade, teda dialogickom rozprávaní, ktoré sprevádza obrad veľkonočnej večere. Navyše žalm vyzdvihuje ohlasovanie viery v rodine: „Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil. Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom; majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia. Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom“ (78, 3 - 6). Teda rodina je miestom, kde sa rodičia stávajú prvými učiteľmi viery pre svoje deti. Je to „remeselná“ úloha, z osoby na osobu: „A keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta [...], odpovieš mu...“ (Ex 13, 14).Rodičia majú povinnosť s vážnosťou napĺňať svoje poslanie vzdelávať, ako často učia mudrci Biblie (porov. Prís 3, 11 - 12; 6, 20 - 22; 13, 1; 22, 15; 23, 13 - 14; 29, 17). Deti sú povolané prijať a praktizovať prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ (Ex 20, 12), v ktorom sloveso „ctiť“ znamená uskutočňovať rodinné a spoločenské úlohy v ich plnosti, nezanedbávať ich s výhovorkami na náboženské dôvody (porov. Mk 7, 11 - 13).
Sloboda Detí a Hlbšie Väzby
Evanjelium nám pripomína aj to, že deti nie sú majetkom rodiny, ale majú pred sebou svoju osobnú cestu života. Ak je pravda, že Ježiš sa predstavuje ako vzor podriadenosti svojim pozemským rodičom, lebo im bol poslušný (porov. Lk 2, 51), je tiež isté, že ukazuje, že životné rozhodnutie dieťaťa a jeho kresťanské povolanie si môžu vyžadovať odstup - na uskutočnenie jeho zasvätenia sa Božiemu kráľovstvu (porov. Mt 10, 34 - 37; Lk 9, 59 - 62). Navyše on sám ako dvanásťročný odpovedá Márii a Jozefovi, že má dôležitejšiu úlohu, ktorú musí splniť mimo svojej historickej rodiny (porov. Lk 2, 48 - 50).Vyzdvihuje preto nevyhnutnosť iných, hlbších väzieb aj v rámci rodinných vzťahov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Okrem toho v pozornosti, ktorú venuje deťom - v spoločnosti starovekého Blízkeho východu pokladaným za subjekty bez vlastných práv a súčasť rodinného majetku - Ježiš zachádza až tak ďaleko, že ich dospelým predstavuje temer ako učiteľov pre ich jednoduchú a spontánnu dôveru voči druhým: „Veru hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.
Výzvy a Utrpenie v Rodine
Idyla predstavená v Žalme 128 nevyvracia trpkú realitu, ktorá poznačuje celé Sväté písmo. Je ňou prítomnosť bolesti, zla, násilia, ktoré trýznia život rodiny a jej intímne spoločenstvo života a lásky. Nie bez dôvodu je Kristova reč o manželstve (porov. Mt 19, 3 - 9) vložená do dišputy o rozvode. Cesta utrpenia a krvi prechádza cez mnohé stránky Biblie, od bratovražedného násilia Kaina voči Ábelovi; od rozličných hádok medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba: „Mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili. [...] Môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham“ (Jób 19, 13.Sám Ježiš sa rodí v skromnej rodine, ktorá čoskoro musí utiecť do cudzej zeme. Vstupuje do Petrovho domu, kde leží chorá svokra (porov. Mk 1, 30 - 31); nechá sa zapojiť do drámy smrti v dome Jaira a v dome Lazára (porov. Mk 5, 22 - 24. 35 - 43; Jn 11, 1 - 44); počúva zúfalý plač naimskej vdovy nad jej mŕtvym synom (porov. Lk 7, 11 - 15); prijme prosbu otca epileptického chlapca v malej dedinke na vidieku (porov. Mk 9, 17 - 27). Stretáva sa s mýtnikmi Matúšom a Zachejom v ich domoch (porov. Mt 9, 9 - 13; Lk 19, 1 - 10) a tiež s hriešnikmi - ako so ženou, ktorá vojde do domu farizeja (porov. Lk 7, 36 - 50).Pozná úzkosti a napätia rodín a vkladá ich do svojich podobenstiev: od synov, ktorí odchádzajú z domu hľadajúc dobrodružstvo (porov. Lk 15, 11 - 32), po neposlušných synov s nevysvetliteľnými spôsobmi správania (porov. Mt 21, 28 - 31) alebo obete násilia (porov. Mk 12, 1 - 9). Stará sa o svadbu, ktorej hrozí, že skončí trápne pre nedostatok vína (porov. Jn 2, 1 - 10) alebo pre neprítomnosť pozvaných hostí (porov. Mt 22, 1 - 10), a pozná aj skľúčenosť zo straty mince v chudobnej rodine (porov.Práca a Dôstojnosť Rodiny
Na začiatku 128. žalmu je otec predstavený ako robotník, ktorý sa prácou svojich rúk môže postarať o fyzický blahobyt a pokoj svojej rodiny: „Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre“ (v. 2). To, že práca je základnou súčasťou dôstojnosti ľudského života, možno dedukovať už z prvých strán Biblie, kde sa hovorí, že Boh vzal „človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15).Práca zároveň umožňuje aj rozvoj spoločnosti, obživu rodiny a tiež jej stabilitu a plodnosť: „Aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov“ (Ž 128, 5 - 6). V Knihe prísloví sa predstavuje úloha matky rodiny, ktorej práca je opísaná vo všetkých každodenných konkrétnostiach: zasluhuje si pochvalu manžela i detí (porov. 31, 10 - 31). Aj apoštol Pavol bol hrdý na to, že žil bez toho, aby bol na ťarchu druhým, pretože pracoval svojimi rukami a tak si zabezpečoval obživu (porov. Sk 18, 3; 1 Kor 4, 12; 9, 12).
Bol taký presvedčený o potrebe práce, že ustanovil pre svoje spoločenstvá železnú normu: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10; porov. Na základe týchto vyjadrení je pochopiteľné, že nezamestnanosť a neistota práce spôsobujú utrpenie, ako to možno zaznamenať v Knihe Rút a ako to pripomína aj Ježiš v podobenstve o nádenníkoch, ktorí posedávajú v nútenej nečinnosti na námestí obce (porov. Mt 20, 1 - 16), alebo ako to on sám zažíva, keď ho obkolesujú chudobní a hladní.## Láska v Manželstve: Základný KameňBoh použil príklad manželskej lásky, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu. Manželstvo je vo svojej forme - tak ako panenstvo - konkrétnym vyjadrením najhlbšej pravdy o človeku, o tom, že je „Božím obrazom” (27). No v prvom rade treba povedať, že obraz manželskej lásky muža a ženy použil Boh nato, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu, teda k Izraelu. Na druhej strane ju výslovne zjavil v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, v ktorom sa Boh predstavil ako „Ženích” tohto vyvoleného ľudu. Na to poukazuje Benedikt XVI. v súvislosti so širokou rozmanitosťou významov, ktoré bežný jazyk spája so slovom amor (láska), aby nám priblížil povahu a vlastnosti skutočnej lásky.Manželská láska je „záväznou“ láskou. Vo všetkých svojich prejavoch sa rodí a vzmáha z reality, ktorá ju presahuje a ktorá zároveň dáva zmysel životu oboch manželov. Je jedinečná a má znaky, ktoré ju odlišujú od ostatných foriem lásky. Druhý vatikánsky koncil a encyklika Humanae vitae ju opisujú prívlastkami „plne ľudská”, „totálna”, „verná a výlučná” či „plodná” (29). Autenticita tejto lásky sa nutne spája s rešpektovaním dôstojnosti osoby a významu jej sexuálnej komunikácie.
### Jednota a Spoločenstvo Života a LáskyManželstvom sa ustanovuje medzi mužom a ženou zväzok alebo manželské spoločenstvo, vďaka ktorému „už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6; porov. Gn 2, 24). Tak muž i žena zostávajú každý plne individuálnou osobou, no spolu tvoria „duálnu jednotu”, ako sexuálne odlišné a vzájomne sa dopĺňajúce bytosti. Zväzok, ktorý takto vzniká, nepredstavuje len viditeľné puto, ale aj puto morálne, sociálne či právne. Toto puto je také bohaté a obsiahle, že si od oboch strán vyžaduje „rozhodnutie samotných manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú” (30). Manželstvo teda nemožno zredukovať len na jednoduchý vzťah spolužitia či kohabitácie. Jednota v „tele” odkazuje na celkový rozmer mužskosti a ženskosti na rôznych úrovniach, kde sa vzájomne dopĺňajú: na úrovni tela, charakteru, srdca, poznania, vôle i duše (31).Lebo ak „byť len jedno telo” znamená „jednotu dvoch” ako ovocie skutočného darovania seba samého, potom sa táto realita existenciálne utvára ako spoločenstvo života a lásky (32). Je to požiadavka, ktorá „vyviera zo samotného bytia a znamená pre človeka dynamický a existenciálny rozvoj“ (33). Manželia si „dlhujú” lásku, pretože manželstvom obaja začali byť jeden pre druhého skutočnou súčasťou jeho samého (34).Manželskú lásku treba chápať ako prísľub, ako vzájomný záväzok manželov usilovať sa o budovanie spoločného života. „Pán povoláva mnohých ľudí” - hovorí Benedikt XVI., pričom chápe manželstvo ako kresťanské povolanie - „do manželstva, v ktorom sa z muža a ženy stáva jedno telo (porov. Gn 2, 24) a tak uskutočňujú hlboký život spoločenstva. Je to žiarivý a zároveň náročný cieľ. Plán ozajstnej lásky, ktorá sa obnovuje a prehlbuje každý deň - pričom obaja spoločne zdieľajú radosti i ťažkosti. Je to plán, ktorý sa vyznačuje úplným odovzdaním sa človeka.## Podriadenosť a Láska v ManželstvePrvý príklad všeobecnej podriadenosti (Ef 5:21) je ilustrovaný tým, že Pavol nabáda manželky, aby sa podriadili svojim mužom (Ef 5:22-24, 33). Na druhej strane manželom nehovorí, aby sa podriaďovali svojim manželkám, ale aby ich milovali (Ef 5:25-33). Prvým Pavlovým príkladom všeobecnej podriadenosti z Ef 5:21 je správne usporiadanie manželského vzťahu (pozrite tiež Kol 3:18; 1. Pt 3:1-7). Podriadenosť manželiek nie je ako poslušnosť detí voči rodičom, ani tento text neprikazuje všetkým ženám, aby sa podriadili všetkým mužom (Vlastným manželom, nie všetkým manželom!). Obe pohlavia sú rovnako stvorené na Boží obraz (1. M 1:26-28) a spoločne sú dedičmi večného života (G 3:28-29).
V týchto veršoch sa pozornosť sústreďuje na Krista, pretože manželia „neposväcujú“ svoje manželky ani ich „neumývajú“ od hriechov, hoci majú robiť všetko, čo je v ich silách, aby podporovali svätosť svojich manželiek. „Posvätiť“ tu znamená „zasvätiť do Pánovej služby očistením, obmytím vodou.“ Môže to byť odkaz na krst, pretože v Biblii je bežné hovoriť o neviditeľných, duchovných veciach (v tomto prípade o duchovnom očistení) poukazovaním na ich vonkajšie fyzické znamenie (pozrite R 6:3-4).| Téma | Biblický odkaz | Význam |
|---|---|---|
| Stvorenie človeka | Genesis 1:27 | Muž a žena stvorení na Boží obraz |
| Manželská jednota | Matúš 19:5 | "Budú dvaja v jednom tele" |
| Výchova detí | Príslovia 22:6 | Uč dieťa správnej ceste |
| Láska v manželstve | 1 Korintským 13:4-7 | Definícia lásky |
Milovať niekoho znamená hľadať pre neho to najlepšie, aj keby to malo byť spojené s ťažkosťami. Aj ľudia žijúci v manželstve čelia situáciám, ktoré si vyžadujú sebazaprenie. Keď sa vyskytnú problémy, môže byť pokušením rozhodnúť sa pre ľahšiu cestu a dať sa rozviesť alebo uzavrieť nové manželstvo po tom, čo ma môj partner opustil. Uzavretie manželstva je však rozhodnutie, ktoré nemožno vziať späť, aj keď ho niekto urobil ľahkovážne.
Preto by sme chceli povzbudiť tých, ktorí rozvod alebo nové manželstvo zvažujú, aby sa bez obáv otvorili Ježišovým slovám. K téme rozvodu a uzavretia nového manželstva nižšie citujeme niekoľko úryvkov z Biblie. Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží. I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť svoju manželku. On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva.Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža - a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom - a muž nech neprepúšťa manželku. (1. Aj vydatú ženu zákon viaže len k žijúcemu mužovi; ak muž zomrie, je oslobodená od zákona muža. Kým teda žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. Ale ak muž zomrie, je oslobodená od zákona a nie je cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi.A druhé, čo robíte: slzami pokrývate oltár Hospodinov, plačom a vzdychaním, pretože sa už neobráti k obeti, aby niečo so záľubou prijal z vašich rúk. Pýtate sa: Prečo je to? Preto, lebo Hospodin bol svedkom medzi tebou a ženou tvojej mladosti, ktorej si sa spreneveril, hoci ona je tvojou družkou a zmluvnou manželkou! Nejeden to spravil, hoci mal ešte trochu ducha. A čo ten vyhľadáva? Potomstvo od Boha! Preto dajte pozor na seba a nespreneverujte sa manželke svojej mladosti! Lebo nenávidím rozvod - vraví Hospodin, Boh Izraela, aj toho, kto pokrýva svoj odev násilím - vraví Hospodin mocností. Dajte pozor na seba a nespreneverujte sa!V Matúšovom evanjeliu nájdeme dve pasáže (Matúš 5:31-32; 19:1-12), kde sa zdá, že je možné v prípade sexuálnych prehreškov („smilstva“) urobiť výnimku. Prečo tieto dôležité výnimky nenájdeme ani v ostatných evanjeliách, ani v listoch Nového zákona? Matúšovo evanjelium bolo napísané do židovského prostredia. V nasledujúcom texte chceme ukázať, že židia chápali tieto slová odlišne než väčšina ľudí dnes.Ďalej bolo povedané: ‚Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží. Grécke slovo „parektos“, ktoré je tu preložené ako „okrem“, doslova znamená niečo, čo je mimo, nie je spomenuté alebo je vylúčené.