Medvede pod Znievom: História útokov a život s nimi

Turiec, oblasť známa svojou prírodnou krásou, čelí v súčasnosti výzvam spojeným s prítomnosťou medveďov. Obyvatelia Lipovca a Turčianskych Kľačian sa stretávajú s medveďmi, ktorí sa bez obáv pohybujú po dedinách a záhradách. Tieto stretnutia vyvolávajú obavy, že niektoré z nich môžu mať vážne následky.

Skúsenosti s útokmi medveďov

Svoju silu a ostré zuby medveďa pocítilo na vlastnej koži viacero obyvateľov Turca. Navštívili sme dvoch z nich, aby sme sa dozvedeli viac o ich skúsenostiach.

Robert Štrba

Roberta Štrbu napadla medvedica, ktorá sa starala o tri dvojročné mláďatá, v marci pred deviatimi rokmi v dolinke Studenec pri Kláštore pod Znievom. Vtedy 28-ročný Kláštorčan si pri útoku medvedej mamy ľahol na brucho, no tá si ho otočila a dohrýzla a doškriabala mu celé telo. Chvíľu sa dokonca kotúľali po skalnatom svahu, až kým Robert nezostal nehybne ležať. Vďaka pudu sebazáchovy sa mu podarilo doplaziť na cestu, kde ho našli lesní robotníci.

Medvedica ho tak zohavila, že ho spoznali až potom, keď napísal svoje meno a priezvisko do piesku. Keď ho doviezli do nemocnice, čakala ho náročná operácia, pri ktorej museli lekári tuho rozmýšľať, čo a kam na jeho zúboženom tele patrí. Po liečbe v Martinskej fakultnej nemocnici bol pol roka na „maródke“. Robertovi zostali na tvári trvalé jazvy a musí nosiť aj zubnú protézu. „Stále nemám kúsok kosti na podnebí. Na ľavej nohe mi stále chýba aj malá časť panvovej kosti, ktorá nie pre môj pohyb podstatná. Spočiatku som mal pri kráčaní v teréne problémy. Teraz je už ľavá noha úplne funkčná, takže chodím normálne. Bez problémov som prešiel aj vstupnou lekárskou prehliadkou do zamestnania,“ povedal nám.

Robert Štrba má fyzicky náročné povolanie. Ako živnostník robí zámočnícke a zváračské práce. Horšie ako trvalé jazvy na tele, sú ale stigmy na duši. Nepríjemné spomienky a zlé sny na útok šelmy môžu spôsobiť u niektorých ľudí neprekonateľný strach z lesa.

Róbert Štrba sa ale z útoku medvedice spamätal veľmi rýchlo. Jeho manželka nám naňho prezradila, že na huby začal chodiť už ten istý rok rok, keď naňho medvedica zaútočila. „Nemám žiadne zlé sny ani psychické problémy. Bol som dokonca aj neďaleko od miesta, kde ma dohrýzla. Je tam lesná škôlka, v ktorej rastú nádherné suchohríby. Do lesa chodím veľmi rád, keď sú hríby, tak aj každý deň. No väčšinou nechodím sám, ale s niekým iným. Nedá sa povedať, že by som z medveďov mal strach, je to skôr rešpekt. Keď som v lese s ďalšími ľuďmi, normálne sa rozprávame medzi sebou, a to medveďovi stačí, aby zistil, že v jeho blízkosti sú ľudia a môže sa im vyhnúť. Ak som v lese sám, občas palicou pobúcham po strome. Som jednoducho opatrnejší. Pred deviatimi rokmi som bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste, preto na mňa medvedica zaútočila. Myslím si, že som dopadol ešte celkom dobre. Najmä, ak si uvedomím, ako som vyzeral, keď ma priviezli do nemocnice. V súčasnosti je medveďov ešte viac ako pred deviatimi rokmi. Aj stretnutia ľudí s nimi sú častejšie. Ja som ale odvtedy na medveďa v lese nikdy nenatrafil. Akurát počas daždivých dní som niekoľkokrát uvidel medvedie stopy,“ povedal nám Robert Štrba.

Michal Paučin

Druhým Turčanom, ktorý má na svojom tele trvalé stopy po medvedích zuboch, je Michal Paučin z Valče. Medveď ho napadol v marci roku 2000 v lokalite Suchá neďaleko obce. Dnes 51-ročný Valčan si doteraz pamätá na túto udalosť veľmi živo. Presne vedel, že to bolo v marci, ale rok si pomýlil. V lese sa vraj správal ticho a šelmu prekvapil. Pozerali sa jeden druhému do očí na vzdialenosť piatich metrov. Michal sa rozhodol pre útek. Za útočisko si vybral smrek. Nestihol ale vyliezť dosť vysoko a veľký hnedý chlpáč ho udrel labou po pravej nohe a potom mu ju dohrýzol. Valčan ľavou nohou vibramkou kopal zviera do hlavy. Medveď reval a zranený muž kričal naň, aby ho pustil, ale i o pomoc. Medveď ho po chvíli nechal na pokoji a stratil sa v húštine.

S dohryzenou nohou, z ktorej sa liala krv, s vypätím síl došiel Michal k družstevnému bitúnku. Doteraz na pravú nohu kríva, ale do lesa chodí na huby aj naďalej. Medvedí útok ho od toho neodradil, ale v lese sa správa inak. Keď je sám, už nie je ticho, ale si spieva. „Medvede som videl pri svojich hubárskych prechádzkach viackrát aj po útoku. Pred dvoma až tromi rokmi dokonca troch, ale utiekli. Hovorí sa, že kto sa bojí, nesmie ísť do lesa. Ja chodím na huby do lesov v okolí Valče veľmi často a nebojím sa,“ dodal Michal Paučin.

Robert Štrba aj Michal Paučin, ktorých dohrýzli v minulých rokoch medvede, chodia pravidelne do lesa na huby.

Stretnutia s medveďmi v súčasnosti

V posledných rokoch neboli v Turci nečakané stretnutia medveďov s ľuďmi také dramatické, skôr sa odohrali na netypických miestach. Lokality, v ktorých môžu ľudia natrafiť na medvede, sa posunuli bližšie k ľudským obydliam. Nie je to iba v Turčianskych Kľačanoch a Lipovci, kde do obcí schádzajú väčšinou menšie synantropné šelmy, čo sa živia odpadkami a potravinami, ktoré pestuje človek. Počas posledných dvoch rokov zrazili automobily dva medvede, ktoré išli za obživou do kukuričného poľa na hlavnej ceste pri Turanoch. Okrem toho predvlani utekal pred hnedým chlpáčom pastier neďaleko Hornej Štubne a ďalší medvedí útok sa odohral dokonca pri Vríci neďaleko plniarne minerálky v Kláštore pod Znievom.

Najväčšiu európsku šelmu vytláčame z jej prirodzeného prostredia, preto aj stretnutia s ňou sú čoraz bežnejšie. Pokiaľ ju ale neprekvapíme, vyhne sa nám a nezaútočí.

Skúsenosti fotografky divokej prírody

S medveďmi sa Viera Duchoňová stretáva pravidelne. Na svojich potulkách horami, s fotoaparátom na krku, sa neraz ocitne v ich tesnej blízkosti. Pravde opísala, ako sa pri tom správa, čo používa na maskovanie a čo na jej záľubu hovoria najbližší.

Odmalička som veľa chodila po horách. Najskôr s otcom, potom často len s našimi psami. Pochádzam z Nevoľného pri Kremnici, kde sme kedysi mali salaš s tristo ovcami. Naša rodina je celý život v kontakte so zvieratami. Otec založil aj chovateľskú stanicu - najskôr so slovenskými čuvačmi, no a teraz sa venuje jazvečíkom. Ja zase stafordom, ale veľmi blízke sú mi tiež kone. Chvíľu to ešte dozrievalo. Keď som sa po svadbe presťahovala na Turiec, zistila som, že zveri sa tu veľmi darí. Počas vychádzky koňmo som stretávala aj sto kusov. Prvé zábery vznikali z chrbta môjho tátoša, na ktorého obyvatelia hory reagovali veľmi dobre - vnímali jeho a nie jazdca.

Asi pred piatimi rokmi. Postupne som si začala kupovať lepšiu techniku, čiže väčšie objektívy, drahšie foťáky a jedno s druhým. S takou výbavou na konskom chrbte už ale nie je jednoduché udržať stabilitu ani kvalitu. Preto som začala chodiť do hory pešo. Zároveň som sa učila ako vyhľadať zver, ako sa k nej dostať, aby som ju nerušila, ako splynúť s prírodou a ako sa tam správať.

Úplne prvý, ktorý navždy zostane v mojom srdci, je jeleň parochniar - čo je rarita. Videla som ho zatiaľ poslednýkrát, o to väčšiu cenu to pre mňa má. S tou svojou genetickou vadou vyzeral ako nepodarená antilopa.

Mojou srdcovkou sú medvede a jelene. To sú plaché stvorenia. Na jedného som natrafila v Kremnických vrchoch, keď ležal a obhrýzal kosť. Dostala som sa k nemu fakt blízko, počula som ako žuje. Mala som obrovské šťastie. Vietor fúkal smerom ku mne, bolo mokro a nepočul, ako sa k nemu plazím. On bol zaujatý potravou, takže všetko mi nahrávalo do karát. Narobila som množstvo záberov, bol to úžasný zážitok.

Raz som sa vracala domov s množstvom nachodených kilometrov po hrebeňoch. Bola som strašne unavená, no zrazu som začula šuchotanie. Tak som si kľakla a čakala, čo vyjde z kríkov. Zrazu sa ukázala hlava medvedice. Keď ma zbadala, vybehla po mne - ale tak decentne, že kúsok predo mnou zastala a potom sa vrátila naspäť. Podľa toho som vedela, že asi tam má mladé, čo sa mi neskôr potvrdilo. Ja som sa už potom nehýbala, nekričala, ani nemávala rukami. Viem totiž, že keď človek urobí zlé rozhodnutie, mohlo by dôjsť k útoku. Stačilo by sa prudko zodvihnúť či utekať a zhoršilo by sa to. Veď aj pri psovi je to tak, že keď začnete bežať, pustí sa za vami.

Vždy, keď stretnem medveďa, som v pokojnom režime. Neriešim, či je blízko alebo ďalej. Až keď odíde, začnú sa mi triasť ruky, kolená, všetko. Je pre mňa prirodzené pohybovať sa tam.

Vždy mám pri sebe sprej na medvede. Je dosť silný, takže v prípade núdze by určite pomohol. Napríklad medveď na snehu, čím som si splnila jeden zo svojich snov. Vždy je to však o náhode. Nikdy neviem, keď chodím po kopcoch, či nejakého stretnem. Nebavilo by ma to robiť tak, ako niektorí - schovajú sa v kryte a okolo dajú kukuričnú návnadu.

Okrem foťáka mám klobúk, sieť a 3D maskovanie, na ktorom mi vejú listy. Väčšinou sólo, no sem-tam zoberiem niekoho z rodiny či dobrých známych. No a prevažujú ženy, lebo na chlapov je môj muž alergický. Najradšej ale vyrážam sama, lebo vtedy viac vidím a nemusím sa báť o druhých.

S tým si ma aj bral. Mojej mame napríklad ani nehovorím, keď idem do hory. Povedala mi, že sa jej mám ozvať, keď už idem odtiaľ, lebo potom je na nervy, keď sa jej štyri hodiny neozvem.

Ak mi minule jeden z nich nič neurobil, to neznamená, že ďalší sa zachovajú rovnako. Preto som vždy v strehu a dávam si veľký pozor.

Útok medveďa v Kláštore pod Znievom

Turcom minulý týždeň zarezonoval útok medveď na 41-ročného poľovníka Jozefa z Kláštora pod Znievom. Muž bol na večernej prechádzke so svojim psom neďaleko tamojšej strelnice, keď sa odrazu na neho z kríkov vrhol rozzúrený medveď. „Pribehol ku mne môj pes a z kríkov som začul nejaký lomoz. A už som len videl medvediu hlavu a zuby, ako ma hryzie.

Vystrašený Jozef okamžite vyliezol na strom, pridŕžal sa konára, kričal, kopal, ale medveď ho stále hrýzol. Mal šťastie, že sa mu podarilo aspoň čiastočne dostať na strom.„Opretý bol o mňa labami a hrýzol ma. Keby som ostal na zemi, zvalí sa na mňa a použije aj laby, aby si ma pridržal. Mohol by som byť teraz na tom oveľa horšie,“ vysvetľuje Jozef, ktorého šelma zakrátko nechala tak, zvrtla sa a ušla.„Asi ho odplašil môj krik. Potom som si stiahol nohu a odkráčal k autu. Mal som to asi päťdesiat metrov. Tam mi pomohli nejakí chalani,“ dodal.

Muž vyviazol s poraneným ramenom a oboma nohami, na ktorých mal hlboké rany zasahujúce až do svalov. Cievy ani nervy vraj ohrozené nemal. Do poriadku ho dávali lekári v martinskej nemocnici.Podľa Jozefa je v okolí strelnice, kde ho medveď napadol, veľa týchto jedincov.„Keď som bol minule na posede, počas piatich minút som ich napočítal až osem,“ vyratúva.

Lokalita pri strelnici je obľúbeným miestom návštevníkov nielen z Kláštora pod Znievom, ale aj z okolitých dedín.„Ľudia sem chodievajú často, lebo je tu príjemné prostredie na zrelaxovanie. Pravidelne tu organizujeme i rôzne obecné podujatia. Obyvateľov sme preto varovali, aby boli na prechádzkach obzvlášť opatrní. Spoločne s poľovníckym združením pracujeme na urýchlenom povolení na odstrel medveďa,“ povedala k situácií starostka Kláštora pod Znievom Erika Cintulová a dodala, že v lokalite už zamestnanci Národného parku (NP) Veľká Fatra už stihli namontovať aj niekoľko fotopascí, aby zmonitorovali pohyb nebezpečnej šelmy.

Názory odborníkov

Ako povedal, riaditeľ správy Národného parku (NP) Veľká Fatra Peter Vantara, v horách Veľkej Fatry, pod ktorú Kláštor pod Znievom nespadá, by to malo byť s počtom medveďom v poriadku. Vlani zaznamenali len dva prípady v tejto lokalite, kedy šelma zaútočila na človeka. Tento rok zatiaľ našťastie žiaden.„Závisí od okolností či medveď zaútočí. Či ho vyrušíme v ležovisku, alebo sme v lese príliš ticho a naša prítomnosť ho prekvapí. Osobne som bol s kolegom pred pár dňami v lese a 20 metrov od nás prebehol medveď a ani si nás nevšimol,“ opisuje zážitok Peter Vantara, ktorý si nemyslí, že by sa táto šelma v prírode premnožila.„Ľudia môžu niekedy nadobudnúť takýto dojem najmä na jeseň , keď dozrieva obilie či kukurica, ktoré sú pre medvede zdrojom potravy. Potom keď ich v poli uvidia aj osem pohromade, vysvetľujú si to tak, že sa premnožili. No keď sa nasýtia, znova sa rozpŕchnu,“ vysvetľuje riaditeľ NP Veľká Fatra.

Zuzana Badová z regionálnej komory Slovenského poľovníckeho zväzu Martin sa domnieva, že Jozefov pes pravdepodobne vyhnal medveďa z mladiny, a ten na neho zaútočil.„Podľa informácii od užívateľa poľovného revíru sa poľovník išiel prejsť do lesa so psom a bez pušky, čiže takáto situácia sa mohla stať hociktorému človeku z dediny, ktorý by tam išiel venčiť psa,“ ozrejmuje Zuzana Badová a dodáva, že medvedia populácia je podľa nej premnožená. Navyše, aktuálne prebieha v prírode medvedia ruja, a tak mohlo ísť o medvedicu, ktorá si bránila mláďatá, alebo to bol moment prekvapenia a šelma zareagovala útokom.

„Poľovný hospodár užívateľa tohto revíru mi povedal, že medveďa tu stretnete takmer na každej prechádzke v lese. Dokonca sa stalo, že v jeden deň boli na poľovačke viacerí poľovníci, a to aj na iných miestach a spolu napočítali až jedenásť rôznych medveďov. Na takúto rozlohu poľovného revíru je to vysoké číslo, a preto by kompetentní mali začať čo najskôr premýšľať, čo robiť s premnoženou medveďou populáciou,“ odporúča Zuzana Badová.

NPR Kláštorské lúky

V srdci Turčianskej kotliny sa nachádza jedno z najcennejších území tohto regiónu. Kľukatiaca sa rieka Turiec tu vytvorila komplex močarísk a podmáčaných lúk, spolu s rastlinnými spoločenstvami trsti obyčajnej, porastov ostríc, lužných lesov a krovitých vŕb.

Začiatok ochrany územia sa datuje do roku 1974, keď bola vyhlásená ŠPR (dnes NPR) Kláštorské lúky na rozlohe takmer 86 ha. V tomto čase tu bolo zistených 145 druhov vtákov (vrátane ťažných druhov), výskyt kosatca sibírskeho (Iris sibirica), ktorý tu mal severnú hranicu rozšírenia u nás, ale aj 58 druhov motýľov či 90 druhov pavúkov. Ani tomuto územiu sa však nevyhli negatívne zásahy človeka.

Rozsiahle odvodňovanie, ktoré na okolitých podmáčaných lúkach prebiehalo ešte v druhej polovici minulého storočia, malo za následok pokles hladiny podzemnej vody prakticky v celej rezervácií. K tomuto poklesu prispelo tiež odklonenie potoka Vríca do rybníkov v Slovanoch a nevhodné zásahy do jeho koryta, čím sa prerušila spojitosť ekosystému a významne sa tak narušil vodný režim. Dnes je tak územie odkázané už len na pravidelné jarné záplavy rieky Turiec, ktoré sa, vďaka jeho plytkému korytu, objavujú počas zvýšených prietokov aj v ostatných častiach roka.

Je to práve rieka Turiec, ktorá určuje ráz malebnej Turčianskej záhradky. Krajinou sa vinie ako had, vytvára meandre s hlbočinami, aj plytšie úseky. Na mnohých miestach zostali zachované aj, dnes už cenné, brehové porasty a lužné lesíky.

Negatívne sa na funkčnosti celého tunajšieho ekosystému prejavilo aj upustenie od tradičných spôsobov hospodárenia. V minulosti to bolo najmä ručné kosenie a extenzívna pastva. Dnes je ručné kosenie nahradené veľkoplošnou strojovou kosbou a mulčovaním. To odstraňuje aj drobné nerovnosti terénu a zhutňuje pôdu, dôsledkom čoho sa vytrácajú pôvodné citlivejšie druhy rastlín, a tie sú plošne nahrádzané konkurencieschopnejšími, ale zároveň druhovo chudobnejšími spoločenstvami.

Napriek tomu sa ešte na niektorých lokalitách Kláštorských lúk a v ich tesnom susedstve zachovali pestré a druhovo bohaté lúky a pašienky, ktoré dotvárajú estetickú aj funkčnú stránku tohto unikátneho územia. Extenzívnu pastvu však možno pozorovať už len zriedka. Stáda domácich zvierat nahradili početné čriedy jelenej zvery.

Turčianska kotlina, spolu s NPR Kláštorské lúky, sa nachádza na významnej migračnej trase sťahovavého vtáctva. Počas jarnej a jesennej migrácie tu možno pozorovať množstvo druhov bahniakov, brodivcov, spevavcov aj dravcov. Celkovo bolo na území rezervácie zistených takmer 170 druhov vtákov.

Jedno z najatraktívnejších období roka predstavuje pre fotografa prírody nepochybne jelenia ruja. Viacetážové porasty vŕb, jelší a starých topoľov, v kombinácií s rannými a večernými hmlami, vytvárajú rozprávkovú kulisu pre toto prírodné divadlo.

Vzhľadom na svoje prírodné hodnoty, územie NPR Kláštorské lúky určite stojí za návštevu. A hoci ním nevedú žiadne značené turistické trasy, všetko podstatné sa dá vidieť aj z prechádzky po obvode rezervácie. Najlepšie je územie dostupné zo železničnej stanice Kláštor pod Znievom, odkiaľ možno prejsť takmer celú jeho severnú, západnú aj južnú časť. Od obce Valentová je zase možnosť navštíviť najmä jeho severný a východný okraj.

tags: #medvedov #klastor #pod #znievom #km