História obce Veľká Suchá je úzko spätá s náboženským životom a s rímskokatolíckym kostolom, ktorý zohrával významnú úlohu v živote jej obyvateľov. Obec Veľká Suchá, ako i priľahlé obce a osady, boli pod vplyvom zemepánskych rodín, medzi ktoré patrili Jákoffy, Jánoky, Jakab, Nolten, Otrokóczi, Tqrqk, Kovács.
Rodina Jakoffy vládla nad Hrachovom a Veľkou Suchou, pričom praotcom rodiny bol Jakó. Rodokmeň možno zostaviť od Jána Jakoffyho, ktorý žil na konci XII. storočia. Posledným mužským potomkom bol František Jakoffy, kapitán muránskeho hradu, ktorý zomrel v roku 1639. Rodina Janoky de Jánok et Nagyszuha pochádza tiež, ako rodina Jakoffy z pokolenia Hont Pazman.
Členov tejto rodiny Demetrius bol r. 1391 vesprémskym biskupom, Ladislav v r. 1347 prepošt. Michal a Gašpar vlastnili obce Ďalekých Zalužian i Vaľkova v Malohonte a Harmacu v Gemeri. Tieto obce patrili rodine Jánoky už v roku 1347. Gašpar III. vzal si za manželku Katarínu Jakoffyovú, a tak získal i Hrachovo, kde jeho syn Gašpar IV. dal postaviť kostol (r. 1692). Jeho syn (prezývaný Vlk) bol r. 1693 vicišpánom hontianskej stolice a Žigmund, nar. 1721, bol tiež v tej hodnosti, neskôr bol senátorom Františka Rákoczyho. Žigmundov syn Ladislav (zomr. okolo roku 1740) bol posledným mužským potomkom tejto rodiny.
Život poddaných a roľníkov bol úzko spätý so životom uvedených zemepánov. Posledné panské rodiny na Suchej boli Jakabovci, Noltenovci a Kovácsovci. Jakabovci skorej vymreli a nenechali potomka. Majetky Noltenovcov sa z časti zachovali až doteraz. U Kovácsov bol zvláštny zostup nadol. Postupne predával majetok, napokon predal i dom na školu (i dnes r. 1976, je v ňom škola) a odišiel do Rím. Soboty.
M. Bodický v svojich Pamätiach zmieňuje sa o ňom. Mal vraj peknú knižnicu rôznych kníh. Mal vraj i mnoho latinských zákonníkov, celé tripartitup VerbQcziho. Z časti utrúsil zasa poznámku: ..... Posledný potomok panskej rodiny Nolten sa priženil do panskej rodiny Kovácsovej. Mal jedného syna, ktorý v mladom veku umrel. Tu žili obe rodiny Kovács i Nolten. Časť majetku odkúpil Ján Cíper, ktorý došiel bývať zo Sučian.
V starých cirkevných listinách z r. 1332-1337 sa spomína názov obce v rôznych podobách (Szuha, Zusha, Sucha, Mine Szuha patak, Szuha vQld). Obec Veľká Suchá vznikla iste tak, ako iné obce, zo zemianskej osady. Jej prvé sídlisko bolo v priestoroch dnešnej parcely Kopánca.
V obci sa konali jarmoky. Remeselníci, ktorí predávali svoje výrobky mali vyhradené svoje miesta. Predávali sa kone, dobytok, plátno, súkno, kožušiny, obilie, víno, soľ, korenie, vosk, med, modrotlač, niť, ihly i šafránu. Mali vozy kryté plachtami. V obci boli domy i hospodárske staviská. Bytová a kultúrna úroveň poddaného ľudu bola veľmi biedna.
Ľudia si pomáhali, ako vedeli. Pomáhali si bylinkami, niekedy i šarlatánstvom. Podľa záznamov boli v obci tri takéto hromadné pliagy. Prvý záznam je z roku 1708, kedy v našej obci vypukol mor. Druhý záznam je z roku 1824, kedy vypukla znova cholera. Vtedy zomrelo v obci okolo 30 ľudí. Posledná cholera, ešte prúďšia, prepukla v roku 1873. Vtedy v obciach Veľká Suchá a Pondelok zomrelo vyše sto ľudí.
Okrem chorôb a epidémií, obyvateľov trápili aj požiare. Veľký požiar vypukol vo Veľkej Suchej 24.júna 1795, kedy vyhorela celá obec. DHňa 27. apríla 1811 zasa vypukol požiar v Pondelku. Zavinenili ho malé deti, ktoré sa hrali s ohňom. Tomuto požiaru padlo za obeť 20 domov i s hospodárskymi staviskami. Rok 1838 1839 je zaznamenaná celá séria ohňov, ktoré striedavo prepukli v obciach Veľká Suchá Pondelok.
V XV. storočí prichádzajú na Slovensko husiti. Prišli aj do nášho kraja. Je domnienka, ale nepodložená písomnými dôkazmi, že na kopci hrádku (v chotári Pondelka) mali svoju pozorovateľňu. Sledovala cesta na Rim. Sobotu, Tisovec a na Muráň.
V jednom cirkevnom zázname z r. 1595 sa spomína veľkosuchánska evanjelická cirkev a jej farár Vavrinec Lošan. Títo šírili pokrokové náhľady, napr. Takéto spôsoby sa podaktorým zemepánom iste nepozdávali, lebo v ďalšom zázname z r. 1629 sa zasa spomína, že na katolícku vieru sa vrátili všetci Zalužanci, Sučanci a Jelené. Od roku 1630 sa Pondelok stáva farnosťou evanjelickej cirkvi a to zásluhou zemepána Jakoffy Ferencza, ktorý ostal verný reformácií.
Ešte spomeniem posledných pánov z Pondelka, ktorí mali svoje kaštiele. Najstarší kaštieľ prináležal rodine Malatinský de Rimabrezó et Pongyelok. Druhý kaštieľ po Darvassovcoch odkúpil Biesz Elemér, ktorý bol posledný statkár na Pondelku, zomrel r. 1936 pochovaný je v cintoríne v Rim. Sobote. Tretí kaštieľ patril rodine Róthovcom, po nich zdedil Talabier z Jagra (mal za manželku Polgárovskú, podľa matky Malatinskú). Mal syna, ktorý sa ako gymnazista utopil v Dunaji. Pochovaný je v hrobke rodiny Malatinských. Krátko po jeho smrti zomrel i Talabier, len je pochovaný na dvore kaštieľa a hrob bol zarovnaný zo zemou, také bolo jeho prianie. Mal syna, ktorý sa ako gymnazista utopil v Dunaji. Pochovaný je v hrobke rodiny Malatinských. Krátko po jeho smrti zomrel i Talabier, len je pochovaný na dvore kaštieľa a hrob bol zarovnaný zo zemou, také bolo jeho prianie.
Chotár je čiastočne kopcovitý. Pestoval sa jačmeň, ovos, zemiaky, kukuricu, krmnú repu burgyňu, tekvice. S obľubou pestovali i technické plodiny konope, ľan. Najmä konopám sa tu veľmi dobre darilo, (odtiaľ je názov parciel Konopnice). Konope sa spracúvali domácim spôsobom.
I chov dobytka má svoje tradície. Chovali sa kravy, junce i voly. Kravy dovážali až zo zadunajska Bonyhádu (vraj ozdravieť fajtu). Majetnejší chovali aj ovce. Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, pozdejšie pásli pastieri. Pastiera kráv a ročného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš. Posledný pastier ošípaných (gondáš) podľa Urbárskej knihy bol v r. 1847 Ján Pásztor.
V chotári dovážali zo susedného chotára obce Pondelok. Hlinu ťažili a dovážali ktorý ako. Posledná baňa odstavená v r. 1942 bola u Ondreja Kojnoka Kikín. Najmenší, asi 3 litrový hrniec mal meno poseden . Hrnčiarov bolo málo, ich výrobky boli žiadané a potrebné. Tento názov dostal, údajne, podľa toho, že sa predával nasypaním sedem krát kukuricou.
Ženy tkali plátno, súkno, koberce, tašky, uteráka (utkaná a šnúra) tú vedeli utkať cigánky z rodu Oláha, najmä Mária zvaná Bunovka, Milka a Rozka.
V obci sa uvažovalo o možnostiach využitia výbornej suroviny hliny (hapoka, hutovka i kaolín) na výrobu strešnej kritiny škridlíc a válovcov. Škrídľovňu na výrobu škridlíc postavil malokupec a obchodník so Suchej Jozef Gajdár v rokoch 1890 1915. Táto bola vybudovaná v chotári obce Pondelok pri Novom salaši.
Roth, zemepán z Pondelka, ktorý si povolal majstrov až z Moravy (r. 1769) vystavil v Pondelku tehelňu a továreň na výrobu hlinených keramických kachlí. Prácu v tejto továrni vediel znamenitý majster kachliar Trejtler, ktorý organizoval celú výrobu, menovite: kopanie a výber suroviny, technológia kvasenia a miešania, formovanie a vypaľovanie. Povráva sa, že rýchle zbohatol a vybudoval novú, modernú továreň v Miškolci a pondelskú zlikvidoval. Svoje kachliarske tajomstvo nezveril nikomu, ani snáď oň nikto nestál.
Tehelňa zanikla a na jej mieste, ale hodne neskoršie (r.1908) postavil továreň na výrobu škridlíc a válovcov Biesz Elemér, statkár z Pondelka.
Už som spomínal, že Veľká Suchá pôvodne ležala v priestoroch parcely Gašparka Adjustácia a Pondelok v priestoroch Baláška Kopanica. Častým požiarom a tiež z dôvodov nedostatku vody pre napájanie dobytka. Keď požiar v r. 1795 zničil skoro celú vtedajšiu osadu obce Veľká Suchá, niektorí obyvatelia odišli bývať do okolitých obcí, iní sa zasa prisťahovali.
Po požiari začali stavať miesto drevených domkov murované. Povolávali majstrov na výstavbu až z Liptova, kde murovanie kameňom veľmi dobre ovládali.
Mená niektorých prisťahovalcov, ktorí došli do Veľkej Suchej v prvej polovici XIX. storočia: Uhríkovci zasa pochádzajú z Trhanovej, za maďar.
Doba po roku 1900 prináša celému Slovenskému národu, teda i Sucháncom, ťažké skúšky. Silná maďarizácia, bieda, hlad, choroby. V roku 1907 boli vydané Appónyiho školské zákony. Maďarské nápisy na náhrobných kameňoch vyhotovili majstri, ktorí ovládali len maďarský jazyk.
Medzi obcami Suchá a Zalužany je mierny kopec, zvaný Vápno. Obyvatelia Suchej sa živili, alebo si privyrábali lámaním, dolovaním kameňa.
Obec Veľký Blh bola oddávna centrom Blžskej doliny v Gemeri. V písomných prameňoch sa spomína už v 13. storočí. Z turistického hľadiska jej okolie zaujme najmä členitým skalnatým reliéfom s hlbokými údoliami a zrúcaninou hradu, ako i veľkým renesančno-barokovým kaštieľom a rozsiahlym anglickým parkom. Na území obce sa pôvodne vyvíjali dve samostatné sídla , Nižný a Vyšný Blh. V roku 1347 sa obe uvádzajú , ako súčasť blžského hradného panstva. Najvýznamnejšími vlastníkmi majetkov boli: Csákyovci, Széchyovci, Koháryovci a Coburgovci. Prvá písomná zmienka o blžskom hrade pochádza z roku 1323. Na začiatku 17. storočia sa hrad dostal do pozície tzv. koncových hraničných hradov. Zrúcaniny hradu stoja v nadmorskej výške 531 m v lokalite bývalej Čiernej obory, ktorá je dnes súčasťou zvernice Teplý Vrch.
V objatí veľkého anglického parku, podľa projektu v tom čase veľmi známeho záhradného architekta Henryho Nebbeina, leží renesančno-barokový kaštieľ postavený v roku 1720. Ďalšou kultúrno-historickou pamiatkou je kostol z roku 1740. Obyvatelia obce sa hlásia prevažne ku katolíckej, reformovanej a evanjelickej cirkvi.
História a stavebný vývoj kostola v Ožďanoch: Rokokový kostol postavený v rokoch 1768 - 1774. Opravený bol v roku 1832, 1895 a v 20. storočí. Je to jednoloďová sakrálna stavba so segmentovým uzáverom presbytéria a do štítového priečelia vstavanou vežou, ktorá vytvára na hlavnej fasáde výrazný rizalit. Presbytérium je zaklenuté českou plackou. Loď má pruskú klenbu. V zadnej časti lode je organový chór na dvoch polopilieroch. Na triumfálnom oblúku je nápis s dátumom opravy (1895). Štítové priečelie s vežou je členené pilastrami, ostané fasády lizénovým rámom. Nad hlavným portálom je nápisová tabuľa s chronostichonom vzťahujúcim sa na stavbu. Vnútorné rokokové zariadenie z čias stavby kostola kompletne zachované, pozostáva z hlavného a dvoch bočných oltárov, z kazateľnice, krstiteľnice, organovej skrine a svietnikov.
Tridentský koncil (1545-1563) sa v rámci svojho programu zaoberal aj otázkou zriadenia nových biskupstiev, menovite na návrh delegátov z Uhorska, biskupov Juraja Dražkoviča, Andreja Dudiča a Jána Kolozsváriho. Bolo potrebné z rozsiahleho a ťažko zvládnuteľného Ostrihomského arcibiskupstva vytvoriť menšie a lepšie organizované celky.
Cisárovná Mária Terézia, zriaďovacou listinou z 15. V sídle biskupstva bola zriadená sídelná kapitula so 6 kanonikmi. Zriaďovacia listina pripomína, že založením nového biskupstva sa sleduje nielen rozšírenie a upevnenie pravej viery, ale usiluje sa aj o zabezpečenie blaha a pokoja krajiny. Bulou Pia VI. Apostolatus officii zo dňa 13. marca 1776 bolo založenie Rožňavského biskupstva schválené a prvým rožňavským biskupom bol menovaný Ján Galgóczy, kancelár trnavskej univerzity a novomestský veľprepošt.
Kapitula v Rožňave bola zorganizovaná dňa 20. Vlastné dejiny biskupstva sa začínajú dňom 21.novembra 1776, kedy ostrihomský pomocný biskup Anton Révay, rodom zo Štiavničky v Turci, bol uvedený do úradu. Usiloval sa navštíviť všetkých 67 farností svojej diecézy. Postaral sa aj o to, aby ochrancom a nebeským patrónom novej diecézy bol sv. Ján Nepomucký. Veľký význam pre rozvoj náboženského a kultúrneho života malo založenie pobočky Slovenského učeného tovarišstva v Rožňave v roku 1793.
Po zriadení Košického a Satmarského biskupstva v roku 1804, ktoré boli vyčlenené z rozsiahlej Jágerskej diecézy, bola táto povýšená na arcibiskupstvo a jágerskému metropolitovi bolo podriadené aj Rožňavské biskupstvo. V roku 1814 zriadil a postavil bohoslovecké učilište, pričom sa veľmi zadĺžil, čo malo za následok sekvestráciu biskupských dôchodkov. Štátoprávne zmeny po prvej svetovej vojne spôsobili aj zmenu územia Rožňavského biskupstva tým, že 19 farností zostalo mimo hraníc Československej republiky.
Po páde totalitného režimu v Československu bol v roku 1990 na biskupský stolec v Rožňave menovaný Eduard Kojnok a diecéza sa opäť začala rozvíjať vo viacerých smeroch. Pre lepšiu organizáciu starostlivosti o duchovné dobro veriacich bolo zriadených deväť nových farností. Významným dňom pre Rožňavské biskupstvo sa stal 13. september 2003, kedy Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil ako prvý pápež túto diecézu, aby "povzbudil bratov vo viere".
Pamiatky
- Kaštieľ renesančný z prvej polovice 17. storočia, postavený s pojatím zvyškov gotického hradu, barokovo-klasicistický upravený v polovici 18. storočia
- Kostol rímskokatolícky z roku 1774
- Kúria klasicistická z rokov okolo 1800
- Kostol evanjelický klasicistický z roku 1825
- Kúria neogotická z konca 19. storočia