Novodobá Európa sa odjakživa hlásila k svojim kresťanským, no zároveň aj antickým koreňom. Súčasná európska kultúra a myslenie vyrástli na antickej kultúre a filozofii a zároveň európske štáty vždy boli najväčšími zástancami kresťanskej viery už od čias jej postupného prenikania do Európy.
Avšak, aj keď to nemusí byť zrejmé na prvý pohľad, antická filozofia a kresťanstvo sú dva dosť protichodné základy, na ktorých stojí dnešná Európa. Antická filozofia s pôvodom priamo v kolíske Európy, antickom Grécku, spočíva v racionálnom myslení a kresťanstvo, náboženstvo pochádzajúce z Prednej Ázie, naopak spočíva v iracionálnej viere a absolútnej oddanosti Bohu.
Antická filozofia kontra Kresťanstvo
Pre lepšie porozumenie si charakterizujme tieto dva ústredné pojmy - antická filozofia a kresťanstvo.
Antická filozofia
Názov „filozofia“ pochádza od Pytagora a znamená „láska k múdrosti“ („filein“ - milovať, „sofia“ - múdrosť), filozofia spočíva v kladení otázok a hľadaní odpovedí na ne. Najčastejšie ide o otázky týkajúce sa sveta, poznania, hodnôt, spoločnosti, človeka a ducha.
Čo sa týka konkrétne antickej filozofie, na tomto mieste si dovolím citovať definíciu z internetovej filozofickej encyklopédie FILIT: „Filozofia je prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky; filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej „polis“ v 6. stor. pr.n.l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. n.l.
Bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby. Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a z časti i vedeckého) myslenia.“
Kresťanstvo
Kresťanstvo je náboženstvo opierajúce sa o učenie Ježiša Krista, ktorý žil v Palestíne pred 2000 rokmi. Dnes je toto náboženstvo rozšírené na celom svete a je pravdepodobne najväčším svetovým náboženstvom.
A znova si dovolím definíciu z internetovej filozofickej encyklopédie FILIT: „Z historického hľadiska ide o náboženstvo spasenia, ktoré vyrástlo z prednoázijsko-helenistického prostredia neskorého staroveku a ktoré očakáva spásu od svojho zakladateľa.
Vierou v jediného, transcendentného, osobného, neviditeľného boha sa pojem boha v kresťanstve stotožňuje so starozmluvným pojmom, no kresťanský boh nie je bohom jediného, židovského ľudu, ale mocnosťou, ktorá stvorila, chráni a riadi svet, je bezpodmienečným pánom a vládcom nielen jednotlivca, ale celého ľudstva. Ježiš svojou smrťou, sebaobetovaním zmieril celý svet s bohom, vykúpil ho zo smrti a zatratenia.“
Konflikt Kresťanstva s Vedou a Filozofiou
Kresťanstvo v Európe neustále prichádzalo do konfliktu s filozofiou a vedou. Po tom čo boli kresťania prenasledovaní, bolo v r. 313 n.l. kresťanstvo oficiálne uznané Milánskym ediktom a neskorší zákaz pohanských kultov z r. 393 n.l. využila kresťanská cirkev (ktorá verí v milosrdného Boha) na prenasledovanie pohanov a ničenie všetkého pohanského, antických kultúrnych a náboženských tradícií, búrali sa chrámy, pálili knihy, zatvárali filozofické školy a zakázala sa činnosť pohanských učiteľov. Boli zakázané aj olympijské hry, ako pohanské slávnosti.
Nasledoval stredovek, prakticky vyše 1000-ročné temné obdobie úpadku oproti antike, v ktorom filozofické myslenie a vedy stagnovali na úkor rozmáhajúcej sa kresťanskej viery, ktorá si všetko vysvetľovala podľa Biblie. V antike začal proces presunu od „mýtu“ k „logu“, stredovek zaznamenal presne opačný proces, náboženské predstavy sú uprednostňované pred „logom“, rozumom.
Apoštol Pavol v liste Hebrejom napísal: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr.11,1)1. V knihe proroka Izaiáša sú slová Všemohúceho uvedené takto: „Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.“ (Iz. 29,14)1.
Z týchto slov vyplýva iracionálna podstata viery, ktorá spočíva v bezmedznej oddanosti Bohu, nie je dôležitý rozum. Existovali však aj pokusy zlúčiť filozofiu a vedy s teológiou (sv. Tomáš Akvinský), cieľom bolo rozumom dokázať pravdy viery, ale táto syntéza bola príliš krehká, aby vydržala a obstála pred všetkými otázkami na svet.
Anglický filozof a publicista v 19.st. George Henry Lewes napísal: „..hovoriť o kresťanskej filozofii je zneužívanie jazyka..“ pretože „..základom filozofie je premýšľanie, kým základom náboženstva je viera. V dôsledku toho nie je možná náboženská filozofia; samotný tento výraz je protirečivý..“
A prišlo obdobie renesancie, ktoré sa svojou podstatou vracalo k antike, filozofia a vedy sa začali znova rozvíjať. No ešte aj v tejto dobe bolo cítiť odpor kresťanských dogmatikov, napríklad jedným z najvážnejších argumentov salamanského zmiešaného súdu proti Krištofovi Kolumbovi bol citát z Proroctva Izaiáša: „Pán rozprestrel nebesá ako tenké tkanivo a roztiahol ich ako stánok na bývanie..“ (Iz. 40, 22)1. a teda Zem musí byť plochá a tvrdenia o jej guľatosti sa rovnajú rúhaniu.
Pritom už Aristoteles v 4.st. pr.n.l. napísal: „Teda Zem je guľatá, alebo aspoň má prirodzenosť byť guľatá...Preto sa nezdá byť celkom neuveriteľná mienka, ktorú hlásajú tí, čo sa nazdávajú, že krajina Heraklových stĺpov sa dotýka krajiny Indov a že následkom toho je len jedno more.“ (Aristoteles, O nebi)3.
Taktiež Mikuláš Kopernik, ktorý čerpal aj z názorov antických astronómov a ktorého kniha „O obehu nebeských sfér“ určila charakter vedeckej revolúcie v 16.st., narazil na odpor cirkevných „vedátorov“, ktorým stačil jediný príbeh z Biblie na vyhlásenie jeho názorov za bláznovstvo, ide o príbeh, keď Jozue s pomocou Hospodina zastavil Slnko: „I zastavilo sa slnko a stál mesiac, pokiaľ nepomstil sa ľud nad nepriateľmi svojimi...“ (Joz 10,13)1.
V r.1633 bol pred inkvizíciou súdený Galileo Galieli za obhajobu heliocentrickej sústavy. Celý vedecký pokrok ťažil z práce antických mysliteľov. Avšak vďaka našej „kresťanskej“ kultúre dochádzalo k ďalšej stagnácii vedeckého pokroku.
A tak niektoré práce antických filozofov a vedcov mohli byť zdokonalené až v 19. a 20.st.ako napríklad Demokritova atómová teória zdokonalená až Daltonom v r.1808 a neskôr Rutherfordom v r.1919, Euklidove „Základy“ (Stoicheia) sa používali na anglických školách ešte v 19.st. ako klasická učebnica geometrie, taktiež zbierka kníh Hippokratovského súboru sa používala až do 19.st.
Ešte v dnešnej dobe nás cirkevní otcovia presviedčajú že „spása ľudstva“ jeho „duchovná a mravná obroda“ je možná jedine prostredníctvom Evanjelia. No ako môžeme po 20.st. plnom krviprelievania a najväčších ozbrojených konfliktov, aké ľudstvo zažilo, ešte veriť v spásonosné účinky „evanjelizácie“?
Albert Schweitzer pri preberaní Nobelovej ceny mieru v r. 1952 vyhlásil: „Ako postupne narastá moc človeka, tým viac sa stáva úbohejším...Musíme zalomcovať naším svedomím, pretože sa stávame všetci tým viac neľudskými, čím viac rastieme v nadľudí.“
Už v biblických časoch existovali ateisti i satanisti a iní úchyláci. O cikrev sa neboj, je a vždy bude veľa veriacich ľudí, túžiacich po láske a pravde... My sme tí blbí a satanisti sú tí osvietení, čo? Dávno je známe, aké existujú druhy satanizmu, či už racionalistický alebo kultový... takže žiadne "čiernobiele videnie". Sú takí satanisti čo behajú po cintorínoch a zneucťujú tam hroby a vzývajú Satana, a sú aj tí druhí satanisti, no stále sú to satanisti, márna sláva...
No práve, že nieje, ale teraz proti církvy stoja aj ateisti... Pretože církev stratila moc zbaviť sa ich a zastrašovať ľudí... Vy stále a stále budete vidieť satanistu ako niekoho kto o polnoci v piatok trinásteho stojí uprostred cintorína s dýkou v ruke ako zabíja novorodeňa a jeho krv leje na nahé telo prostitútky...
No úpadok nezaznamenávame len morálny, ale aj fyzický. Už Plínius Starší vzniesol prvé výčitky za nadmerné využívanie a zneužívanie prírodných prvkov, no neskoršie generácie nerešpektovali varovania antických autorov a tak aj od dnešných autorov si môžeme prečítať rovnaké predpovede zániku Zeme.
Autori náboženských publikácií sa však spoliehajú na vôľu Všemohúceho, ktorý - údajne - nedovolí, aby človek zničil našu planétu. Problém je, ako píše Jozef Resch vo svojich „Kacírskych etudach“, „...v tom, že viera v jediného, nadprirodzeného a dobrotivého stvoriteľa zvádza veriaceho k pohodlnej odovzdanosti do „vôle Božej“.“
Mikuláš Kopernik a Heliocentrický Model
Dňa 24. mája 1543 zomrel jeden z najznámejších priekopníkov astronómie, poľsko-nemecký fyzik, matematik, lekár a člen duchovenstva Mikuláš Koperník. Do doby Koperníka sa orientovala takmer celá západná civilizácia, a teda aj kresťanmi vytvorená vierouka, na poznatky známe ešte z antiky - od Aristotela a hlavne od Ptolemaia, podľa ktorého sa planéty pohybovali okolo fixnej Zeme po komplikovaných epicyklách.
Koperník vypracoval alternatívny model, ktorý v roku 1543 popísal v diele "De revolutionibus orbium coelestium" (O obehoch hviezdnych sfér), v poslednom roku jeho života, aj keď na ňom autor pracoval niekoľko desaťročí. Knihu venoval osobne pápežovi, no cirkev ju aj tak v roku 1616 zaradila na zoznam zakázanej literatúry, čo svedčí o silnej cirkevnej averzii k zmene jej názorov.
Zakázané boli nielen Koperníkove diela, ale aj všetky ďalšie, ktoré by sa na Koperníkovu teóriu odvolávali. Tento zákaz bol zrušený až na konci 19. storočia. Hoci predstava Zeme obiehajúcej okolo Slnka nebola úplne nová, dočkala sa zúrivého odporu. Už sedemnásť storočí predtým popísal tento pohyb grécky matematik Aristarchos.
Tento model bol podľa cirkvi údajne v rozpore s učením Biblie, podľa ktorej vraj všetko obieha okolo Zeme - aj keď v skutočnosti sa to v Biblii nikde takto priamo nepíše (Joz 10:12). Aj protestanti ju veľmi neprijali.
Súdny proces medzi geocentrikmi a heliocentrikmi sa ťahal ešte veľmi dlhé obdobie. Vrcholil aj obvinením Galilea Galileiho z kacírstva za obhajobu Koperníkovej teórie a domácim uväznením (za čo sa cirkev v 1992 konečne verejne ospravedlnila). Koperníkovu teóriu matematicky potvrdil a spresnil na sklonku 16. a 17. storočia nemecký matematik a astronóm Johannes Kepler zavedením presných rovníc popisujúcich pohyb nebeských telies, podľa ktorých sa planéty pohybujú po eliptických dráhach okolo našej hviezdy.
Koperníkovi sa predtým nedarilo dostať veľmi presné hodnoty predpovedí hlavne kvôli tomu, že predpokladal kruhové dráhy, ktoré však nezodpovedajú realite. Keď Newton s pomoci gravitačných zákonov dokázal vysvetliť princíp heliocentrického systému, už nebolo žiadnych pochýb.
Koperníkov prínos k vedeckému poznávaniu kozmu a hlavne dopad na neskoršie výskumy sú však neoddiskutovateľné. Ukázal, že fakty a vedecké metódy sú pri hľadaní pravdy oveľa dôležitejšie, než tradície a doktríny náboženstiev.
Naše pozorovanie vesmíru môžeme matematicky popísať z pohľadu statickej Zeme i statického Slnka. Žiadna sústava nie je statické k inej vzťažnej sústave. Koperníkov model je však výrazne elegantnejší a matematicky jednoduchší na popis, než ten Ptolemaiov. Čiže aj Ptolemaiov model by sa dal (po výraznom spresnení) využiť, no bol by nepraktický.
Objav Koperníka zmenil pohľad na postavenie našej rodnej planéty a to, že vesmír nedbá na to, čo sa deje na jednej z planét, ktoré obiehajú jednu z hviezd.
Inkvizícia a jej metódy
Inkvizícia začala svoju horlivú činnosť v roku 1184 za pápeža Lucia III. ako biskupská inkvizícia. Bulou Ad Abolendum sa vyhlasovalo, že každý biskup musí pátrať vo svojej diecéze po kacíroch a bosorkách. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre túto inštitúciu a jej vedenie zveril novozaloženému rádu dominikánov, na čele s Domenigom de Guzmánom I. Obhajcovia neboli. Svedkovia boli tajní. Žalobcovia boli zároveň sudcami.
Majetok odsúdených prepadol samozrejme v prospech sudcov (cirkevných hodnostárov). Keďže „čarodejnica by nemala byť odsúdená k smrti, pokiaľ nie je usvedčená svojím vlastným doznaním“, museli si priznanie vynútiť mučením. Počas mučenia sa priznávala aj k obcovaniu s diablom, znesväcovaniu hostí, ďalej k tzv. hriechu pôrodných báb - zasväcovaniu novorodenca diablovi, očarovaniu ľudí a podobným skutkom.
Potom sa mučenie prerušilo a obeť presvedčovali, že má priznať vinu. Ak to odmietla, mučenie pokračovalo. Až do priznania, alebo smrti. Keďže však mŕtvy človek nemôže byť upálený, inkvizítori sa uspokojili so spálením jeho telesných pozostatkov.
Tabuľka: Pápeži a ich skutky
| Pápež | Obdobie | Skutky |
|---|---|---|
| Ján XII | 955-963 | Predával biskupstvá a cirkevné úrady, premenil pápežský palác na hárem. |
| Benedikt IX | 1032-1045 | Stal sa pápežom v 12 rokoch, pápežstvo mu kúpil otec, v 23 rokoch ho predal Gregorovi VI. |
| Gregor VII | 1073-1085 | Vyhlásil celý svet za jemu podriadený, zaviedol celibát. |
| Bonifác VIII | 1294-1303 | Žil s vydatou ženou a jej dcérou, zneužíval svoje pážatá na neprirodzený styk. |
| Urban VI | 1378-1389 | Bol ukrutný tyran, dal mučiť kardinálov a prelátov. |
| Ján XXIII | 1410-1415 | Dopúšťal sa cudzoložstva, krvismilstva, sodomie, svätokupectva, lupičstva a vraždy. |
Snáď jeden z najstrašnejších spôsobov popravy odsúdených kacírov vymyslel generálny inkvizítor pápeža Gregora IX. roku 1230 - Róbert zvaný Bulhar: človeka, ktorého zločin kacírstva sa dokázal skúškou rozžeraveným železom, vriacou vodou alebo iným spôsobom, vyzliekli a priviazali k drevenému stĺpu.
Galileo Galilei a Inkvizícia
Rím/Bratislava 22. júna (TASR) - Okrem významných vedeckých objavov a teórií sú dejiny vedy plné príbehov a pamätných udalostí, ktoré rezonujú do dnešných dní. Od jednej z takýchto udalostí uplynie v piatok 22. júna 385 rokov, keď sa svetoznámy taliansky astronóm, fyzik, matematik a filozof Galileo Galilei ocitol pred inkvizičným cirkevným súdom. Písal sa 22. jún 1633 a pred inkvizičným súdom v Ríme sa postavil v tom čase takmer 70-ročný Galileo Galilei.
Súd ho uznal vinným, vyhlásil za kacíra a prinútil verejne odvolať svoje tvrdenie o tom, že stredom Slnečnej sústavy je Slnko a Zem je planéta obiehajúca okolo Slnka. Zem totiž bola podľa vtedajšieho cirkevného učenia (geocentrizmus) považovaná za stred vesmíru. Doživotný žalár Galileimu neskôr zmiernili na domáce väzenie, v ktorom strávil osem posledných rokov života. Zomrel 8. januára 1642 vo veku 78 rokov.
Galileiho obrat k heliocentrizmu sa začal na jar v roku 1609, keď sa dozvedel, že v Holandsku zostrojili prístroj (ďalekohľad), pomocou ktorého bolo možné vidieť vzdialené veci tak, akoby sa nachádzali blízko. Na základe týchto informácií si zostrojil vlastný trojnásobne zväčšujúci ďalekohľad zo šošoviek, ktoré sa predávali v obchodoch s rôznymi atrakciami. Svoj prvý ďalekohľad neskôr vylepšil a už v auguste toho istého roku predstavil benátskemu senátu ďalekohľad, ktorý zväčšoval osemnásobne. Už na jeseň toho istého roku Galilei pozoroval oblohu ďalekohľadom zväčšujúcim dvadsaťnásobne.
Svoje poznatky o tom, že koperníkovská teória je v rozpore s bibliou, Galilei napísal v roku 1613 v liste svojmu študentovi Benedettovi Castellimu. O desať rokov neskôr vydal spis Il saggiatore, v ktorom sa už otvorene prihlásil okrem iného aj k heliocentrizmu. Spis vyšiel v čase, keď sa na pápežský stolec posadil Urban VIII., ktorý mal pochopenie pre nové vedecké poznatky. Pápež povolil Galileimu napísať aj ďalšiu knihu Dialogo sopra i due massimi sistemi del mondo, tolemaico e copernicano (Dialóg o dvoch najväčších systémoch sveta, ptolemaiovskom a koperníkovskom), ale upozornil ho, aby o heliocentrizme písal iba ako o hypotéze. Negatívna reakcia na knihu zo strany cirkevných úradov nenechala na seba dlho čakať.
Ako to už býva, aj s touto udalosťou sa viažu nie celkom podložené dodatky. Najznámejší je asi ten, podľa ktorého Galilei síce odvolal svoje presvedčenie, ale zároveň potichu vyriekol dodnes tradovaný výrok: A predsa sa točí (Eppur si muove).
Galileo Galilei sa stal aj ústrednou postavou svetoznámej divadelnej hry nemeckého básnika, spisovateľa a dramatika Bertolta Brechta.