Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha, známa aj ako Milosrdní bratia, má bohatú históriu a významné miesto v dejinách Slovenska. Táto rehoľa sa venovala predovšetkým charitatívnej činnosti, zdravotnej starostlivosti a farmácii. V minulosti pôsobili v Spišskom Podhradí, Skalici a Bratislave. V súčasnosti pôsobia v bratislavskom konvente a prevádzkujú Domov sv. Jána z Boha pre ľudí bez prístrešia a v núdzi.
Nemocnica Milosrdných bratov v Bratislave
Kláštor Milosrdných bratov v Spišskom Podhradí
Spišské Podhradie, mesto s bohatou históriou, ukrýva vzácne kultúrne dedičstvo, ktorého jedným z klenotov je kláštor milosrdných bratov a kostol sv. Jána z Boha, renesančno-barokový komplex s neskoršími úpravami. Mesto malo od roku 1327 mestský špitál, charitatívne zariadenie, ktoré poskytovalo ubytovanie a staralo sa o starých ľudí, invalidov, bezdomovcov a chorých. Pri špitáli bol kostol. Od roku 1399 ho spravovali augustiáni, ktorí tu založili kláštor. V 17. storočí sa dostal pod správu rehole milosrdných bratov, ktorí tu zriadili nemocnicu. Kláštor a kostol celý zbarokizovali.
História a stavebný vývoj
Zo stredovekého mestského špitála, spomínaného v roku 1327, prestavali v rokoch 1643 - 1658 časť dnešných objektov kláštora a rozšírený špitál odovzdali po roku 1671 do správy milosrdných bratov, ktorí objekty zväčšili a spolu s kostolom zbarokizovali v rokoch 1727 - 1736. Vtedy k objektu pripojili susedný meštiansky dom a spoločne prefasádovali. Ďalšie dva meštianske domy pripojili v 19. storočí a empírovo prefasádovali.
V roku 1671 dostala kláštor a špitál do správy rehoľa milosrdných bratov. Susedný meštiansky dom im daroval v roku 1731 kapitán spišských zálohovaných miest Teodor Lubomirski. Jeho prestavba na nemocnicu, zasvätenú zakladateľovi rádu, sv. Jánovi z Boha, bola dokončená na začiatku roku 1736. Kvôli pribúdajúcemu množstvu chorých bratia rozšírili kláštor aj v 19. storočí.Za pomoci mnohých obetavých ľudí mohol už 8. apríla 1736 titulárny biskup a spišský kanonik Peter Castelani de Montigni posvätiť základný kameň pre nový kostol. Kostol začali stavať na mieste, kde stála predtým kaplnka. Stavba kostola pokračovala veľmi rýchlo, lebo už v nasledujúcom roku 1737 (29. semptembra), ho posvätil František Klobucizky, titulárny biskup z Nemesinu a ostrihomský kanonik. Kostol zasvätili svojmu zakladateľovi sv. Jána z Boha.
V mestečku 14. júla 1749 vypukol veľký požiar, pri ktorom vyhorelo 295 domov a s nimi aj farský kostol, fara, škola s kláštorom rehoľníkov.
Kláštor sa skladá zo štyroch krídel s obliehajúcou chodbou okolo pretiahnutého úzkeho rajského dvora. K nej je z južnej strany pripojený kostol, ktorý prilieha k vstupnej chodbe kláštora. Chodby a miestnosti starého jadra kláštora sú zaklenuté krížovými hrebienkovými klenbami.
Kláštor Milosrdných bratov v Spišskom Podhradí
Architektonické prvky
Exteriér: Dvojpodlažná štvorkrídlová kláštorná budova s rajským dvorom, fasády členené lizénovým rámom, renesančné okná s barokovou mrežou, volútové zakončenie štítu kostola s vstavanou vežou.
Interiér: Krížové hrebienkové klenby, štylizované rastlinné volútové hlavice pilastrov, segmentovo uzavreté oratórium s dreveným parapetom.
Kostol Sv. Jána z Boha
Kostol sv. Jána z Boha stojí na západnej strane námestia. Je to jednoloďová stavba obdĺžnikového tvaru, ktorá je z južnej strany pripojená ku kláštoru. Kostol je 7 metrov široký a 25 metrov dlhý. Štít kostola má volútové zakončenie s vstavanou vežou, ktoré vytvoril Martin Speer v roku 1737. Loď kostola je zaklenutá krížovou hrebienkovou klenbou. Táto klenba sa zbieha do štylizovaných rastlinných volútových hlavíc pilastrov. Oratórium, ktoré používali rehoľníci, je segmentovo uzavreté, s podkasaným dreveným parapetom.
Na fasáde kostola nad vstupom je v štukovom orámovaní baroková maľba sv. Jána Nepomuckého a sv. Mikuláša. V maľovanej kortuši je latinský nápis s chronostikonom. Z toho nápisu je zrejme, že nemocnica je zasvätená sv. Jánovi z Boha. Z veľkých písmen, ktoré sú zároveň latinskými číslicami vypočítame rok 1736.
Interiér Kostola sv. Jána z Boha
Vnútorné zariadenie kostola je barokové. Kostol má tri oltáre. Na hlavnom barokovom oltári z roku 1727 sa nachádza oltárny obraz, ktorý znázorňuje oslávenie sv. Jána z Boha v nebi. Obraz v stĺpovitej architektúre namaľoval Martin Speer v roku 1778 (1799?). Pod obrazom sa nachádza menšia pieta, o ktorej sa traduje, že pochádza z hradnej kaplnky. Na ľavej strane obrazu je socha sv. Jozefa a na pravej strane socha sv. Jána Krstiteľa. Vedľa nich sú sochy biskupov sv. Mikuláša a sv. Augustína. Na nadstavci sú sochy sv. Anny a sv. Barbory.
Bočný oltár na ľavej strane lode je zasvätený Panne Márii, kráľovnej anjelov. V strede oltára je obraz, ktorý znázorňuje Pannu Máriu v nebi s anjelmi. Oltár je barokového štýlu, z prvej tretiny 18. storočia. Po stranách obrazu sú sochy sv. Františka Saleského , sv. Františka Xaverského a sv. Jána Almužníka. Na nadstavci je socha sv. Krištofa.
Bočný oltár na pravej strane je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, ktorého obraz sa nachádza v strede oltára. Oltár je tiež barokového štýlu z polovice 18. storočia. Na ľavej strane od obrazu je socha Božského Srdca Ježišovho a na druhej strane sú sochy sv. Petra a Pavla, sv. Sebastiána a sv. Rocha. Na nadstavci je socha sv. Rozálie.
Kazateľnicu z druhej polovice 18. storočia zdobia sochy štyroch evanjelistov. V kostole sa nachádzajú i barokové lavice z prvej tretiny 18. storočia, obraz Sedembolestnej Panny Márie (ranobarokový štýl), ktorý údajne priniesli prví Milosrdní bratia z Poľska, socha Panny Márie z konca 15. storočia, obraz Vir dolorum z 18. storočia a obraz sv. Karola Boromejského v barokovom štýle z 18. storočia.
Pod kostolom je veľká krypta s tehlovou klenbou. Výška stropu je 2,5 metra a je v nej 27 miest na pochovávanie. V krypte sú pochovaní rehoľníci, ktorí tu pôsobili. Okrem nich je tam pochovaný aj gróf Alexander Čáki, ktorého previezli v roku 1820 z Dómu sv. Martina v Bratislave.
Interiér Kostola sv. Jána z Boha v Spišskom Podhradí
Súčasný stav a využitie
Od roku 1950 celá budova kláštora slúži ako ústav sociálnej starostlivosti pre duševne choré ženy. Kláštor s nemocnicou opäť pripadol, po reštitučných zákonoch, reholi 10. júna 1994. Dostal nové pomenovanie Domov sociálnych služieb. Celý komplex týchto budov a ich stav si prezrel 4. novembra 1998 vtedajší provinciál rádu, páter Ján Buca.
Stav kláštora a kostola je dobrý. Kláštorný komplex je sídlom Domova sociálnych služieb svätého Jána z Boha.
Nemocnica Milosrdných bratov v Bratislave
V Bratislave je rehoľa prítomná od polovice 17. storočia, vlani oslávila 330. výročie otvorenia Nemocnice Milosrdných bratov na terajšom Námestí SNP. V Nemocnici s poliklinikou Milosrdní bratia, ktorú spravuje Hospitálska rehoľa svätého Jána z Boha - Milosrdní bratia, v týchto dňoch otvorili ďalšiu zrekonštruovanú časť - pavilón sv. Pavilón sv. Jána je najstarší objekt v celom komplexe nemocnice na Námestí SNP. Jeho rekonštrukcia v náklade 346 miliónov Sk bez štátneho príspevku trvala rok a pomenovali ho po zakladateľovi rehole Milosrdných bratov sv. V dvoch podzemných podlažiach je kotolňa, technické vybavenie, kuchyňa a sklady.
Okrem vstupnej haly sú na prízemí administratívne priestory, jedáleň, kaplnka, bufet a refektár. Pripomeňme, že rekonštrukcia celej nemocnice trvá od roku 1997 v niekoľkých etapách. Prvou bolo otvorenie Lekárne Milosrdných bratov v nových priestoroch na Námestí SNP. Objekt mohla rehoľa využívať vďaka dlhodobej spolupráci s Kongregáciou sestier sv. Františka z Assisi, ktorá je jeho vlastníčkou.
Po uvoľnení a postupnej asanácii budov a dvorov na rohu Kolárskej a Treskoňovej ulice sa v decembri roku 2000 začala rekonštrukcia a dostavba. Po odovzdaní prvej etapy rekonštrukcie práce pokračovali kompletnou rekonštrukciou a reštaurovaním barokového objektu na Námestí SNP. 25. Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha - Milosrdní bratia je investorom celej rekonštrukcie.
Nemocnica Milosrdných bratov v Bratislave
Nemocnica v čase pandémie Covid-19
Nemocnica milosrdných bratov, ktorá sa nachádza v srdci hlavného mesta Slovenskej republiky, je aj v súčasnom neľahkom období pandémie Covid-19 stále miestom, kde sa možno dotknúť odvahy i nádeje. Aj duchovnou službou poskytovanou pacientom je táto nemocnica špecifická a charakteristická. Pacientom i zdravotníkom, ktorí majú záujem, sú poskytované sviatosti a majú možnosť cez obrazovku či rádio sledovať bohoslužby.
Skúsenosť z tejto nemocnice potvrdzuje, že aj keď na dobu „novodobého moru“ nebola pripravená, čelí jej dôstojne a stala sa priestorom, kde neprestal tĺcť ako tep srdca záujem o pacientov cez obetavú službu všetkých, ktorí tam slúžia, a z ich duše možno čítať posolstvo z testamentu zakladateľa rehole milosrdných bratov - sv.
Milosrdní bratia v Skalici
V Skalici sú zmienky o ich prítomnosti v meste v roku 1442. Podľa prameňov v roku 1467 začínajú stavať kláštor a kostol, ktorý posvätil Andrej Brnenský, titulárny biskup nikopolský, generálny vikár, svätiaci biskup olomouckého arcibiskupa 21. novembra 1484.
Keď sa v roku 1523 vytvorila provincia Božského Spasiteľa, pripadol do nej i kláštor v Skalici. V rokoch 1535 - 1561 bol kláštor uzavretý, pretože morová epidémia zasiahla všetkých jeho členov, okrem jedného frátra. Keď sa františkáni začali sťahovať z juhu na sever, pred tureckými nebezpečenstvami, vrátili sa i do Skalice a založili tu bohosloveckú školu. Do Skalice vtedy prišlo 20 rehoľníkov, 9 pátrov, 8 bohoslovcov, 3 frátri. Priemerne mával kláštor bez študentov 7 členov - 4 pátri, 3 frátri.
Jedným z hlavných predmetov, ktoré sa na skalickom františkánskom bohosloveckom učilišti učili bola apologetika - obrana pravej viery. Od roku 1567 býval v kláštore aj provinciál / hlavný predstavený provincie / , čím sa Skalica stala akoby centrom provincie.
Pokojnú činnosť rehoľníkov prerušilo Bočkayho povstanie. Rehoľníci - utečenci z iných kláštorov prichádzali do Skalice. V roku 1605 zakopali cenné predmety, predstavený odišiel do Uherského Hradišťa, rehoľníci čakali na svoj osud. Vojsko ani františkánom veľmi neublížilo. Horšie pochodili o mesiac, keď cisárske vojsko z Moravy, pod vedením grófa Karola Lichtenšteina a Františka Ditrichšteina zaobchádzali s rehoľníkmi, ktorí sa rozpŕchli a väčšinou sa stretli so svojim predstaveným v Uherskom Hradišti, kde oživili 63 rokov prázdny kláštor. V Skalici, kde bolo takmer celé mesto vylúpené, i kláštor bol vydaný na nemilosť vojakom, ktorí habali korisť.
Rýchlo začal kláštor plniť svoje dôležité poslanie. Roku 1610 už tam bolo 14 rehoľníkov a vyššia rehoľná škola. V roku 1616 na generálnom zhromaždení rozhodli o zriadení strednej školy pre výchovu dorastu.
Skalický kláštor mal význam nielen pre samotných rehoľníkov, ale i pre náboženský život obyvateľov mesta. Pátri vykonávali pastoračnú činnosť v kostole, pri oltári, na kazateľnici i v spovedniciach. Chodievali slúžiť bohoslužby po okolí, do dedín a kaštieľov, ktoré boli majetkom šľachty. V roku 1653 založili v meste náboženský spolok veriacich - tretí rád sv. Františka. U Skaličanov boli veľmi obľúbení o čom svedčia časté bohaté odkazy na kláštor v testamentoch.
Rehoľný život plynul i napriek pohromám, ktoré ho stihli v ďalšom postupe času. I keď neboli také kruté ako Bočkayho povstanie, predsa zasiahli ťažko do života Skalice. Od roku 1619 za Betlenovho povstania za vojnových operácií sa vyučovanie v škole prerušilo a žiaci sa rozpŕchli, františkáni ušli na Moravu do Hodonína. V roku 1627 sa vyučovanie obnovilo, v nasledujúcom roku tu študovalo 10 študentov i filozofiu.
Ďalším narušením pokoja v meste bolo, keď roku 1644 viedol zo Skalice cisársky generál Puchim vojsko proti Jurajovi Rákocimu. V apríli 1645 už ju obsadili spojené vojská švédske a Rákociho vojská priniesli do mesta akúsi epidémiu moru, na ktorý pomrelo od augusta do decembra vyše 5 000 ľudí. V kláštore zomrelo 12 rehoľníkov, z toho 8 kňazov.
V rokoch 1661 - 1663 tiahli každoročne silné nemecké vojská cez Skalicu do vojny proti Turkom, alebo nazad na zimné ubytovanie, i turecké oddiely sa približovali. V roku 1680 zúril v meste mor. Františkáni vysluhovali sviatosti veriacim, ktorí sa húfne hrnuli do kláštora. Akoby zázrakom nikto z nich nezomrel na mor.
Na začiatku 18. storočia vypuklo Rákociho povstanie. Obyvatelia mesta pokladali kláštor za bezpečné miesto a podobne ako vo farskom kostole i vo františkánskom kláštore si poukladali cennosti. Kláštor dobre zaobišiel. Cisársky vojaci chceli síce vyhodiť do vzduchu opevnenie mesta, čo by poškodilo i kláštor, ale sa im to nepodarilo.
Veľkú škodu utrpeli roku 1729 keď im vyhorel kláštor s kostolom vo veľkom požiari, ktorému padla za obeť značná časť mesta.
Rehole a farmácia
Ľudia, ktorí cirkev „nemusia“, sú často prekvapení, keď sa dozvedia, že základy farmácie položili v Európe, a teda i v našich končinách liečiteľské rehoľné rády. Na území dnešného Slovenska bolo od 10. storočia do prvej polovice 15. storočia založených vyše sto kláštorov, ktoré vznikli podľa vzoru rehoľných spoločenstiev pôsobiacich v južnej a západnej Európe. Práve veľké množstvo kláštorov, ktorými bol posiaty celý starý kontinent, zohralo rozhodujúcu úlohu v rozvoji liečiteľstva, medicíny a farmácie.
Anton Bartunek sa roky venuje dejinám farmácie na Slovensku.
Zásadnú úlohu v oblasti liečiteľstva zohral rád benediktínov založený v roku 529 na Monte Cassino Benediktom z Nursie. Po jeho založení vznikli na európskom kontinente stovky benediktínskych kláštorov, v ktorých boli položené základy starostlivosti o zdravie. Starostlivosť o chorých stála nad všetkými ostatnými povinnosťami benediktínskych mníchov. Okrem benediktínov sa vysokohumánnej činnosti venovali kartuziáni, kamalduli, milosrdní bratia, jezuiti aj rehoľné sestry alžbetínky.
V známom kláštore milosrdných bratov na bratislavskom námestí fungovala lekáreň už v roku 1673. Keď o desať rokov neskôr požiar zničil kláštor, mesto prišlo aj o vyhľadávanú lekáreň. Po novembri 1989, keď bol reholi milosrdných bratov vrátený areál, obnovili vo vedľajšej budove aj lekáreň.
Príprava liekov v kláštornej lekárni.