Čo je to vlastne milosť? Táto otázka rezonuje v srdciach mnohých veriacich, ktorí sa snažia preniknúť do hĺbky tohto často používaného, no nie vždy plne pochopeného slova. Milosť je ústredným pojmom kresťanskej teológie, ktorý sa objavuje v rôznych kontextoch a má hlboký význam pre život veriaceho človeka.
Jedna z našich poslucháčok sa pýta: "Ostýcham sa položiť túto otázku, pretože sa hanbím priznať, že mám problém porozumieť jednému z najčastejšie používaných slov v dnešnej cirkvi. Tým slovom je 'milosť'. Často ho počujem definovať ako 'nezaslúženú milosť' alebo 'dostať to, čo si nezaslúžiš'. Takto to chápem aj v kontexte listu Efezanom 2:8: „Milosťou ste spasení skrze vieru, a to nie z vás, je to Boží dar.“ Nerozumiem tomu v kontexte textov, ako je 2. Kor. 12:9: "Stačí vám moja milosť, lebo moja moc sa dokonáva v slabosti.“ Alebo 1. Kor. 15:10: „Ale z Božej milosti som, čo som, a jeho milosť voči mne nebola márna. Naopak, pracoval som usilovnejšie ako ktokoľvek z nich, hoci som to nebol ja, ale Božia milosť, ktorá je so mnou.“ V týchto veršoch nerozumiem slovu 'milosť'."
Je chvályhodné položiť otázku o Božích pravdách, aj keď sa zdajú ťažké na pochopenie. Každý by si mohol odpovedať sám, ak otvorí Bibliu a vyhľadá všetky slová, kde sa vyskytujú výrazy o milosti. V Ekumenickej Biblii je 131 výrazov so slovom milosť - 124 v Novej zmluve, z toho 86 od apoštola Pavla, čo znamená, že dve tretiny všetkých použití slova milosť v Biblii sú od jedného autora. Preto je dôležité, aby sme sami skúmali, čo Biblia hovorí o témach, ktoré sú nám nejasné.
Milosť v Písme
Pri skúmaní milosti v Písme je užitočné zamerať sa na výroky apoštola Pavla, ktoré poslucháčka citovala. Napríklad, v Rimanom 5:15 sa píše: "S darom milosti to však nie je tak ako s priestupkom." A v Rimanom 11:5-6: "Takto aj v tomto čase jestvuje zvyšok vyvolený z milosti. Ak však z milosti, tak už nie zo skutkov, veď inak by milosť už nebola milosťou."
Z týchto veršov vyplýva, že milosť si nemôžeme zaslúžiť vlastným úsilím. Preto hovoríme, že Boh je Bohom milosti, a je to úžasné, pretože od toho závisí náš večný život. Vo verši 1. Kor. 15:10 čítame: "Z Božej milosti som, čo som, a jeho milosť voči mne nebola márna." Keď v Biblii vidíme takéto rady, má to spôsobiť zmenu našich hodnôt.
Ak som si kedysi myslel, že milosť je len Božia charakterová črta, alebo Božia povaha, ktorý ho poháňa k tomu, aby s hriešnikmi zaobchádzal lepšie a láskavejšie, než si zaslúžia - ako to bola kedysi aj moja predstava - teraz, keď vidím všetky tieto texty, mením svoje chápanie milosti tak, ako to vysvetľuje Biblia. To ale neznamená, že sa musíme vzdať milosti ako najcennejšej hodnoty nezaslúženej priazne. Je to pravda. Je to dobrá definícia. Znamená to však aj to, že táto Božia vlastnosť sa prelieva v mocnej, praktickej Božej pomoci do nášho každodenného života tam, kde ju najviac potrebujete.
V liste Židom 4:16 sa píše: "Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas." V tomto verši je milosť predstavovaná ako trón, ktorý má vlastnosť zaobchádzať s nami lepšie, ako si zaslúžime, kde môžeme získať potrebnú pomoc, keď to potrebujeme.
Trón milosti
Božia milosť a zásluha
Milosť Božiu rozdeľujeme na habituálnu (posväcujúcu) a aktuálnu (pomáhajúcu). Habituálna milosť posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti. Aktuálna milosť posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov.
Milosť pomáhajúca je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov.
Milosť pomáhajúca - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všeddných hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.
Posväcujúca milosť
Posväcujúca milosť je nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol Ježiš Kristus svojou obetou. Uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu, stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božími deťmi, ničí v duši hriech a vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého.
Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý, ktorý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou.
Milosť posväcujúca je príčinou ospravodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posväcujúca dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme.
Všedné hriechy neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ - večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosť neodníma.
Vlastnosti milosti posväcujúcej:
- Neistota - nikto si nemôže byť istým svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia
- Nerovnakosť - milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivaných a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami
- Stratiteľnosť - milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom
Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera - dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. Nádej - strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary Ducha Svätého sa strácajú spolu so stratou milosti.
Zásluha
Zásluha je právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva.
Zásluha zo spravodlivosti môže vyplývať z dohody - právo presné - absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu.
Zásluha zo slušnosti môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné - relatívne. Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.
Záslužný skutok je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy.
Podmienky zásluhy:
- Zo strany človeka - aby žil a aby bol v stave milosti
- Zo strany skutku - skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe i v pohnútke)
Predmet zásluh zo spravodlivosti: Zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy.
Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví.
Rímskokatolícka teológia a milosť
Rímskokatolícka teológia je systém doktrín spolu s jednotlivými dogmami, ktorý vyvinula a zastáva Rímskokatolícka cirkev. Tento systém sa zakladá na dvoch axiómach: (1) vzájomnej závislosti prírody a milosti; a (2) vzájomnom prepojení Krista a cirkvi.
Príroda je podľa definície všetko, čo je stvorené: planéty, anjeli, pohoria, stromy, vtáky, ryby, zvieratá, ľudské bytosti, voda, olej, chlieb a víno. Milosť je Božia priazeň vo vzťahu k svetu, ktorý stvoril. Podľa rímskokatolíckej teológie sú príroda a milosť podľa Božieho zámeru vzájomne závislé. Príroda dokáže prijímať a prenášať milosť a milosť sa musí konkrétne odovzdávať pomocou prírody.
Napríklad: voda (z oblasti prírody) dokáže prijímať a prenášať milosť, keď sa po posvätení katolíckym biskupom používa na krst. Táto sviatosť (z oblasti milosti) očisťuje nemluvňa od dedičného hriechu, regeneruje ho a pripája ho ku Kristovi a jeho cirkvi.
Vtelenie je spôsob, podľa ktorého Boh stvoril svet tak, že milosť a príroda sú od seba vzájomne závislé. Tento princíp vtelenia sa prejavuje dvojako. Prvým prejavom je vtelenie Božieho Syna ako Ježiša Krista, ktorý sprostredkoval milosť prírode. Druhým prejavom je rímskokatolícka cirkev, ktorá ako predĺženie a pokračovanie Krista milosť prírode sprostredkúva naďalej. Podľa toho rímskokatolícka cirkev koná ako ďalšia (alebo druhá) Kristova osoba a pôsobí ako prostredník medzi prírodou a milosťou. Príroda, otvorená milosti, prijíma milosť sprostredkovanú cirkvou. Milosť, ktorá musí byť hmatateľná a konkrétna, sa odovzdáva prvkami prírody, ktoré posvätila cirkev.
Napríklad: katolícky biskup posväcuje olej (z oblasti prírody) a používa ho na sviatosti birmovania a posvätenia kňazstva. Cirkev tieto sviatosti sprostredkúva namiesto Krista a hmatateľne a konkrétne udeľuje milosť birmovancom a začínajúcim kňazom. Toto vzájomné prepojenie Krista a cirkvi je druhým základom katolíckej teológie.
Rímskokatolícka teológia stojí na týchto dvoch základoch. Obzvlášť protestantská teológia nesúhlasí s týmito axiómami a má vlastné reformačné princípy, zhrnuté v piatich solas: jedine Písmo, jedine Kristus, jedine milosťou, jedine vierou, jedine Bohu sláva. Napriek tomu má rímskokatolícka teológia mnoho spoločných znakov s ostatnými dvoma tradíciami, východnou ortodoxiou a protestantizmom, keďže je tradíciou v rámci širšieho kresťanstva.
Spoločné znaky rímskokatolíckej teológie s ostatnými kresťanskými smermi:
- Božie zjavenie: Boh sa zjavuje aj všeobecne (napr. cez stvorenie a ľudské svedomie), aj špeciálne.
- Osoba Ježiša Krista: Syn sa vtelil ako Ježiš Kristus, ktorý sa počal zo Svätého Ducha a narodil z panny Márie.
- Osoba a dielo Svätého Ducha: Svätého Ducha uctievame spolu s Otcom a Synom.
- Sláva a skazenosť ľudských bytostí: Boh stvoril ľudské bytosti ako vrchol svojho stvorenia. Ako nositelia jeho obrazu sú komplexnými osobami s materiálnou zložkou (telo) a nemateriálnou zložkou (duša alebo duch). Adam a Eva upadli do hriechu a do hriechu bola uvrhnutá celá ľudská rasa.
- Záchranu iniciuje Boh: Božia iniciatíva pri záchrane sa sústreďuje na Ježiša Krista a jeho smrť ukrižovaním ako obeť zmierenia za ľudský hriech. Po tom, čo pre nás získal spasenie, Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych a neskôr vystúpil do neba, odkiaľ poslal Svätého Ducha. Božia iniciatíva pri uplatňovaní záchrany sa sústreďuje na Božie mocné činy: vyvolenie, povolanie ľudí k sebe, milostivé vedenie k pokániu a viere a iné.
- Spoločenstvo viery: Cirkev charakterizujú štyri vlastnosti: jednota (jednotnosť), svätosť (čistota), katolicita (všeobecnosť) a apoštolicita (spojenie s apoštolmi).
- Živá nádej: Kresťania majú osobnú nádej, že uniknú večnému trestu a budú mať večný život.
Rímskokatolícka teológia sa zásadne líši od ostatných dvoch tradícií, najmä od protestantskej teológie. Koreňom týchto rozdielov je vzájomná závislosť prírody a milosti a vzájomné prepojenia Krista a cirkvi, teda dve axiómy, ktoré protestantizmus spochybňuje.
Rozdiely medzi rímskokatolíckou a protestantskou teológiou:
- Božie zjavenie a jeho interpretácia: Podľa rímskeho katolicizmu sa autoritatívne zjavenie od Boha skladá z dvoch úzko spojených zložiek: Písma a Tradície.
- Písmo je Božie Slovo, inšpirované Svätým Duchom a napísané ľudskými autormi. Hoci pri Novej zmluve sa rímskokatolícka Biblia a protestantská Biblia zhodujú, pri Starej zmluve sa ich zloženie líši. Protestantská Stará zmluva má 39 kníh, pričom katolícka Stará zmluva má ešte 7 ďalších: Tobiáš, Judita, Kniha múdrosti, Kniha Sirachovcova, Baruch a 1. a 2. Makabejská a taktiež dodatočné oddiely v Ester a Danielovi. Tieto knihy, zvané Apokryfy, neboli súčasťou Biblie Ježiša a apoštolov.
- Tradícia, je učenie ktoré Ježiš odovzdal ústne svojim učeníkom, ktorí ho potom ústne odovzdali svojim následníkom, biskupom. Túto Tradíciu udržiava Učiteľský úrad alebo Magistérium rímskokatolíckej cirkvi, ktorý na jej základe občas vyhlasuje doktríny (napr. nepoškvrnené počatie Panny Márie a jej telesné nanebovzatie).
- Interpretácia Božieho zjavenia je podľa rímskeho katolicizmu zodpovednosťou cirkevnej hierarchie. Magistérium, ktoré tvoria pápež a biskupi, poskytuje cirkvi autoritatívnu interpretáciu Písma a Tradície. Preto sa musí každá katolícka interpretácia zhodovať s oficiálnou interpretáciou Magistéria.
- Mariológia: Podľa rímskeho katolicizmu sa mariológia skladá z viacerých základných prvkov. Pred stvorením sveta Boh naplánoval, že vteleniu jeho Syna bude predchádzať súhlas ženy, ktorá bola predurčená stať sa jeho matkou. Aby táto dôležitá žena so svojou predurčenou úlohou súhlasila, musela byť dobre pripravená. Preto rímsky katolicizmus uplatňuje nepoškvrnené počatie Márie: pri počatí bola „uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu“ (Pius IX, Ineffabilis Deus, 8. december 1854). Keďže bola počatá bez hriechu, narodila sa bez hriechu a celý život žila bez hriechu.
- Máriina bezhriešnosť sa prejavila jej večným panenstvom - ostala pannou celý život. Katolícka teológia navyše pripisuje Márii výnimočnú úlohu v cirkvi. Pri ukrižovaní jej Syna trpela spolu s ním a súhlasila s jeho obeťou na kríži. Ježiš ako jeden so svojich posledných činov poveril Máriu byť matkou všetkých kresťanov. Po Ježišovom nanebovstúpení sa Mária modlila, aby pomohla ustanoviť cirkev. Preto je pre cirkev, ktorej je matkou, vzorom v poslušnosti, viere, utrpení a nádeji. Vzhľadom na jej bezhriešnosť rímskokatolícka teológia vyznáva Máriino telesné nanebovzatie. Mária bola „po zavŕšení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Pius XII, Munificentissimus Deus, 1.
- Táto vysoká mariológia sa jasne prejavuje titulmi, ktorými ju Cirkev oslovuje: Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica a Prostrednica. Cirkev je jej špeciálnym spôsobom oddaná. Neuctieva ju - to patrí jedine Bohu - ale taktiež si ju len nectí ako všetkých svätých.
- Cirkev a jej sviatosti: Na základe vzájomnej závislosti prírody a milosti a vzájomného prepojenia Krista a cirkvi o sebe rímskokatolícka cirkev tvrdí, že je jedinou Kristovou cirkvou.
- V štrukturálnom jadre cirkvi je pápež, ktorý je nasledovníkom Petra a Vikárom alebo zástupcom Krista, spolu s biskupmi, ktorí tvoria cirkevnú hierarchiu.
- Krst udeľuje milosť cez posvätenú vodu, ktorá očisťuje ľudí od dedičného hriechu, regeneruje ich a pripája ich k cirkvi. Birmovka udeľuje milosť cez posvätený olej a kladenie biskupových rúk, čím udeľuje plnosť Svätého Ducha, takže veriaci sú zmocnení k misii. Eucharistia, ktorá je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, par.
- Katolíkom, ktorí spáchajú smrteľný hriech (t. j. ohavné, protibožské, plánované porušenie Desiatich prikázaní ako napr. úkladná vražda), zmierenie udeľuje milosť cez určité znaky a dobré skutky a tým veriacich zbavuje hriechu a obnovuje ich stav záchrany. Ľuďom trpiacim vážnou chorobou a umierajúcim pomazanie chorých prináša milosť cez posvätený olej, aby sa uzdravili alebo pripravili na smrť. Posvätenie kňazstva udeľuje milosť kladením biskupových rúk, čím sa muži ordinujú za kňazov.
- Záchrana: Rímskokatolícka cirkev cez svojich sedem sviatostí a cez konanie v Kristovom mene prenáša Božiu priazeň pre spásu. Milosť napĺňa ich príjemcov, premieňa ich charakter, aby si mohli konaním zaslúžiť večný život. Sviatosti sú účinné ex opere operato, teda udeľujú milosť už len tým, že sa prijímajú.
- Toto naplnenie milosťou cez sviatosti je v katolíckom vnímaní záchrany kľúčové. Keď sa krstí nemluvňa, prežíva pôvodné ospravedlnenie, ktoré je nezaslúžené. V procese záchrany dotyčný spolupracuje s Božou milosťou, ktorou bol naplnený, aby konal dobré skutky a zaslúžil si večný život. Ak dosiahne koniec života v stave milosti, bude nakoniec zachránený, hoci pravdepodobne nie hneď. Pre poškvrnenie hriechom musí byť očistený od svojich nedostatkov.
- Protestantská teológia odmieta myšlienku katolíckej teológie, že ospravedlnenie „nie je iba odpustením hriechov, ale aj posvätením a obnovením vnútorného človeka [regenerácia]“ (Tridentský koncil, Dekrét o ospravodlivení, hl. 7 [1547]). Protestantská doktrína namiesto toho tvrdí, že ospravedlnenie je Božie vyhlásenie, že hriešni ľudia nie sú vinní, ale spravodliví. Toto právne vyhlásenie sa nezakladá na ich dobrých skutkoch, ktorými by si zaslúžili spravodlivosť, ale na Kristovej spravodlivosti, ktorá im je udelená či pripísaná.
Rímskokatolícku teológiu charakterizujú aj spoločné znaky, aj rozdiely v teológii v porovnaní s ostatnými dvoma prúdmi kresťanstva, východnou ortodoxiou a protestantizmom. Čo sa týka odlišností od protestantskej teológie, katolícka teológia sa zakladá na dvoch princípoch, vzájomnej závislosti milosti a prírody a vzájomnom prepojení Krista a cirkvi. Na týchto základoch sú postavené katolícke doktríny Božieho zjavenia a jeho interpretácie, mariológie, cirkvi a jej sviatostí a záchrany.
Rozdiely medzi protestantmi a katolíkmi