Kláštor - z latinského claustrum, teda uzatvorené miesto. Ide o sídlo spoločenstva mníchov, ktorého spôsob života je upravený jednotným kláštorným alebo rádovým poriadkom (regulou).
Kláštor je rehoľný dom ako najnižšia a základná jednotka mužskej alebo ženskej rehole, v ktorom žije jednotným životným štýlom spoločenstvo mužov alebo žien, ktorí v záujme dosiahnutia kresťanského ideálu sa zriekajú osobného majetku, telesných žiadostí, vlastnej slobody a pri vstupe do rádu sa zaväzujú skladaním sľubu čistoty, chudoby a poslušnosti predstaveným. Kláštor obývajú rehoľné osoby, mnísi alebo mníšky. Sú oddaní životu v celibáte, rozjímaní a modlitbe.
Okrem kresťanských kláštorov sú známe aj kláštory budhistické či taoistické. Kláštory boli v Európe v minulosti významnými strediskami vzdelanosti, niektoré mali aj vojenský význam.
Počiatky mníšstva a jeho rozvoj
Prvým náboženským vodcom, ktorý založil mníšsky rád, bol pravdepodobne v 6. storočí pred Kr. Budha. Poriadkom, ktorý zaviedol, sa budhistickí mnísi riadia dodnes. V 2. storočí pred Kr. si sekta esénov založila na brehu Mŕtveho mora židovské mesianistické spoločenstvo. Počiatky mníšstva siahajú do 3. storočia a viažu sa na územie Sýrie a Egypta. Mníšstvo malo vtedy pustovnícky charakter.
Zakladateľom západného mníšstva je svätý Benedikt, ktorý v roku 529 spísal pravidlá rehoľného života a založil prvý kláštor na hore Montecassino, južne od Ríma. Rozkvet veľkých mníšskych rádov Európy nastal v 10. storočí. Benediktínsky kláštor založený v roku 909 vo francúzskom Cluny pokryl väčšinu Európy sieťou svojich kláštorov. Tie boli priamo podriadené mocnému clunyjskému opátovi.
Kláštory si v Európe budoval aj rád cisterciánov (založený bol v roku 1098), podobne ako kartuziáni a iné rády. Kláštory boli pevnou súčasťou stredovekého života ako pútnické miesta a strediská lekárskej starostlivosti a vzdelanosti. Mnohí mnísi boli umelcami a kronikármi a kláštorné knižnice uchovávali staroveké texty a rukopisy Biblie.
Zrušenie a obnova kláštorov
V období 1536 - 1540, v čase anglickej reformácie, boli anglické kláštory zrušené a ich majetok pripadol korune. Zo svojich spoločenstiev bolo vyhnaných takmer 11 000 mníchov, mníšok a ďalších osôb závisiacich od kláštorov. V období rušenia kláštorov mnohé zničili a ich pôdu rozdelili medzi korunu a šľachtu. Zároveň sa zvýšil vplyv aristokracie na menovanie duchovných v jednotlivých farnostiach.
Na kontinente bol rozvoj kláštorov v období od 13. do 15. storočia oslabený v dôsledku vojen, moru a náboženských schiziem. Posilnili ich až nové rády zakladané v 16. storočí, napríklad Tovarišstvo Ježišovo čiže Jezuiti. Tí zohrali veľkú úlohu v protireformácii a svoj vplyv na rímskokatolícku západnú Európu uplatňovali - v cirkevných aj svetských veciach - až do vzniku osvietenstva v 18. storočí. Aj v habsburskej ríši Jozef II. rozpustil začiatkom 80. rokov 18. storočia kláštory tzv. žobravých rádov. Tie po jeho smrti obnovili činnosť.
Po nástupe k moci komunisti v strednej i východnej Európe, vrátane Slovenska, kláštory takmer úplne zlikvidovali.
Architektúra kláštorov
Stavitelia kláštorov niekoľko storočí stáli na čele architektonického a umeleckého vývoja. Od 9. storočia až do konca 18. storočia patrili k najväčším stavebníkom na území Uhorska. Ich stavebná kultúra poznačila tvárnosť kultúrnej krajiny. Kláštorný areál je urbanistický komplex stavieb jednoznačného funkčného určenia s funkčne symbolicky ponímanou dispozíciou, sústredenou okolo rajského dvora.
Benediktínsky kláštor je „stavebný poriadok, stavebný štýl, stavebná pokora, askéza, Boží pokoj.“ Tento poriadok je vyjadrený v kvadratickom rajskom dvore „extra mundum“ otvoreného do neba. Prototyp a zároveň najstarší zachovaný architektonický plán predstavuje ideálny pôdorys benediktínskeho kláštora zachovaný v knižnici kláštora v Sankt Gallen z prvej polovice 9. storočia.
Základné členenie kláštorného komplexu tvorí kostol a konvent čiže budovy, v ktorých žije osadenstvo kláštora (komenda u rytierskych rádov, kolégium u mladších rádov) a kongregácií (piaristi, trinitári, redemptoristi). Ideálnym prepojením kontemplatívneho a činného života v zmysle „Ora et labora“ (Modli sa a pracuj) a požiadavkou zakladateľa tzv. Stabilitas loci (zotrvanie v jednom kláštore) zohrali benediktínske a neskôr cisterciánske a premonštrátske kláštory v rozmedzí 9. až 13. storočia kľúčovú úlohu v civilizovaní a skultúrňovaní národov a území západnej a strednej Európy vrátane Slovenska.
Prvé prejavy sakrálnej architekúry na Slovensku vzišli z aktivity benediktínskej rehole. Najstaršie kláštory ako panovnícke fundácie vznikli v Nitre - Zobor (9. storočie), Hronskom Beňadiku (1075), Klíži, Bzovíku (1131), Krásnej nad Hornádom (1143), Skalke pri Trenčíne (1224). Často ich zakladali na starších pohanských miestach. Najväčší rozkvet zaznamenali benediktíni v 9. - 12. storočí.
V druhej vlne zakladali kláštory v Uhorsku reformovaní benediktíni-cisterciti, ktorí sa venovali poľnohospodárstvu (Bzovík, 1135, Spišský Štiavnik, 1223, Bardejov, 1247) a premonštráti, ktorí sa venovali kazateľstvu, pastorácii (1181 prevzali Bzovík, 1190 Leles, 1217 Bíňa, 1232 Jasov, 1238 Šahy, Kláštor pod Znievom).
Najstaršie kláštory stavali benediktíni na návršiach, cisterciti v údoliach a kartuziáni (Skala útočiska, Slovenský raj) na odľahlých miestach v uzavretom lesnom teréne. Kláštory boli najprv drevené, potom kamenné. V 12. a 13. storočí je obdobím ich najväčšieho rozkvetu.
Rehole a kongregácie na Slovensku
V 13. a 14. storočí bolo založených veľa kláštorov (františkáni a klarisky v Trnave, Bratislave, františkáni a dominikáni v Košiciach, dominikáni v Banskej Štiavnici, františkáni v Nitre, minoriti v Levoči), v 15. storočí (františkáni vo Fiľakove, Hlohovci, Okoličnom), v 17. a 18. storočí (Báč, Bardejov, Beckov, Komárno, Kremnica, Levice, Malacky, Naháč, Nové Zámky, Pruské, Prešov a ako jeden z posledných v Rožňave).
V 13. storočí pribudli ešte ďalšie žobravé rehole s ideálom chudoby a jednoduchých foriem života: augustiáni (Bardejov, Hrabkov, Veľký Šariš), karmelitáni (Prievidza) a pôvodne v Uhorsku založený rád pavlínov (Horné Lefantovce, Trebišov, neskôr Trnava, Kežmarok, Šaštín, Vranov).
V 17. a 18. storočí zaznamenali rehole a architektúra s nimi spojená druhý najväčší rozkvet v dejinách cirkvi. Jezuiti a piaristi sa zapojili do protireformácie a rekatolizácie. Jezuiti na Slovensko prišli už v 16. storočí do Trnavy a Kláštora pod Znievom. Stavebne a a urbanisticky sa prejavili až po adaptovaní sa v mieste pôsobenia, kde buď radikálne prestavali im zverený kláštor a kostol (Trnava, Kláštor pod Znievom, Skalka) alebo začali s novostavbou rezidencie či kostola (Trnava, Košice, Trenčín, Skalica, Žilina, Banská Bystrica, Komárno). V stavebnej činnosti im sekundovali piaristi (sv. Jur, Podolínec, Prievidza, Brezno, Nitra), ale aj františkáni a pavlíni, výrazne podporovaní cirkvenou hierarchiou alebo priamo cisárskym dvorom (Šaštín). Premonštráti veľkolepým spôsobom obnovili kláštorný areál v Jasove. Kláštor ešte aj dnes vyráža dych.
Z málo početných ženských kláštorov vyniká kláštor alžbetínok v Bratislave a uršulíniek v Bratislave, Košiciach a Trnave, nedokončený zostal architektonický koncept kláštorného kostola kanonistiek Notre Dame v Bratislave od architekta Nicola Jadota.
Prehľad niektorých reholí a kongregácií pôsobiacich na Slovensku:
- Rád sestier sv. Bazila Veľkého (OSBM) - najstaršia kresťanská rehoľa s východnou spiritualitou.
- Rád baziliánov (OSBM)
- Rád sv. Benedikta (OSB) - najstaršia kresťanská rehoľa so západnou spiritualitou, na Slovensku pôsobí asi od 9. storočia.
- Kanonický rád premonštrátov (OPraem)
- Rád bosých bratov preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel (OCD) - na Slovensku pôsobí od 14. storočia.
- Rehoľa menších bratov (OFM)
- Rád bratov kazateľov (OP) - na Slovensku pôsobí od pred rokom 1250, patrí k tzv. žobravým reholiam.
- Rád sv. Pavla prvopustovníka (OSPPE)
- Rád menších bratov - kapucínov (OFMCap)
- Spoločnosť Ježišova (SJ)
- Rímska únia rádu sv. Uršule
- Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha
- Kňazský rád chudobných Matky Božej zbožných škôl (SchP)
- Kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame (ND)
- Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paule (CM)
- Rád sv. Alžbety (OSE)
- Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (DKL)
- Inštitút školských bratov (FSC)
- Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa (CSsR)
- Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta
- Kongregácia školských sestier III. regulovaného rádu sv. Františka (OSF)
- Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa
- Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa (SDR)
- Kongregácia milosrdných sestier sv. Kríža
- Saleziáni dona Bosca, Spoločnosť sv. Františka Saleského (SDB)
- Kongregácia dcér Božskej lásky (FDC)
- Inštitút dcér Márie Pomocnice (FMA)
- Spoločnosť Božieho Slova (SVD)
- Kongregácia sestier premonštrátok (Spaem)
- Spoločnosť sociálnych sestier (SSS) - šírenie lásky sv. Pôsobenie: práca v civilných zamestnaniach v zdravotníctve, školstve a sociálnej sfére.
- Sestry matky Terézie z Kalkaty (MC)