Svätá Mária Magdaléna je jednou z najvýraznejších postáv v dejinách Cirkvi. Jej životný príbeh je plný dramatických zmien, hriechu, ale aj mimoriadnej odvahy pri verejnom ohlasovaní viery. Bola oddanou nasledovníčkou Ježiša Krista, ženou hlbokého obrátenia.
Niektorí teológovia spájajú démonov, ktorých Pán vyhnal z Márie Magdalény, so siedmimi smrteľnými hriechmi. Predpokladá sa, že je to tá istá kajúca žena, Mária z Betánie, ktorá pomazala nohy Ježišovi pred jeho utrpením a je sestrou Lazára a Marty.
Podľa videní blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej žila kedysi Mária Magdaléna v meste Magdala, kde viedla neslávny a hriešny život ako bohatá žena s mnohými milencami, nie ako prostitútka, lež z vlastnej vôle sama o sebe. Už ako dieťa bola nevýslovne márnivá, vyžívala sa v drobných krádežiach, bola pyšná, tvrdohlavá a milovala rozkoše. Nikdy nebola verná, ale vždy priľnula k tomu, čo jej najväčšmi lichotilo.
Stála v okne hostinca a hľadela dolu na ulicu, keď tadiaľ práve prechádzal Ježiš so svojimi učeníkmi. Keď šiel okolo Ježiš, vážne sa na ňu pozrel a ten pohľad jej prenikol až do duše. Ovládol ju nezvyčajný pocit zmätku.
Magdaléna napokon podľahla presviedčaniu žien a s veľmi márnivým zovňajškom ich tam sprevádzala. Prudko rozrušená vybehla z hostinca a premožená pocitom vlastnej úbohosti sa skryla v dome, ktorý bol útočiskom ľudí postihnutým malomocenstvom a krvotokom.
Ale Magdaléna utiekla do domu malomocných pre pocit silného pokorenia, ktorý v jej duši vzbudil Ježišov pohľad. Z pýchy totiž zaujala úctyhodné miesto medzi ostatnými ženami a nechcela stáť v dave s chudobnými, bežnými ľuďmi. Sprevádzaná Lazárom sa s Martou a ostanými ženami vrátila do Magdaly.
Mária Magdaléna stála pri Pánovi na úpätí kríža spolu so sv. Jánom a požehnanou matkou a skoro ráno odišla ku Kristovmu hrobu, aby pomazala jeho telo. Ako odmenu za svoju veľkú lásku a vernosť je prvým zaznamenaným svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania.
Po vystúpení Ježiša do neba, Mária Magdaléna pokračovala vo svojom poslaní ohlasovania evanjelia, kontemplatívnym a mystickým životom v srdci Cirkvi. Podľa východnej tradície išla do Efezu s Pannou Máriou a tam zomrela. Podľa západnej tradície bola spolu so svojimi súrodencami Martou a Lazárom vyhnaná z Izraela, „vyložená“ na more. Pristála v Marseille vo Francúzsku, kde Mária Magdaléna evanjelizovala a doslova premenila región Provence.
Svätá Mária Magdaléna je svätou patrónkou lekárov, lekárnikov, parfumérov a parfumérií kvôli nákladnej alabastrovej nádobe oleja, ktorou pomazala nohy Ježiša; kaderníkov pre úkon osušenia Panových nôh svojimi vlasmi, prostitútok, ktoré zmenili svoj život, kajúcich hriešnikov, kajúcich žien a proti sexuálnym pokušeniam za hriešny život, ktorý opustila, aby nasledovala Krista; obrátených a kontemplatívnych životov pre svoje zostávajúce roky, ktoré sa venovala výlučne ohlasovaniu evanjeliu a modlitbovému rozjímaniu o živote nášho Pána.
Jej sviatok slávime 22. júla.
Stretnutie Márie Magdalény so zmŕtvychvstalým Kristom
Dnes budeme spoločne uvažovať o stretnutí Márie Magdalény so zmŕtvychvstalým Kristom. Hoci Kristus je dôležitejší ako Mária, my upriamime pozornosť viac na ňu a na to, čo nám Sväté písmo hovorí o jej raste vo viere. Mária sa na počiatku zaujíma o osud Ježišovho tela, ale postupne sa v nej rodí viera v zmŕtvychvstalého Krista. To je skutočný rast a dozretie vo viere.
Tento text je súčasťou veľkonočných rozprávaní, ktoré v Jánovom evanjeliu opisujú udalosti po Ježišovej smrti a jeho postupné zjavovanie. Všetko začína v nedeľu skoro ráno ešte za tmy, keď Mária ako prvá objaví prázdny hrob (20,1), ide a povie o tom Petrovi a inému učeníkovi (20,2), ktorí sa ponáhľajú k hrobu, aby sa sami presvedčili (20,3-10). Po nich je pri hrobe znovu Mária a náš text (20,11-18) opisuje, ako sa jej zjavuje Ježiš.
Zjavenie Ježiša Márii Magdaléne je v Jánovom evanjeliu prvé, ktoré otvára dlhšiu sériu udalostí o tajomstve Ježišovej osoby po zmŕtvychvstaní. Zjavenie je určené najskôr pre ňu samotnú, ale v závere zjavenia Mária dostáva poverenie ísť a oznámiť to „Ježišovým bratom“. Mária plní toto poslanie a učeníkom zvestuje, čo je Pán povedal (v. Text nedáva vysvetlenie, ako a prečo sa Mária v priebehu krátkeho času nachádza druhý krát pri hrobe po tom, ako ho ráno už opustila, keď šla za Petrom a druhým učeníkom (v. 1-2).
Mária Magdaléna pri hrobe plače. Jej plač je negatívna reakcia: vyjadruje bezmocnosť voči smrti a pripomína plač Márie z Betánie pri smrti Lazára: „Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený“ (Jn 11,33). Takýto plač môže viesť k beznádeji, takže aj „Ježiš zaslzil“ (Jn 11,35). Plač ako reakcia na smrť blízkeho je niečo prirodzené pre všetkých ľudí. Ale tu sa skrýva ešte niečo viac: je to pohoršenie nad zneuctením mŕtveho tela.
Keď sa Mária nahne do hrobu, koná presne tak, ako milovaný učeník pred ňou, ktorý „sa nahol a videl tam položené plachty“ (Jn 20,5). Prítomnosť anjelov dáva rozprávaniu iný charakter. Z ľudskej beznádeje sa stáva nádej. Všetky štyri rozprávania obsahujú informáciu o bielom odeve. Táto farba pripomína nebeský svet a ich prítomnosť je znakom, že Boh vstupuje do deja. Aj v ich nasledovnej otázke ("Žena, prečo plačeš?" v. 13) je vyjadrený Boží pohľad: z ľudského hľadiska predsa bolo jasné, prečo plače. Boží pohľad je iný a v jeho optike niet dôvodu na plač. Anjeli stoja na mieste, kde bolo Ježišovo telo - pri hlave a pri nohách. Ich pozícia ukazuje, že to, čo sa udialo nie je dielo zlodejov, ale Boží zásah.
Mária odpovedá anjelom takmer tými istými slovami, aké použila, keď prvý krát oznamovala Petrovi a druhému učeníkovi výsledok svojej prvej návštevy pri hrobe. Ježiša však už nazýva „môj Pán“ a vraví, že ona sama nevie, kde ho položili: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili“. Mária sa stále nachádza v stave nevedomosti a neviery: nevie a nerozumie, čo sa stalo.
Mária sa odvracia od anjelov, uvedomuje si prítomnosť kohosi ďalšieho v blízkosti. Je to Ježiš, ale ona ho nespozná. Opäť je zdôraznená jej neschopnosť veriť: nespozná - neuverí v Ježiša ani pri pohľade na neho. Ježiš zjavuje čosi viac, ako len svoju fyzickú podobu - veď tú by museli všetci veľmi dobre poznať po dlhom čase strávenom s ním. Prečo ho nespoznávajú ani jeho najbližší? Pravda o jeho zmŕtvychvstaní a oslávenej existencii sa nedá „vidieť“ - pochopiť ľudskou snahou. Až keď im budú „otvorené oči“ (používa sa tu teologický trpný rod tzv. passivum divinum na vyjadrenie Božej aktivity) Ježiša spoznajú.
Ježiš opakuje svoju zvyčajnú otázku, ktorú sa už pár krát v evanjeliu opýtal: „Koho hľadáš?“. Vo všetkých týchto prípadoch sa nepýta preto, aby sa dozvedel niečo nové. Ježiš má všeobecnú vedomosť o ľuďoch a udalostiach a nepotrebuje sa dozvedieť nové informácie. Ježišovo poznanie je v ostrom kontraste s Máriinou nevedomosťou a nedostatkom viery. Osobitosťou tejto udalosti je to, že ten, kto sa jej pýta, koho ona hľadá, je ten istý, koho hľadá.
Spôsob, akým vyslovuje svoju otázku a žiadosť o Ježišovo telo, ukazuje, kde sa Mária nachádza. Svojou otázkou vyjadruje iba prirodzený pohľad a ľudský záujem postarať sa o Ježišovo telo. V jej slovách niet viery v zmŕtvychvstanie a nevidieť, že by spoznala Ježiša Krista. Až následne prichádza moment nadprirodzeného zjavenia. Všetko sa mení Ježišovými slovami, keď ju oslovuje po mene: „Mária!“. Ježiš plní prísľub zo svojej reči v evanjeliu a je tým Dobrým pastierom, ktorý volá svoje ovce po mene.
Na toto oslovenie Mária počúvne hlas pastiera, odpovedá a Ježiša nazýva titulom, ktorý často používal počas svojho verejného pôsobenia - „rabbi“. Nespoznáva iba Ježišovu božskú identitu použitím titulu Pán, ale titul rabbuni je oslovenie veľmi osobné: Ježiš je „nielen“ Pán, ale i jej učiteľ, rabbuni. Mária konečne našla vieru a v Ježišovi spoznáva svojho výlučného učiteľa, ktorého poznala a nasledovala počas jeho verejného pôsobenia. Takto aj záver evanjelia ukazuje príklad osobného obrátenia a viery v Ježiša. Obnovuje sa prerušený vzťah, ktorý sa zdal navždy stratený Ježišovou smrťou. Teraz však bude na hlbšej rovine, veď Mária spoznala Ježiša ako „svojho Pána a učiteľa“.
S Ježišom už nemôže mať taký vzťah, ako mala predtým. Pozerať na Ježiša vierou znamená zmenu všetkého. Zdá sa, akoby sa Ježiš niekam ponáhľal. Jeho „hodina“ (čiže udalosti spojené s koncom jeho pozemského života a vstup do Otcovej slávy) ešte stále prebieha. Ešte nie je všetko naplnené, Ježiš ešte nesplnil všetky prísľuby dané učeníkom: musí opustiť svet a ísť k Otcovi: (14,12.28; 16,10.28), musí im poslať Tešiteľa (14,16.26; 15,26; 16,7).
Učeníci sa od nej majú dozvedieť, že je živý, že je na ceste k Otcovi a dokončuje svoje spásonosné poslanie. Ježiš vystupuje k Otcovi a Mária sa má vrátiť k učeníkom, ktorých Ježiš prvý raz nazval „moji bratia“, totižto mocou Ježišovho vystúpenia a daru Ducha dostanú účasť na jeho synovstve. Vďaka tomuto novému vzťahu vytvorenému Ježišovým prechodom zo sveta k Otcovi v jeho hodine („Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi.“ 13,1), ich už nenazýva učeníkmi, ale bratmi. Popri ich odlišnosti od Ježiša sa zdôrazňuje aj ich podobnosť.
Mária presne plní príkaz, ktorý dostala: ide a hovorí. Tá Mária, ktorá so strachom a otázkami stála pri hrobe, teraz od hrobu odchádza a zvestuje. Predtým hovorila o tele (v. 2.13.15) toho, ktorého nasledovala na zemi. Teraz zvestuje „svojho Pána“.
Veľkosť ľudí nespočíva iba v mimoriadnom nadaní a schopnostiach. Mnohí významní ľudia z dejín nedosiahli svoje postavenie iba vďaka nadaniu, ale aj vďaka pracovitosti a vytrvalosti. Aj Mária Magdaléna nám ukazuje podobný príklad. Hoci jej v evanjeliu zďaleka nepatrí najdôležitejšie miesto medzi tými, ktorí Ježiša nasledovali, v tomto úryvku sa ukazuje jej vernosť a dôslednosť. Zaujíma sa o Ježišov osud, chce sa dozvedieť čo sa stalo s jeho telom. K hrobu prichádza skoro ráno pred všetkými, prináša správu Petrovi a druhému učeníkovi, a potom je znova pri hrobe. Dobrý učeník je ten, ktorý chce byť pri svojom majstrovi. Mária pri ňom chce byť až do konca a poskytnúť mu aj poslednú službu, ktorou je starostlivosť o jeho telo. Vernosť povinnostiam, vernosť povolaniu a blízkosť k Ježišovi je cesta, ako byť dobrým učeníkom.
Od väčšiny ľudí sa nežiadajú heroické skutky a nadľudský výkon. Stačí byť verní a dôslední v tom, čo máme a k čomu sme povolaní. Tam sa učíme Ježiša lepšie nasledovať a stávame sa „mimoriadnymi“ ľuďmi. Kiež by aj všetci kňazi a zasvätené osoby, ale i všetci laici tak túžili byť s Ježišom a učiť sa od neho, aby o všetkých mohli platiť slová: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,21).
Niekedy ľudia hovoria: „keby som Boha videl vlastnými očami, keby som sa ho mohol dotknúť, alebo ho pochopiť mojim rozumom, určite by som uveril“. Takáto argumentácia síce hovorí niečo dôležité opisujúc túžbu poznať Boha, ale jej chybou je, že končí tam, kde sa o Bohu hovoriť iba začína. Aj Mária sa najprv snažila všetko pochopiť vlastnými silami: hľadala prirodzené vysvetlenie toho, čo sa stalo, aký osud stihol Ježišovu mŕtvolu, kto je to, čo sa s ňou rozpráva a ako by mohla získať Ježišovo telo späť. To všetko je ľudský pohľad na udalosti a snaha nájsť rozumové vysvetlenie, alebo aspoň najlepšie možné praktické riešenie. A nepomáhajú ani náznaky: anjeli stojaci pri mieste, kde bolo Ježišovo telo, ani fyzický pohľad na Ježiša. Zapojiť ľudské uvažovanie a logiku do hľadania pravdy o Bohu je dôležité.
Ježiš a potomstvo Márie Magdalény
Otázka Ježišovho potomstva je zložitá a kontroverzná téma. V evanjeliách sa uvádza, že Ježiš mal bratov a sestry.
V evanjeliách sa píše: „Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry?“
Bratmi Ježišovými sú Jakub, Jozef a ďalší nazvaní podľa Zákona, ktorý nazýva bratmi aj bratrancov.
Písmo hovorí, že Panna Mária je matkou Duchom Svätým naplnených veriacich v Ježiša Krista, že ona je matkou Cirkvi!
Prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý zostúpil na Máriu, sa narodil Ježiš. Podobne, skrze vieru a krst, sa stávame Božími deťmi. „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“
Ich Syn, Boží Syn a BohoČlovek bol v tele na Zemi a teraz je na tróne v Sláve v nebi ale zoslal nám Ducha Svätého. Jej manželstvo s Jozefom je zväzok dvoch svätých duší a s telom nemá vonkoncom nič spoločné.
Zach 12,10 : Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.
Jn 1,14 : A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.
Jn 1,18 : Boha nikto nikdy nevidel.
Mária Magdaléna od Fredericka Sandysa
Mária Magdaléna kajúca od Bartolomé Estebana Murilla
Noli me tangere od Fra Angelica