Veľká noc je najvýznamnejším kresťanským sviatkom v roku a hoci sa k nej viažu rôzne tradície, v rôznych drobnostiach sa líšia vzhľadom na región či na typ vierovyznania. Skôr než sa začne samotné slávenie Veľkonočných sviatkov, treba sa na ne poriadne pripraviť. A to sa jednoducho nezaobíde bez handry v ruke.
„U nás sú tradičné Veľkonočné sviatky. Príprava je jasná - okná musia byť umyté. Potom nasledujú poriadky v domácnosti a výzdoba,“ povedala Iveta Fejková. V ich rodine sa Veľká noc, podobne ako Vianoce, oslavujú hneď dvakrát - a to v dátume podľa juliánskeho i gregoriánskeho kalendára. „Ako sa vraví - po novom a po starom,“ doplnila predstaviteľka seriálovej Larisy.
Prísne dodržiavanie pôstu je individuálne od domácnosti k domácnosti. „Ja nie som až taký zásadový, že by som dodržiaval pôst pre Veľkou nocou, ale moja manželka áno. Ona aj teraz drží pôst, ale ona ho drží aj kvôli tomu, čo sa odohráva na Ukrajine. Ona povedala, že nebude jesť mäso, kým sa to neskončí. Ja by som tiež mohol dodržiavať pôst, nebolo by to zlé, ale nemám takú silu vôle.
Najväčším sviatkom je Veľkonočná nedeľa a s tým súvisí azda najviac tradícií. Tou najdôležitejšou je ale posvätenie košíka s jedlom. „Veľkonočné sviatky u nás nie sú zvlášť odlišné svojím slávením od sviatkov tak, ako sú známe vo všeobecnom katolíckom ponímaní. U mňa osobne, vzhľadom na rusínsku obec, z ktorej pochádzam, sa viažu na gréckokatolícky obrad.
Výzdoba prakticky pretrváva od Kvetnej nedele, keď sa v chráme posväcujú bahniatka a tie následne skrášľujú, spolu s ďalším dozdobením, príbytky. Ako inak, nemôžu chýbať kraslice, tradičný symbol Veľkej noci. Najtypickejším znakom pre nás je v košík s posvätenými jedlami, ktoré sa viažu na Veľkonočnú nedeľu, a v ňom sa vyníma príznačný symbol - baránok,“ vysvetlil Vlado Roháč.
„Mne sa vždy viac páčila veľkonočná nedeľa, kde sme sa celá rodinka stretávali najprv na omši, kde sa posvätili košíky s jedlom a potom sme utekali domov. A to doslova utekali, lebo u našej babky v obci Ulič, majú zaujímavý tamojší zvyk a to ten, že kto domov dobehne najskôr, bude mať šťastie.
A čo sa teda nachádza v košíku, ktorý sa v chráme posväcuje? „Pohostenie je tvorené prakticky tým, čo sa posvätilo v chráme na Veľkonočnú nedeľu. Košík tvorí súbor jedál, z ktorých každé má svoj špecifický význam. Pascha (tradičný veľkonočný sladký koláč), maslo, klobása, šovdra - teda sušená šunka, vajíčka, chren, cvikla, soľ. Toto štandardné zloženie je už individuálne obmieňané podľa vlastných predstáv tej ktorej rodiny. A z týchto svätenín sa následne v nedeľu či pondelok pripravuje pohostenie aj pre rodinu, známych a v neposlednom rade oblievačov,“ vymenoval seriálový Luka.
Neodmysliteľnou súčasťou je aj tradičná veľkonočná hrudka či syrek. Ide o syr, ktorý sa pripravuje z mlieka a vajec.
Rusíni sú ako etnikum na Slovensku svojím spôsobom unikát. Používajú iné písmo než latinské, cyriliku. Okrem nej po svojich predkoch zdedili náboženstvo východného obradu, ktoré je síce spojené s cyrilometodskou tradíciou - majú ju spoločnú s majoritným slovenským národom - ale jej stopy sa do života Rusínov stáročiami pretavili inak než v prípade Slovákov. Rusínske obyvateľstvo, jediné na našom území, si zachovalo v liturgických a iných bohoslužobných textoch aj prvky staroslovienskeho jazyka.
Staroslovienčina, prvý spisovný jazyk Slovanov pochádzajúci z 9. storočia, je prítomná i v obradoch gréckokatolíckeho i pravoslávneho náboženstva, ktoré sú prevažujúcim vierovyznaním rusínskeho etnika.
Rusíni si ako grécki katolíci zachovali až do 20. storočia zvyk oslavovať Vianoce podľa starého, Juliánskeho kalendára, teda o 13 dní neskôr. Na Slovensku to rusínske obce dodržiavali do 70. rokov minulého storočia. Za posledných asi 40 rokov však aj grécki katolíci postupne prešli na Gregoriánsky kalendár. Z praktických dôvodov, napríklad pre školské prázdniny.
Naproti tomu absolútna väčšina pravoslávnych Rusínov sa ešte stále pridržiava starého Juliánskeho kalendára.
V Prešovskom kraji dnes slávia Štedrý večer 6. januára už len tri posledné gréckokatolícke obce: Jalová, Strihovce a Šmigovec v Sninskom okrese. Potvrdil to hovorca Ľubomír Petrík za Prešovskú archieparchiu, ktorá spravuje 163 farností. Z farností a obcí v Košickej eparchii sa už Juliánskym kalendárom neriadi žiadna. Podľa jej hovorcu Michala Hospodára poslednou obcou, ktorá sa pridŕžala januárového termínu, ale nedávno tiež prešla na nový štýl, bol Ruský Hrabovec v okrese Sobrance.
Juliánsky kalendár sa však zachováva v pravoslávnej církvi. Spolu s východnou pascháliou je kanonickým kalendárom Prešovskej pravoslávnej eparchie. Podľa hovorcu Pravoslávnej církvi na Slovensku Milana Gerku budú bohoslužby v starom štýle, podľa Juliánskeho kalendára, v 118 chrámoch na celom území Slovenska, ale najmä na východe a prevažujúco v Prešovskom kraji.
Rusínskym Vianociam predchádzal najprv prísny pôst, podobný, ako poznáme pred Veľkou nocou, ale kratší. Na Štedrý deň sa hneď po zotmení (na „Sjatyj večur“) začínali prvé obrady. Podľa starých zvykov gazda pred večerou naposledy obišiel domáce zvieratá a priniesol do izby snop slamy. Gazdiná položila v predsieni do kruhu reťaz ako symbol spojenia rodiny a dobrého hospodárenia a na sviatočnom stole nesmelo vedľa pripravených jedál chýbať zrno na znak bohatej úrody.
„K úvodu večere patrilo aj umytie v potoku. Všetci sme šli k "prorubu", ktorý otec predtým vysekal v ľade, umyli sa a mama priniesla v kanvici vodu a za hrsť piesku z potoka aj domov. Bol to rituál očisty a zdravia rodiny,“ spomína rusínsky spisovateľ Vasiľ Choma, ktorý vyrástol v dedine Miková. Mnohí Rusíni, aj v mestách, istú podobu tohto zvyku ani dnes nestratili - pred večerou sa každý umyje len studenou vodou, hoci z vodovodu.
Samotnú večeru začínal pán domu zapálením sviečky a spoločnou modlitbou. Potom gazdiná vyznačila každému na čelo krížik z medu so slovami „Christos roždajetsja“.
Podľa rusínskej tradície sa na štedrovečernom stole má vystriedať deväť jedál. Od cesnaku s chlebom, soľou a medom, cez typické rusínske jedlá, ako sú hríbová „mačanka“, pôstna kapustnica, pirohy, studená slivková polievka „slivčanka“ a pečená ryba, až po bobaľky s makom a napečené koláče. Pre dospelých bola nachystaná aj pálenka.
„Po večeri otec na jednom mieste v izbe rozložil slamený snop ako symbol, že Ježiško sa narodil v Betleheme na slame. Deti si na slamu sadali, dávali tam vankúše a hrali sa, akože spia,“ pokračuje v spomienkach Vasiľ Choma. „Patrilo to k všeobecnej vrave, ktorá nastala po skončení večere, keď si každý našiel pod stromčekom aspoň drobný darček od Ježiška.„
Po večeri chodievajú v rusínskych dedinách aj dnes od domu k domu koledníci. Po Štedrej večeri idú všetci na polnočnú omšu. Rusíni nemajú prvý a druhý sviatok vianočný. Deň po Štedrom večeri však nazývajú „Ristvo“ („Roždestvo“) - Narodenie. Zrána idú na rannú bohoslužbu („utreňa“), večer na večernú („večerňa“). Ďalší deň sa to opakuje, vrátane svätej liturgie. Bohoslužby sa nesú v nábožných spevoch v staroslovienskom jazyku, ale s prvkami hovorovej rusínčiny.
Pravoslávni Rusíni slávia Vianoce, „Roždestvo Christovo“, slávnostným spôsobom tri dni.
- 1. deň: Roždestvo Christovo.
- 2. deň: Sobor presvjatoj Bohodrodici.
- 3. deň: Sv. prvomučeníka Štefana.
Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva.
Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia.
Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa, a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.
Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane.
Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes.
Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu. Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor” ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a evanjelikmi len občas.
V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov. Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári - ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 - keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali - stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém”, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie” prišlo v roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos.
Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.
Vo Veľkom týždni Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života. Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Veľký piatok utrpenia a smrti Pána a cez Bielu sobotu, vrcholí Veľkonočnou vigíliou a uzatvára sa vešperami Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Obrady Veľkého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969.
Posledná pôstna nedeľa, známa pod menom Kvetná nedeľa alebo Nedeľa utrpenia Pána, je prvým dňom Veľkého týždňa. Kvetná nedeľa nám pripomína rozhodnutie židovskej rady o Ježišovej smrti a kresťania si počas nej pripomínajú triumfálny vstup Ježiša Krista do Jeruzalema. V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka, tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy budúceho roku. Bahniatka si na posvätenie prinášajú aj ľudia, tie si potom nosia domov ako posvätenú vec a zakladajú ich za obrazy, zapichujú do trámov, dávajú do vázy a kedysi ich dávali aj do poľa či do maštale. Svätenie zelených ratolestí zaviedla cirkev ešte v 7. storočí.
Obrady Kvetnej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie - časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio - utrpenie) - opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti. Kvetnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie. Ono je vlastne vyvrcholením Veľkého týždňa. Začína sa omšou Večere Pána na Zelený štvrtok a končí sa vešperami Veľkonočnej nedele.
Kraslice - tradičný symbol Veľkej noci
Veľký týždeň - je slovenské pomenovanie obdobia známeho v liturgii ako Hebdomada sancta (Svätý týždeň). Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum - Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku. Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.
Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov. Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej chorých (Oleum infirmórum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom.
Vo štvrtok večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“. V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh dvanástim mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov.
Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.
Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.
Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.
Veľkonočný košík s tradičnými jedlami
Veľkonočná vigília - noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece - paškálu. Táto svieca je stredobodom veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec sa poprosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus.
Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky - bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu (ak niet krstencov, tak sa iba posvätí krstná voda a obnovia krstné sľuby), ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40-dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!). Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva. V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novopokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike.
Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Veľkonočný pondelok nie je prikázaným sviatkom. V tento deň si katolíci pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie - najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.
Veľkonočné zvyky - Kraslice | Domovina
Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (porov. tamtiež). Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.
Veľkonočné obdobie - obdobie veľkonočnej slávnosti - trvá 50 dní. Začína sa na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého (Turíce). Toto obdobie sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa”. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja.