Pôsobenie v moslimskej krajine prináša mnoho výziev a jedinečných skúseností. Pätnásť rokov pôsobil jeden misionár v Azerbajdžane, post-sovietskej krajine s veľmi malým počtom kresťanov. Tunajšia misia je v podstate dlhodobo vedená Slovákmi. Z pohľadu misionára to nie je krajina, kde človek príde s Dobrou zvesťou, národ ho privíta a zanechá svoj hriech. Je to úplne niečo iné.
Privítali ma, ale ako hosťa. Ísť na výlet do Kaukazu je obrovský zážitok. Ľudia vás radi pohostia, sú milí. Vysvetľujem si to tým, že po páde Sovietskeho zväzu mnohé kresťanské skupiny prišli do Azerbajdžanu dosť agresívnym spôsobom. Doslova využili občiansku vojnu a vojnu v Karabachu a aplikovali jednoduchú šablónu: práca s počítačom a angličtina. Angličtina sa učila čítaním Svätého písma. Miestni ľudia získali pocit, že bohatí ľudia zo Západu si chcú kúpiť chudobných a premyť im mozgy.
Odmietnutie zo strany miestnych
Takže to neprijatie nesúviselo primárne s ich islamskou identitou? Zdá sa mi, že nie. Mimochodom, ruský cár tu dal postaviť druhý najväčší pravoslávny chrám v celej ruskej ríši.
Nedávno ste na istej konferencii povedali veľmi silnú osobnú skúsenosť so svetom islamu. Povedali ste, že nič, čo je zo Západu, nemá v Azerbajdžane autoritu. Zhola nič. Morálne nemáme autoritu. Možno máme nejakú autoritu ako obchodníci, vedia, že máme peniaze a oni nie, preto nás v tej veci berú.
Ex-moslim VYSVETLUJE, ako zdieľať kresťanstvo s moslimom | Konverzia z islamu na kresťanstvo
V Sovietskom zväze sa na školách učilo, že kto nežije sexuálnym životom, tomu sa do krvi vylučujú isté hormóny a zblázni sa. V Azerbajdžane sa to učí dodnes. Dokonca aj na fakulte medicíny. Ak im teda niekto tvrdí, že žije v celibáte, a nie je blázon, tak im klame. Usúdil som, že tomu dokážem čeliť iba dlhodobou prítomnosťou a tým, že budem pred nimi úplne transparentný. Nechal som, aby videli do môjho života, úplne.
Transparentnosť a zásady
Ľudia v Azerbajdžane veria, že ak muž vstúpi do domu, kde je prítomná iba jedna žena, je to hriech. Preto som sa tomu vyhýbal. Ak prišla žena na faru, zaklopala, rozprávali sme sa iba vonku. Musel som mať zásady a dlhodobo ich zachovávať. To ich začalo presviedčať.
Poviem ešte jeden príklad. Začal som s miestnymi hrávať pingpong, hrávali sme aj s reprezentantmi. Keď ma po tréningu volali do baru, odmietol som, že nemám chuť si vypiť. Oni vravia, že tam budú aj dievčatá. Odpovedal som im, že veď viete, že som katolícky kňaz, že nemám ženu. Keď som ich odmietol, neverili mi, nepresvedčil som ich. Moslimský svet. Mnoho mladých sa nechalo osloviť a odišlo bojovať za Islamský štát.
Špecifiká Azerbajdžanu
Azerbajdžan je pritom iný ako moslimské spoločnosti v arabských krajinách. To je pravda, ale islam berú vážne, proroka Mohameda považujú za svojho. Obyvatelia Azerbajdžanu sú šiíti, ale sú turkickým národom. Stretnete sa tam s nápismi: Jeden národ, dve krajiny. Myslia tým Turecko, s Turkami sú si veľmi blízki najmä politicky.
V postsovietskych moslimských štátoch je snaha udržať pod kontrolou islam, pestovať ho ako štátne náboženstvo, ale nepripustiť zahraničné vplyvy, najmä zo Saudskej Arábie a Iránu. Je tam hlavný predstaviteľ islamu Allah Šukur Paša Zade. Bol ustanovený ešte za komunizmu, stále je vo funkcii. Štát mu pomáha. Keď napríklad iránski šiíti začali stavať mešitu, štátne orgány ju zbúrali. Môže sa naplno opierať o podporu štátu. Pripomínalo mi to našu totalitu.
Podobne je na tom aj Paša Zade. Všetky mešity riadi on, on je zamestnávateľ, rozhoduje o platoch. Áno. Ale aj z Čečenska, podporujú ho aj niektoré turecké skupiny. Keď mali tureckí moslimovia problémy s režimom, mnohí z nich utiekli do Azerbajdžanu. Turecký premiér dokonca vyzval prezidenta Azerbajdžanu, aby tých ľudí vyhostili späť do Turecka.
Štát teda menuje a chráni hlavného imáma, financuje stavbu mešít a búra tie, ktoré postavili zo zahraničných zdrojov, financuje platy. Financuje ešte napríklad moslimské školstvo.
"Očkovanie" proti kresťanstvu
Že boli pripravení. Mal som pocit, akoby boli už zaočkovaní. Vedeli, že keď ich osloví kresťanský misionár, čo im povie. Vedeli, čo im poviem o Ježišovi Kristovi, o Trojici a podobne. A nielen to, vedeli, čo si už o tom majú myslieť. (Smiech.) To bolo dosť ťažké.
Dlho sme sa o tom rozprávali a niečo sme, myslím si, dodnes nevyriešili. Problém je, že Trojica, ako je predstavená v Koráne, je niečo iné, ako ju definujeme my. Reagoval som teda tak, že som o týchto témach ani nezačínal hovoriť, vedel som, ako dopadnem. Chápu to tak, že Boh Otec fyzicky čakal a porodil syna. Snažil som sa vysvetliť, že Boh tak nefunguje.
Baltazár to vysvetľuje tak, že Otec, to je dar, ten, čo dáva. Všetko. Syn je ten, čo prijíma, nechce mať nič svoje. Ježiš nepoznal to, čo poznáme my v období puberty, keď sa búrime voči rodičom. Ježiš sa nechcel osamostatniť, nebúril sa proti Otcovi. Áno, a ešte tvrdenie, že Ježiš Kristus je Boží Syn.
Krsty a mystické sny
Boli sme napriek všetkému úspešní, počet katolíkov, ktorých sme krstili, bol dosť veľký - v porovnaní s inými moslimskými krajinami. V Azerbajdžane je skupina ľudí, ktorá príde a osloví nás. Obyčajne je na začiatku sen, sníva sa im o Ježišovi Kristovi alebo Panne Márii, niekedy je to zlomová životná udalosť a jasné presvedčenie, že majú hľadať niečo u nás, pretože vo svojom náboženstve to nájsť nevedeli. To sú naši veriaci. Nemyslím si, že medzi našimi veriacimi sú ľudia, ktorých sme presvedčili slovami a svedectvom my sami.
Tie sny, ktoré ste spomínali, sú priam mystický fenomén. Počuť o tom z viacerých, najmä moslimských krajín. Sny majú niečo spoločné, ale sú aj rozdiely. Či ide o znak Boží alebo o fantáziu, to spoznáme až po ovocí. Vedia to. Jedna pani, ktorá raz prišla a tiež mala sen, ukázala na kríž, ktorý som mal na stene a povedala mi: Ale Ježiš vyzerá inak!
Agresia a tolerancia
Zo strany štátnych zamestnancov nie, štát má politiku tolerancie, vedia, že keby pestovali nenávisť, prídu o plat. Horšie je to s tými neštátnymi, najmä z Čečenska, Iránu a Turecka. Tiež si hovoria, že sú misionári. Zažil som aj prejav agresie. Mali sme dlhé rozhovory, najskôr som nechápal, o čo ide. Potom som mu povedal, že svoju vieru som namáhavo získal, tak nech sa nehnevá, ale radšej stratím život ako svoju vieru. Zaujímavé bolo, že sa najskôr urazil, ale potom sme sa stali kamaráti a náboženské témy sme už neotvárali.
Prvé roky sme mali aj ťažkosti. Po návšteve Jána Pavla II. v Baku v roku 2002 sa to radikálne zmenilo. Nepoznám presné príčiny, ale Azerbajdžan vynakladá veľa peňazí na imidž. Možno vtedy pochopili, že je pre nich z imidžových dôvodov výhodné byť tolerantní ku katolíckej cirkvi. Ale po stránke byrokracie sa nezľahčilo nič. Prezident nám napríklad daroval pozemok na stavbu kostola. Kostol už stál, ale papiere ešte stále neboli v poriadku. Na každom úrade nám robili problémy. Štát nás tam chce a v rámci možností nás toleruje.
Prezident má rád fotografie, na ktorých je on a v pozadí je niekto z katolíckej cirkvi, najlepšie s červenou čiapkou, to je veľmi dôležité, ideálne aj pravoslávny biskup, šejch, nejaký protestant a predseda židovskej náboženskej obce.
Katolíci v Azerbajdžane
Koľko je v Azerbajdžane katolíkov? Boli tam nejakí Nemci a Poliaci, ale keď sa otvorili hranice, tak veľa z nich odišlo. Prevádzkujete tam školu. Veľmi často nám na dvere fary klopali ľudia s prosbou o pomoc. Keď sme sa pýtali, prečo si myslia, že by sme im mohli pomôcť, mali jednoznačnú odpoveď.
Keďže sme mali málo evanjelizačných aktivít a veľkú potrebu niečo urobiť, rozmýšľali sme, kam svoju činnosť nasmerovať. Potom sme sa zamerali na školstvo a podarilo sa nám otvoriť doučovacie kurzy. Aj azerbajdžanské úrady pochopili, že my tam nebudeme len tak vysedávať, musia nám niečo schváliť. V Azerbajdžane je povinná školská dochádzka, ale chodiť do školy neznamená, že človek bude mať vzdelanie. Štátne školy sú nekvalitné, a ak chce niekto viac, musí deťom platiť súkromné doučovanie. Naše stredisko je jediné, ktoré to nerobí ako biznis, ale ako pomoc. Ešte bolo jedno moslimské centrum, ale po čistkách bolo zatvorené.
Učitelia sú miestni ľudia? Áno, väčšinou sú to učitelia, ktorí učia aj na štátnych školách, alebo vysokoškoláci, ktorí si tak privyrábajú. Nemali ste problém nájsť vyučujúcich, keďže vedeli, že idú robiť pre katolíkov?
Mali by sme veľký problém, keby nám nepomohol Pán Boh. Sám som chodil na jednu vysokú školu na prednášky o Dostojevskom. Neskôr sa mi prihovorilo jedno dievča z kurzu, zaujímala sa o to, čo robím. O štyri roky neskôr, práve v čase, keď sme uvažovali o otvorení kurzov, mi zavolala. Povedal som jej, že hľadáme učiteľov a ona ich zohnala. Všetkým jasne povedala, že katolícka cirkev otvára stredisko a chce pomôcť našim deťom. A keď im nepomôžeme my, tak sa k nim zapíšu zlí učitelia, ktorí budú od nich ťahať peniaze a nebudú dobre učiť. Inak by sa to skončilo podobne, ako som to videl v iných organizáciách.
| Zdroj financovania | Podiel |
|---|---|
| Príspevky rodičov | 70% |
| Sponzori (vrátane miestnych) | 30% |
Na prvý rok sme mali peniaze od Američanov, potom sme dostali dobrý projekt na tri roky z Rakúska. Potom sme si mysleli, že budeme musieť skončiť, ale už sme mali takú klientelu, že keď sme ľuďom povedali, že už nemáme peniaze, tak nás rodičia prosili, aby sme skúsili nejako pokračovať. Teraz je to tak, že sedemdesiat percent sa financuje z príspevkov rodičov. Máme štvrtinové ceny oproti iným kurzom. Tridsať percent je od sponzorov, dokonca aj miestnych. Máme aj slovenských sponzorov? Máme, prostredníctvom adopcie na diaľku. Ľudia si môžu adoptovať nejaké dieťa a prispievať mu na vzdelanie.
Tie deti, ktoré k vám chodia do školy, vedia, že ste pre ne nábožensky neprijateľní. Prvé roky to bolo tak, že deti prišli na vyučovanie, a keď sa skončilo, tak ušli domov. Presnejšie, keďže tam dieťa nemôže chodiť samo po ulici, tak prišli rodičia alebo starší súrodenci a hneď ako sme skončili, tak ich chytili za ruku a brali preč. Nebola žiadna komunikácia medzi nami a nimi. Ani cez prestávky, ani po škole. Saleziáni, to je v našich predstavách futbal. Keď ste im ponúkli, aby si išli zahrať futbal, čo povedali?
Nebola ani možnosť im to ponúknuť, pretože po vyučovaní ušli. Skúšal som to ešte predtým, ako sme otvorili kurzy, ale keď som sa pridal k nejakej skupinke, tak tam bol hneď policajt a pýtal sa, čo od nich chcem. Jedna novinárka poľsko-ruského pôvodu, ktorej mama chodila ku nám do kostola, mi potom poradila, že má skupinu, kde by som mohol tráviť voľný čas. Išlo o jedného pána, ktorý pracoval s utečencami, a súhlasil, že môžem prichádzať na jeho aktivity. Neprekážalo mu to, povedal mi, že sú aj horší ako ja.
Nadviazanie kontaktu s deťmi
Nakoniec sa vám podarilo nadviazať s tými deťmi kontakt? Áno. Zaujímavé je, že sa to podarilo práve preto, že sa nám skončila finančná pomoc zo Západu. Keď sme začali pýtať peniaze potrebné na chod organizácie od miestnych ľudí. Áno. V rámci areálu je ihrisko a každú prestávku sú deti na ňom. Už aj rodičia nás žiadajú o voľnočasové aktivity pre deti. Polovička aktivít v našom stredisku sú dnes voľnočasové aktivity. Za tých dvanásť rokov prešlo naším strediskom nejakých tri-štyritisíc ľudí. Minulý rok z nich jedno dievča ako prvé prijalo krst.
Máme skupinu animátorov, ktorá nám dobrovoľnícky pomáha v letných táboroch. Sú medzi nimi moslimovia aj ateisti. Rozumieme tomu správne, že s deťmi vo svojom stredisku stále nehovoríte o náboženstve? Nie. Ani slovo. Sme kontrolovaní. Ani počas voľnočasových aktivít niekde vonku? Nie, ani tam.
V Azerbajdžane platí zákon, podľa ktorého náboženská propaganda, ako to oni nazývajú, sa môže konať iba v priestoroch, ktoré sú na to štátom schválené. Pomocou tohto zákona vlastne bojujú proti radikálnym islamistickým skupinám. Na nás ho až tak striktne neaplikujú. Keby chceli, mohli by byť prísnejší. Ale aj tak nás kontrolujú. Je to zvláštna misia. Veľa vecí, ktoré si bežne spájame s misionárskou prácou, nemôžete robiť a konvertiti prichádzajú vďaka mystickým snom.
Naši spolubratia saleziáni pracujúci v Japonsku vraveli: Ježíš poslal apoštolov loviť ľudí sieťou, my tu lovíme s udicou. V Azerbajdžane sme to museli posunúť ešte ďalej. Prvoradé je vytvoriť dôveru na ľudskej úrovni, čo vyžaduje čas a osobné nasadenie. Až potom je svedectvo o Ježišovi. Nie je to práca s masami, nie je to o rýchlom úspechu.
Neviem. Saleziánska misia v Azerbajdžane je tak trochu slovenský podnik. Ako to vzniklo? Po páde Sovietskeho zväzu chcela komunita Poliakov, ktorí tu žili, obnoviť svoj náboženský život. Napísali list do Londýna, aby im poslali nejakých katolíkov. V ich predstave bol Londýn centrom katolicizmu. (Smiech.) Biskup z Londýna poslal túto žiadosť do Ríma a odtiaľ to poslali do Tbilisi, kde bol biskup, pod ktorého spadal aj Azerbajdžan.
Bol tam dva roky, dal dokopy nejakú skupinu, ale bolo mu tam veľmi ťažko. Biskup z Tbilisi sa teda opäť obrátil na Rím, kde bol vtedy prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Tomko. Ten sa obrátil na saleziánov, pretože mal skúsenosť, že sú v moslimských krajinách úspešní. Šéf saleziánov mu však povedal, že tam nemá koho poslať. Ale odporučil mu, aby ako Slovák išiel žiadať do Bratislavy, že tam mu nikto nedokáže odmietnuť.
Náboženská obec sa zväčšila, máme miestne krsty, bol postavený kostol, prišli ďalšie rehoľné skupiny, teraz bol za diakona vysvätený miestny človek. Napriek tomu, že v tejto kultúre je nepredstaviteľné nemať ženu.
Povedali ste, že ste mali ťažkú cestu k viere. Čo ste tým mysleli? Som z kresťanskej rodiny, ale v určitej etape života som sa začal pýtať, či vôbec Boh existuje. Nakoniec som kvôli viere v Ježiša radikálne zmenil svoj život. Je to niečo, čo som nezískal lacno.