Modlitba ako bolo na počiatku: Význam a hlbší pohľad

Modlitba je základným pilierom kresťanskej viery, prostredníctvom ktorej veriaci komunikujú s Bohom. V tomto článku sa zameriame na hlbší význam modlitby a jej interpretáciu, najmä s dôrazom na slová „ako bolo na počiatku“.

Význam modlitby Otčenáš

Prišli sme na koniec modlitby Otčenáš. Na jej konci nám Ježiš do úst ešte vloží slovíčko amen. V našom chápaní to predstavuje akúsi bodku za modlitbou. Ak sa modlíme na verejnosti, ostatní podľa nášho amen vedia, že sme svoju modlitbu skončili.

Pôvod má v hebrejskom slove, ktoré znamená potvrdiť pravdivosť niečoho vo význame: Áno, tak je. Stretneme sa s ním už v Starej zmluve, keď Izrael na Božie ustanovenia odpovedá svojím amen (Dt 27:15-26). V evanjeliách ho počujeme výlučne z Ježišových úst, zo žiadnych iných. Na zdôraznenie pravdivosti svojich slov používa formulu: Amen, hovorím vám (Mt 5:26; Mt 6:2). To znamená: Pravdu vám hovorím. Tak je, platí to, čo vám ja hovorím.

Keď na konci modlitby Otčenáš povieme svoje Amen, hovoríme: Nech sa tak stane. Vyjadrujeme tým svoju vieru v to, za čo prosíme. V knihe Zjavenia sa Ježiš sám predstavuje ako Amen, verný a pravdivý svedok (Zj 3:14). Za amen na konci modlitby Otčenáš tak môžeme dosadiť jeho meno. Je to modlitba, ktorá je Ním podpísaná, ktorá nesie jeho meno, meno svojho autora. A tam, kde stojí jeho meno, si môžeme byť úplne istí pravdivosťou všetkého, čo hovorí i čo sľubuje.

Naším amen na konci tejto modlitby sa tak odvolávame na toho, ktorý je Amen, verný a pravdivý svedok. Ako by náš Otec v nebesiach nevypočul prosby svojich detí, podpísané menom jeho milovaného Syna?! Veď preto sa modlíme v jeho mene, lebo sa odvolávame na jeho zásluhy.

Sláva Otcu a význam "ako bolo na počiatku"

Modlitba Chvála Bohu sa tiež nazýva Chváloslovie. Je jedna z foriem doxológie - velebenia výsostnej Božej moci. V našom prostredí (grécko-slovanskom) sa spomenutej modlitbe hovorí malé slávoslovie. Je starobylá, stručná a vystihuje najzákladnejšiu pravdu kresťanskej viery - Božiu trojjedinosť.

Tieto skutočnosti ju priam predurčili rozšíriť sa vo všetkých kresťanských tradíciách i obradoch, hoci s malými textovými špecifikami. Osobitosťou jej znenia v rímskom obrade je vsuvka „ako bolo na počiatku“, ktorá sa do malého slávoslovia dostala ešte v staroveku. Hoci jestvuje niekoľko interpretácií uvedeného dodatku, zaiste najpravdepodobnejšia je tá, podľa ktorej ide o narážku na počiatok ľudstva, keď Adam a Eva žili v raji, v dokonalej harmónii s Bohom, prírodou a medzi sebou.

V starozákonnej knihe Múdrosť Sirachova sa nachádzajú slová, ktoré tento výklad pekne podporujú: „Na počiatku stvoril Boh človeka“ (15, 14a).

Je tu vidno, že iné cirkvi majú správnejšie znenie. Ako bolo sa vzťahuje na Božiu slávu. To jest, aby bola neustále prejavovaná taká slávu Bohu, aká sa prejavovala na počiatku, a aby to trvalo neustále. Aj keď nie príliš rozumiem, aká sláva bola prejavovaná na počiatku. V gréckokatolíckej cirkvi sa vôbec neodvolávajú na minulosť.

Rôzne znenia modlitby Sláva Otcu v cirkvách:

Osobná skúsenosť a sila modlitby

Modlitba, ktorou my katolíci, resp. aj iní kresťania, zvolávame mocným hlasom a s úprimným srdcom nášmu trojjedinému Bohu na slávu, chválu a úctu a prosíme Ho, nech tá všetka krása, pokoj, dobro a milosť raja je aj v našich dňoch a nech nikdy nekončí? Áno? Podľa mňa, aj na základe osobnej skúsenosti si myslím, že väčšina z nás často vyslovuje slová tejto modlitby, no s jej obsahom, a teda ani silou, sa žiaľ, nestretne.

Slovo sláva vyjadruje predovšetkým radosť a vzrušenie, ale aj to, že sme na niekoho, či niečo hrdí a pyšní. Je to slovo vyjadrujúce uznanie niekomu, kto je na vrchole a oproti iným vyniká. Je to slovo, ktoré vyslovíme, keď chceme niekoho pochváliť, oceniť, alebo mu aj poďakovať. V dnešnej dobe ho často používame pri excelentných športových, hudobných, či divadelných výkonoch.

Komu takto zvolávame v tejto modlitbe sláva? Bohu v osobe Otca, Bohu v osobe Syna - Ježiša a Bohu v osobe Ducha Svätého. Niekto trojjedinosť Boha približuje na obraze vody v jej troch skupenstvách (voda kvapalina, ľad a para, pričom stále zostáva tá istá H2O). Iný zase na jablku, ktoré obsahuje šupku, dužinu i jadierka, a stále ide o to isté jablko. Niekto Otca predstavuje predovšetkým ako stvoriteľa, Ježiša ako vykupiteľa a Ducha Svätého ako oživovateľa, či posvätiteľa.

Osoba Boha Otca je v podstate celkom uchopiteľná, i postava Syna - Ježiša. Ježiš dokonca povedal: „Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30). Tiež Ježiš pri jeho zajatí v Getsemanskej záhrade vyslovil: „Ja som!“ (Jn 18,6). Teda označil sa menom Otca. Pričom následne došlo k zvláštnej situácii, nakoľko vojaci a sluhovia z nejakého dôvodu cúvli a popadali pred ním na zem. Chlapi plne vyzbrojení a pripravení na možný aktívny odpor Ježišových učeníkov určite necúvli a nepopadali na zem len tak, ale boli vystavení nejakej veľkej sile. Možno práve toto dodalo odvahu Petrovi, keď odťal jednému sluhovi mečom ucho, ale Ježiš ho napomenul, že nech meč odloží a ucho zranenému uzdravil.

Osoba Ducha Svätého je už na pochopenie komplikovanejšia, ale o Duchu Svätom počúvame, že je to osoba zosobnenej lásky medzi Otcom a Synom, ktorá dotvára harmonický a láskyplný vzťah vnútri Svätej Trojice: „...lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani Božie veci nepozná nikto, len Boží Duch.“ (1Kor 2,10-11).

Najlepšie však môžeme všetky tri Božské osoby spoznať v rámci našich rozumových schopností skrz čítanie Biblie. Nie všetko však musíme, či dokážeme dokonale pochopiť, a platí to aj pri tajomstve Svätej Trojice. Sv. Pavol vo svojom liste napísal: „Poznanie však vedie k namyslenosti, kým láska buduje.“ (1Kor 8,1). Teda zvolaním sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému vyjadrujeme, resp. by sme mali vyjadrovať v podstate našu radosť z Boha, že On je tým, na koho sme hrdí a pyšní. Vyjadrujeme mu takto našu chválu i vďaku. A kde je chvála, tam prichádza aj sám Boh: „Ty, Svätý, tróniš nad chválami Izraela.“ (Ž 22,4).

Je to v podstate tiež zostručnená podstata knihy Žalmov, ktoré nás učia chváliť Boha a modliť sa k nemu: „Ty však, Hospodin, si môj štít, si moja sláva; pozdvihuješ mi hlavu.“ (Ž 3,4). „Vyvýš sa, Bože, nad nebesia, tvoja sláva nech je nad celou zemou!“ (Ž 57,6). „Nech je zvelebené jeho slávne meno naveky a nech jeho sláva naplní celú zem! Amen, amen.“ (Ž 72,19). „Moje srdce je pripravené, Bože, spievať ti a hrať, veď ty si moja sláva.“ (Ž 108,2).

Prosba o prežívanie raja

Po oslave Boha nastupuje prosba. Prosba o prežívanie i budúcnosť raja. Prosba o ten vzťah, ktorý sme ľudia mali s Bohom na počiatku, kým sme sa nedopustili konania proti hraniciam, ktoré nám Boh dal pre naše dobro. Jedenie ovocia zo stromu poznania dobra a zla ako obraz. „Hospodin, Boh, prikázal človekovi: ‚Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš.‘“ (Gn 2,16-17).

Možno niečo na spôsob rodičov, ktorí svoje malé dieťa dôrazne upozornia, aby neliezlo na skriňu, lebo môže spadnúť a ublížiť si. A dieťa niekedy predsa lezie, a niekedy aj spadne a ublíži si. Dieťaťu rodič bolesť nespôsobil. Následok - bolesť bola spôsobená príčinou - pádom zo skrine, ktorej sa dalo predísť poslúchnutím rodičov a nelezením na skriňu.

Jedna vec je však istá. V raji bolo super. „Boh videl, že všetko, čo utvoril, bolo veľmi dobré.“ (Gn 1,31). Adam po stvorení Evy v podstate zvolal, že wau, to je kosť: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela!“. A ľudia bez problémov počuli hlas Boha: „...ktorý sa prechádzal po záhrade za popoludňajšieho vánku,...“ (Gn 3,8). Predstavme si tu krásu raja. Pomôžme si svojimi spomienkami na krásu našich výletov do prírody, či zábermi z filmov, ktoré zachytávajú skvosty prírody. Predstavme si tu harmóniu na počiatku. Harmóniu vzťahu človeka s Bohom, harmóniu raja, kedy všetky veci fungovali tak, ako mali. A potom to všetko padlo.

Evanjelista sv. Ján vysvetľuje tieto pravdy krásnym a hlbokým teologickým hymnom: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ (Jn 1,1). ľudstvo odklonilo od svojho Stvoriteľa a stratilo spoločenstvo s ním. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Jn 1, 1-5.

Modlitba Otčenáš - Tajomstvá a poklady

Modlitba Otčenáš je jednou z najznámejších a najrozšírenejších modlitieb v kresťanstve. Veľmi známa a jednoduchá modlitba, ktorá v sebe skrýva množstvo tajomstiev a pokladov pre život človeka. Rozumieme však obsahu a forme tejto modlitby?

Modlitba Pána je najdokonalejšou modlitbou, syntézou celého evanjelia a je v najvyššom stupni modlitba Cirkvi. V liturgickej praxi sa k Modlitbe Pána veľmi skoro začala pridávať doxológia. Jedinečnosť modlitby Otče náš je aj v tom, že sa vyhýba individualizmu, chýba v nej slovíčko JA, ktoré je tak typické pre naše modlitby. Ježiš Kristus nás učí modliť sa, majúc na perách predovšetkým slovíčko TY, pretože kresťanská modlitba je dialógom. A v dialógu s Bohom by nemal byť priestor na individualizmus.

Modlitba Otče náš začína oslavou Otca, pričom je nám daná možnosť vstúpiť do tejto oslavy tým, že Boha oslovujeme slovíčkom Otec. Túto možnosť nám zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Nebo v mnohých z nás vyvoláva pocit diaľky, veľkej vzdialenosti. Moc pozemského otca je obmedzená, ale moc nebeského Otca nie je ohraničená, lebo je všemohúci. Nie je obmedzená časove, ani priestorovo, lebo Boh je večný, všadeprítomný.

Ježiš Kristus síce prišiel na tento svet, ale aj napriek tomu je svet stále poznačený hriechom: vládne neláska, sebectvo, egoizmus, t.j. veľa ľudí žije s uzavretým srdcom. Božia vôľa je spojená s nekonečnou Božou múdrosťou a láskou. Vo všeobecnosti modlitba Otče náš zapaľuje v nás tú istú Ježišovu lásku k Otcovej vôli. Táto prosba je prejavom našej viery, že Boh môže a chce premeniť realitu víťazstvom dobra nad zlom aj v našich životoch.

Chlieb náš každodenný označuje pozemský pokrm, potrebný všetkým k udržaniu života, ale zároveň naznačuje aj chlieb života, ktorým je Božie slovo a Kristovo Telo - Eucharistia. Získavame ho ako nevyhnutný a najpodstatnejší pokrm Nebeskej hostiny, ktorej predkrmom je Eucharistia, ktorá jediná je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.

Veľmi dôležitý je aj aspekt Chlieb náš: neprosíme v modlitbe o chlieb môj, ale o náš chlieb. Prosíme teda o chlieb nielen pre seba, ale aj pre celú Cirkev. Slová Daj nám dnes naznačujú, že zajtra budeme musieť prosiť znovu. Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. V tejto prosbe prosíme Boha o milosrdenstvo nad našimi hriechmi. Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako On miluje nás. Stačí ak sa postavíme pred kríž a hneď vidíme ten nepomer lásky. Človek nestojí pred Bohom ako rovnocenný partner, ale ako dlžník, ktorý nemôže zaplatiť.

Sväté písmo hovorí, že nemôže mať lásku k Bohu ten, kto ju nemá k blížnemu (porov. Vari nás Boh pokúša? Niektorí biblisti zdôrazňujú, že preklad by mal skôr vyzerať takto: „Nedovoľ nám podľahnúť…“ Presne v duchu slov svätého Jakuba: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.

V tejto prosbe prosíme Boha, aby nás chránil pred pádom do hriechu a vyzbrojil nás bdelosťou a vytrvalosťou až do konca. Tak ako všetci vieme, čo je zlo, tak všetci vieme, čo je pokušenie. Každý z nás už v svojom živote zažil silu pokúšania. Táto prosba je zároveň vyjadrením našej nádeje, že aj v týchto pokúšaniach môžeme počítať s Božou pomocou.

Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: On to totiž pozná oveľa lepšie ako my. Pre nás je síce Boh tajomný, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach (porov. Ž 139, 1-4).

„Je treba mať odvahu modliť sa modlitbu Otče náš, pretože ňou voláme na Niekoho, pričom skutočne veríme, že Boh je Otec, ktorý nás sprevádza, odpúšťa nám, dáva nám chlieb, všíma si všetko, o čo prosíme a oblieka nás krajšie ako poľné kvety. (pápež František)

V Lukášovom evanjeliu nachádzame prosbu vyjadrenú jedným z jeho učeníkov, aby ich Ježiš sám naučil modliť sa. Hovorí takto: «Pane, nauč nás modliť sa» (11,1). Videli ho, ako sa modlí. Prvou časťou tejto náuky je práve Otčenáš. Modlite sa takto: „Otče, ktorý si na nebesiach“. „Otče“ - je tak krásne vysloviť toto slovo. Čisto s týmto slovom môžeme tráviť čas v modlitbe: „Otče“. A cítiť, že máme otca - nie mocnára, ani otčima. Nie, máme otca.

V tejto náuke, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom, je zaujímavé pristaviť sa pri niektorých ponaučeniach, ktoré obkolesujú text modlitby. Aby nám dodal dôveru, Ježiš vysvetľuje určité veci. A tieto zdôrazňujú postoje veriaceho, ktorý sa modlí. Čo hovorí Ježiš tomu, kto klope na dvere a prebudí priateľa?: «Hovorím vám,» - vysvetľuje Ježiš - «aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje» (Lk 11,9). Týmto nás chce naučiť modliť sa a v modlitbe naliehať.

Týmito slovami Ježiš dáva pochopiť, že Boh vždy odpovedá, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Prečo? Zaiste, tieto tvrdenia nás uvádzajú do krízy, pretože mnohé naše modlitby, ako sa zdá, neprinášajú žiaden výsledok. Koľkokrát sme prosili a nedostali - všetci s tým máme skúsenosť - koľkokrát sme klopali a našli zatvorené dvere? Ježiš nám v týchto momentoch odporúča naliehať a nevzdávať sa. Modlitba vždy premieňa skutočnosť, vždy. Ak sa nemenia veci okolo nás, aspoň sa meníme my, mení sa naše srdce. Môžeme si byť istí, že Boh odpovie. Jediná neistota sa týka času, ale nepochybujme, že on odpovie. Možno budeme musieť naliehať po celý život, no on odpovie. Sľúbil nám to: on nie je ako otec, ktorý dá hada namiesto ryby. Nič nie je istejšie: túžba po šťastí, ktorú všetci nosíme v srdci, sa jedného dňa naplní.

Ježiš hovorí: «A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?» (Lk 18,7). Áno, vykoná spravodlivosť, vypočuje nás. Aký to len bude deň slávy a zmŕtvychvstania! Modliť sa. Modlitba mení skutočnosť, nezabudnime na to. Buď zmení skutočnosti, alebo zmení naše srdce, no vždy mení, niečo premieňa. Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom. Je to ako pozorovať každú čiastočku tvorstva, ako sa hýbe v dejinách, čoho dôvod neraz nedokážeme zachytiť. Avšak je v pohybe, je na pochode. A v cieli každej cesty - čo je v cieli našej cesty? V cieli modlitby, v cieli času, počas ktorého sa modlíme, v cieli života, čo je tam? Je tam Otec, ktorý očakáva všetko a všetkých s rukami roztvorenými dokorán.

tags: #modlitba #ako #bolo #na #pociatku