Veľkým príkladom, ktorý zakúšal veľké tajomstvo Eucharistie a nachádzal v nej pokrm na svojej ceste k dokonalosti, je blahoslavený biskup-mučeník Pavel Gojdič. Jeho vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi bola neustále posilňovaná adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou.
Už z bohosloveckých štúdií v Prešove a Budapešti vieme, že jeho Najvyšším učiteľom bol Eucharistický Kristus, u ktorého čerpal múdrosť a silu do ďalšieho života. Táto črta zostala charakteristickou preňho na celý život.
Eucharistická úcta v živote blahoslaveného Pavla Gojdiča
Eucharistická úcta sa v katolíckej Cirkvi začala intenzívnejšie šíriť od 13. storočia a je svedectvom ďalšieho prehlbovania chápania a úcty k Eucharistii. Eucharistická úcta a adorácia slúži na lepšie uvedomenie si toho, koho vlastne prijímame, na zväčšenie úžitku z prijímania, teda na naše väčšie posväcovanie. Sv. Ján Pavol II. v závere svojej encykliky Ecclesia de Eucharistia (2003) pripomína, že „pred našimi očami stoja príklady svätých, ktorí v Eucharistii našli pokrm na ich ceste k dokonalosti.“
V roku 1912, keď bol katechétom na meštianskej škole, založil pre posilnenie duchovného života tzv. „Eucharističeskoje obščestvo“, v ktorom žiaci pracovali podľa vopred stanoveného programu, viedli duchovný život, čo nebolo v tejto dobe na nijakej škole.
Na začiatku svojho rehoľného života, ktorý začal v kláštore v Mukačeve, jeho prvé kroky smerovali do kaplnky, kde sa pred Eucharistickým Kristom takto vrúcne modlil: „Prichádzam k Tebe, Spasiteľu, aby som dobre a dokonale poznal Tvoju tvár a stal sa podobný Tebe. Pomôž mi, Matka Božia a denne ma veď k svojmu Synovi a môjmu Spasiteľovi.“ Jeho srdce sa vtedy zaradovalo, že sa splnila jeho túžba, keď mohol pred Eucharistickým Kristom vyriecť: „Bože, som celý Tvoj! My sme už spolu jedno.“ Táto úcta ho sprevádzala po celý život.
Istý kňaz si spomína na biskupa Pavla, ktorý sa zúčastnil pohrebných obradov v nitrianskej katedrále arcibiskupa Karola Kmeťku v roku 1948 takto: „Biskup Gojdič po príchode na svoje miesto do chrámu uprel svoj zrak na bohostánok a nič ho od neho neodtrhlo.“
Dlhoročný správca biskupskej rezidencie Pavel Vladyka (1933 - 1945) vydal pekné svedectvo o jeho dennom poriadku: „Každý deň, v pracovný alebo sviatočný, vstával ráno o piatej hodine. Nasledovalo rozjímanie, príprava a slúženie svätej liturgie v biskupskej kaplnke… O dvanástej hodine bol obed a po ňom návšteva Najsvätejšej Eucharistie. Nábožnosť bola vždy výraznou črtou jeho osobnosti, o čom svedčí aj to, že neprešiel popri chráme bez toho, aby nenavštívil Ježiša v Eucharistii.“
Ďalšie krásne svedectvo o jeho úcte k Eucharistii bolo vydané pri príležitosti jeho šesťdesiatín v roku 1948: „Sme vďační, že máme takého biskupa. Zbožnosť je najkrajšou ozdobou jeho života. Jeho vlastným domovom, kde sa najviac zdržuje a kde ho najčastejšie nachádzame, je kľačadlo pred bohostánkom jeho kaplnky… Je mužom-biskupom Eucharistie. Jeho najväčšou starosťou je priviesť veriacich k bohostánku.“
Eucharistický rok a pastierske listy
Ako starostlivý pastier si bol dobre vedomý, že pre povznesenie duchovného života eparchie je potrebné rozvinúť úctu k Eucharistii. Vo všetkých farnostiach preto zaviedol poklonu k Najsvätejšej Eucharistii. Jeho najväčšou túžbou bolo zaviesť nepretržitú adoráciu Eucharistického Krista v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove.
Podobne v pastierskom liste zo dňa 29. februára 1932 adresovaný všetkým kňazom Prešovskej eparchie, píše: „Ak na krídlach našej fantázie preletíme celý svet a nazrieme do všetkých chrámov, v ktorých prebýva Eucharistický Ježiš - nie v jednom chráme by sme ho našli smutného, opusteného, bez modliacich sa k nemu; neporiadok, prach a pavučina sú jeho priateľmi; ba aj sám kňaz, jeho priateľ, zabudol na neho. V našich chrámoch nech Ježiš nebude nikdy smutný, nech sa necíti opustený, ale nech ho tam obklopujú naše teplé, milujúce srdcia; nech neprejde ani deň, aby každý kňaz nenavštívil cez deň - okrem svätej liturgie - v Najsvätejšej Eucharistii medzi nami prebývajúceho Ježiša. K tomu učme a priťahujme aj našich veriacich.“
V roku 1932 vydal ďalší pastiersky list, v ktorom vyzval kňazov a veriacich, aby konaním eucharistických pobožností odprosovali Boha za hriechy sveta a vyprosovali si jeho požehnanie.
Vyvrcholením snáh biskupa Pavla Gojdiča, OSBM, o rozvíjanie úcty k Najsvätejšej Eucharistii bolo vyhlásenie Eucharistického roku v celej Prešovskej eparchii. Eucharistický rok bol slávnostne ukončený v Prešove 18. júna 1944 Eucharistickým dňom za hojnej účasti duchovenstva a veriacich celej eparchie. Vyvrcholením bola procesia s Najsvätejšou Eucharistiou. Táto nebývalá slávnosť sa skončila vrúcnou kázňou biskupa Pavla a požehnaním ľudu Najsvätejšou Eucharistiou.
Z Apoštolskej nunciatúry v Bratislave prišiel na adresu biskupa Pavla pochvalný list s vyjadrením, že Svätý Otec mal z uskutočneného Eucharistického roku radosť a biskupovi, ako aj všetkým, ktorí sa podieľali na jeho uskutočnení, poslal svoje apoštolské požehnanie.
Pri tejto príležitosti biskup Pavel vydal nariadenie, v ktorom, podobne ako v predchádzajúcich, opäť pripomínal duchovenstvu, aby nikdy nezabúdalo, že jeho jediným útočiskom vo všetkých životných ťažkostiach je svätostánok. V pastierskom liste zo dňa 15. februára 1944, ktorý biskup Pavel vydal v priebehu Eucharistického roka, k tejto úcte vyzýva ešte intenzívnejšie.
Úcta k Eucharistii vo väzení
Eucharistia bola biskupovi Pavlovi silou aj počas jeho ťažkého a dlhoročného väzenia. Aj vo väzení, pokiaľ to bolo možné, cítil túto veľkú premenu, ktorá sa konala hoci aj na ošúchanej väzenskej lyžici. Aj v ten posledný deň svojho života - 17. júla 1960 - „sa tajne zúčastnil na svätej liturgii, ktorú v kúte izby odslúžil pacient kňaz, ležiaci na izbe s biskupom“.
Všetci sme preto pozvaní, aby sme znova prežili skúsenosť dvoch emauzských učeníkov, aby sa nám otvorili oči a spoznali ho (Lk 24,31) - Ježiša, tajomne ukrytého v Najsvätejšej Eucharistii. Blahoslavený biskup-mučeník Peter Pavel Gojdič je nám v tom veľkým príkladom. Prosme ho o príhovor, aby sme krok za krokom uskutočňovali lásku a úctu k Eucharistickému Kristovi, ktorú nám ukázal on - v živote i smrti - v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!“
Život a tragický koniec Ida Rapaičová: rodina potvrdzuje smutnú správu a rozplače sa.
Ďalšou, nemenej výraznou črtou jeho duchovného života, bola veľká úcta k Božskému Srdcu. Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr to každé ráno potvrdzoval slovami: „Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!“
Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. blahorečený.
tags: #modlitba #blahoslaveneho #pavla #vo #vazeni