Sviatosť krstu je základom celého kresťanského života. Je prvou zo siedmich sviatostí a v určitom slova zmysle aj najdôležitejšia, lebo bez nej nie je možné prijať ďalšie sviatosti. Krstom sme oslobodení od hriechu, znovuzrodení ako Božie deti a dedičmi Božieho kráľovstva. Stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a ako kresťania - katolíci dostávame účasť na jej poslaní.
Čo pre kresťana katolíka vlastne sviatosť krstu znamená? Odpovedá prof. Miloš Lichner, katolícky teológ, kňaz: ,,Všetky sviatosti sú viditeľné úkony, ktoré ustanovil Kristus, aby nám nimi udeľoval neviditeľnú Božiu milosť. Krst je vstupnou bránou do Cirkvi, ktorá robí z človeka člena Kristovho Tajomného tela.
Krst a jeho význam
Krst je sviatosťou očisťujúceho a posväcujúceho znovuzrodenia v duchu a milosti Ježiša Krista. Právne je to sviatostný akt začlenenia človeka do Cirkvi, v ktorej spásonosný Ježišov život už našiel svoju neporušiteľnú, sviatostne telesnú prítomnosť vo svete ako nový a súčasne najpôvodnejší počiatok ľudstva, ktoré sa previnilo v Adamovi.
Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. Človek sa začlení do spoločenstva Cirkvi. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom. U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. Prijať sviatosť krstu môže každý nepokrstený človek.
Podstatou je zasvätenie, ktoré vteľuje veriaceho do Krista a Cirkvi, vtláča nezmazateľný znak, vtlačený Kristom, ktorý ho uvádza ako člena a disponuje ho prijať milosť. Tiež sa v ňom píše: „Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy.
,,Pánova pečať je pečať, ktorou nás označil Duch Svätý ,na deň vykúpenia‘ (Ef 4, 30). Krst je pečať večného života“ (KKC, 1274). Táto pečať sa nedá odstrániť a krst nemožno zmyť. Najznámejšou osobou v dejinách, ktorá sa demonštratívne chcela zbaviť pečate krstu, bol cisár Julián Apostata (332 - 363). Podľa tradície sa dal v pohanskom chráme obmyť krvou obetovaného býka.
Formálny úkon odpadnutia od Katolíckej cirkvi
Využijeme dokument, ktorý 25. V nej čítame: „Krstom sa človek včleňuje do Kristovej cirkvi, ktorá pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním, a stáva sa v Cirkvi nositeľom povinností a práv (porov. CIC, kán. 96, 204; CCEO, kán. Osobe, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, prináleží plné vykonávanie jej práv.
V inštrukcii sa ďalej píše: „Formálny úkon odpadnutia od Katolíckej cirkvi, ktorý je v súlade s kánonickým právom úkonom apostázie, herézy alebo schizmy, prináša so sebou dôsledky: vylúčenie z prijímania sviatostí (porov. CIC, kán. 1331, 915; CCEO, kán. 1431, 1434), odmietnutie cirkevného pohrebu, ak pred smrťou osoba neprejavila nejaké znaky pokánia (porov. CIC, kán. 1184; CCEO, kán. 877), nemožnosť prijatia úlohy krstného alebo birmovného rodiča (porov. CIC, kán. 874, 893; CCEO, kán. 685), nutnosť povolenia miestneho ordinára ku kánonickému manželstvu (porov. CIC, kán. 1071; CCEO, kán.
K tomu, aby formálny úkon odpadnutia od Katolíckej cirkvi bol považovaný za platný a skutočný, musí byť vykonaný kánonicky spôsobilou osobou (porov. CIC, kán. 124 a CCEO, kán. Exkomunikácia (z lat. ex-communicare - postaviť mimo spoločenstva) je dočasné vyobcovanie z náboženského spoločenstva.
Vystúpenie z Cirkvi sa nedá vykonať iba oznámením. Žiadosť o takýto úkon sa posudzuje jednotlivo a zodpovedne, za prísne určených pravidiel a podmienok. A ďalej v inštrukcii nachádzame: „Miestny ordinár po posúdení, či sú splnené požadované kánonické podmienky, deklaruje skutočnosť formálneho vystúpenia z Cirkvi, oznámi to žiadateľovi spolu so skutočnosťou upadnutia do exkomunikácie (porov. CIC, kán. 1364; CCEO, kán. Tiež ho informuje o možnosti opätovného návratu do Katolíckej cirkvi.“ Trest exkomunikácie teda možno sňať.
Diecézny biskup posúdi žiadosť a rozhodne o znovuprijatí.
Čo vám nepovedali o krste
Sviatosti
Stať sa kresťanom sa už od čias apoštolov uskutočňuje postupným napredovaním a uvádzaním do kresťanského života tromi sviatosťami, ktoré tvoria jeden celok: krstom, birmovaním a Eucharistiou.
| Sviatosť | Význam |
|---|---|
| Krst | Oslobodenie od dedičného hriechu, začlenenie do Cirkvi |
| Birmovanie | Prijatie plnosti darov Ducha Svätého |
| Eucharistia | Účasť na oltárnej obete |
Krst je brána k ostatným sviatostiam. Je to základná sviatosť, ktorú sme prijali, aby sme boli oslobodení od ťarchy dedičného hriechu, stali sme sa Božími deťmi a členmi Cirkvi. Krst vyplýva z Veľkej noci. Preto sme na Veľkonočnú vigíliu svätili krstnú vodu a obnovovali si krstné záväzky. Ježiš svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil nad smrťou, obnovil život. V krste sa prejavuje tento nový život. Pramenitá voda je symbolom života.
Sviatosť krstu pôsobí niečo podobné, ako keď si rodina adoptuje dieťatko. Rodina sa podrobí právnemu procesu, aby sa zmenilo priezvisko dieťaťa na priezvisko tej rodiny. toto dieťa má potom právo na všetko, čo má rodina. Adoptované dieťa je v odlišnom postavení ako cudzie dieťa - byť adoptovaný znamená stať sa členom rodiny. Ak sa dieťa narodilo v prirodzenej rodine vďaka nádhernému daru rodičovstva, matka a otec si ich poznajú, je to prirodzené.
Kňazovi v Južnej Amerike sa zdôveril jeden chlapec: „Mamička mi povedala, že som sa nenarodil z jej lona. Takto môžeme hovoriť aj o sviatosti krstu. Sme adoptovanými deťmi nebeského Otca. Sme deťmi jeho srdca.
Krstiť by sa malo predovšetkým v nedeľu (deň Pánov, deň Kristovho zmŕtvychvstania), a keď je to možné, pri sv. omši, na ktorej sa zúčastňuje farské spoločenstvo, do ktorého novopokrstený bude patriť. A toto spoločenstvo svojho nového člena víta (kňaz prichádza v ústrety rodičom k bráne kostola, kde ich privíta) a modlí sa zaň. Krst je totiž sviatosťou viery. (KKC) Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Teda krst nie je súkromná záležitosť. U všetkých pokrstených má viera po krste rásť. (Krst je začiatok.) Preto si aj obnovujeme krstné sľuby (Veľkonočná vigília, 1. sv. prijímanie, výročie krstu).
Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. Aké je dôležité, aby rodičia boli naozaj praktizujúcimi veriacimi. Oni majú odovzdávať vieru. Cirkev upozorňuje rodičov, že ak túžia po krste pre svoje dieťa, majú veľký záväzok vychovať ho vo viere. Musia dať dieťaťu možnosť spoznať a zakúsiť Boží život.