Tento rok si pripomíname 80 rokov od začiatku druhej svetovej vojny. Najväčší vojnový konflikt v modernej histórii Európy poznačil i Slovensko. Krutosť nacistickej ideológie pocítilo u nás najmä židovské a rómske obyvateľstvo. V tejto súvislosti sa veľa hovorí o postoji vtedajšej Katolíckej cirkvi na Slovensku, keďže z jej radov vzišiel prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Toho po vojne okrem iného súdili za účasť na deportácii Židov do koncentračných táborov. Ako sa teda Cirkev u nás postavila k riešeniu židovskej otázky?
Predvojnové obdobie a vznik Slovenského štátu
Nástupu Karola Kmeťka do biskupskej funkcie predchádzalo „upratovanie“ na slovenských biskupských stolcoch, ktoré ich malo po vzniku prvej Československej republiky zbaviť maďarského vplyvu. Biskup Kmeťko si medzi veriacimi získal sympatie. „Bol veľmi vnímavý k náboženským i sociálnym otázkam svojich veriacich. Jeho takt, rozvážnosť a jemný humor boli podmanivé,“ hovorí cirkevný historik Róbert Letz. Dodáva, že Karol Kmeťko bol rozvážny a tolerantný biskup.
Výrazným menom katolíckeho duchovenstva bol v predvojnovom období aj Jozef Tiso. Angažoval sa v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS), ktorej poslancom bol v minulosti aj Karol Kmeťko. Po svojom vymenovaní za biskupa sa však poslaneckého mandátu zriekol. „Biskup Kmeťko HSĽS aj naďalej rešpektoval ako stranu, ktorá presadzuje záujmy slovenských katolíkov. Okrem politickej angažovanosti oboch duchovných spájalo to, že Jozef Tiso bol diecéznym kňazom biskupa Kmeťka. V roku 1921 pripravoval vysviacku prvých troch slovenských biskupov, medzi nimi i Karola Kmeťka. Túto náročnú úlohu zvládol dobre, a preto ho biskup Kmeťko vymenoval za svojho tajomníka. Keď bol však Tiso v roku 1922 odsúdený za údajné protičeské výroky, nitriansky biskup si ho už nechcel nechať ako tajomníka.
„Tisa preto menoval za farára do Bánoviec nad Bebravou. Keď v roku 1939 vznikol Slovenský štát, Karol Kmeťko a ostatní slovenskí biskupi považovali Jozefa Tisa za najvhodnejšieho na úrad prezidenta štátu. „Keď sa s celou úprimnosťou zúčastňujeme na radosti slovenského národa, zvláštnym uspokojením nám je, že prvým prezidentom nášho štátu sa vo vašej osobe stáva muž, ktorý si svojou minulosťou, oddanosťou, neúnavnou prácou a zriedkavou obetavosťou zaslúžil všeobecnú dôveru občanov a bol jednomyseľne povýšený na hlavu štátu,“ uviedol biskup Kmeťko 14.
Biskupi prijali vznik Slovenského štátu ako jediné reálne východisko zo situácie, v ktorej sa Slovensko ocitlo pod bezprostredným tlakom nacistického Nemecka. V tomto duchu sa vyjadrili i v pastierskom liste z 3. decembra 1939. „V úvode svojho pastierskeho listu katolícki biskupi poukázali na ťažkú situáciu, v ktorej sa slovenský národ nachádzal, pričom prostredníctvom Božej pomoci sa situácia vyvinula tak, že Slováci dosiahli bez krviprelievania vlastný štát. Kmeťko spolu s inými biskupmi vkladal veľké nádeje, že štát sa bude budovať na kresťanských princípoch. Nádeje biskupov na kresťanský základ nového štátu čoskoro pominuli a na prezidenta a vládu sa museli obracať s kritickými memorandami.
Židovský kódex a reakcia Cirkvi
Keď 9. septembra 1941 vláda vydala takzvaný Židovský kódex (nariadenie č. 198), ktorý v značnej miere obmedzoval občianske práva Židov na Slovensku, Karol Kmeťko zvolal slovenských biskupov na poradu do Bratislavy, kde 7. októbra rokovali o dôsledkoch tohto kódexu. „Vypracovali memorandum slovenských biskupov, ktoré poslali prezidentovi, predsedovi vlády a snemu Slovenskej republiky. Biskupi v memorande predniesli niekoľko vážnych teologických otázok: „Nevypočítateľné sú škodlivé praktické následky pre morálny a náboženský život, ktoré sa skrývajú v predmetnom nariadení. Ako budeme môcť naďalej učiť, že pred Bohom sú si všetci rovní? Ako budeme môcť tvrdiť podľa príkazu Spasiteľa ,Choďte a učte všetky národy‘, že sa má každý dať pokrstiť a vstúpiť do Cirkvi? Ako budú môcť katolícki kňazi v toľkých skúškach utešovať veriacich židovskej národnosti?
Kódexu vyčítali, že je postavený na ideológii rasizmu, ktorý označili za blud. „Protestovali, že kódex zakazoval manželstvo medzi kresťanom a Židom. Zakazoval chodiť židovským deťom do stredných škôl a na univerzitu. Pred odchodom prvých transportov so židovskými občanmi do Poľska slovenskí biskupi žiadali vládu, aby odstúpila od svojho zámeru vysťahovať Židov. „Ako hlásatelia a strážcovia nielen zjaveného, ale aj prirodzeného Božieho zákona, považujeme za svoju povinnosť oznámiť vysokej vláde, že podľa nášho presvedčenia sa takéto opatrenie protiví prirodzenému Božiemu zákonu. Svoj postoj biskupi zopakovali aj v článku na obranu Židov, ktorý z ich poverenia vyšiel 26. apríla 1942 v Katolíckych novinách. „Vysťahovanie označovali ,za protiústavný a nemravný čin kolektívneho trestu bez súdneho výroku o vine či nevine‘.
Kollár o Tisovi: Nepoviem, že bol vojnový zločinec, nahneval by som polovicu ľudí
Nasledovali aj ďalšie apely biskupského zboru. Jedným z nich bol pastiersky list z 8. marca 1943, v ktorom biskupi opäť podotkli, že nemožno trestať ľudí bez zistenia viny. Karol Kmeťko v mene všetkých biskupov o mesiac neskôr zaslal prezidentovi ďalšie memorandum, v ktorom sa prvýkrát vyjadruje o reálnej situácii deportovaných: „Podľa našich informácií osud deportovaných zo Slovenska je taký, že sa vlastne odvážajú do najväčších ľudských útrap a do úplnej záhuby... Slovenskí biskupi po prevalení správ z koncentračných táborov stále viac cez spoločné a individuálne intervencie vystríhali pred obnovením deportácií, ktoré boli prerušené v októbri 1942.
V liste prezidentovi Tisovi z 15. novembra 1943 biskup Kmeťko znova upozorňoval, že rasový princíp je dogmatický omyl, odsúdený Svätou stolicou. „Prenasledovať niekoho len pre jeho rasovú príslušnosť je nespravodlivosťou. Riešenie židovskej otázky bolo skutočne ,revolučné‘, teda neuvážené a v prevedení neraz nespravodlivé a kruté. Tiež upozorňoval, že rasový princíp môže byť pre malé národy - akým bol i slovenský - nebezpečný. „Lebo väčší národ môže tento princíp použiť proti nemu, vyhlasujúc seba za dokonalejšiu rasu a územie toho národa za svoj životný priestor. Alebo donúti malý národ vliať sa, či ho vysťahuje,“ pripomína Róbert Letz prezieravosť Karola Kmeťka i ostatných biskupov, ktorí si uvedomovali nebezpečenstvo číhajúce zo strany Hitlerovho režimu.
Pomoc prenasledovaným
Cirkev sa však v otázke židovských občanov neuspokojila len s memorandami a protestnými prípismi. Napríklad prostredníctvom Biskupského úradu v Nitre bolo vybavených viacero výnimiek, ktoré oslobodzovali Židov od deportácie. Zaujímavý je tiež príbeh farára v obci Jarok Štefana Galla, ktorý na fare ukryl a zachránil 35 Židov. „Určite to nebolo bez vedomia jeho diecézneho biskupa Kmeťka, ktorý sa ujímal prenasledovaných a väznených. Karol Kmeťko vykonal niekoľko sto intervencií, pričom nikdy nehľadel na náboženskú príslušnosť ani na árijský alebo neárijský pôvod ľudí, ktorí mali byť deportovaní,“ približuje biskup Judák úsilie svojho predchodcu, ktorého ešte počas vojny v roku 1944 vymenoval pápež Pius XII.
Róbert Letz dopĺňa, že biskup Kmeťko taktiež intervenoval u nemeckého veliteľa na gestape v Nitre, aby sa zamedzilo deportovanie Židov z mesta a jeho okolia do koncentračného tábora v Seredi. „Na Kmeťkov postoj k Židom v čase ich prenasledovania nezabudla ortodoxná židovská obec, ktorá po arcibiskupovej smrti poslala biskupskej kancelárii v Nitre ďakovný list za pomoc a záchranu mnohých ľudských životov.
Postoj evanjelickej cirkvi
Je to smutná skutočnosť, ale pravdivá. Medzi iným dokumentuje aj to, že konfesionálne rozdielnosti medzi Slovákmi sú silné ešte aj v 20. storočí a že zakrývať ich iluzórnym závojom harmonickej spolupráce bolo by klamaním samých seba. Keď je dnes slovenská emigrácia v politickom zmysle rozčesnutá vertikálne a postoj k problému Slovensko či Česko-Slovensko sa častejšie áno ako nie, kryje s konfesionálnou príslušnosťou, to je dôsledok antagonizmu, či už vedomého alebo podvedomého. Tieto okolnosti umožnili nepriateľom slovenskej samostatnosti vybudovať priehradu vzájomnej nedôvery medzi katolíkmi a evanjelikmi, a nielen držať ich od seba, ale aj postaviť ich proti sebe.
Tú známu klasickú taktiku „Divide et impera!“ s úspechom uplatňovali Benešove kruhy z Londýna, vytrvalo zdôrazňujúc evanjelickú opozíciu proti „slovenským quislingom“. Objektívnemu pozorovateľovi neunikne, ako rozdielne sa správali v kritických dňoch evanjelický biskup Čobrda v Liptove a katolícky biskup Škrábik v Bystrici. Vyčínanie sučianskeho evanjelického pána farára V. Hrušku ostro kontrastuje s pomstychtivými vraždami, ktorých obeťami boli katolícki kňazi ako A. Šalát, Ján Martinko, Ján Nemec, Ján Scheda... Nie, nemožno zatajiť, že v povstaní sa prejavili katolícko-evanjelické rozdielnosti často v tej najkrajnejšej forme.
Historickým faktom však zostáva skutočnosť, že vedúce úlohy v „demokratickom bloku“ si zmonopolizovali temer výlučne slovenskí evanjelici. Nešlo iba o náhodnú zhodu okolností, že poprední evanjelici v štátnej správe: minister Čatloš, generál Malár, „de facto“ minister hospodárstva Zaťko a dopravy Viest, sa zachovali voči Slovenskému štátu, ktorý im dôveroval, s takým nevďakom, že to zronilo každého Slováka počnúc od prezidenta Tisa smerom nadol.Kde väzia korene toho nevyjasneného postoja k veciam a záujmom národa? Veď to bol predsa evanjelik Štúr, ktorý prvý hlásal, že slovenskému národu patrí vlastný štát a slovenskej autonómie sa popri Hlinkoví vari najvehementnejšie dožadoval evanjelický kňaz Martin Rázus.
V prevratových dňoch r. 1918 slovenskí evanjelici boli zomknutejší, dôslednejší, praktickejší a hlavne prezieravejší než katolíci. Z vodcovstvom ovšem kráčala v ruka v ruke aj politická hospodárska moc, ako to bez obalu napísal F. Peroutka v známej pasáži „Po prevrate slovenskí evanjelici nepotrebovali nijakého povzbudzovania z Prahy, aby sa snažili katolíkov zatlačiť: zodpovedalo to ich najvlastnejšiemu a hádam i najtúžobnejšiemu želaniu. Spôsobom takmer dokonalým vylúčili katolíckych reprezentantov z verejnej služby i pôžitku slávy. Niekoľko evanjelických rodín obsadilo svojím príbuzenstvom väčšinu vplyvných miest.“ (F. Peroutka: Budování štátu, strana 1226). Aj sám Lettrich informuje, že vo verejnom živote a administratíve za prvej republiky slovenskí protestanti mali účasť „substantially greater than their proportionate strength“.
Je všeobecne známe, že keď nejaká vrstva alebo trieda národa získa moc, stráži si ju žiarlivo, nerada sa s ňou delí a nikdy sa jej dobrovoľne nezrieka. Slovenskí evanjelici neboli výnimkou. Za prvej Č-SR videli v úzkej spolupráci s Čechmi predovšetkým bezpečnú záruku zachovania svojho monopolu moci. Keď Lettrich píše, že „non-autonomist political parties in Slovakia were led by Protestants“, iba potvrdzuje zmysel predchádzajúcej vety.Za takýchto okolností je len samozrejmé, že v boji za autonómiu a za štát bola účasť evanjelikov oveľa menšia, než by sa na ich 15% patrilo. Keď sa slovenský štát utvoril, bolo to viac napriek ich nečinnosti, než ich zásluhou. A je len pochopiteľné, že v novom štáte nemohli ostať na piedestále slávy a moci ľudia, ktorí brojili proti novým pomerom zubami-nechtami.
Minister národnej obrany generál Čatloš, sám evanjelik, vo svojom poslednom prejave v Liptovskom Sv. Mikuláši poukázal na to, že evanjelici nie sú ukracovaní na nijakom poli štátnej správy. Tento proces sa však úplne ináč javil evanjelikom, ktorí ho pozorovali z opačného konca. Pre nich uplatnenie princípu „suum cuique“ znamenalo zriekať sa určitých výhod a nie dostávať privilégiá, teda púť, na ktorú sa ľudia nikdy nepoberajú ochotne ani veselo. K vážnejším sporom medzi slovenskou vládou a evanjelickou cirkvou došlo v r. 1942. Evanjelická cirkev bol korporáciou v rámci štátu. Mala vlastnú ústavu, ktorá však vyžadovala schválenie od štátu.
V čase utvorenia Slovenskej Republiky evanjelická cirkev augsburgského vyznania mala na Slovensku ústavu schválenú rozhodnutím bývalého č-s. štátu z 10. mája 1922.Slovenská vláda oprávnene čakala, že evanjelici opravia svoju ústavu, aby zodpovedala zmeneným pomerom a predložia ju na schválenie. Nič podobného sa neudialo. Konečne začiatkom r. 1942 ich slovenská vláda vyzvala, aby vypracovali novú ústavu zodpovedajúcu duchu Slovenského štátu a predložili ju na schválenie. Slovenská vláda však odmietla ústavu v pôvodnej forme schváliť a žiadala evanjelikov, aby urobili určité zmeny. Slovenskí evanjelici to považovali za diktát, a nechceli sa podrobiť.
Po celý čas trvania Slovenského štátu slovenská evanjelická cirkev visela v akomsi legálnom vákuu, pretože jej vodcovia odmietli urobiť akékoľvek ústupky. Slovenskí evanjelici siahli dokonca ku kroku, ktorý si nemožno vykladať ináč, len ako protiútok. Generálny konvent evanjelickej cirkvi na Slovensku sa obrátil dňa 26. novembra 1942 na prezidenta Tisu memorandom, v ktorom - odvolávajúc sa na „zodpovednosť pred Bohom a dejinami“ - ho žiadali o zastavenie vojny. Memorandum bolo neskôr uverejnené v časopise „Stráž na Sione“ (č. 2, z 15. januára 1943, str. 22). Slovenským evanjelikom tu išlo zjavne o zaregistrovanie svojho vlastného odmietavého postoja k štátu a k vláde. Memorandum zahalené rúškom nezištného pacifizmu malo slúžiť ako povojnový dokument alibizmu.
Keď sa v decembri r. 1943 vytvorila Slovenská národná rada, jej členstvo tvorili traja komunisti a traja evanjelici (Lettrich, Josko, Ursíny). Tá slabá podpora, ktorú malo povstanie v prvých septembrových dňoch, pochádzala z krajov s počernejším evanjelickým obyvateľstvom, ako na to poukázal už M. Černák pri svojej návšteve na nemeckom ministerstve zahraničia. Bol to iste neúspech Slovenského štátu, že nevedel podchytiť a zapojiť do družnej spolupráce katolícku časť národa s evanjelickou. Slovenskí evanjelici, odkojení materialistickou čechoslovakizujúcou politikou hlasistickej generácie, neboli v stave osvojiť si v krátkom čase trvania Slovenského štátu politiku národných záujmov, kde treba aj dávať, nielen brať. Ich stanovisko bolo spočiatku neutrálne a vyčkávacie, vplyvom vojnovej situácie sa zmenilo na opozičné a nekooperatívne.
Klérofašizmus a súčasnosť
Dnes si pripomíname smutné výročie vzniku klérofašistického štátu na území dnešného Slovenska. Klérofašizmus je krajne pravicová forma vlády klerikálneho (duchovného) zamerania uplatňujúca pri výkone moci fašistické metódy a katolícke tradície. Klérofašistický režim sa hlásil ku katolíckemu vierovyznaniu.
Ako uvádza vzdelávacia publikácia Denníka N: „Katolícka cirkev mala v slovenskom štáte mimoriadne postavenie. Prezidentom a najznámejším, propagandou najviac vyzdvihovaným predstaviteľom štátu bol katolícky kňaz Jozef Tiso. Mnohí katolícki kňazi, funkcionári a intelektuáli režim aktívne podporovali, hrali významnú úlohu v jeho propagande aj obhajobe. Viacerí katolícki kňazi boli poslancami, mnohí zastávali vysoké funkcie vo vládnej strane. Príkladom silného vplyvu katolíckej cirkvi na zákony štátu v tomto období je úplný zákaz interrupcií. Za interrupciu ženám vtedy hrozilo päť rokov väzenia. Trestalo sa aj používanie antikoncepcie.
Klérofašisti sa netajili svojím názorom na tzv. „prirodzené poslanie žien“ a posielali ženy späť do kuchýň, kostolov a k deťom. Ženy, ktoré mali deti a zároveň pracovali, ocitli sa v nemilosti režimu. Rozbehla sa kampaň na ich prepúšťanie zo zamestnania, ktorá vyvrcholila prijatím zákona, ktorý prepúšťanie nariaďoval. Žiaľ katolícka cirkev na Slovensku klérofašizmus dodnes jasne neodsúdila a niektorí jej predstavitelia s týmto režimom viac či menej otvorene sympatizujú. Bývalý trnavský arcibiskup Sokol v roku 2008 slúžil za Tisa omšu a tvrdil, že za jeho vlády bol blahobyt.
V parlamentných voľbách 2016 viacerí kňazi otvorene podporovali Mariana Kotlebu, na čo KBS reagovala iba vyhlásením, že „Konferencia biskupov Slovenska nemôže jednotlivým kňazom alebo veriacim diktovať ich politické presvedčenie.“ V roku 2020 robil kotlebovcom volebnú reklamu aj známy farár Kuffa, keď za nich kandidovali jeho brat a synovec. Trnavský arcibiskup Orosch si v Budapešti uctil zločinca, ktorý sa angažoval počas existencie Tisovho slovenského štátu. A to sú len niektoré z mnohých príkladov. Dodnes sa nepodarilo premenovať ulicu vo Varíne, ktorá je pomenovaná po vojnovom zločincovi Jozefovi Tisovi a máme tu aj niekoľko pamätníkov venovaných predstaviteľom vojnového štátu.
tags: #cirkev #pocas #slovenskeho #statu