Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie (známa tiež ako Bolestná Panna Mária, lat. Virgo Maria Dolorosa) je neprikázaný sviatok katolíckej cirkvi, ktorý pripadá na 15. septembra. Slovensko má ako svoju svätú orodovníčku - patrónku samotnú Pannu Máriu. Je to veľká výsada a česť, ale tiež veľká zodpovednosť.
Navyše má ako svoju patrónku Pannu Sedembolestnú, matku plnú bolesti a utrpenia, čiže Slovensko uctieva Pannu Máriu v tej podobe, v akej sa nachádzala pod krížom, hľadiac na utrpenie svojho Syna. To na jednej strane využívame na to, aby sme sa dovolávali jej súcitu s našimi bolesťami a utrpením, ale na strane druhej si akosi málo uvedomujeme, že Panna Mária Sedembolestná je patrónkou, ktorá je preniknutá bolesťou nad utrpením svojho Syna.
Tieto dve veci sa nedajú od seba oddeliť a môžu viesť k nasledujúcemu paradoxu: prosíme Pannu Máriu o pomoc a zároveň Slovensko a slovenský národ, svojimi nehanebnými zákonmi a konaním, trápia a mučia ďalej jej ukrižovaného Syna. Ako môžeme očakávať pomoc od nejakej matky, ktorej trápime jej syna? Avšak o koľko viac rastie naša opovážlivosť, keď prosíme Matku, ktorej Syn je Bohom?
Panna Mária nie je len matkou, ale je aj človekom a kresťanom. Je teda povinná ctiť a klaňať sa Bohu a teda aj svojmu Synovi, ktorý je Bohom. Konanie ľudí, urážlivé voči jej Synovi, ju musí nutne pohoršovať. Ba, z hľadiska pozemského, je povinná sa voči tomu ohradiť a také konanie prísne odsúdiť ako rúhanie sa voči Bohu!
Úcta k Sedembolestnej v dejinách Cirkvi siaha až do 4. storočia, k významnému svätcovi Efrémovi Sýrskemu (306 - 373), ktorý šíril úctu k bolestiam Panny Márie. K nemu sa v tejto úcte priraďujú sv. Ambróz, sv. Augustín či sv. Pavlín z Noly, mená zaiste významné. Sv. Gregor Naziánsky, jeden z popredných patristických teológov je autorom dojímavých veršov zo 6. storočia, v ktorých opisuje bolesti Panny Márie.
K masívnemu rozšírenie tejto úcty došlo po roku 1000, následkom vzniku rytierskeho zmýšľania a rehoľných reforiem: cisterciánskych, františkánskych a dominikánskych. Práve františkánsky mních Jacopone da Todi je autorom pravdepodobne najznámejšej piesne o bolesti Panny Márie pod krížom - Stabat Mater dolorosa.
Okolo roku 1220 vznikol vo Florencii rád servitov, ktorí mali úctu k Sedembolestnej ako jednu zo svojich náplní, ale zároveň vznikol aj rád Sluhov Panny Márie, ktorý šíril tú istú úctu pod patronátom pápeža Inocenta III. V 15. storočí sa prvýkrát zaviedla táto úcta k Sedembolestnej ako sviatok. V nemeckom Kolíne nad Rýnom ho miestny cirkevný snem ustanovil ako sviatok na odčinenie urážok husitov voči Ukrižovanému a jeho Matke. Z tohto bodu sa úcta šírila ďalej.
V roku 1482 založil dokonca kňaz Johann Coudenberghe Bratstvo siedmich bolestí Panny Márie, ktoré bolo okamžite schválené a podporované pápežmi. Nakoniec v roku 1727 pápež Benedikt XII. ustanovil slávenia na piatok pred Kvetnou nedeľou. V roku 1814 predpísal pápež Pius VII. sviatok pre celú Cirkev. A nakoniec sv. Pius X. v roku 1913 liturgickou reformou tento sviatok na 15. september.
Všeobecná zhoda katolíckych kresťanov, vrátane najvyšších predstaviteľov, dáva tušiť, že si boli všetci veľmi dobre vedomí, akú úctu si zaslúžia bolesti Presvätej Panny.
Naši predkovia si toho boli veľmi dobre vedomí. Matku Božiu mali vždy vo veľkej úcte, ako o tom svedčia aj nespočetné sochy na našich dedinách, krásne mariánske stĺpy na historických námestiach našich miest či množstvo malých kaplniek uprostred našich hôr. K tejto úcte sa pridružujú prosby o pomoc v utrpení. Utrpenia, následkom ktorých sa táto úcta rozšírila, boli však nepomerne väčšie ako dnes.
Socha Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne
Dejiny úcty k Panne Márii Sedembolestnej na Slovensku
Práve v súvislosti s jedným veľkým utrpením v dejinách slovenského národa sa úcta k Sedembolestnej začala masovo šíriť. Tým utrpením boli tatárske (resp. mongolské) vpády na naše územie v 12. a 13. storočí. Mieru utrpenia obyvateľstva je len ťažké si predstaviť: beštiálne vyvražďovanie, mučenie, zohavovanie, znásilňovanie, odvlečenie do otroctva a neustále ničenie všetkého hmotného, čo sa nedalo odniesť a ukradnúť - to bol výsledok tejto invázie. Počet obyvateľov klesol na tretinu pôvodného stavu.
Po odchode votrelcov muselo byť Uhorsko opäť kolonizované. Celé regióny boli vymreté a spálené do tla. Preživší mali za čo ďakovať a poznali cenu bolesti. O to viac sa dokázali stotožniť s bolesťami Panny Márie a určite ich nebrali na ľahkú váhu. Práve po roku 1250 začína najrozsiahlejšia výstavba chrámov zasvätených Matke Božej a jej bolestiam. Najstarší kostol v Trstíne-Hájičku, pochádza z roku 1245.
Postupne bolo zasvätených 45 kostolov a kaplniek a nakoniec sa začalo v 16. storočí s uctievaním v Šaštíne. Táto úcta je v Šaštíne spojená s menom ctihodnej grófky Angeliky Coborovej-Bakičovej, manželky grófa Imricha Cobora, majiteľa šaštínskeho panstva, ktorá bola veľkou ctiteľkou Sedembolestnej Panny Márie.
Ona dala v roku 1564 vyhotoviť milostivú sochu Panny Márie a prikázala ju uložiť do kaplnky, ktorá sa nachádza vedľa dnešnej Národnej Svätyne - Baziliky Sedembolestnej Panny Márie. Bol to výraz vďaky za splnenie grófkiných prosieb, ktoré sa týkali rodinných problémov. Doba a rozšírenie úcty nie sú náhodné. Uhorsko zažívalo obdobu tatárskych vpádov. Tentoraz to boli Turci, ktorí pustošili našu vlasť dlhé stáročia.
Motívom grófkinej snahy, okrem vďaky za svoju rodinu, bola nádej, že Panna Mária ochráni krajinu pred tureckými výčinmi. S touto prosbou na perách prichádzali ku kaplnke zástupy veriacich. Nakoniec museli v roku 1654 pred tureckými hordami ukryť do blízkeho zámku aj samotnú milostivú sošku. Tam sa nachádzala do začiatku 18. storočia.
Avšak Panna Mária nakoniec vypočula kresťanský nárek a obdarovala svojich ctiteľov víťazstvom pri Viedni v roku 1683. V roku 1710 sochu uložili späť do kaplnky, kde sa tešila veľkej úcte ľudu a boli s ňou spájané mnohé zázračné uzdravenia a pomoci. Preto v roku 1732 ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy ustanovil vyšetrovaciu komisiu na čele s ostrihomským kanonikom, šaštínskym rodákom, Jurajom Angelym. Komisia preskúmala 726 zázračných prípadov. Napokon 10. chrámu zasvätenému Sedembolestnej Panne Márii.
Chrám sa stal hojne navštevovaný ľudom z okolia aj zo vzdialenejších krajov. Táto úcta sa časom rozšírila na celý slovenský národ, ktorý hľadal v Matke Božej útočisko vo svojich ťažkostiach a súženiach. Dlhé desaťročia sa upínali snahy národa k získaniu tejto patrónky najvyššej a najúctyhodnejšej, ako aj k povýšeniu šaštínskeho chrámu na oficiálne národné pútnické centrum.
Nakoniec bol šaštínsky chrám povýšený v roku 1964 pápežom Pavlom VI., pri 400. výročí uctievania, na Národnú Baziliku. Stalo sa tak vydaním dekrétu Ad perpetuam rei memoriam. V novembri 1964 pápež Pavol VI. potvrdil starobylosť kultu Panny Márie Sedembolestnej ako hlavnej patrónky Slovenska a vyhlásil šaštínsky chrám Sedembolestnej za baziliku minor. V roku 1966 ustanovil a vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska.
Zavŕšeniu tohto procesu a naplneniu tejto úcty predchádzala dlhoročná snaha slovenského národa, ktorou sa uchádzal o česť mať takúto významnú patrónku a náležite ju uctievať. Cesta k dosiahnutiu nebola bez zákrut a zastávok. V roku 1927 slovenskí katolíci spolu s biskupmi podali do Ríma žiadosť o povolenie pridať v loretánskych litániách prosbu: „Matka Sedembolestná, oroduj za nás.“
Túto iniciatívu však Kongregácia obradov 8. apríla 1927 zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo kladne, v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať prosba : „Oroduj za nás Matka Sedembolestná“, s odpoveďou: „Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.“ Stalo sa tak pápežským dekrétom Celebre apud Slovachiae gentem.
V roku 1976 schválila Kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu špecifické vlastné časti (tzv. proprium) liturgie hodín, v ktorých sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska. Pred celým svetom je Panna Mária našou patrónkou a celý svet, viditeľný aj neviditeľný, to vie.
Sedem bolestí Panny Márie
Medzi sedem bolestí Panny Márie patrí:
- Simeonovo proroctvo v Jeruzalemskom chráme
- Útek Svätej Rodiny do Egypta
- Stratenie sa dvanásťročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme
- Stretnutie s Ježišom na krížovej ceste na Golgotu
- Ježišovo ukrižovanie a smrť
- Ježišovo snímanie z kríža
- Uloženie Ježiša do hrobu
Sedem bolestí Matky Božej treba chápať symbolicky, pretože číslo sedem podľa biblie znamená plnosť.
Prvou bolesťou je proroctvo Simeona, ktorý Jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že „Jej vlastnú dušu prenikne meč“. Druhýkrát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a jeho okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných.
Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov. Štvrtú a piatu bolesť prežívala Matka Božia pri umučení Syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď Jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu.
Obraz trpiacej Panny Márie pod Pánovým krížom bol nášmu národu odpradávna útechou a posilou v toľkých utrpeniach. Najznámejším pútnickým miestom na počesť Sedembolestnej Panny je šaštínsky chrám, kde sa ona osobitne uctieva. Sem prichádzajú veriaci zo všetkých strán ako synovia a dcéry k svojej milovanej Matke.
Pápež Benedikt XIII. roku 1727 rozšíril sviatok Sedembolestnej pre celú Cirkev, čo ešte zvýšilo úctu k nej v našom národe. Pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú Patrónku Slovenska.
Mariánski ctitelia vymenúvajú aspoň sedem najznámejších bolestí Božej Matky:
| Číslo | Bolesť | Popis |
|---|---|---|
| 1 | Simeonovo proroctvo | Proroctvo Simeona, ktorý jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že "jej vlastnú dušu prenikne meč". |
| 2 | Útek do Egypta | Mária musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných. |
| 3 | Stratenie Ježiša v chráme | Stratenie 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov. |
| 4 | Stretnutie na krížovej ceste | Stretnutie s Ježišom na krížovej ceste. |
| 5 | Ukrižovanie Ježiša | Keď stála pod krížom. |
| 6 | Snímanie z kríža | Keď držala v náručí jeho mŕtve telo. |
| 7 | Uloženie do hrobu | Keď jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. |
Spomienka na Sedembolestnú nás pozýva prežívať rozhodujúce chvíle dejín vykúpenia a uctiť si Matku, zjednotenú s trpiacim a ukrižovaným Synom. Jej materstvo na Kalvárii naberá univerzálne rozmery. Titulom "Sedembolestná" uctievame obzvlášť prijatú Máriinu bolesť cez kríž. Pod krížom sa matka ukrižovaného Krista stala matkou mystického tela narodeného z kríža.