Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby.
Vysviacka diakonov v Katedrále sv. Pavla v Melbourne.
Pôvod a význam pojmu Ordo
V rímskom staroveku slovo ordo označovalo občianske stavy (triedy), najmä stav tých, ktorí vládli.
Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme, už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky).
Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav), ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav). Aj iné skupiny dostávajú pomenovanie ordo (stav): katechumeni, panny, manželia, vdovy...
Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou.
Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu.
Predobrazy sviatosti posvätného stavu
Liturgia Cirkvi však vidí v Áronovom kňazstve a v službe levitov, ako aj v ustanovení sedemdesiatich „starších“ predobrazy vysvätenej služby (ministerium ordinatum) v novej zmluvy.
Tak v latinskom obrade Cirkev v konsekračnej modlitbe vysviacky biskupov hovorí: „Bože a Otče nášho Pána Ježiša Krista,...
Pri vysviacke kňazov sa Cirkev modlí: „Pane, svätý Otče... už v starej zmluve vznikli služby ustanovené posvätnými obradmi.
Mojžiša a Árona si postavil na čelo ľudu, aby ho viedol a posväcoval a na pomoc ich spoločenstvu a dielu vyvolil si mužov nižšieho stupňa a hodnosti.
Na púšti si rozmnožil Mojžišovho ducha v srdciach sedemdesiatich múdrych mužov...
A v konsekračnej modlitbe vysviacky diakonov Cirkev vyznáva: „Všemohúci Bože...
Všetky predobrazy kňazstva starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1 Tim 2, 5).
Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14, 18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5, 10; 6, 20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“ (Hebr 7, 26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10, 14), t.j.
Kristova vykupiteľská obeta je jediná; uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi.
To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve: sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva.
Kristus, veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1, 6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské.
Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo svojou účasťou na poslaní Krista, kňaza, proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania. Sviatosťami krstu a birmovania sú veriaci „posvätení na...
Služobné alebo hierarchické kňazstvo biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno... i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“.
Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha, služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov.
Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev.
V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako hlava svojho tela, pastier svojho stáda, veľkňaz vykupiteľskej obety a učiteľ pravdy.
Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich.
Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca.
Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu.
Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom.
Toto kňazstvo je služobné. „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ Je úplne zameraná na Krista a na ľudí.
Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou.
„V mene celej Cirkvi“ neznačí, že kňazi sú delegátmi spoločenstva. Modlitba a obeta Cirkvi sú neoddeliteľné od modlitby a obety Krista, jej hlavy.
Je to vždy Kristov kult v jeho Cirkvi a skrze ňu. Celá Cirkev, Kristovo telo, sa modlí a obetuje „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“ v jednote Ducha Svätého Bohu Otcovi.
Celé telo, caput et membra („hlava a údy“), sa modlí a sa obetuje. Preto tí, čo sú v tomto tele osobitným spôsobom služobníkmi, sa volajú nielen služobníci Krista, ale aj Cirkvi.
Stupne sviatosti posvätného stavu
„Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“
Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť.
Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“ (alebo „vysviacka“), t. j.
„Biskupská vysviacka... udeľuje s poslaním posväcovať aj poslanie učiť a spravovať...
„Keďže služba kňazov je spojená s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo.
Na základe sviatosti posvätného stavu majú kňazi účasť na univerzálnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom.
„Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám.
V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane [svojmu stavu] berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.
Kňazi môžu vykonávať svoje poslanie iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním.
„Kňazi, vysviackou ustanovení v kňazskom stave, sú všetci navzájom spojení dôverným sviatostným bratstvom.
„Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ‚nie na kňazstvo, ale na službu‘. “ Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup.
Po Druhom vatikánskom koncile latinská Cirkev opäť obnovila diakonát „ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie“, kým východné cirkvi si ho nepretržite zachovali.
Slávenie sviatosti
Slávenie vysviacky biskupa, kňazov alebo diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich.
Prednostne sa má konať v nedeľu a v katedrále, a to tak slávnostne, ako je to primerané takejto príležitosti. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona, majú rovnaký priebeh.
Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený.
Vysviacka kňaza.
Ako vo všetkých sviatostiach, aj toto slávenie sprevádzajú niektoré dodatočné obrady. Hoci sa v rozličných liturgických tradíciách značne líšia, majú spoločné to, že vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti.
Tak v latinskom obrade úvodné obrady - predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky kladené svätencovi, litánie k svätým - dosviedčajú, že voľba kandidáta sa vykonala v súlade so zvyklosťami Cirkvi, a pripravujú slávnostný úkon vysviacky.
Kto môže prijať sviatosť posvätného stavu?
Kristus si vyvolil apoštolov a dal im účasť na svojom poslaní a na svojej autorite.
Keďže sviatosť posvätného stavu je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento „duchovný dar“, „výhonky apoštolského semena“.
„Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní.
Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána.
Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh.
Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu.
Všetci vysvätení služobníci latinskej Cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12).
Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo.
Vo východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži.
Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo.
Účinky sviatosti
Tak ako pri krste a pri birmovaní táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy.
Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil.
Svätý Augustín to dôrazne tvrdí: „Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar sa nepoškvrní; čo prúdi cez neho, je čisté, čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy ...
Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily („Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie“, vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym.
Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom kňazom a obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce: „Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce, daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne v noci.
Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom.
Duchovný dar, ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje nasledujúca modlitba byzantského obradu.
Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov.
Tak napríklad svätý Gregor Naziánsky ešte ako celkom mladý kňaz zvolá: „Najprv sa treba očistiť, až potom očisťovať [iných]; najprv sa učiť múdrosti, až potom v nej poučovať iných; stať sa svetlom a [potom] osvecovať iných; priblížiť sa k Bohu, a tak k nemu privádzať iných; posvätiť sa a potom posväcovať; viesť za ruku a múdro radiť.“
„Viem, čí služobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám Božiu vznešenosť a ľudskú slabosť, ale aj jej silu.“ [Kto je teda kňaz? Je] „obranca pravdy, ktorý bude stáť s anjelmi, vzdávať chvály s archanjelmi, prenášať obety na nebeský oltár, s Kristom vykonávať kňazstvo, obnovovať tvora, utvárať [v ňom] [Boží] obraz, pracovať pre nebeský svet, a aby som povedal, čo je najväčšie, bude bohom a iných bude zbožšťovať“.
A svätý farár z Arsu hovorí: „Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi.“... „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz, umreli by sme nie od strachu, ale z lásky.“...
Svätý Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“ (2 Tim 1, 6); „Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele“ (1 Tim 3, 1).
Zhrnutie
- Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá „spoločné kňazstvo veriacich“.
- Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim.
- Už od začiatku sa vysvätená služba udeľovala a vykonávala v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov.
- Biskup dostáva plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorá ho začleňuje do biskupského kolégia a robí ho viditeľnou hlavou partikulárnej cirkvi, ktorá mu je zverená.
- Kňazi sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh. Sú povolaní, aby boli starostlivými spolupracovníkmi biskupov; vytvárajú okolo svojho biskupa presbytérium, ktoré spolu s ním nesie zodpovednosť za partikulárnu cirkev.
- Diakoni sú služobníci vysvätení na služobné úlohy v Cirkvi. Nedostávajú služobné kňazstvo, ale vysviacka im udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti.
- Sviatosť posvätného stavu sa udeľuje vkladaním rúk a po ňom nasledujúcou slávnostnou konsekračnou modlitbou, ktorou sa pre svätenca vyprosujú od Boha milosti Ducha Svätého potrebné na jeho službu.
- Cirkev udeľuje sviatosť posvätného stavu iba pokrsteným mužom, ktorých schopnosti potrebné na vykonávanie posvätnej služby boli náležite uznané.
tags: #sviatost #birmovania #po #anglicky