V kresťanských chrámoch sa dňom i nocou vo svätostánku uchováva Oltárna sviatosť - Eucharistia. Pre nás, kresťanov, má Oltárna sviatosť nesmierny význam. Predstavuje sprítomnenie nášho Pána a Spasiteľa pod rúškom chleba a vína, kde sa nám ponúka za pokrm v nekrvavej obeti. Najsvätejšia oltárna sviatosť je naším spojením s Bohom.
Cirkev a svet veľmi potrebuje eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Sviatosť Oltárna je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života. Väčšina z nás si pamätá dôležité okamihy svojho detstva. Mnohí z nás do týchto momentov zahŕňajú aj prvé sväté prijímanie, kedy sme sviatosť Eucharistie prijali prvýkrát.
Nájdime si každý deň aspoň chvíľku na to, aby sme v bázni a úžase pokľakli pred svätostánkom a naplno si uvedomili nekonečnú lásku Pána, ktorý sa nám každý deň ponúka.
Význam Sviatosti Oltárnej
Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu, v preklade presnejšie „vďakyvzdanie“. Lámanie chleba, - lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Svätá a božská liturgia, - lebo celá liturgia Cirkvi má v nej svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. Eucharistia - je prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv.
Cirkev už dlhé roky potvrdzuje a presadzuje pravú a nefalšovanú prítomnosť Krista v Eucharistii, o čom v praxi svedčí aj zvyšovanie počtu adoračných kaplniek v kostoloch. Myšlienka trávenia času pred Najsvätejšou Sviatosťou, aby sme rástli v láske ku Kristovi a očami viery hlbšie poznávali Jeho sviatostnú prítomnosť v Eucharistickej hostii, má veľmi dobré základy.
Z rozvíjajúcej sa praxe eucharistickej úcty k Najsv. Sviatosti, vyhradenej poskytovaniu sv. prijímania chorým Cirkev chápe, že jej účelom má byť viac, než len privádzanie veriacich k hlbšiemu vzťahu ku Kristovi - je ním dôkladnejšia účasť veriacich na paschálnom tajomstve Krista v liturgii! V Smerniciach HCWEOM sa píše: "Prvoradým dôvodom uchovávania Sviatosti po sv. omši je umožniť, aby chorí a tí, ktorí trpia, boli spojení so sv. omšou prostredníctvom sv. prijímania."
Existujú dve formy úcty, ktoré Cirkev udržiava ako integrálnu súčasť kresťanskej spirituality: liturgia, ktorá je verejná a ľudová zbožnosť, ktorá je súkromná - aj keď prebieha uprostred mnohých ľudí. Príkladom môže byť modlitba posvätného ruženca, ktorú sa modlí veľa ľudí, no aj tak zostáva prejavom oddanosti a zbožnosti a považuje sa za súkromnú modlitbu, pretože nie je liturgiou, či by sa ju modlilo spolu 100 alebo 1.000 ľudí.
Praktizovanie adorácie - to jest trávenie času vzdávaním úcty Najsv. Sviatosti vo svätostánku kostola alebo kaplnky - sa správne chápe za prejav zbožnej úcty a ako taká, prísne vzaté, je dobrovoľná (pozri Direktórium o ľudovej zbožnosti). V ňom sa hovorí, že veľa legislatívnych dokumentov zdôrazňuje, že treba v kostoloch vždy ´držať´ Najsv. Sviatosť a umožniť veriacim jej každodennú adoráciu (aj keď nemusí byť nevyhnutne vystavená). Rozvíja sa tým ich eucharistická spiritualita.
Obrad vyloženia Najsv. Sviatosti je však liturgiou Cirkvi, a ako taký má verejný charakter; vyplýva zo sv. omše a sviatostí a správne sa chápe ako účasť na paschálnom tajomstve Krista. Ak má byť spoločenstvo s Kristom konečným cieľom, Cirkev vyhlasuje, že sa tak nedeje pri súkromnej modlitbe, ale sviatostným spôsobom v liturgii.
Inými slovami, ak nás eucharistická úcta mimo sv. omše nevedie k hlbšiemu vzťahu s Kristom v liturgii, míňa sa svojmu účinku a neslúži svojmu účelu. Adorácia, aj vyloženie Najsv. Sviatosti slúžia tomuto účelu: adorácia tak činí v súkromnom kontexte nábožnosti a vyloženie Sviatosti v kontexte verejnom, masovom a liturgickom. Predstavujú prepojenie vertikálnej (individuálnej) a horizontálnej (spoločnej) dimenzie našej eucharistickej viery, ktoré sú životne dôležité pre každého kresťana.
Odlišnosť oboch foriem je potrebná na to, aby obidve splnili svoj účel: priviesť veriacich späť k plnej a živej účasti na omši, v ktorej sa reálne stretávame a máme účasť na tom, čo sa nám pripomína výlučne skrze adoráciu a vyloženie Sviatosti - spásonosné tajomstvo Krista, sprítomňujúce sa na oltári.
Každý okamih eucharistickej úcty nás lepšie pripraví a disponuje na tento akt v každej ďalšej sv. omši. Ba čo viac, naše zjedotenie sa s Kristom v Jeho spásonosnej obeti je sviatostné - viditeľné, hmatateľné a sprítomnené vo sv. prijímaní. Ale ak nás adorácia a vyloženie Najsv. Sviatosti nevedú k úctivejšej a horlivejšej účasti na sv. omši a sv. prijímaní, potom musíme prehodnotiť, ako sa zúčastňujeme na týchto dvoch formách úcty.
"Vyloženie Najsv. Sviatosti je verejným obradom a nie súkromným prejavom zbožnosti ako adorácia. Ak je v kostole alebo v kaplnke dostupný svätostánok, môže sa eucharistická úcta prejavovať formou adorácie, čiže súkromným prejavom nábožnosti (aj bez vyloženej Najsv. Sviatosti v monštrancii). Ak však má byť vyložená Najsv. Sviatosť, musí sa vystaviť počas príslušného obradu. Ja zvyknem odporúčať farnostiam aby umožňovali veriacim súkromnú adoráciu kedykoľvek je to možné a potom pri vyložení Najsv. Sviatosti zdôrazniť liturgický aspekt tohto obradu. Môže sa to diať denne, týždenne, mesačne, na 30 až 60 minút bezprostredne po sv.
Veriacich treba upozorniť na rozdiel medzi adoráciou a obradom vyloženia Najsv. Sviatosti. Rekapitulácia: Vyloženie Najsv. Sviatosti je verejným obradom a nie súkromným prejavom zbožnosti ako adorácia. Vyloženie Sviatosti aj adorácia slúžia svojmu účelu - živiť a uchovávať ešte väčšiu lásku k Tomu, ktorý je v nich reálne prítomný a pripravovať tak veriacich k plnšej účasti na stretnutí s Kristom v srdci eucharistického tajomstva, sprítomneného pri sv. omši, počas ktorého nás mystické Telo Kristovo a Jeho nevesta Cirkev vyzýva pridať sa k Nemu v prežívaní božského života Najsv. Trojice.
Väčší počet cirkevných dokumentov objasňuje úlohu eucharistickej úcty (často sa označuje za "kult eucharistickej úcty") a vrelo odporúča jej praktizovanie. Účel tejto úcty medzi ľuďmi a trávenie viac času s Ježišom je len jednou zo súčastí celkového obrazu.
Nielen liturgická teológia, ktorá chápe patričnú úlohu nábožného praktizovania eucharistickej adorácie a obradu vyloženia Sviatosti, ktorý je nádherný sám o sebe, ale aj samotným ich rozlišovaním je nevyhnutné pochopiť to, ako slúžia liturgii. Či už osobnou modlitbou alebo spoločnou liturgiou nás eucharistická úcta vedie k autentickejšej účasti na omši a sviatostiach, čo predstavuje primárny priestor osobného stretnutia s Kristom.
Modlitby pri vyloženej Sviatosti
Niektorí svätí vo svojej hlbokej vnútornej oddanosti zložili modlitby, ktoré nám môžu poslúžiť ako príklad:
- Môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, čo neveria v teba, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa.
- Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa ti klaniam a obetujem ti najsvätejšie Telo, Krv, Dušu a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na odprosenie všetkých urážok, ktoré sa ti dostávajú. Prosím ťa, obráť úbohých hriešnikov, pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a na orodovanie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
- Duša Kristova, posväť ma; Telo Kristovo spas ma; Krv Kristova napoj ma; voda z boku Kristovho obmy ma. Umučenie Kristovo posilni ma; ó dobrotivý Ježiš vyslyš ma; do svojich svätých rán skry ma, nedaj mi odlúčiť sa od teba, pred zlým nepriateľom chráň ma, v hodinu smrti mojej povolaj ma a káž mi prísť k tebe, aby som ťa chválil, s tvojimi svätými na veky vekov. Amen.
Svätý Otec Ján Pavol II. nás povzbudzuje týmito slovami: ochotní zadosťučiniť za veľké viny a zločiny sveta. Pozvaní do ticha modlitby pred Bohom sme všetci. Tichá adorácia nám umožňuje prehodnotiť svoj vzťah voči Bohu, druhým ľuďom a k sebe samému. Veď len v adorácii môže dozrievať hlboké a pravé prijatie.
„Nech sa eucharistická adorácia mimo omše stane osobitným záväzkom pre jednotlivé farské a rehoľné spoločenstvá. Zotrvávajme dlho na kolenách pred Ježišom prítomným v Eucharistii, odčiňujúc našou vierou a našou láskou toľké zanedbania, zabudnutia, ba aj urážky, ktoré náš Pán musí zakúšať v toľkých častiach sveta. Vy všetci, drahí veriaci, objavte dar Eucharistie ako svetlo a silu do vášho každodenného života vo svete, do vykonávania svojich vlastných zamestnaní a v najrozličnejších situáciách.“ /Encyklika Jána Pavla II., Cirkev žije z Eucharistie, Ecclesia de Eucharistia , 1.
Z tohto kontextu je dobré upriamiť pohľad na posolstvo Fatimy. Zjaveniam Panny Márie predchádzali zjavenia Anjela pokoja. Tieto zjavenia poukázali na dôležitosť Eucharistickej adorácie.
„Kňazi i veriaci môjho Hnutia, prichádzajte často pred svätostánok, žite pred svätostánkom, modlite sa pred svätostánkom.
Nie je potrebné mnoho vedieť, aby si sa mi páčil - stačí, že ma veľmi miluješ. Povedz mi jeho meno a potom mi povedz, čo chceš, aby som pre neho urobil. Hovor ku mne jednoducho a úprimne o chudobných, ktorých chceš potešovať, o nemocných, ktorých vidíš trpieť, o poblúdených, ktorých túžiš vrátiť na správnu cestu. Ak chceš, napíš mi niečo ako list so všetkým, čo potrebuješ. Nehanbi sa! V nebi je veľa spravodlivých, ktorí mali také isté chyby. Všetko toto ti môžem dať a dám ti. Čo potrebuješ práve dnes? Čo pre teba môžem urobiť? Rozprávaj mi o ňom. Čím sa zapodievaš? Na čo myslíš? Čo si praješ? Čo môžem urobiť pre tvojho brata, čo pre tvoju sestru, pre tvojich priateľov, pre tvoju rodinu, pre tvojich predstavených? A čo ja? Nepraješ si, aby som bol oslavovaný? Nechcel by si urobiť niečo dobrého pre svojich priateľov, ktorých máš veľmi rád a ktorí žijú bez myšlienky na mňa? Povedz mi, keď sa Ti niečo nevydarí a ja ti poviem dôvod tvojho neúspechu. Nechceš si ma získať pre seba? Povedz mi, čo vzbudzuje dnes tvoju pozornosť? Povedz mi so všetkými podrobnosťami, prečo si smutný? Kto ťa zarmútil? Kto urazil tvoju sebalásku? Kto tebou opovrhuje? Povedz mi všetko a skoro sa dostaneš tak ďaleko, že mi povieš, že podľa môjho príkladu všetko opustíš, všetko zabudneš. Máš strach? Cítiš vo svojej duši neurčitú zádumčivosť, ktorá je síce neoprávnená, ale predsa ti neprestáva rozodierať srdce? Vrhni sa mojej prozreteľnosti do rúk! Som pri tebe na tvojej strane. Vidím všetko, počujem všetko a ani na okamih ťa neopustím. Cítiš odpor voči ľuďom, ktorí ťa predtým mali radi a teraz na teba zabudli, vzdialili sa od teba a to bez najmenšieho dôvodu?
Tichá Adorácia
Svet, v ktorom žijeme, je naplnený ruchom a hlukom. Čo teda je tichá adorácia? V tichej adorácii sa neprednášajú vďaky, oslavné hymny, prosby a neznejú piesne. Jednoducho zotrvávajú pri jeho nohách.
Tichá adorácia nám umožňuje prehodnotiť svoj vzťah voči Bohu, druhým ľuďom a k sebe samému. V Katolíckej cirkvi je prítomný aj sviatostne. Akt adorácie mimo svätej omše predlžuje a zintenzívňuje to, čo sa konalo v samotnom liturgickom slávení.
Napríklad, v štvrtok po popoludňajšej svätej omši kňaz vyložil cibórium na oltár, pokľakol a odišiel. Tiež môže byť vyložená počas celodennej poklony vo farnosti. Príklad z farnosti: Dnešný deň (nedeľa) pripadá na našu farnosť celodenná poklona. Najsvätejšia sviatosť oltárna bude k tichej poklone vyložená od 11.30 h. až do večernej svätej omše.
Pomôcky k adorácii: Existuje množstvo pomôcok, ktoré nám môžu pomôcť prehĺbiť náš vzťah k Eucharistii a k adorácii. Medzi ne patria rôzne modlitby, ružence, knihy a brožúry. Príklady: Eucharistický ruženec, Brožúrka "Pred Oltárnou sviatosťou" od Richarda Tobina, Kniha "365 dní s Ježišom" od Mary Amore.
Sviatok Božieho Milosrdenstva
Medzi rôznymi formami pobožnosti, ktoré nám zanechala sv. Faustína, zaujíma osobitné miesto sviatok Božieho milosrdenstva. V pondelok vo Veľkom týždni 17. apríla 1933 dal Ježiš sv. Faustíne prvýkrát najavo, že chce, aby sa slávil sviatok Božieho milosrdenstva.
28. apríla 1935, na Bielu nedeľu, čiže v prvú nedeľu po Veľkej noci, počas slávnostnej pobožnosti v Ostrej Brame, kde bol vystavený obraz Božieho milosrdenstva, keď kňaz vzal Oltárnu sviatosť, aby ňou požehnal ľud, videla sestra Faustína Ježiša v rovnakej podobe, v akej bol na obraze. Spasiteľ udelil ľudu požehnanie a lúče milosrdenstva sa rozliali na celý svet.
Arcibiskup Eugeniusz Baziak v mene kardinála Adama Sapiehu 14. Tento živý rozvoj prerušil dekrét Svätého ofícia z 19. Až odvolanie spomenutého dokumentu v r. 23. marca 1993 poľský biskupi poslali Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. Korunou úsilia o zavedenie sviatku Božieho milosrdenstva v celej Cirkvi, ktoré trvalo niekoľko desaťročí, bola kanonizácia sestry Faustíny.
Počas kanonizačnej homílie pápež oznámil, že odteraz sa v celej Cirkvi bude tento deň nazývať Nedeľa Božieho milosrdenstva. 5. mája 2000 nadobudlo pápežovo rozhodnutie právnu formu.
Prísľuby spojené so sviatkom Božieho milosrdenstva
Aké prisľúbenia dostala sestra Faustína k tomuto sviatku?
- "Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie hriechov a trestov. Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu." (300)
- "Ten sviatok vyšiel z vnútra môjho milosrdenstva a je potvrdený v hlbinách môjho zľutovania. Obdrží ho každá duša, ktorá verí a dôveruje môjmu milosrdenstvu." (420)
- "V ten deň je otvorené vnútro môjho milosrdenstva. Vylievam celé more milostí na duše, ktoré sa priblížia k prameňu môjho milosrdenstva. V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát" (699)
Príprava na sviatok
Sviatku Božieho milosrdenstva má podľa zjavení sestre Faustíne predchádzať deviatnik, ktorý sa má začať na Veľký piatok. Ježiš dvakrát vyjadril želania, aby sa jeho snúbenica deväťdňovou pobožnosťou pripravila na túto slávnosť. Svätica nám zanechala prísľuby Spasiteľa určené všetkým veriacim, ktoré vyjadrujú slová : „ V tejto novéne udelím dušiam všetky milosti.
S plnou vážnosťou treba zdôrazniť, že vo svetle posolstva sv. Faustíny Ježišovou vôľou bolo, aby sviatok Božieho milosrdenstva predchádzala novéna pozostávajúca z korunky k Božiemu milosrdenstvu. Na jej odriekanie sú totiž viazané mimoriadne prisľúbenia.