Človek neustále hľadá Boha. Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Človek, ovenčený „slávou a cťou“, je - po anjeloch - schopný uznať, že Pánovo meno je „vznešené… na celej zemi“. Aj po tom, čo človek hriechom stratil podobnosť s Bohom, zostáva „na obraz“ svojho Stvoriteľa a zachováva si túžbu po tom, ktorý ho volá k jestvovaniu.
Boh prvý volá človeka. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe. Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému, modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce.
Zjavenie modlitby sa v Starom zákone uskutočňuje medzi pádom a pozdvihnutím človeka, medzi bolestným zvolaním Boha na svoje prvé dieťa: „Kde si?… Čo si to urobila?“ a odpoveďou jednorodeného Syna pri jeho príchode na svet: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu Bože.“
Človek sa modlí, vychádzajúc predovšetkým zo skutočností stvorenia. Prvých deväť kapitol knihy Genezis opisuje tento vzťah k Bohu ako Ábelovu obetu prvotín zo stáda, ako Enochovo vzývanie Božieho mena, ako „chodenie s Bohom“. Noemova obeta je Bohu „príjemná“. Boh ho požehnáva a skrze neho požehnáva celé stvorenie, lebo jeho srdce je spravodlivé a bezúhonné: aj on „kráčal s Bohom“.
Len čo ho Boh vyzve, Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“. Jeho srdce je úplne „podriadené slovu“, poslúcha. Počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha, je pre modlitbu podstatné, kým slová majú význam iba vo vzťahu k nemu. Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár. Až neskôr sa objaví jeho prvá slovná modlitba: zastretá sťažnosť pripomínajúca Bohu jeho prisľúbenia, ktoré akoby sa neplnili.
Pretože patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti a podľa zmluvy s ním, je pripravený prijať do svojho stanu svojho tajomného Hosťa: je to obdivuhodné pohostinstvo v Mamre, predohra zvestovania pravého Syna prisľúbenia. Keďže Boh sa mu zdôveril so svojím plánom, Abrahámovo srdce je od tej chvíle v súlade so súcitom svojho Pána s ľuďmi a odvažuje sa prihovárať za nich so smelou dôverou.
Ako posledné očistenie jeho viery sa žiada od Abraháma, „ktorý dostal prisľúbenia“, aby obetoval syna, ktorého mu dal Boh. Jeho viera neochabuje: „Boh si obstará baránka na zápalnú obetu“; „usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“. Takto sa otec veriacich stáva podobným Otcovi, ktorý neušetrí vlastného Syna, ale vydá ho za nás všetkých.
Boh obnovuje svoje prisľúbenie Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela. Prv než mal Jakub čeliť svojmu bratovi Ezauovi, bojuje celú noc s „niekým“ tajomným, ktorý odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti.
Aj tu Boh prichádza prvý a volá na Mojžiša z horiaceho kra. Táto udalosť zostane jedným z prvotných predobrazov modlitby v židovskej i kresťanskej duchovnej tradícii. Veď ak „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ volá svojho služobníka Mojžiša, je to preto, že je živým Bohom, ktorý chce, aby ľudia žili. Zjavuje sa, aby ich spasil, ale nie sám ani proti ich vôli: povoláva Mojžiša, aby ho poslal, aby ho pridružil k svojmu súcitu, k svojmu dielu spásy. V tomto poslaní je akoby úpenlivá Božia prosba a Mojžiš po dlhej diskusii prispôsobí svoju vôľu vôli Boha Spasiteľa. Ale v tomto rozhovore, v ktorom sa Boh zdôveruje, sa Mojžiš učí aj modliť: zdráha sa, namieta a predovšetkým kladie otázky.
Teda „Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“. Mojžišova modlitba je typická pre kontemplatívnu modlitbu, vďaka ktorej je Boží služobník verný svojmu poslaniu.
V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, Mojžiš čerpal silu a húževnatosť na svoje orodovanie. Neprosí za seba, ale za ľud, ktorý si Boh získal. Mojžiš oroduje už počas boja s Amalekitmi alebo aby dosiahol Máriino uzdravenie. Ale najmä po odpadnutí ľudu „si stal v prielome“ pred Boha, aby zachránil ľud.
Modlitba Božieho ľudu sa bude rozvíjať v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a neskôr Chrámu. Predovšetkým vodcovia ľudu - pastieri ľudu a proroci - budú ho učiť modliť sa. Samuel ako dieťa sa musel naučiť od svojej matky Anny, ako „stáť pred Pánom“, a od kňaza Héliho, ako počúvať Pánovo slovo: „Hovor, Pane, tvoj služobník počúva“. Neskôr aj on spozná cenu a dôležitosť modlitby orodovania: „Aj odo mňa nech je ďaleko, žeby som sa prehrešil proti Pánovi a žeby som sa prestal za vás modliť!
Dávid je v plnom zmysle slova kráľom „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. Jeho modlitba, modlitba Božieho pomazaného, je vernou oddanosťou Božiemu prisľúbeniu, láskyplnou a radostnou dôverou v toho, ktorý jediný je Kráľ a Pán. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby.
Jeruzalemský chrám, dom modlitby, ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus).
Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Lenže obradnosť často strhávala ľud k príliš vonkajšiemu kultu. Bola potrebná výchova vo viere a obrátenie srdca.
Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár. Eliášovo meno - „Pán je môj Boh“ - ohlasuje volanie ľudu, ktoré je odpoveďou na prorokovu modlitbu na vrchu Karmel. Počas obety na vrchu Karmel, ktorá bola rozhodujúcou skúškou viery Božieho ľudu, na Eliášovu prosbu, „keď už bol čas [večernej] obety“, Pánov oheň strávi zápalnú obetu. A keď sa nakoniec Eliáš znovu vydal púšťou na miesto, kde sa živý a pravý Boh zjavil svojmu ľudu, uchýlil sa podobne ako Mojžiš do „jaskyne“, kým „neprešla“ tajomná prítomnosť Boha.
Proroci čerpajú svetlo a silu na svoje poslanie v samote s Bohom.
Od čias Dávida až do príchodu Mesiáša sväté knihy obsahujú texty modlitieb, ktoré svedčia o tom, ako sa stále viac prehlbovala modlitba za seba i za iných. Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh.
Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorestvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi.
Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V iných knihách Starého zákona „slová ohlasujú skutky [vykonané Bohom pre ľudí] a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté“. V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí.
Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva.
V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou, a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“. „Čo je milšie ako žalm?
Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh. Chcem priblížiť päť kníh Žaltára a pritom ukázať, ako celkový tvar povzbudzuje čitateľov k nádeji na nového Dávidovského kráľa.
Prvou známkou toho, že Žaltár bol upravený alebo zostavený do určitého tvaru, je prítomnosť dvojdielneho úvodu. Ani jeden žalm nemá názov. Okrem toho sa zdá, že tieto dva žalmy opisujú aj tú istú osobu. Žalm 1 ho predstavuje ako blahoslaveného človeka, ktorý preukazuje svoju spravodlivosť rozjímaním o Božom Slove dňom i nocou.
Prvá kniha spája bezmenného kráľa z úvodu s Dávidom. Robí to tak, že prakticky každý žalm pripisuje izraelskému kráľovi par excellence. S Dávidovým kraľovaním súvisí aj boj medzi spravodlivými a bezbožnými. V dvojdielnom úvode je najprv rozdelenie medzi spravodlivými a bezbožnými (Ž 1), ktoré je potom podrobne opísané ako kráľ a vzbúrené národy (Ž 2). V skutočnosti tieto dve očakávania idú ruka v ruke, ako o tom svedčí Dávid (Ž 41:11-12).
Druhá kniha v mnohých ohľadoch pokračuje v trajektórii Prvej knihy. Dochádza však k vývoju. Hneď je zrejmá zmena autorstva, od (väčšinou) Dávida k (väčšinou) synom Kórachovým. Druhá kniha tak nadobúda levitský nádych.
Druhá kniha má levitský zenit. Žalm 68 sleduje cestu archy zmluvy zo Sinaja do Jeruzalema. Boh prebýva so svojím ľudom, býva s ním v jeho hlavnom meste. Tomu zodpovedá kráľovský zenit v Žalme 72. Tu sa Dávidovské kraľovanie mení na Dávidovskú dynastiu, keďže Dávid aj Šalamún sú pomenovaní spoločne. Vízia Druhej knihy je víziou izraelského náboženstva a kráľovstva, ktoré fungujú tak, ako majú. Táto vízia je však ideálnejšia než čokoľvek, čo sa kedy v dejinách Izraela dialo.
Očakávania prvých dvoch kníh sa v Tretej knihe náhle zastavujú. Dávidovská neprítomnosť. Žalm 89 je temným mrakom, ktorý visí nad očakávaniami vzbudenými predchádzajúcimi časťami Žaltára. Kladie Bohu provokatívnu otázku: Kde je tvoja vernosť? (Ž 89:49).
Tak ako Mojžiš viedol Izraelitov cez ich prvé vyhnanstvo, tak ich opäť povedie cez túto skúsenosť púšte. Mimo zasľúbenej zeme bude Boh opäť útočiskom Izraela. Opakovaným refrénom nasledujúcich žalmov je „Hospodin kraľuje“ (Ž 93:1; Ž 96:10; Ž 97:1; Ž 99:1) a biblickým svedectvom je, že Božia vláda sa zažíva prostredníctvom Dávidovského kráľa.
Pozorný čitateľ si všimne, že Dávid nechýba vo Štvrtej knihe (Ž 101; Ž 103). Je pozoruhodné, že po náreku nad Božím odmietnutím Dávidovskej dynastie v Žalme 89 čitateľ teraz opäť nachádza zmienku o Dávidovi.
Vyvrcholením dejovej línie Žaltára je Piata kniha. Čitateľ si nemôže nevšimnúť prosbu o obnovu: „Zachráň nás, Hospodin, Boh náš, spomedzi pohanov nás zhromaždi“ (Ž 106:47); a potvrdenie vyslyšanej modlitby: „vykúpil z ruky protivníka a zhromaždil ich z krajín“ (Ž 107:2-3). Exil už nie je dominantnou témou.
Hlavným prvkom budúcej nádeje v Piatej knihe je nový Dávid. Dávidovské žalmy sa vyskytujú na začiatku (Ž 108-110), v strede (Ž 131; 133) a ku koncu (Ž 138-145). Najmä Žalm 110 hovorí o Dávidovom Pánovi, záhadnej kráľovskej postave, ktorá poráža nepriateľov, a tak vládne. Porovnajme to so Žalmom 132, ktorý pretvára prísľuby obsiahnuté v 2 Samuelovej 7 a výslovne sa zmieňuje o tom, že opäť vyklíči Dávidovská dynastia (Ž 132:11-12,17-18).
Popri Dávidovskom prvku sa pridáva aj Sion. V Tretej knihe sa oplakávalo zničenie Siona, ale v Piatej knihe je Sion opäť zobrazený ako miesto pokoja, prosperity a domov Dávidovského kráľa.
Hebrejské slovo „aleluja“ sa prekladá ako „chváľte Pána“. Je prítomné v odpovedi na prvú Dávidovskú zbierku v Piatej knihe (po Ž 108-110 nasledujú aleluja motívy v Ž 111-118) a oslavu Siona v Piesňach o výstupoch (po Ž 120-134 nasledujú Ž 135). Celý Žaltár sa končí Aleluja záverom (Ž 146-150), v ktorom sa každý žalm začína aj končí slovami „chváľte Pána“.
Akokoľvek je prospešné čítať každý žalm ako samostatnú jednotku, v štruktúre Žaltára sa odohráva niečo väčšie. Azda najzreteľnejšie je to vidieť v Žalme 110, ktorý Ježiš používa proti farizejom (Mt 22:41-45), Peter ho ohlasuje na Letnice (Sk 2:33-36) a kniha Hebrejom sa na ňu zameriava (Heb 1:1,13; Heb 5:6; Heb 7:17,21; Heb 8:1; Heb 10:12-13; Heb 12:2). Kniha Hebrejom preto tvrdí, že Ježiš je očakávaným kráľom-kňazom zo Žalmu 110.
Žalmy sú lyrické náboženské básne (psalmoi), ktoré sa spievali s hudobným sprievodom. Židia, ktorých kultúra bola ovplyvnená okolitými národmi, používali žalmy počas liturgických slávení. Sú niečím jedinečným. Žalmy pripomínajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už vyplnili v Mesiášovi a zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi.
Sväté písmo označuje kráľa Dávida za najlepšieho skladateľa; zároveň sa Dávid považuje aj za autora väčšiny žalmov. Žalmov je 150 a tvoria žaltár. Sú to piesne nadšenej vďaky za víťazstvo, úpenlivých prosieb v nebezpečenstve života, v rodinných tragédiách i pri páde do hriechu. Žalmy odzrkadľujú veľké Božie diela - magnalia Dei - a ľudské situácie. Preto sa ich môžu modliť ľudia všetkých stavov.
Napriek tomu zo strany dnešného človeka existujú námietky proti modlitbe pomocou žalmov. Pre niektorých sú neprijateľné z jazykových dôvodov - sú v nich archaické výrazy, iným je cudzí a vzdialený spôsob modlitby pomocou žalmov - nepochopenie židovského vnímania Boha a sveta. Dokonca aj niektoré myšlienky zo Starého zákona sú pre dnešného kresťana neprijateľné. Pri recitácii žalmov dochádza často k roztržitostiam pre mnohé obrazy a prirovnania, myšlienky a protichodné city. To nás často vyrušuje a odrádza. Zmysel modlitby pomocou žalmov je, aby sme niekedy, aj napriek ich neporozumeniu, dokázali svoje myšlienky sústrediť na Krista, lebo to On je obsahom všetkých žalmov. Celý Kristus.
O modlitbe pomocou žalmov sa azda najkrajšie vyjadril sv. Bazil Veľký: „Žalm zaháňa démonov, zvoláva na pomoc anjelov, je zbraňou proti tomu, čoho sa v noci obávame, odpočinkom po denných námahách. Je šlabikárom pre začiatočníkov, návodom na úspech pre pokročilých, utvrdením pre dokonalých.
Podľa tradície žalm 51 zložil kráľ Dávid, ktorý je Cirkvou uznávaný za svätého. Keď bol Dávid konfrontovaný so svojím hriechom, oľutoval ho z celého srdca a dal sa na pokánie. Svoju hlbokú pokoru vyjadril aj napísaním žalmu, ktorý pomohol mnohým ďalším na ceste k zmene života.
Žalm sa začína prosbou: Miserere mei, Deus - Zmiluj sa, Bože, nado mnou. Maj so mnou trpezlivosť, vymaž moje zločiny, následky mojich hriechov. Zo slova miserere je odvodené slovo misericordia - milosrdenstvo, láskavosť, ba milujúca láskavosť. Dávid si je vedomý, že mu Boh v minulosti prejavil mnoho láskavosti. Teraz Ho znova o ňu prosí a pridáva svoje doznanie: Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.
V živote sa stanú veci, ktoré sa nedajú vymazať a ktoré majú svoje dôsledky. Môžeme len konštatovať, že sa nikdy s tým nezmierime. Učíme sa však s tým žiť. Mocný kráľ Dávid je zrazený na kolená a robí úprimné vyznanie svojich previnení. Vyznať hriech znamená zastaviť jeho potláčanie a akýkoľvek pokus o sebaospravedlnenie. Vyznať hriech znamená súhlasiť s Božím hodnotením nášho života, s Božím rozsudkom, ktorý znie: Vinný!
Dávid v žalme prosí: Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. A ešte pri jednej dôležitej Dávidovej prosbe sa potrebujeme pristaviť. Prosí: Neodvrhuj ma spred svojej tváre. Odvrhnutie spred Božej tváre je najvyšším trestom, aký vôbec môže postihnúť človeka. Ide o stratu spoločenstva s Bohom, o vylúčenie z Božej prítomnosti.
Kráľ Dávid hrá na harfe pred Saulom
Dôležité body o modlitbe a žalmoch kráľa Dávida:
- Osobný a spoločný rozmer: Žalmy sú osobné modlitby, ale aj modlitby spoločenstva.
- Inšpirácia Duchom Svätým: Žalmy sú inšpirované Duchom Svätým a sú základom modlitby Cirkvi.
- Dávid ako vzor: Kráľ Dávid je vzorom modlitby a jeho žalmy odzrkadľujú vzťah s Bohom.
- Pokánie a odpustenie: Žalmy vyjadrujú pokánie, ľútosť a prosbu o Božie milosrdenstvo.
- Stvoriteľský zásah: Modlitba za nové srdce a obnovenie ducha je prosbou o Boží stvoriteľský zásah.
Modlitba Božieho ľudu sa rozvíja v tieni Božieho príbytku, t. j. Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Majú dve neoddeliteľné zložky: osobnú a spoločenskú. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, sú základným a trvalým prvkom modlitby jeho Cirkvi.
Dávid v tomto verši vyznáva, že Pánovi prisahal celkom úprimne. Označenie Mocný Jakubov - toto Božie meno vyjadruje, že Boh dáva človeku schopnosť (moc) prekonať všetky prekážky a poraziť každého nepriateľa. Dávid tiež narážal na mnohé ťažkosti, keď hľadal miesto pre stavbu chrámu, ale Boh ho posilnil a doprial mu úspech.
Tento žalm má mnoho spoločného so Ž 89, v ktorom, podobne ako v tomto žalme, babylonskí zajatci úpenlivo prosia o pomoc všemohúceho Boha. Odvolávajú sa na prisľúbenia dané Dávidovi a modlia sa, aby ich Pán naplnil a aby ľudu udelil svoju milosť. Verš je zároveň proroctvom o Spasiteľovi sveta, ktorý bol podľa tela z Dávidovho rodu. Slová spomeň si, Pane, na Dávida a na všetku jeho miernosť (tu: ochota/poníženie…) sú zároveň vyjadrením žalmistovho presvedčenia, že všetci sa dopúšťajú mnohých hriechov, a tak strácajú dôveru v Pánovo odpustenie.
Je dôležité, aby si nás Boh pamätal tak, ako pamätal na Dávidove skutky, zhrnuté v tomto verši. Kto má totiž vládu nad svojou ohromnou silou, má vládu aj nad démonmi. Démoni sa boja čnosti pokory (nežnosti), ktorou disponoval Mojžiš alebo Dávid v tomto verši.
Pán prisahal Dávidovi vernosť - neodvráti sa od nej: Z plodu tvojho lona postavím niekoho na trón po tebe. Zatiaľ čo vo v. 10 prosba „neodvracaj“ mala zabezpečiť vypočutie modlitby, v tomto verši má prisľúbenie „neodvráti“ zaručiť, že Pán sa bude držať svojej vernosti a zmluvu nezruší.
Napriek zlyhaniu ľudských panovníkov a koncu Dávidovej dynastie, Pánove prisľúbenia pre jeho vernosť ostali trvalo platné. Medzi ne patrí aj vyvolenie, dosl. „vybranie“ Sionu či Jeruzalema. Pán sa na Sion pomocou zámen v ž. r. obracia ako na ženskú postavu, ktorú si zamiloval.
Žalmy sú modlitby, ktoré odzrkadľujú vzťah človeka s Bohom, vyjadrujú ľudské pocity a skúsenosti, a poukazujú na Božie skutky a prísľuby. Sú neoddeliteľnou súčasťou duchovného života a poskytujú inšpiráciu a útechu pre mnohých veriacich.
