Modlitba za odpustenie sebe samému

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6.

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím.

Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme.

Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov. Dnes obrátime našu pozornosť k žalmu 51.

Starozákonná tradícia pripisuje autorstvo žalmu kráľovi Dávidovi (porov. v. 1) a nachádza aj motív vznik žalmu v konkrétnej udalosti zo života kráľa Dávida. Sväté Písmo Starého zákona v Druhej knihe Samuelovej v 11. kapitole opisuje previnenia kráľa Dávida. Dávid sa previnil proti manželskej vernosti s Uriášovou manželkou Betsabe. Potom prikázal, aby bol Uriáš vo vojenských operáciách vystavený najväčšiemu nebezpečenstvu, čo viedlo k Uriášovmu usmrteniu. Prorok Nátan usvedčil Dávida z jeho previnení. A tak máme dnes pred sebou kajúci žalm, ktorý zároveň ospevuje obnovu spoločenstva s Bohom.

Žalm 51

3 Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.
4 Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.
5 Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.
6 Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.
7 Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.
8 Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.
9 Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh.
10 Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.
11 Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny.
12 Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.
13 Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého.
14 Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.
15 Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia.
16 Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.
17 Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.
18 Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa.
19 Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.
20 Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu a vybuduj múry Jeruzalema.

Žalm začína priamymi prosbami k Bohu: „Bože, zmiluj sa“, „Bože, znič moju neprávosť“. Je to volanie toho, kto si uvedomuje, že klesá a zomiera a môže len a len volať o pomoc. Taká je ľudská situácia: človek je schopný urobiť hriech, ale človek nie je schopný sám sa z hriechu dostať.

Na prvom mieste je vzývané Božie milosrdenstvo, lebo v žalme nachádzame slová: „Zmiluj sa, Bože, [...] pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie [...].“ (v. Keď Boh odstraňuje ľudský hriech, ukazuje svoju moc. Božia moc sa prejavuje iste najprv v samotnom stvorení, keď Boh stvoril slnko, mesiac, hviezdy, rastliny. Ale v konečnom dôsledku nejestvuje plnší a pravdivejší prejav Božej moci, ako keď Boh odpúšťa hriechy. Lebo Božia totožnosť, tá ktorú ukázal Mojžišovi, spočíva v tom, že je milostivý, láskavý, milosrdný.

4 Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. 5 Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Žalm nám obraznými vyjadreniami približuje skutočnosť hriechu, ktorá vo svojej podstate zostáva pre človeka nepochopiteľná.

Prvým obrazom je obraz nečistoty, keď žalmista hovorí: „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.“ Na pozadí je obraz hriechu ako nečistoty, ktorá ničí krásu človeka. Podľa knihy Genezis Boh urobil človeka dobrého, čiže aj krásneho, lebo: „urobil ho na svoj obraz a podobu“ (Gen 1,26) takým spôsobom, že v žalme 8 autor s údivom hovorí: „čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“ (Ž 8,5-6).

Druhým obrazom je obraz dlžoby. Hriech je dlžobou v tom zmysle, že je odmietnutím vzťahu, ktorý Boh vytvoril s človekom a ktorý je v žalme 95 vyjadrený slovami: „Boh je naším Bohom a my sme jeho ľud“ (porov. Ž 95,7). Boh nás urobil svojimi synmi a dcérami, čiže tu jestvuje záväzok, je tu vzájomná podlžnosť, na Božiu lásku a veľkodušnosť človek musí odpovedať vernosťou a poslušnosťou. Hriech je vzburou, odmietnutím podlžnosti, ktorú máme voči Bohu.

Prorok Izaiáš to vyjadril: „Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Pán hovorí: "Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. A na inom mieste prorok Izaiáš opisuje Pána Boha ako keby bol prekvapený a v rozpakoch nad konaním svojho ľudu: „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky?“ (Iz 5,4) Čo som mal ešte ponúknuť svojmu ľudu a neponúkol som mu?

Žalmista priznáva s úprimnosťou previnenie, keď hovorí: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.“ (v.5) To uvedomenie si nevyjadruje len to, že viem o sebe, že som hriešnik. Ale znamená to aj, že prežívam bolesť a úzkosť, hanbu, ktorá ma ťaží. Je to skúsenosť, ktorá vzbudzuje bolesť a rodí sa pred Bohom, keď si uvedomujem, ako som ho urazil: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. Niet pochýb o tom, že hriech škodí človeku, je narušením a rozvratom spoločenstva, je ponížením ľudskej osoby. Ale v skutočnosti je možné porozumieť ťarchu hriechu iba vtedy, ak si ho uvedomím vo vzťahu k Bohu a vo svojich previneniach aj voči bratom a sestrám si uvedomím, že v konečnom dôsledku odmietam Boha, ktorý je pôvodcom sveta a môjho jestvovania.

Vo chvíli, keď si uvedomím svoju vinu, tým činom aj ohlasujem Božiu spravodlivosť, priznávam, že Boh má pravdu, že on je spravodlivý. V žalmoch sa pomerne často opakuje: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.“ (v.

To znamená, že hriech hlboko zakorenený v mojom živote. Nie je len nejakým odevom, ktorý si oblečiem a môžem si ho vyzliecť, kedy chcem, ale, ako to vyjadril prorok Jeremiáš, je skôr mojou kožou: „Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy?

Žalm vyjadruje tento rozmer pozemským obrazom, že „hriešneho ma počala mať“. To znamená, že keď sa vrátim dozadu na začiatok môjho života, aj tam nachádzam hriech. Ako keby som ja, sklamaný zo svojho stavu aktuálneho sebectva a hriešnosti, chcel sa vrátiť dozadu vo svojom života a nájsť obdobie, v ktorom bolo moje srdce celkom čisté a myseľ nezaťažená. Ale nedarí sa mi nájsť také obdobie, lebo od prvých okamihov môjho života som pociťoval, že som poznačený skutočnosťou hriechu. Chcel by som chcel ujsť pred skutočnosťou hriechu, ale sa mi to nedarí, lebo je predo mnou ako dajaká závislosť, ako hrozba.

10 Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil. Prosba o odpustenie je v našom žalme vyjadrená ešte aj ako prosba o radosť: „Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.“ (v. 10) A potom o niečo ďalej: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.“ (v. 14).

„Rozdrvené kosti“ sú obrazom zraneného života, keď sa jestvovanie na zemi nemá o čo oprieť. Kosti dávajú ľudskému telu pevnosť a oporu, ale keď sú „rozdrvené“, znamená to, to človek odumiera. Čiže potrebujem, aby mi Boh znova daroval život, vrátil mi dôstojnosť stvorenia a hodnosť synovstva.

11 Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. Keď žalmista prosí, aby Boh odvrátil zrak, prosí Boha, aby nepozeral na môj egoizmus a na moju pýchu. Je zaujímavé, že v žalme nasleduje prosba: „Neodvrhuj ma spred svojej tváre“ (v. 13). Akoby si tieto prosby odporovali. Vyjadrenia majú svoj zmysel. Na jednej strane potrebujem Božiu blízkosť a na druhej strane potrebujem aj jeho milosrdenstvo, aby nemeral ťarchu môjho hriechu len podľa spravodlivosti, v tom prípade by „Boží pohľad“ bol príčinou trestu a v konečnom dôsledku zničenia. A preto aj prosba „odvráť svoju tvár od mojich hriechov“ môže byť vyslovená spolu s prosbou „neodvrhuj ma spred svojej tváre“.

Tu sa začína druhá časť žalmu. Žalmista prosil o Boží stvoriteľský zásah očistenia a nasleduje prosba o Boží stvoriteľský zásah obnovenia. Prosba o nové stvorenie, nie je vložená náhodou. Práve kvôli tomu, že hriech sa hlboko zakorenil v mojom srdci, je potrebný zásah, ktorý nemôže byť len jednoduchým ľudským úkonom očistenia. Je potrebný Boží zásah, ktorý nie je v ničom menší od stvorenia: „Bože, stvor vo mne srdce čisté“.

Srdce je stredom osoby, miestom ľudského svedomia, odkiaľ vychádzajú myšlienky, city, rozhodnutia človeka. Podľa chápania Svätého písma srdce je miestom ľudskej slobody. A tak „čisté srdce“ znamená, že naša vnútorná sloboda je očisťovaná od egoizmu a vlastných záujmov, že nevidíme len vlastné výhody, že nerozhoduje iba podľa vlastných túžob, ale vie vnímať skutočnosť a prijať ju.

13 Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Spolu s prosbou ohľadom srdca ide aj prosba, ktorá sa týka ducha. Duch je spomenutý v našom žalme tri razy: „v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (v. 12), „neodnímaj mi svojho ducha svätého“ (v. 13), „posilni ma duchom veľkej ochoty“ (v. 14).

Odpustenie nespočíva len v zničení hriechu, to by bolo málo. Na prvom mieste je spomenuté, že má byť v človeku obnovená duchovná odolnosť, v jeho vnútri má byť „pevný duch“. Ide o obnovu vnútornej rovnováhy a odolnosti, aby človek svojvoľne nemenil svoje postoje a aby bol pevný a vytrvalý. Prorok Ozeáš to vyjadril slovami: „Čo si s tebou počať, Efraim? Čo si s tebou počať, Júda? Vaša láska je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie za rána.“ (Oz 6,4). Prorok poukazuje na nestálosť, na jednej strane sa ľud nadchol, urobil aj viacero úkonov kajúcnosti a onedlho sa vrátil k svojim hriechom.

Žalmista ďalej prosí, aby mu Pán neodnímal svojho Svätého Ducha. Žalmista poznal Boží prísľub a požiadavku ako dôsledok zmluvy s Bohom, V knihe Exodus je zmluva vyjadrená slovami, ktoré sú vložené do Božích úst vo vzťahu k vyvolenému národu: „a budete mi [...] svätým národom!“ (Ex 19,6), čiže národom, ktorý celý a úplne patrí Svätému Bohu, ktorý nemá dvoch pánov ale jediného Pána, Boha. Rovnako aj vo štvrtej Mojžišovej knihe Levitikus je zaznamená požiadavka: „buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lev 11,45).

Žalmista pokračuje ďalšou prosbou: „posilni ma duchom veľkej ochoty“. Táto prosba vyjadruje skúsenosť, že niekto môže byť ku konaniu dobrého prinútený, že môže konať dobré skutky na spôsob otroka, v strachu a podriadenosti. Ale duch ochoty vytvára vnútornú situáciu radosti z konania dobra a nasledovania Božej vôle, lebo to zodpovedá dôstojnosti a slobode Božieho syna a dcéry, ako to vyjadruje apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14) Žalmista prosí tiež, aby jeho myšlienky, slová a skutky boli vedené veľkodušnosťou, ktorá má za vzor Božiu veľkodušnosť.

Dôstojnosť človeka vyžaduje, aby konanie každého pramenilo z vnútornej dobrej motivácie, zo srdca a svedomia, ktoré je vedené Božím Duchom.

Aj slová proroka Ezechiela hovoria o dvoch základných skutočnostiach, ktoré nachádzame v našom žalme. Ezechiel hovorí o očistení: „budem na vás kropiť čistú vodu [...] očistíte sa od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel“.

15 Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia. 16 Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou. Žalmista, ktorý prijal odpustenie a otvoril sa pre Božieho Ducha, je vedený k tomu, aby sa stal svedkom: „Poučím blúdiacich o tvojich cestách“ (v. 15) Aj na základe vlastnej skúsenosti rozumieme, že keď je človek v hriechu, aj jeho pery a ústa sú akoby zapečatené, nevládze chváliť Boha a ďakovať mu. Duchovný život je umŕtvený. Ale keď nám Pán poskytne svoje odpustenie, obnoví sa v nás schopnosť, že Boha chválime a ďakujeme mu.

18 Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Žalmista však vychádza z duchovného chápania, že obete zvierat v jeruzalemskom chráme nie sú nevyhnutné, aby mohla byť vyjadrená chvála a vďaka Bohu: „Veď ty nemáš záľubu v obete“ (v. 18). Žalmista potvrdzuje, že vonkajšie obety môžu byť vonkajším prejavom vnútorného zmýšľania. Ale najdôležitejšou skutočnosťou pred Bohom je to, v akom stave je srdce človeka, či naozaj vo vnútri človeka sa nachádza úprimná skrúšenosť a pravdivá poníženosť pred Bohom: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ (v.

20 Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema. Posledné dva verše nášho žalmu otvárajú pohľad smerom k celému spoločenstvu. Žalmista vychádza z toho, že celé spoločenstvo vyvoleného národa môže a má prosiť kajúcne o odpustenie a stvoriteľskú obnovu z Božej strany. „Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu“ (v. 20) Vrch Sion symbolizuje jeruzalemský chrám, celé mesto Jeruzalem a v konečnom dôsledku celý vyvolený národ.

tags: #modlitba #odpustenia #sebe #samemu