Článok sa zaoberá rôznymi aspektmi liturgických obradov v Katolíckej cirkvi, s dôrazom na správne postupy a interpretácie na Slovensku. Prinášame prehľad dubií (otázok) a odpovedí, ktoré poskytujú jasné usmernenia pre kňazov a veriacich.
V priebehu storočí náš Pán preukázal svoju skutočnú prítomnosť v Najsvätejšej Sviatosti prostredníctvom viac ako 100 zázrakov. Aký je zmysel týchto zázrakov? Aby dokázal to, čo povedal, a to, čo je pravdivé, ako hovorí Písmo: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16) Ježiš chce, aby sme uverili jeho učeniu a pohrozuje tým, ktorí nebudú chcieť uveriť. Boh je ochotný poskytnúť mimoriadne prostriedky na pomoc našej viere, pretože si želá našu spásu.
Dlhý čas slúžil kňaz v Moncade (Španielsko) omše bez akýchkoľvek pochybností vo svojom svedomí. Jedného dňa sa však stal obeťou hrozných pochybností o tom, či bol správne vysvätený. Vo svojom trápení sa rozhodol vyriešiť svoj problém s biskupom, aby zmaril všetky pochybnosti. Kňazovi tu prikázali, aby odslúžil vianočné omše. Keď vyzdvihol svätú hostiu a potom s triaškou v kolenách pokľakol, aby si ju uctil, malé päťročné dieťa zrazu z davu vykríklo: „Ó, mama, aké krásne dieťa! Pozri tam, mama! Na oltári.“
Opäť a znovu prosilo svoju matku, aby sa pozrela. „Také krásne dieťa, mama,“ zašepkalo, „rovnako ako to malé dieťa, ktoré tamto spí v postieľke.“ Kňaz slúžil aj 3. vianočnú omšu. Matka chcela dieťa umlčať, lebo nič nevidela. Počas premenenia bol chlapček rovnako vzrušený a odohrala sa rovnaká scéna ako predtým. Šťastná matka povedala iným o tomto zvláštnom jave a cez nich sa tento zázrak dostal do uší samotného kňaza, ktorý - ako sa dalo predpokladať - sa tomu veľmi potešil.
Keďže v jeho mysli stále pretrvávali pochybnosti, rozhodol sa získať konečný presvedčivý dôkaz. Rozdelil hostiu na tri časti a umiestnil ich na oltár. Dve z nich na korporál (plátno, na ktorom dochádza k premeneniu) a počas omše ich svojimi rukami premenil, tretí však na korporál neumiestnil, ale bol mu na dosah ruky. Po ukončení svätej omše zavolal malého chlapca k oltáru a spýtal sa ho, či v jednej z týchto častí videl Božie dieťa. A ak áno v ktorej.
Kňaz ukázal na tretiu nepremenenú časť hostie a spýtal sa chlapca: „A to Božské dieťa je aj v tejto hostii?“ Dieťa odpovedalo: „Nie.“ Dieťa odpovedalo rázne: „Ó, áno, otče, nie je tam nič.“ Vďaka tomu sa srdce dobrého kňaza naplnilo pokojom.
Medzitým, po dlhé storočia, pozdvihovanie jednoducho nebolo. Prišlo ku krátkej zmene v štvrtom storočí, no potom sa pôvodná prax rýchlo vrátila. Začalo sa znovu odporúčať v 11. Až neskôr bola zavedená prax vystavenej monštrancie s Božím telom na všeobecné uctievanie, adoráciu. Dodajme, že moment pozdvihovania trval niekedy veľmi dlhú dobu, a určite oveľa dlhšie ako dnes, pretože to bola jediná príležitosť obdivovať viditeľnú Najsvätejšiu Sviatosť. Od tohto obdobia bolo tiež zvykom podporovať vyobrazenie momentu pozdvihovania na zadnej strane ornátu celebranta, ktoré sa dá ešte vidieť pri slávení „Tridentskej omše“.
Počiatky sviatku siahajú do prvej polovice 13. storočia. „V Belgicku a Nemecku sa vtedy v rámci nového teologického učenia scholastiky, prezentovanej predovšetkým sv. Aj liturgicko-teologické pozadie sviatku sa datuje do tohto obdobia. Odborník na liturgiku Štefan Fábry hovorí, že za tým treba hľadať veľký rozvoj kultu Eucharistie. Diskusia o Kristovi v Eucharistii sa začala vo vrcholnom stredoveku a pokračovala až do začiatku novoveku. Najprv sa Božie telo slávilo iba na miestnej úrovni v Belgicku.
Freska zobrazujúca sv. Martina z Tours s anjelmi pri slávení svätej omše od Simone Martini
Juliana však o tomto tajomstve roky nehovorila. Až neskôr ho prezradila miestnemu biskupovi v Lutychu. „Pre svoju snahu získala mnohých kňazov. Ľuboslav Hromják ďalej hovorí, že jedným z archidiakonov v katedrále v Lutychu bol Jacques Panteleon, ktorý sa v roku 1261 stal pápežom a prijal meno Urban IV. „Bol to on, kto bulou z 11.
„Keď počas slávenia svätej omše v Kostole sv. Kristíny v Bolsene prelomil hostiu, tiekla z nej krv. Svätá krv sa rozliala na korporál a vytvorila 25 škvŕn, ktoré podľa jeho tvrdení vytvárali obraz tŕním korunovanej hlavy Pána Ježiša.“ Rozrušený kňaz nedokázal dokončiť svätú omšu. Pápež dal udalosť preskúmať sv. Bonaventúrovi a sv. Tomášovi Akvinskému, ktorý neskôr zložil omšové texty a hymnické piesne pre liturgiu. „Sviatok znova potvrdil pápež Klement V. „Pápež Ján XXII. „Slávnostná procesia sa považuje za verejný triumf a oslavu Eucharistie.
Slávenie Eucharistie, teda svätá omša, sa podľa liturgistu čoraz viac vyhradzovala klerikom. „Pri prijímaní sa zdôrazňovala hriešnosť a nehodnosť človeka, čo viedlo k tomu, že kresťania Eucharistiu prakticky prestali prijímať. Kristov príkaz „vezmite a jedzte... pite... toto robte na moju pamiatku“ (porov. Mt 26, 26; Lk 22, 19) tak vlastne napĺňali len kňazi. Spočiatku to bol sviatok vďaky za dar Eucharistie, neskôr sa z neho stala okázalá slávnosť.
My, prívrženci rímskokatolíckej cirkvi, veríme, že náš Pán a Spasiteľ, Ježiš Kristus, je skutočne prítomný v Najsvätejšej Eucharistii. Máme tak Božie a neomylné svedectvo katolíckej cirkvi, ktorú sám založil. Veríme tomu v slovách Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý nám daroval možnosť jesť Telo a piť Krv (Jn 6, 48-60) a ktorý splnil tento sľub počas Poslednej večere (Mt 26,26-28, Lk 22,19-20, Mk 14,22-24, 1Kor 11,23-25).
Vo Valparise (Čile) slúžil na začiatku 20. storočia mladý kňaz otec Mateo Crawley-Boevey SS, CC., známy ako veľký apoštol Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. V jeden deň mu istá 8-ročná dievčina povedala, že s ňou hovoril Ježiš zakaždým, keď prijala sväté prijímanie. O týždeň neskôr, keď Mateo spovedal, povedala mu mladá dievčina, že onen hriešnik prichádza do kostola. Keď opúšťal spovednicu, prišiel hriešny katolík k nemu a požiadal ho, aby ho vyspovedal. Mladé dievča povedalo kňazovi, že jej Pán povedal, že dá milosť tomuto mužovi, aby učinil pokánie a napravil svoje cesty a tiež mnohým ďalším dušiam. Povedal: „Vždy sa modlite za tieto duše a ja vám to dám. A povedz otcovi Mateovi, aby sa modlil za tieto duše. Dievčina si myslela si, že je príliš mladá na to, aby sa stala misionárkou.
História oddelila ľud od klerikov mrežou, čo utlmilo aj prijímanie Eucharistie. Viedlo to k zavedeniu príkazu prijímať aspoň raz v roku, ktorý platí dodnes. „Lenže to je minimum. Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je prameň a vrchol celého kresťanského života. Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie jeho nesmiernej lásky. Skutky apoštolov hovoria: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách...
V prvom storočí ide o eucharistickú hostinu. V 2. až 6. storočí hovoríme o eucharistickom zhromaždení. Svätý Justín v roku 150 píše, že prijímanie podávajú prítomní diakoni a veriaci zostávajú na svojich miestach. Ľud prináša obetné dary, prijíma ich ako telo a krv Pána Ježiša. Podieľajú sa na nej všetci - biskup, kňazi, diakoni aj Boží ľud. Od 8. storočia sa začala jednota cirkevného spoločenstva postupne narúšať. Začal sa používať nekvasený chlieb, lebo Ježiš taký použil pri Poslednej večeri. Bohoslužobný jazyk - latinčina, ktorá sa stala úradným jazykom, bol ľuďom nezrozumiteľný. Preto Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 ustanovil príkaz aspoň raz do roka prijať Eucharistiu.
Ľud chcel premenenú hostiu aspoň vidieť, tak sa v 13. storočí ustanovilo vo svätej omši pozdvihovanie. Mikuláš Kusánsky, nemecký kardinál, v roku 1450 upozorňoval, že Eucharistia bola ustanovená na prijímanie a nie na pozeranie. V 13. Reformácia zvolila radikálnu cestu, zlomila chrbtovú kosť liturgie, poprela obetný charakter svätej omše aj sviatosti. Pápež Pius V. v roku 1545 dosiahol obnovou Rímskeho misála obnovu liturgie, zbavil ju všetkých prebujnených stredovekých foriem. Tridentský koncil (1545 - 1563) zjednotil chaotický stav liturgie, ponechal však nezrozumiteľnú reč a nariadeným misálom viedol liturgiu k uniformite. Svätý Pius X. potom vydal dekréty o včasnom a častom prijímaní, kde určil, že keď dieťa rozlišuje medzi Eucharistiou a obyčajným chlebom, má prijať Oltárnu sviatosť.
Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii, ktorú 4. decembra 1963 schválilo 2 151 biskupov celého sveta, keď boli proti iba štyri hlasy, priniesla obnovu liturgického zhromaždenia. Liturgia sa tak vrátila do 7. storočia, na koniec kresťanského staroveku, keď bolo celé liturgické zhromaždenie jednotné. Koncil priniesol tiež koncelebráciu kňazov, čím sa vytvára i bratské spoločenstvo duchovných. Umožnil aj prijímanie na ruku, v sprievode alebo príchodom diakona k prijímajúcim. Rímska cirkev oddelila dve sviatosti, aby sa pokrstení vzdelali pred ich prijatím - pred prvým prijatím Eucharistie, keď už dieťa rozlišuje Eucharistiu od chleba, a pred birmovkou, ktorá sa prijíma vo veku dospievania. Toto nadobudnutie poznania a dosiahnutie osobnej viery považuje Cirkev za potrebné.
Byzantská cirkev prechádzala iným vývojom. Tiež prijímajú pri krste všetky tri iniciačné sviatosti a zachovali to aj pri krste detí. Prijať telo Kristovo možno len v stave bez ťažkých hriechov. V učení apoštolov Didaché z konca 1. storočia čítame: „V deň Pána sa schádzajte a lámte chlieb so vzdávaním vďaky. Najprv sa však vyznajte z hriechov, aby vaša obeta bola čistá. Nech sa k vám nepripojí nikto, kto chová k niekomu nepriateľstvo, ale nech sa najprv zmieri, aby ste nepoškvrnili svoju obetu.“ Prijímanie Eucharistie si teda vyžaduje čisté svedomie.
V súčasnosti teda máme oveľa ľahší prístup k svätému prijímaniu. Stále je však dosť veriacich, ktorí k nemu pristupujú zriedka. V tejto pokoncilovej dobe máme možnosť živiť sa Eucharistiou nielen raz do roka, ale každý deň. Cirkev síce ponechala príkaz aspoň raz do roka sa vyspovedať a prijať Oltárnu sviatosť, lenže to je minimum. Ktosi sa ma opýtal, ako často má chodiť na svätú omšu, veď Ježiš slávil Poslednú večeru počas svojho života na zemi len raz. Odvetil som, že nemá pravdu, aj po zmŕtvychvstaní slávil Eucharistiu s apoštolmi. Opýtal som sa ho: Koľkokrát do roka sa naješ? Odpovedal, že každý deň. Tak by si mal aj svoju dušu kŕmiť každý deň, dodal som.
Vzorom pre mladých môže byť Carlo Acutis, blahorečený v roku 2020. Ukázal, že aj v modernom svete úcta k Eucharistii môže byť príťažlivá. Bol to tínedžer, ktorý zasvätil svoj mladý život zmapovaniu eucharistických zázrakov sveta, usporiadal o nich výstavu a Pán si ho privinul k sebe v roku 2006. Bol nadaný v počítačoch. Každý deň bol na svätej omši i adorácii a zdôrazňoval: „Keď sa obrátite k slnku, opálite sa, ale keď stojíte pred eucharistickým Ježišom, stanete sa svätými.“ Hovoril tiež toto: „Eucharistia je diaľnica do neba. Ako to, že sú také zástupy na rockové koncerty, ale žiadne fronty za Ježišom v Eucharistii?
Ján Pavol II. v roku 2003 vydal encykliku Ecclesia de Eucharistia, Cirkev žije z Eucharistie. Tam napísal, že Eucharistia je dar par excellence. Z tohto daru Cirkev žije, je to najcennejšie, čo máme. Teológia učí, že Cirkev je živé telo, organizmus, ktorý má, ako celok, povinnosť vzdávať chválu a prinášať obetu Všemohúcemu Bohu. Na splnenie tejto povinnosti vytvorila Cirkev zvláštnu formu modlitieb a bohoslužobných úkonov, ktorú nazývame liturgiou. Liturgia je teda oficiálna modlitba Cirkvi. V nej Cirkev vzdáva Bohu úctu a privoláva Jeho požehnania, vzdáva Mu vďaky a prináša Mu zmiernu obetu. Prostredníctvom liturgie posväcuje každú časť dňa i noci a premieňa celý rok na nepretržitý kruh modlitby.
Stredobodom tejto liturgie je svätá omša, v ktorej je Najsvätejšia obeta obklopená nádherným súborom modlitieb a obradných úkonov. Tajomstvo Božieho vykúpenia je v priebehu roka rozdelené do rôznych fáz, podobne ako hranol rozkladá svetlo na rôzne farby, čím vzniká rad sviatkov pokrývajúcich celý liturgický rok. Advent nás svojím pochmúrnym, no radostným očakávaním privádza k Vianociam, po ktorých nasleduje, ako príprava na sviatky Umučenia a Zmŕtvychvstania, prísne obdobie Pôstu. Veľkonočné obdobie nám prináša 40 dní radosti a vrcholí slávnosťou Turíc. A potom opäť kráčame k ďalšiemu Adventu. Takýmto spôsobom je pestovaná a zušľachťovaná spirituálna a morálna stránka kresťanského života, tu sa formuje pravý katolícky charakter.
Keďže kríza, ktorá postihla po II. vatikánskom koncile Cirkev sa eminentne prejavuje v úpadku liturgie a úpadok liturgie sa prehlbuje predovšetkým kvôli stále väčšej neznalosti a nevzdelanosti, je užitočné neprestajne opakovať a pripomínať význam a zmysel najzákladnejších liturgických pojmov, definícií a princípov. Aby sme sa vyhli konfúzii a zmätku, ktorý spôsobujú moderní liturgisti svojím nekontrolovaným experimentovaním, budeme čerpať z knihy Liturgický katechizmus pre mladých a starých, ktorý vydala v roku 1919 Societas Sacratissimi Cordis Jesu. A pretože v roku 1919 sa v latinskej časti katolíckej Cirkvi, až na niekoľko výnimiek, používal Rímsky rítus, teda obrad, ktorý dnes označujeme za „tradičný“, môžeme tento krátky text nazvať Malým katechizmom tradičnej liturgie.
Zvonenie počas premenenia: Ako je to so zvonením zvončekom počas premenenia? Podľa zvyku. Na Slovensku Konferencia biskupov stanovila, že zvoniť sa má pred epikézou, čo je zároveň pokynom, aby si veriaci kľakli. Pre zvonenie počas pozdvihovania Konferencia biskupov nevydala podrobné predpisy, preto treba zachovať zvyk, ktorý pretrváva v danej farnosti.
Je možné kríž starého oltára v presbytériu považovať aj za kríž nového oltára? Nie. V zásade platí, že každý oltár má svoju výbavu. Bod 117 IGMR požaduje "super altare vel circa ipsum" (podobne aj bod 308 "super altare vel prope ipsum") je teda nutné, aby kríž tvoril s oltárom celok, výrazy "circa" a "prope" to jednoznačne požadujú. Pre birety miništrantov platia rovnaké zásady, ako pre birety klerikov. Áno.
Na väčšinu týchto otázok, odpovedá úvod liturgickej knihy "Passio Domini nostri Iesu Christi", ktorá bola vydaná vo Vatikáne v r. Ambona má byť postavená tak, aby z nej mohli prednášať Božie slovo aj traja služobníci (Cf. Všeobecné smernice lekcionára, n. 34) v našich kostoloch sa na tento predpis často zabúda. Sedes nie je miesto, určené na ohlasovanie Božieho slova.
So sv. omšou sa môžu spájať iba tie liturgické úkony, pre ktoré je výslovne dovolené spojenie s omšou. Úkony, ktoré nie sú liturgické sa s omšou spájať nemôžu. Ozdobovanie oltára: Je na 2.11. možné ozdobovať oltár kvetmi? Nie. Na Spomienku na všetkých verných zosnulých 2.11. sa oltár kvetmi neozdobuje, tento predpis sa nachádza v Caeremoniale Episcoporum, bod 397.
Rímsky misál pred piatou pôstnou nedeľou má predpis: "Ak biskupská konferencia uzná za dobré, môže sa aj naďalej zachovávať zvyk zahaľovať kríže a obrazy v kostole. Kríže zostanú zahalené až do konca Slávenia utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie." Predmetom sú kríže v kostole. Ak sa takýto nezahalený procesiový kríž postaví k oltáru, na ktorom sa celebruje, je to priamym porušením platného liturgického predpisu.
Pohrebná liturgia: Katolík má právo na liturgiu podľa vlastného obradu (Cf. CIC, can. 213 a 214). Ak sa prvý spôsob môže používať pri pohrebe kňaza, znamená to, že nie sú vážne príčiny, ktoré by tomu bránili, a môže sa tak urobiť aj v prípade laika, ak o to pozostalí žiadajú, ba dokonca aj keď nežiadajú, mal by tento prvý typ byť prvou voľbou. Akékoľvek iné zvyky, hoci zaužívané, možno síce brať do úvahy, ale nemožno ich pokladať za normu, ktorá by nejak zaväzovala.
Pri pohrebnej liturgii žalm z liturgie slova sa nemá nahrádzať inými spevmi, napr. Hoci slovenské vydanie pohrebných obradov (staré platné vydanie, n. 45, p. 47, nové vydanie n. 56*, p. 79) uvádza: "u nás možno spievať schválené piesne z JKS", toto dovolenie sa vzťahuje na ostatné spevy Rímskeho, alebo Jednoduchého graduála, teda introit, ofertórium, komúnio a postkomúnio, ale nie na responzóriový žalm, ktorý sa nikdy nesmie nahrádzať inými spevmi.
Používať tzv. mariánske hostie? Nie. Už od starokresťanských čias je zvykom vtláčať do chlebov, ktoré sú určené na slávenie Eucharistie pečať, ktorá označuje budúce určenie tohto chleba. Motívom tejto pečate sú rôzne symboly, ktoré odkazujú na Krista a jeho spásnu obetu, ako napr. kríž, ryba, baránok, IHS, XP a pod.
Nie je dovolené na Zelený štvrtok preniesť tesne pred večernou omšou Sviatosť do iného svätostánku v kostole? Nie. Tak Obežník o príprave a slávení Veľkonočných sviatkov, ako aj Rímsky misál požadujú, aby bol svätostánok pred večernou omšou prázdny.Predpis misála o svätostánku (singulár) sa vzťahuje aj na iné svätostánky, ak by v kostole boli, misál totiž predpokladá v kostole iba jeden svätostánok (ako je vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála).
Je dovolené na Zelený štvrtok preniesť tesne pred večernou omšou Sviatosť do iného svätostánku v kostole? Nie. Tak Obežník o príprave a slávení Veľkonočných sviatkov, ako aj Rímsky misál požadujú, aby bol svätostánok pred večernou omšou prázdny. Liturgické normy pri stavbe nového oltára predovšetkým požadujú, aby sa dal obchádzať, až potom žiadajú, aby sa na ňom dala sláviť eucharistia "versus populum".
Môže biskup prikázať kňazovi, aby celebroval iba z jednej strany oltára? Nie. Rímsky misál (tak starý z r. 1962 a aj misále pred ním, ako aj nový z r. 1970 a ďalšie vydania po ňom) pripúšťajú postavenie kňaza pri oltári oboma spôsobmi. Biskup má povinnosť usmerňovať lituriu podľa liturgických pravidiel a podľa noriem práva. Meniť liturgické predpisy misála mu teda právo nedáva a musí ponechať na kňazovi, aby používal misál v celej jeho bohatosti.
Aké sú liturgické farby a kedy sa používajú? Biela: Pre Veľkonočné a Vianočné obdobie, sviatky a spomienky Pána, Panny Márie a svätých, ktoré nie sú spojené so spomienkou o ich umučení, pri omšiach spojených s vysluhovaním niektorých sviatostí a svätenín. Čierna: Pri sláveniach za zosnulých. Čierna farba je stále riadnou liturgickou farbou Rímskej liturgie. Ružová: Na nedeľu "Laetare" (IV pôstna) a nedeľu "Gaudete" (III adventná). Modrá: Modrá farba sa zvykne používať ako doplnok liturgických odevov pre mariánske slávenia, ale je iba doplnkom bieleho liturgického rúcha.
Je správne používať latinčinu v liturgii? Áno. Je smutné, že túto otázku čím ďalej tým častejšie kladú nielen laici, ale i kňazi. Latinčina je vlastným jazykom Rímskej liturgie (Rímska liturgia sa niekedy nazýva aj Latinská liturgia). Druhý vatikánsky koncil hovorí v Konštitúcii o posv. liturgii: Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch [...] (SC, n. 36, §1).
Duchovné princípy omše všetkých vekov: Medzi liturgikmi a teológmi sa všeobecne považuje za pravdivé, že každá forma rituálu stelesňuje určitý druh spirituality, ktorý je vlastný tomuto rituálu. Starobylý obrad omše stelesňuje spiritualitu a duchovné poučenia, ktoré môžu osloviť každú generáciu a každú dobu. Pod starobylým obradom sa myslí ten obrad, ktorý kodifikoval svätý Gregor Veľký a ktorý v priebehu storočí prešiel veľmi pomalým organickým vývojom. Posledný promulgovaný misál, ktorý sa teší tomuto organickému rastu, je misál z roku 1962.
Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) : „Z úcty k tejto sviatosti [Svätej Eucharistii] sa jej nedotýka nič, iba to, čo je konsekrované; preto sa korporál a kalich posväcujú, a tak isto aj ruky kňaza, aby sa mohli dotknúť tejto sviatosti.“ (Summa Theologica, časť III, Q. 82, čl. 3, Rep. Obj.
Tu sa latinskými obradmi myslia najmä Rímsky a Ambroziánsky rítus.Nesmieme zabúdať, že obnovená liturgia je obnovená najmä podľa zásad daných Druhým vatikánskym kocilom, práve v tejto konštitúcii. Latinčina teda ostáva prvou voľbou a...
Svätý farár z Arsu hovorieval, že „sväté prijímanie a obeta svätej omše sú dve najúčinnejšie cesty k premene srdca“. Svätec z Arsu vedel, že najúčinnejším žriedlom duchovnej obnovy vo farnosti je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii. Preto od začiatku svojej práce vo farnosti zhromaždil skupinu ľudí, ktorí sa spolu s ním každý deň zúčastňovali na svätej omši a konali poklonu Najsvätejšej sviatosti. Ján Vianney učil ľudí, aby počas adorácie nehovorili veľa, ale aby s radosťou zotrvávali v Pánovej prítomnosti.
„Ľudovít Chaffangeon, roľník z mojej farnosti, zavčas ráno pred odchodom na roľu nechal motyku pred dverami kostola a vošiel sa dovnútra modliť. Natoľko sa zahĺbil do modlitby, že prestal vnímať čas. Jeho sused, ktorý pracoval neďaleko, bol veľmi prekvapený, že Ľudovít v ten deň neprišiel na roľu. Keď sa po skončení práce vracal domov, zazrel motyku pred dverami kostola; na chvíľu vošiel dnu a s údivom zistil, že Ľudovít sa veľmi sústredene modlí pred svätostánkom.
Aký je význam Pánovej večere / kresťanského prijímania?
tags: #modlitba #pocas #pozdvihovani