Sviatok Panny Márie Lurdskej je pre veriacich dôležitým dňom, ktorý si pripomínajú modlitbami. Aj National Geographic, populárno-náučný mesačník, označovaný za svetového lídra vo fotografii, kartografii a prieskume, prekvapil mnohých čitateľov, keď na obálke decembrového vydania časopisu figurovala tvár Márie spolu s oslovením „Mária, najmocnejšia žena sveta“.
Mária je skutočne najmocnejšou ženou sveta, a som vďačná a považujem za privilégium, že sa k nej môžem utiekať - ako k matke, ako k orodovnici, ako k tej, ktorá rozumie. Mária ťahá milióny ročne do svätýň, ako je Fatima v Portugalsku a Knock v Írsku, podporujúc náboženský turizmus do hodnôt miliárd dolárov ročne a poskytujúc tisícky pracovných miest. Fascinujúce čítanie.
Poznámka o Márii ako o orodovnici u Ježiša sa začína so zázrakom vína na svadbe v Káne. V roku 431, na treťom Ekumenickom koncile v Efeze, jej oficiálne prisúdili titul „Božia rodička“. Odvtedy nebola žiadna iná žena taká vyvýšená ako Mária.
Obraz Panny Márie Guadalupskej je jedným z najviac reprodukovaných ženských obrazov v histórii.
Počas prvého tisícročia, ako sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a začalo sa šíriť po Európe, Mária bola typicky vyobrazovaná ako cisárovná, v kráľovskom purpure a zlate. V druhom tisícročí, počínajúc dvanástym storočím, prešla podľa stredovekého historika Miri Rubina dramatickou zmenou a vyvinula sa v prístupnejšiu, milšiu, nežnejšiu materskú postavu. Slúžila ako náhradná matka v kláštoroch, do ktorých novici často vstupovali v útlom veku.
Zjavenia Panny Márie
Tridsaťdeväťročný Michael O“Neill na svojej stránke zaznamenáva všetky známe zjavenia Panny Márie už od roku 40 nášho letopočtu. Systematické vyšetrovanie a dokumentácia nadprirodzených zjavení sa začala Tridentským koncilom, ekumenickou reakciou Katolíckej cirkvi na reformáciu, viac než pred štyristopäťdesiatimi rokmi. Z dvoch tisícov zjavení, ktoré boli odvtedy nahlásené, Michael cituje dvadsaťosem schválených miestnymi biskupmi. Tí sú prví, kto rozhoduje o hodnovernosti vizionárov. Šestnásť z týchto zjavení uznal i Vatikán.
V Egypte som sa rozprávala s oddanými moslimami, ktorí kvôli svojej úcte voči Panne Márii nemali problém navštíviť kresťanský kostol a modliť sa tam rovnako ako v mešite. Jedného dňa som v Káhire stretla dve mladé moslimky so zahalenými hlavami. Stáli pred starým koptským kostolom, postaveným nad jaskyňou, o ktorej sa traduje, že v nej prespala Svätá rodina. Ženy mi povedali, že milujú Máriu z toho, čo o nej zistili v Koráne. „Jej príbeh nám hovorí mnoho vecí,“ vraví dvadsaťjedenročná Youra.
História a úcta k Panne Márii vo Frivalde
Dejiny kostola vo Frivalde siahajú až do 13. storočia. Dosvedčujú to základy priamo sa otvárajúcej svätyne, objavené pri archeologických výkopových prácach v roku 1993. Vtedy sa našli aj úlomky hlinených nádob zo začiatku 15. storočia, v ktorých nosili vodu k stavbe kostola. Od polovice 12. storočia sa na neobývaných územiach Uhorska usadzovali Nemci, a pravdepodobne na začiatku 13. storočia založili mimo územia Rajca usadlosť Friwald (Frei-Wald = voľný les, alebo Früh-Wald = predtým les). Z tohto obdobia zostali názvy gruntov. Na pozemku richtára postavili kostol. Od roku 1398 patrila usadlosť panstvu v Lietave.
Prvopočiatky mariánskej úcty sú spojené so svätou Kingou, dcérou uhorského kráľa Bela IV., manželkou poľského kráľa Boleslava. Podľa legendy pri krste 5. marca 1234 zázračne vyriekla slová pôstnej antifóny „Ave Regina coelorum, ave Domina Angelorum...“ v preklade „Zdravas, Kráľovná nebeská, zdravas, Pani anjelská...“ Po manželovej smrti žila v kláštore s kostolom Najsvätejšej Trojice v Starom Sączi, zomrela v júli 1292 v povesti svätosti. V r. 1410 počas prusko-poľskej vojny vojská uhorského vojvodu Stibora vypálili tento kláštor spolu s mestom. Po prehratej vojne začal na znak pokánia zakladať kláštory a kostoly, zasvätené Panne Márii. V roku 1413 si jeho verný sluha Michal Walach zakúpil vo Frivalde dedičné šoltýske právo, aj on na znak pokánia postavil väčší kostol, zasvätený Panne Márii Kráľovnej anjelov, pričom sa na slávnosť Najsvätejšej Trojice konala každoročne kajúca púť.
Jednoloďový kostol s dĺžkou 15 metrov mal polkruhovo ukončené presbytérium na východnej strane a hranolovú vežu na západnej strane. Obvodové múry boli masívne. Veža bola nízka, sakristia bola klenbová a opevnená. Kostol mal šesť okien so železnými mriežkami. Počas obdobia šoltýsa Mikuláša Frivaldského v tretej štvrtine 15. storočia namaľovali postavy v kostole. Vo svätyni boli nástenné maľby štyroch evanjelistov, medzi ktorými bola vyobrazená Panna Mária.
Okolo roku 1480 dali vyhotoviť sochu Panny Márie s Jezuliatkom na rukách, ktorá sa stala milostivou sochou. Stála na oltári so sochami panien a mučeníc Kataríny, Barbory, Doroty, ako aj so štyrmi namaľovanými obrazmi na dvoch tabuliach, zobrazujúcich tieto výjavy zo života Panny Márie: Zvestovanie Pána, Návšteva u Alžbety, Narodenie Pána a Klaňanie Troch kráľov. To všetko tvorilo krídlový oltár. Na vrchole oltára stálo aj súsošie Krista s tŕňovým vencom na hlave, Panny Márie a svätého Jána evanjelistu. Liturgická funkcia súsošia sa dostala do popredia v období Veľkého týždňa, kedy oltárne krídla boli zatvorené, pretože na vonkajšej strane krídiel neboli obrazy. Podobnosť s mariánskym oltárom v Spišskej Sobote poukazovala na spojitosť s poľskou sandeckou maliarskou školou. V tomto zmysle sa môže niekdajší oltár a dodnes zachovaná socha Madony odvodiť od svätej Kingy.
V roku 1560 bol Frivald rajeckou filiálkou. V roku 1569 získal lietavské panstvo František Thurzo, zať Mikuláša Kostku. Pretože prešiel na protestantizmus, aj Rajec s filiálkami sa stali protestantskými. V sakristii frivaldského kostola na stene medzi dverami do sakristie a pastofóriom sa donedávna dal pod nástennou maľbou prečítať kúsok nápisu z roku 1571, napísaného kriedou okrovohnedej farby.
Kánonická vizitácia trenčianskeho archidiakona Juraja Novosedlíka zo 28. októbra 1674 uvádza, že 11. júna 1673 vrátili protestanti katolíkom kostol aj s mariánskou sochou, za farára bol ustanovený Andrej Sartorius. Dosvedčuje to zápis v rajeckej matrike z roku 1674, keď sa ako krstiaci spomína Andrej Sartorius, farár frivaldský. Dňa 15. júla 1699 vykonal vizitáciu vo Frivalde trenčiansky archidiakon a ilavský farár Ján Fridecký.
Najstaršími písanými dokumentmi o frivaldskej farnosti sú matriky z roku 1698, ktoré viedol Ján Letavský. Tento kňaz bol predtým kaplánom na lietavskom hrade. Priniesol so sebou aj časť knižnice, z ktorej sa niekoľko kníh zachovalo až doposiaľ. Počas Rákocziho povstania bol Ján Letavský odstránený z pastorácie a na jeho miesto bol dosadený ako evanjelický kňaz apostata rehoľník-františkán Didakus. Po skončení Rákocziho vzbury sa Ján Letavský v roku 1709 vrátil späť do pastorácie. Zomrel v roku 1712.
Z tých čias sa zachovala legenda o tom, ako prišlo Rákocziho vojsko i do Frivaldu a odvlieklo milostivú sochu do Sliezska. Vojakov odprevádzali aj niektorí Frivalďania, ktorí sa nechceli rozlúčiť s milovanou sochou. V matrike farnosti Domaniže z rokov 1670-1731 sa nachádza záznam o tragickej smrti Juraja Vrtíka, farára v Domaníži. Podľa záznamu sa 58-ročný kňaz Juraj Vrtík v septembri 1712 vracal z Frivaldu do svojej farnosti cez dolinu Suchá, ktorá je povyše dnešnej osady Trstená. Ako pil vodu zo studničky, prepadli ho dvaja zbojníci a pretože sa nechcel dať ozbíjať, vystrelili naňho. Podľa súpisu zomrelých kňazov nitrianskej diecézy „Necrologium Dioecesis Nitriensis“ sa tragická udalosť mala stať 8. septembra 1712, kedy sa Juraj Vrtík vracal z Frivaldu, kde spovedal pútnikov. Na následky postrelenia farár 2. októbra zomrel. Tento čin pripisovali Jurajovi Jánošíkovi pri súde v Liptovskom Svätom Mikuláši v marci 1713.
Pútnici putovali zo všetkých štyroch svetových strán. Od východu prichádzali frivaldskou dolinou pútnici od Valče, Vrícka, Martina a iných dedín. Poslednou zastávkou pred vstupom do milostivého chrámu bol kríž na konci dediny. Zo západnej strany, od Považskej Bystrice, Pružiny, Mojtína a iných dedín, sa pútnici zastavovali pri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Táto stojí na malom vŕšku na začiatku dediny, pod mohutným starobylým brestom. Severnou stranou prichádzali procesie z Rajca, Ďurčiny, Kamennej Poruby, Konskej a okolitých dedín. Ich zastávkou pred vstupom do dediny bola kaplnka sv. Anny na mieste nazývanom „Na Hôrkach“. Od juhu prichádzali veriaci pútnici z Fačkova, Čičmian, Zliechova, Gajdľa (dnes Kľačno), Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno), Prievidze a ďalších dedín. Títo sa zastavovali pri kríži v doline Rybná, ktorá je povyše obce smerom na Prievidzu. Toto boli štyri oporné body, štyri zastávky, pri ktorých sa pútnici zoradili, a tak prichádzali pozdraviť nebeskú Matku do milostivého chrámu. Mnohí na príhovor Matky Božej obsiahli rozličné milosti.
V rokoch 1729-1733 pôsobil vo farnosti farár Andrej Najzer. Na príhovor nebeskej Matky sa náhle uzdravil z nebezpečnej choroby. Z vďačnosti dal namaľovať obrázok s rozmermi 22x31 cm, ktorý znázorňuje chorého človeka, ktorý leží na posteli s baldachýnom a so zopnutými rukami sa utieka k milostivej soche. Ešte na začiatku 20. storočia bol pri obrázku lístok, na ktorom bolo napísané: „K vzácnosti najmilovanejšej sochy slúži aj to, že sa nemôžeme dozvedieť, z najstarších kánonických vizitácií, v ktorom čase doniesli a položili sochu do kostola, ale všetky vizitácie uznávajú a nepopierajú, že ju vyhotovili ešte pred luteránskymi časmi (t. j. pred reformáciou v 16. storočí). Okrem toho starí ľudia úctivo spomínajú, že okolie postihla pohroma, a Frivald sa uchránil od tejto pohromy, čo vážení a zbožní muži pripisujú tejto soche. Ale aj ja sám som obsiahol milosť od Panny, totiž keď som sa trápil v nebezpečnej chorobe a sľúbil som obetovať... uzdravil som sa. An. Najzer, vlastnoručne.“ Tento obrázok do r. V tých rokoch dal farár obnoviť kostol. V roku 1731 postavil Ján Kelechéni drevený chór, podopretý piatimi drevenými stĺpmi. Andrej Najzer obstaral väčší zvon, na ktorom bol reliéf kríža a latinský votívny nápis „I.N.R.I. et Maria Frivaldensis fieri curavit anno 1731 sub parocho romano catholico Andrea Naizer, curatore Andrea Frivaldsky“. Menší zvon pochádzal z roku 1642, reliéf na ňom znázorňoval Pannu Máriu s mesiacom pod nohami. Rozšírený a klenutý priestor pod vežou pripojili v roku 1732 ku kostolu, k zvonom sa vystupovalo po rebríku. Okrem týchto zvonov bol v malej vežičke nad svätyňou malý zvonček, ktorým sa zvonilo na pozdvihovanie. V júni 1732 vydláždili kostol kamennými štvorcovými platňami. Sakristia bola klenbová a opevnená. V kostole bola murovaná krstiteľnica.
Na priečelie kostola nechali namaľovať pápežský znak, obraz svätého Jána Nepomuckého, fragment „svätý Peter uprostred morských vôd“ a chronostichon udávajúci rok 1733. Na triumfálnom oblúku bol výjav Kalvárie a na klenbe medzi pastofóriom a dverami sakristie vyobrazenie „Vir Dolorum“ = „Muž bolesti“. V tom roku dal Andrej Jozef Najzer taktiež vyhotoviť barokový oltár. Popis kostola i inventára zaznačil do matriky 20. júla 1733. Podľa inventára boli v kostole tri zarámované obrazy: „Anjel strážca“, „Svätý Ignác“ a „Svätý František Xaverský“, taktiež štyri obrazy Panny Márie, štyri sochy Panny Márie, a jeden obraz Sedembolestnej Panny Márie. Na oltári so 16 anjelmi stála bohato pozlátená socha Panny Márie, na pravej ruke držala Jezuliatko a v ľavej ruke mala žezlo. Nad ňou bola postava Boha Otca a holubica ako symbol Ducha Svätého. Po krajoch oltára boli sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Ondreja apoštola. Na oltári viseli zlaté a strieborné votívne dary. V oltárnom kameni boli relikvie mučeníkov sv. Honoria a sv. Justína. Vedľa hlavného oltára naľavo bola kazateľnica, ktorá bola z kameňa a hornú časť mala z dreva. Nasledujúci farár Štefan Mihalffy daroval kostolu v roku 1745 peknú striebornú monštranciu, ktorá sa používala do r. 2000.
Počas pôsobenia farára Jána Maďariča postavili v r. 1753 budovu fary z kameňa, tufu, tehly a malty. Mala rozmery 18x10m, v strede bola po celej dĺžke chodbe s mierne zaobleným stropom, po bokoch boli miestnosti. Pri vstupe od kostola po pravej strane bola latrína, ďalej schody na povalu a do pivnice, archív so skladom, komora a izba pre hostí. Po ľavej strane bola kancelária, spálňa, spoločenská miestnosť a kuchyňa. Na oknách boli mreže, okolo okien boli ozdobné rímsy. Dvere boli dvojité, zdobené drevorezbou. Na každej strane mali zabezpečovací systém v podobe zasúvacieho štvorhranného dreva. Budova bola z dvoch tretín podpivničená. Bola zbúraná až v r. Je isté, že v tých časoch sa už značne rozšírila úcta k Matke Božej Frivaldskej.
Nitriansky biskup Ján Gustini-Zubrohlavský uvádza v kánonickej vizitácii v roku 1767: „Na prostriedku na hlavnom oltári stojí socha Preblahoslavenej Panny Márie, slávna svojou starobylosťou a milosťami. V pravej ruke drží Jezuliatko a v ľavej žezlo. Je umelecky vytesaná z dreva a starostlivo je pozlátená. Putujú k nej zďaleka zbožní mariánski ctitelia, ktorí dúfajú, že obsiahnu milosti, a potešení sa vracajú domov.“ Na pravej strane kostola stojí bočný oltár svätej Anny. Obraz pre tento oltár daroval v roku 1778 Andrej Pavlík z Rajca. V roku 1791 dal farár Andrej Prachary opraviť hlavný oltár. V tom istom roku vo sviatok Narodenia Panny Márie 8.
Z druhej polovice 18. storočia pochádza aj kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Stojí na návrší pri mieste, kde cesta z hlavnej cesty odbočuje do Frivalda. Dali ju postaviť zemianky Husárové a obyvatelia dnešnej osady Trstená, ktorá bola do roku 1900 samostatnou obcou. V kaplnke je umiestnená kolorovaná a umelecky stvárnená kamenná socha sv.
Na stene frivaldského kostola vedľa hlavného oltára visel rímsky dekrét „Breve apostolicum“ pápeža Pia VII. s nasledovným znením: „Pius PP. VII. Ad perpetuam rei memoriam, ad augendam Fidelium Religionem, et animarum salutem Coelestibus thesauris pia caritate intenti, omnibus et singulis utriusque sexus Christi Fidelibus vere penitentibus et confessis, ac Sacra Communione refectis, qui Ecclesiam Parochialem Frivald Nitriensis Dioecesis in Nativitatis, Conceptionis et Annunciationis Beatae Mariae Virginis Immaculatae festis diebus, ac in uno alio anni die per ordinarium designando a primis Vesperis usque ad occasum solis dierum huiusmodi singulis annis devote visitaverint, et ibi pro Christianorum Principum concordia, haeresum exstirpatione ac sanctae Matris Ecclesiae exaltatione pias ad Deum preces effuderint, quo die id egerint, Plenariam omnium peccatorum suorum Indulgentiam et remissionem misericorditer in Domino concedimus. In contrarium facientibus non obstantibus quibus cumque. Praesentibus perpetuis futuris temporibus valituris. Datum Romae apud Sanctum Mariam Majorem sub annulo Piscatoris die 20 novem MDCCCI Pontificatus Nostri anno secundo. R. Card. Praesens breve Apostolicum debita cum Reverentia recognoscentes autorithate nostra ordinaria committimus: ut in eodem contentae Perpetuo Indulgentiae Plenariae Christi fidelibus publicentur: Diem autem nostrae Designationi concreditum denominamus eundem: qui cadit pro solemni adoratione Sanctissimi in eadem Parochia Frivaldensi seu secundum praesentem seu futuram aliam Dispositionem Dioecesanam. Signat. Nitriae die 3.a Januarii 1802. Franciscus Xaverius E N mp“. (L. Týmto apoštolským listom z 20. novembra 1801 udelil pápež Pius VII. plnomocné odpustky na tieto dni: Narodenie, Nepoškvrnené Počatie a Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie. Právo určiť štvrtý deň dostal nitriansky biskup, preto František Xaver Fuchs 3. januára 1802 určil ako štvrtý ten deň, ktorý pripadá na výročnú poklonu Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Týmto dňom bola 8. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého. Plnomocné odpustky mohli získať kajúci pútnici, ktorí v niektorom z týchto dní pristúpili k sviatosti zmierenia, prijali Eucharistiu a pomodlili sa na úmysel Svätého Otca.
V roku 1805 sa na príhovor Matky Božej Frivaldskej náhle uzdravil z ťažkej choroby Peter Andrej Huljak, rodák z Rajca, rehoľník-piarista, neskorší stredoškolský profesor.
Počas pôsobenia farára Jána Škrovánka zakúpili v roku 1814 a dňa 14. januára 1815 posvätili nový cintorín nad dedinou, na ktorom sa pochováva dodnes. V roku 1825 zadovážili 10-registový organ a umiestnili ho na choruse. Ján Škrovánek zomrel dňa 22. apríla 1827 a bol pochovaný ešte na starom cintoríne pri kostole. Po jeho smrti prišiel do Frivaldu farár Jozef Horecký.
Vzhľadom na to, že do Frivaldu prichádzal z roka na rok čoraz väčší počet pútnikov, pričom kostol nestačil pojať ani frivaldských farníkov, nariadil nitriansky biskup Jozef Wurum v kánonickej vizitácii dňa 21. júna 1831, aby sa postavil nový, väčší a rozšírený kostol a aby sa zakúpil aj druhý kalich. V tom roku zasiahla ch...