Boží hrob patrí medzi špecifiká niektorých stredoeurópskych regiónov, predovšetkým krajín bývalého Rakúsko-Uhorska, prípadne na juhu Európy, napríklad na Sicílii. Už od počiatku kresťanstva mali veriaci vo veľkej úcte hrob Ježiša Krista v Jeruzaleme.
V stredoveku si veriaci chceli viac sprítomňovať udalosti posvätného trojdnia, a preto si začali v kostoloch pripravovať Boží hrob. Zrejme sa takéto hroby pripravovali už v 9. storočí, avšak prvý zachovaný dokument, ktorý hovorí o tomto zvyku, pochádza z Anglicka z 10. storočia.
Na území Slovenska nachádzame prvú písomnú zmienku o Božom hrobe z roku 1341, avšak zrejme sa táto tradícia vyskytovala už od 12. storočia. Pravdepodobne v 18. storočí sa zvyk vykladať do Božieho hrobu Oltárnu sviatosť rozšíril na celé územie Slovenska a zachoval sa až dodnes. V 19. storočí sa pridáva socha s Kristom ležiacim v hrobe s prebodnutým bokom a rukami skríženými na hrudi alebo položenými vedľa tela.
Čas, v ktorom je Ježiš v hrobe, je časom ticha a modlitby rešpektu pred najväčším tajomstvom, ktoré zmenilo ľudské dejiny - zmŕtvychvstaním. Kresťania svoj smútok Bielej soboty spájajú s nádejou Veľkej noci.
Na Bielu sobotu počas dňa je cirkevné spoločenstvo ponorené do zármutku. V chrámoch sa nachádza symbolický „boží hrob“ s Kristom v Eucharistii, kde veriaci môžu prísť sa pokloniť a poďakovať za dar vykúpenia.
Základným posolstvom Bielej soboty je mlčanie a modlitba, ale i nádej. V liturgii sa Bielou sobotou začína trojdnie, kedy sa v kostole zapaľujú sviece, ktoré sa nazývajú Paska a tak nasleduje vigília vzkriesenia.
Veriaci sa počas Bielej soboty chodia pokloniť k Božiemu hrobu. Niektoré spoločenstvá kresťanov na Bielu sobotu spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil a zachoval pri živote a doprial návratu.
Osobitosti náboženského života a procesie
Osobitnou postavou v kostole pri bohoslužbách a pri procesiách bol pán Alojz Trnovský od Fišerov z Duchovnej ulice. V kostole pri organe sa vždy rozozvučal jeho silný, ale trochu trasľavý hlas a obdobne to bolo aj na všetkých procesiách a vôbec pri všetkých náboženských akciách. Poznal veľké množstvo známych i menej známych modlitieb.
Vedel všetky piesne podľa toho, čo bolo na tej ktorej svätej omši alebo procesii aktuálne. Bol predajcom tabaku a tabakových výrobkov vo svojej trafike, ktorá bola umiestnená vedľa vstupu do schodov vedúcich do kostola. Pán Trnovský bol vojnový invalid ešte z čias prvej svetovej vojny, kedy bol na fronte ťažko ranený na nohe.
Vo Veľkonočnom čase bola sústredená pozornosť na procesie ku krížom v doline. Takáto procesia sa vykonávala na Zelený štvrtok, Veľký piatok a na Veľkonočnú nedeľu.
Procesia na Zelený štvrtok a Veľký piatok symbolizovala krížovú cestu, bola symbolom ukrižovania. Účastníci procesie sa zišli pri Božom hrobe na pľaci. Po typických veľkonočných piesňach a modlitbách, samozrejme s predspevákom pánom Trnovským a so zreteľom na liturgické obdobie procesia pokračovala dole dolinou. Zastavila sa pred Pergrov (kde je teraz zastávka autobusu).
Tam stál strom so svätým obrazom, pri ktorom pokračovali veľkonočné spevy i modlitby. Potom sa išlo ďalej až ku maličkej kaplnke, kde bol obraz Sedembolestnej Panny Márie. Vykonala sa malá pobožnosť a sprievod pokračoval k najbližšiemu svätému obrazu, nachádzajúcemu sa na okraji lúky pri ceste (dolná časť tejto lúky je teraz zakrytá odkaliskom).
Odtiaľ sa išlo po príslušných obradoch ku krížom, kde sa pri ukrižovanom realizovala hlavná časť obradov so spievaním a modlením. Po vykonaných obradoch sa sprievod vracal hore dolinou až po Boží hrob, kde sa procesia ukončila.
Osobitný význam mala procesia na Veľkonočnú nedeľu, ktorá symbolizovala vzkriesenie a niesla sa v tomto duchu. Vo Veľkonočnú nedeľu pred treťou hodinou ráno streľba z mažiara pána Jána Vajcíka z Krásnej Hory oznamovala, že bude veľká procesia ku krížom v doline na znamenie zmŕtvychvstania.
K tejto udalosti boli prispôsobené aj piesne i modlitby a celková atmosféra v znamení vzkriesenia. Procesia sa vykonala o tretej hodine ráno za tmy, čo umocňovalo jej celkový priebeh až ku krížom a naspäť.
Jednou z najvýznamnejších procesií bývala púť na Staré Hory, ktorá sa konala každoročne v súvislosti so sviatkom „Navštívenia Panny Márie“. Ak tento sviatok bol v priebehu týždňa, procesia sa konala najbližšiu nedeľu.
Organizovala sa tak, že ľudia sa zišli v kostole, kde sa vykonala malá pobožnosť a odtiaľ sa potom hromadne odchádzalo. V čele procesie sa niesol kríž, boli tam miništranti s pánom farárom, ďalší chlapci niesli dve malé zástavy, bolo tam množstvo veriacich a nikdy nechýbal pán Trnovský.
Spievali sa mariánske piesne a predspeváka robil vždy pán Trnovský. Spomenutý sprievod sa uberal na šachtu ku kaplnke svätej Alžbety, kde sa pán farár nahlas pomodlil, ľudia s predspevákom zaspievali a pokračovalo sa smerom na Ludoviku. Ešte pred Ludovikou bola vychodená cesta smerom na Krámec. Touto sa pokračovalo až ku krížu na Krámci.
Pri kríži sa znovu odbavila krátka pobožnosť ako pri svätej Alžbete a potom sa pokračovalo smerom na Piesky (Zampärg). Keď sa sprievod blížil k tejto osade, rozozvučali sa na malej vežičke kaplnky dva zvony, ktoré oznamovali osadníkom, že sa blíži procesia. Pri kaplnke sa potom odbavila krátka pobožnosť, ľudia zaspievali, pripojili sa k nim obyvatelia osady a procesia pokračovala smerom na Staré Hory.
Pred vstupom do dediny a sústredení sprievodu chlapci rozvinuli svoje zástavy, pán Trnovský ako predspevák začal so spevom prekrásnej mariánskej piesne, pútnici sa k nemu pridali a takto celá procesia pokračovala smerom do starohorského kostola.
Spievala sa pieseň: Vykvitla ruža v Starohorskom chráme, krásne sa skveje na presvätom stane. Mária, Mária, Mária z ruže kvet ku Tebe volá široký celý svet...
V kostole odslúžil svätú omšu náš pán farár. Na Starých Horách bolo množstvo rôznych šiatrov (stánkov) s náboženskými predmetmi, s cukríkmi, s medovníkmi a ďalšími dobrotami, kde si záujemcovia, mohli niečo kúpiť na pamiatku, alebo na radosť svojim deťom. V tento deň prichádzali na Staré Hory aj pútnici z mesta Banská Bystrica, takže sa tu stretlo veľmi veľa ľudí.
V určený čas naša procesia pokračovala na Studničku a to po starej ceste od kostola smerom na Richtárovú a hneď na konci Starých Hôr sa odbočilo vpravo. Po výstupe touto strmou cestou procesia došla na Studničku, kde bola ešte pôvodná socha Panny Márie, ktorá je teraz v kaplnke svätej Anny. Táto bola nahradená teraz umiestnenou sochou z Talianska, k čomu došlo pri rekonštrukcii Studničky začiatkom roku 1942.
Po speve a modlitbách na Studničke sa všetci pútnici pobrali poza ňu cez les smerom na Piesky a Španiu Dolinu.
Socha svätej Trojice je umiestnená v prekrásnom prostredí. Stojí na nej nápis TRANSLATA 1757 a pod ním RENOVATA 1977. O túto sochu sa úzkostlivo starali obyvatelia obce Špania Dolina. Opravovali šindľovú strechu, oplotenie okolo svätej Trojice, lavičky vo vnútri oplotenia i z vonkajšej strany smerom na lúčku, alebo na kraji lesa. Posedenie na týchto lavičkách bolo hlavne v letnom období veľmi príjemné.
Mnohí najmä mladší prechádzali od svätej Trojice až na „Skalku“, kde bol triangulačný bod. Stála tam drevená vežička, na ktorú sa dalo výjsť po rebríku, odkiaľ bol krásny výhľad na okolie - Panský diel a Krížnú.
Ku svätej Trojici bývala každoročne v mesiaci júni procesia. Súvisela so sviatkom „Najsvätejšej Trojice“. Táto procesia spojená s modlitbami a predspevákom pánom Trnovským sa uberala cez Krásnu Horu a potom dolnou cestou až k svätej Trojici. Tu sa konali obrady spojené s modlitbami a mohutným spevom. To všetko sa rozliehalo po okolí a napĺňalo srdcia veriacich hlbokými citmi.
Kladný vzťah k prírode bol prejavovaný aj náboženskými zvykmi či obradmi. Dôkazom toho býval napr. každoročný sprievod ku krížu hore Duchovnou ulicou. Toto sa konalo vždy v apríli, kedy bolo svätého Marka, považovaného za patróna dobrého počasia a úrody.
Po príchode ku krížu nasledovali modlitby a spev. V rámci toho pán farár vybral kropáč a pokropil okolo seba na všetky svetové strany s prosbou o dobré počasie a dobrú, požehnanú úrodu.
Sväté omše bývali v každom roku na oslavu príslušného sviatku, a to: .., v kaplnke svätej Anny ... v kaplnke svätého Petra a Pavla ...
Na Bielu sobotu (po novom Svätú sobotu) je zvykom ísť na poklonu k Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej pri symbolickom Božom hrobe. Svätostánok v kostole je otvorený a prázdny. V Pribinovej kaplnke na Nitrianskom hrade je možnosť navštíviť symbolický Boží hrob, kde je vystretá socha mŕtveho Ježiša a nad ňou je vyložená Najsvätejšia Sviatosť oltárna.
Poklona pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou pri symbolickom Božom hrobe je časom modlitby, meditácie o Pánovom utrpení, jeho smrti a pochovaní, teda o tajomstve nesmiernej lásky Boha k nám.
Ako stráviť čas pri Pánovom hrobe
Na túto otázku dáva odpoveď obežník Kongregácie pre bohoslužbu O príprave a slávení veľkonočných sviatkov z roku 1988: „Odporúča sa spoločne sláviť posvätné čítanie a ranné chvály v Piatok umučenia a smrti Pána a na Bielu sobotu. V našich farnostiach je rozšírený pekný zvyk, keď sa veriaci spoločne stretávajú a pod vedením kňaza sa modlia nejakú časť liturgie hodín, tak ako to odporúčajú smernice na slávenie Veľkonočného trojdnia.
Okrem toho sa vo viacerých farnostiach organizuje na Veľký piatok modlitba krížovej cesty, ktorá je veľmi vhodnou pobožnosťou na tento svätý deň; môže sa konať verejne, ale aj súkromne. V Kristovej hrudi plápolal božský oheň a pohýnal ho na ceste spásonosného utrpenia. Pre kresťanskú spiritualitu je krížová cesta obrazom putovania, obrazom našej cesty životom, keď si uvedomujeme, že cez tajomstvo kríža prechádzame z pozemského života do nebeskej vlasti.
Okrem slávenia liturgie hodín a krížovej cesty je množstvo iných pobožností a modlitieb, ktoré si môžeme vykonať aj súkromne, keď zotrvávame v adorácii pri Božom hrobe. Prvou je modlitba pripisovaná sv. Modlitba je napísaná vo forme chvály a poďakovania Pánovi Ježišovi za všetko, čo pre nás musel vytrpieť. Keď odriekame túto modlitbu, ponárame sa spolu s Ježišom do bolestnej udalosti jeho mučenia: „Chvála ti, môj Pane, Ježišu Kriste, za to, že si trpezlivo dovolil, aby ťa priviazali k stĺpu, neľudsky zbičovali, zakrvaveného priviedli pred Pilátovu súdnu stolicu...
Medzi pobožnosti, ktoré si možno vykonať na Veľký piatok - či už súkromne alebo verejne - patrí Cesta Sedembolestnej Panny Márie. Je to práve Bolestná Panna, ktorá sa úzko spája s Ježišom v jeho súžení. Táto pobožnosť je vytvorená na základe modelu krížovej cesty a má sedem zastavení.
Rovnako ako krížová cesta, aj táto pobožnosť sa začína úvodnou a končí sa záverečnou modlitbou. Každé zastavenie pozostáva z úvodného zvolania, z biblického čítania a z litániových prosieb spolu s modlitbou. Bolesť Panny bola spôsobená tým, že ľudia odmietli jej Syna, preto aj cesta jej bolestí, ktorú prežívame spolu s ňou, nás ustavične odvoláva na tajomstvo Krista, trpiaceho služobníka Pána (porov. Iz 52, 13 - 53, 12), odmietnutého svojím ľudom (porov.
Súkromná adorácia pred Božím hrobom, pred vystavenou Najsvätejšou oltárnou sviatosťou sa koná vždy v tichosti; každý rozjíma sám, a to najmä na Bielu sobotu, keď sa nekonajú verejné pobožnosti. Prvá schéma s názvom Sedem Kristových slov na kríži ponúka rozjímania o siedmich slovách, ktoré Ježiš vyslovil z kríža.
Aj my v tichosti duše opakujeme Ježišove posledné slová a prosíme: Pane, odpusť mi, ako i ja odpúšťam; spomeň si na mňa v svojom kráľovstve; ďakujem ti za tvoju Matku, ktorá je aj mojou Matkou; zachráň ma, Pane; daj mi z prameňa živej vody; ďakujem ti za dielo vykúpenia; do tvojich rúk porúčam svojho ducha.
Texty meditácií vychádzajú zo slov evanjelií a prenášajú nás na Golgotu, aby sme rozjímali o krvi a vode, ktoré vytiekli z Ježišovho boku a ktoré sú pre nás symbolom Eucharistie a krstu. Stráž pri Ježišovom hrobe je názov tretej meditácie. V nej rozjímame o gestách farizejov, ktorí žiadali Piláta strážiť Ježišov hrob. Báli sa mŕtveho Ukrižovaného, preto zapečatili jeho hrob a postavili k nemu vojakov, aby ho strážili. Lebo veľkňazi a farizeji si jasne uvedomovali Ježišove slová o zničení a znovupostavení chrámu, ktorými predpovedal svoje zmŕtvychvstanie.
V poslednej meditácii uvažujeme o Ježišovi, ktorý zostúpil k zosnulým. O tejto téme sa veľmi málo hovorí, hoci ide o článok našej viery. On, nový Adam, zostúpil do ríše mŕtvych, aby vyslobodil z väzenia smrti duše spravodlivých. V tejto meditácii čítame úryvok z Posvätného čítania Bielej soboty Zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu: „Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu.
Pri pohľade na sochu mŕtveho Ježiša a pri adorácii Najsvätejšej oltárnej sviatosti každý z nás predkladá Pánovi svoje osobné úmysly a vyslovuje modlitby a poďakovania. Zatiaľ čo telo Máriinho Syna odpočíva v hrobe a jeho duša zostupuje do podsvetia, aby ohlásila svojim predkom bezprostredné vyslobodenie, ona, Panna, anticipujúc a zosobňujúc Cirkev, plná viery očakáva víťazstvo Syna nad smrťou.
Svätá Gemma Galgani sa veľmi rada modlila tzv. Svätú hodinku, počas ktorej rozjímala a obetovala Bohu všetko utrpenie i zásluhy Ježiša Krista. Prinášame vám časť z jej modlitby, ktorú sa môžete pomodliť pred Božím hrobom. Veríme, že práve táto modlitba vám pomôže hlbšie si uctiť utrpenie a smrť nášho Pána.
Večný Otče, ty si tak miloval svet, že si zaň vydal svojho Syna. Obetujem ti najdokonalejšiu svätosť i zásluhy tvojho jednorodeného Syna.
Nebeský Otče, aby si nás uchránil od večného zatratenia, bremeno všetkých našich zločinov si položil na svojho jednorodeného, klaňania najhodnejšieho Syna.
Večný Otče, aby si ľudstvo obťažené hriechmi zmieril so svojou božskou velebnosťou, podrobil si svojho nevinného Syna najtrpkejšieho utrpenia, ktoré sme mali znášať my vinníci. Obetujem ti lásku a pokoru, s akou sa Ježiš v Getsemanskej záhrade podriadil tvojej vôli.
Prečo ti nemôžem, trpiaci Spasiteľu, ponúknuť srdcia horiace láskou, aby ti aspoň trošku odplatili tvoju nekonečnú lásku?
Najvyššie dobro, obetujem ti vrúcnu sústrasť nepoškvrnenej Matky s tvojimi bolesťami, ktorej dušu prenikol meč.
Ó, trpiaci, na smrť zarmútený Ježišu, ja biedne tvoje stvorenie nedokážem ťa tak potešiť, ako by som si prial. Preto ti obetujem radosť, s akou sa Najsvätejšia Trojica s anjelmi pozerala na vznešené dielo vykúpenia, na ktoré si sa s láskou podujal.
Večný Otče, z hĺbky srdca ti ďakujem, že si nám dal dobrotivého a láskyplného Vykupiteľa. On nám navrátil poklad, ktorý sme stratili dedičným hriechom. Obetujem ti jeho najdrahšiu krv vyliatu za našu spásu. Daj, prosím, aby boli účinky vykúpenia také bohaté ako ono samo.
Večný Otče, obetujem ti drahocennú Ježišovu krv, aby u teba vyprosila vzrast Katolíckej cirkvi, obrátenie neveriacich, hriešnikov a bludárov, vytrvalosť spravodlivým, oslobodenie úbohým dušiam v očistci. Obetujem ti ju za časné i duchovné blaho mojich milých, drahých a predstavených.
Večný Otče, ty si tak miloval svet, že si obetoval svojho jednorodeného Syna. Daj, aby aj svet miloval Ježiša, vzdával mu vďaku, chválu a slávu. Daj, aby hojne vzrastal počet oddaných a milujúcich ľudí. Kiežby som aj ja patril k nim.
Večný Otče, obetujem ti všetko utrpenie Ježiša, ako aj jeho najsvätejšiu krv, ktorú za nás vylial.
Kde sa nachádzal Ježišov hrob
Asi ťažko sa dozvieme, kde presne bol v skutočnosti Ježišov hrob. Keďže odvtedy ubehlo už 2000 rokov, miest, kde sa mohol nachádzať, je niekoľko - tradičnejších a bizarných. Od Japonska cez indický Kašmír až po tri miesta v Jeruzaleme. Tie priblížil Ján Majerník.
Najznámejší a najstaršie uctievaný Ježišov hrob nájdeme v Bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme. „Najdôležitejším argumentom vierohodnosti tohto miesta je jeho kontinuita. „Cisár Hadrián mal na jeho výstavbu pádny dôvod - ponížiť židokresťanov, ktorých nerozlišoval od pravoverných židov.
Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme
Vieme, že to bol revanš za druhé povstanie židov proti Rimanom, ktoré sa skončilo totálnou prestavbou mesta ako Aelia Capitolina. Podobne sa Hadrián, cisár španielskeho pôvodu, zachoval v Betleheme. Týmto však podľa neho imperátor pomohol sv. „O znovuposvätení Božieho hrobu sa zmieňujú krátko po týchto udalostiach ešte vo 4. storočí nezávisle od seba biskup Euzébius a sv.
Kňaz vysvetľuje, že keď pohanská svätyňa padla, Helena v cisterne popraviska objavila relikviu Svätého kríža a na tomto mieste dala postaviť prvú kresťanskú baziliku. „Túto baziliku dal v 11. Po dobytí Jeruzalema v roku 1099 jeho noví majitelia nedokázali opraviť poškodenú Baziliku Božieho hrobu, ale rozhodli sa postaviť novú vo franskom štýle. Baziliku dnes spravuje šesť kresťanských komunít (katolíci, pravoslávni, Arméni, Sýrčania, Kopti a Etiópčania) a každý deň počas celého roka je doslova preplnená pútnikmi.
Procesia sa začína v Betfage, kde Ježiš začal svoj historický vstup do svätého mesta (porov. Mk 11), prechádza Olivovou horou a končí sa v Bazilike sv. Voči doposiaľ najhodnovernejšiemu miestu ukrižovania, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša je niekoľko námietok.
Bazilika dnes stojí vnútri mestských múrov, pričom Ježiša ukrižovali za hradbami (porov. Dlhoročný sprievodca Svätou zemou argumentuje, že súčasné múry zo 16. „Keďže umučenie a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša sa odohrávalo podľa mienky odborníkov v roku 29 - 30, miesto opusteného kameňolomu, kde bol Ježiš ukrižovaný, bolo vtedy mimo mestských múrov.
Počas vykopávok v ruskom Hospici sv. Zrejme by skončil v spoločnom mestskom hrobe v údolí Cedron. Miesto s názvom Hrnčiarovo pole (alebo Pole krvi, keďže v pozadí kúpy boli peniaze zrady) spomína evanjelista Matúš. Kúpili ho veľkňazi za Judášových 30 strieborných, ktoré im po zrade Ježiša vrátil (porov.
Neskoršia tradícia hovorí, že sa na tom mieste obesil Judáš. Navyše podľa slov Jána Majerníka nevieme o nijakom mimoriadnom hrobe popravených v Jeruzaleme v 1. storočí po Kristovi. Hodnovernosti miesta nahráva aj fakt, že v chráme našli ešte štyri hroby z 1. „Nevieme, koľko z nich zdevastoval Hadrián a po ňom sv. Helena, aby izolovala Ježišov hrob.
„Už Evanjelium podľa Matúša naznačuje lož veľkňazov a starších, že mŕtve Ježišovo telo v noci ukradli jeho učeníci, a teda nevstal z mŕtvych (porov. „Stal sa populárnym najmä v anglosaskom svete z pričinenia archeológov, ako Edward Robinson a Claude Reignier Conder.
Priznáva, že je skutočne pôsobivé: „Aj dnes sa nachádza mimo severných múrov starého mesta v záhrade, o ktorej sa zmieňuje pri pochovaní Ježiša Ján v 19. kapitole, 41. V záhrade je nielen hrob, ale aj skalný útvar, ktorý sa podobá ľudskej lebke. Proti jeho autenticite však hrá viacero argumentov.
„Vedecké výskumy izraelského archeológa Daniho Barkaya uzatvárajú, že ide o hrob z 9. - 8. Tretím a najnovším potenciálnym miestom je Talpijotský hrob objavený v roku 1980. „Miesto sa nachádza neďaleko byzantského kostola Kathisma, ktorý bol postavený na počesť pôrodných bolestí Panny Márie pred vstupom do Dávidovho mesta Betlehema. Čím ich presvedčil?
„V hrobke sa našlo desať osárií (schránky na kosti), z nich šesť malo nápisy. V hrobke sa našli aj zvyšky ľudských kostí. Iné mená na osáriách boli interpretované ako Mária, zrejme Ježišova matka; Jose, deminutívna forma mena Jozes, jedného z Ježišových bratov podľa Markovej 6. kapitoly, 3.
Skúsený sprievodca však zdôrazňuje, že hebrejské mená objavené v tejto rodinnej hrobke boli všeobecnými a často používanými menami v Ježišovom období a pozostatky, ktoré sa v nej našli, sa datujú od 5. storočia pred Kristom do 1.
Vysvetlenie Ježišovho hrobu – dôkazy a príbeh!
Kalvárie
Protireformácia respektíve rekatolizácia priniesla do strednej Európy nový, dovtedy neznámy fenomén. Bolo to budovanie kalvárií, miest, pripomínajúcich vrch v Jeruzaleme, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. V stredoveku si kresťania Ježišovo utrpenie a jeho smrť na Veľkú noc pripomínali najmä pašiami. Tie sa obyčajne čítali v kostole a veriacim sa pri nich názorne ukazovalo, ako Krista ukrižovali, ako bol uložený do hrobu a ako neskôr vstal z mŕtvych.
Pritom sa používali trojrozmerné predmety ako napríklad Kristov kríž a hrob. Socha Krista mávala pohyblivé horné končatiny, aby ho bolo možné po sňatí z kríža uložiť do hrobu a po vybratí z hrobu zasa sochu v scéne nanebovstúpenia vytiahnuť otvorom v klenbe chrámu „do neba“.
V 17. storočí, keď stále hrozilo nebezpečenstvo tureckej okupácie a rozmach protestantizmu, hľadala katolícka cirkev prostriedky, ktoré by veriacich k cirkvi pripútavali viac než omše a modlitby. K nim patrila aj okázalá nádhera pútnických miest, ku ktorým, hoci v menšej miere, patrili aj kalvárie. Po vzore jeruzalemskej Golgoty musela byť kalvária situovaná na zďaleka viditeľnom, nezalesnenom kopci.
Najmä kríž s Ukrižovaným musel byť odvšadiaľ viditeľný, preto sa kalvárie až do polovice 20. storočia starostlivo udržiavali, a náletové stromy sa z kopcov včas odstraňovali. Hádam prvú Kalváriu na území Uhorska založili v hlavnom meste kráľovstva, v Prešporku, dnešnej Bratislave v roku 1694 na mieste, kde sa roky predtým údajne zdržiaval nepriateľ, podľa povesti turecké vojsko, aby obsadil mesto.
Kalvária