Cirkev sa stala Božím národom na základe zmluvy: "... k zmluve je milovať Boha celou svojou bytosťou". Bez osobnej modlitby by modlitba spoločenstva nemala zmysel.
Svätá Terézia Odhalila: 3 modlitby ktoré duše v očistci počujú najsilnejšie — NIKTO TO NEVIE!
Význam Modlitby v Spoločenstve
Modlitba v spoločenstve nadobúda cvik, musia používať jednoduchú formu skupinovej modlitby. Začína sa čítaním zo Svätého písma, potom nasleduje chvíľa mlčania na zamyslenie. Boh týmto čítaním hovorí jemu osobne.
Modlitba má hodnotu, ak splníme podmienky dané Ježišom. Ježiš hovorí: "Ak dvaja z vás sa dohodnú na zemi prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18,19-20). Modlitby v spoločenstve vedú k hlbšiemu zmyslu a pocitu vzájomnej zodpovednosti za seba ako kresťanov. Svätá omša a modlitba Liturgie hodín majú mimoriadnu hodnotu pre tých, ktorí ju slávia.
Spoločenstvo sa modlilo jednomyseľne so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi (Sk 1,14) a chválili Boha (Sk 2,47).
Modlitba stráca zmysel, ak pri nej nie sme závislí ani na knihe ani na formulkách. Osobná modlitba je výsledok zriedkavý a nie ľahký.
Pre naše spoločenstvo sú charakteristické modlitby vlastnými slovami, modlitby príhovoru a chvály, spoločné stretnutia, oslava Pána pomocou hudby či pohybu, ako aj túžba po daroch Ducha Svätého a ich aplikácia v každodennom živote. Ak sú mnohé tieto pojmy pre Teba nové, prípadne si nemyslíš, že tieto princípy správne aplikujeme, si na správnom mieste.
Modlitba ruženec
Dary Ducha Svätého a Ich Význam
Charizmy, teda dary Ducha Svätého, sú od počiatku neoddeliteľnou súčasťou života Cirkvi. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom hovorí, že Duch „rozdáva každému, ako chce“ (1 Kor 12,11). To znamená, že neexistuje kresťan, ktorý by bol z tohto pôsobenia vyňatý.
V samotnom Svätom písme nachádzame opis darov, ktoré Boh udeľuje na budovanie spoločenstva: dar múdrosti, poznania, uzdravovania, rozlišovania duchov, rozličné druhy jazykov, dar proroctva či apoštolátu. Každý z týchto darov je prejavom Ducha a jeho cieľom je spoločné dobro. Nikde sa nehovorí, že by boli vyhradené pre istý okruh kresťanov.
Cirkevní otcovia i veľkí teológovia stredoveku nikdy nespájali charizmy s jedným prúdom či hnutím. Svätý Augustín hovorí o daroch ako o prejave Božej dobroty pre celú Cirkev. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že charizmy sú „gratiae gratis datae“ - milosti zadarmo dané na to, aby sa skrze ne budovalo spoločenstvo viery a lásky.
Pomenovanie „charizmatické hnutie“ sa objavilo až v 20. storočí v kontexte tzv. letničného (pentekostálneho) a následne katolíckeho charizmatického prúdu. Slovo „charizma“ sa z pôvodného všeobecného významu daru Ducha Svätého posunulo do označenia konkrétnej spirituality a štýlu náboženského prejavu. Tento posun je problematický, pretože implicitne naznačuje, že charizmy sú niečo špeciálne vyhradené pre tých, čo sa nazývajú charizmatikmi.
Takéto označenie vytvára dojem, že iní katolíci nemajú prístup k charizmám. Navyše hrozí vznik elitárstva a duchovnej pýchy: „my sme tí, ktorí majú Ducha, ostatní sú len bežní veriaci“. To nielenže deformuje chápanie darov, ale aj rozdeľuje Cirkev na vrstvy, čo je v priamom rozpore s katolíckou ekleziológiou.
Ak sa darom Ducha prisúdi výlučne jedna forma spirituality, vzniká nebezpečenstvo redukcie. Charizma sa začne chápať len ako emocionálne prežívanie, extatické prejavy, modlitby so spevom, padanie na zem či spontánne modlitby v "jazykoch". Takto sa stráca hlbší význam chariziem - napríklad charizma učenia, múdrosti, rozlišovania, dar tichej služby či charizma trpezlivosti.
Charizmy sú prítomné u všetkých svätých - dar stigiem u sv. Františka z Assisi, dar proroctva u sv. Kataríny Sienskej, dar rozlišovania u sv. Ignáca z Loyoly, dar uzdravovania u pátra Pia. Ich charizmy boli potvrdené Cirkvou a začlenené do jej života bez potreby vytvárania nového hnutia.
Na Slovensku sa tento problém prejavuje veľmi viditeľne. Projekty ako Godzone či Campfest sa síce prezentujú ako evanjelizačné iniciatívy, ale implicitne vytvárajú dojem, že „pravý kresťan“ je ten, ktorý má extatické prejavy viery, spieva s rukami zdvihnutými k nebu a hovorí "jazykmi". Tento obraz mladých ľudí formuje a zároveň podsúva, že iné formy viery sú druhoradé alebo menej hodnotné.
V skutočnosti však vo väčšine prípadov nejde o autentické pôsobenie Ducha Svätého, ale len o silné emocionálne zážitky, ktoré po čase vyprchajú. Človek, ktorý prejde rôznymi ‚akciami‘ a hľadá stále nové duchovné ‚atrakcie‘, často zostáva napokon duchovne prázdny - a v horšom prípade môže byť dokonca ľudsky alebo až démonicky zmanipulovaný a hlboko zranený.
Mnohé modlitebné skupiny inšpirované charizmatickým hnutím prevzali prax „modlitieb oslobodenia“ či „modlitieb uzdravenia rodu“. Často tu dochádza k prekračovaniu hraníc katolíckej tradície, keď sa namiesto sviatostí alebo duchovného vedenia hľadá rýchle riešenie v emotívnych obradoch.
Potreba Jasného Rozlišovania
Je preto nevyhnutné, aby Cirkev aj dnes jasne vysvetľovala, že charizmy patria celej Cirkvi. Zdravé rozlišovanie znamená uznať dary, ale aj skúmať ich pravosť a ovocie. Nie každý prejav, ktorý sa vydáva za charizmu, je od Ducha Svätého. Svätý Ján nás upozorňuje: „Skúmajte duchov, či sú z Boha“ (1 Jn 4,1). To platí aj pre moderné hnutia: ak ich ovocím je skôr rozdelenie, duchovný zmätok alebo oslabenie úcty k sviatostiam, je nutné zasiahnuť.
Riešenie: Návrat k Pôvodnej Tradícii
Najjednoduchším riešením by bolo vrátiť sa k pôvodnému biblickému a patristickému chápaniu pojmu „charizma“. To znamená prestať používať označenie „charizmatické hnutie“ a namiesto toho hovoriť o rozličných duchovných prúdoch v Cirkvi. Takto sa zdôrazní, že všetky charizmy sú pre všetkých a že Duch naozaj vanie, kde chce. Ale skutočný Boží Duch.
Charizmy nie sú vizitkou jedného hnutia, ale bohatstvom Cirkvi ako celku. Práve preto by Cirkev mala citlivo, ale jednoznačne vyjasniť tento pojem a vrátiť ho do správneho teologického rámca. Dary Ducha sú určené na budovanie jednoty, nie na vyčleňovanie skupín. Ak sa tento pohľad obnoví, prestane existovať nebezpečná ilúzia, že len „charizmatici“ vlastnia Ducha.
Charizmy patria celej Cirkvi a Duch Svätý patrí celej Cirkvi - a s ním aj všetky jeho dary.
Modlitba Príhovoru v Kontexte Utrpenia a Lásky k Blížnemu
Človek, v ktorom sa stretáva dôvera v Božiu dobrotu s láskou k blížnemu, nedokáže ostať pasívnym. Taký človek sa ponára do tajomstva Kristovho tela, kde jednotlivo sme údmi navzájom prepojenými putami spolupatričnosti. Takýto človek prijal Ježišovu výzvu stať sa milosrdným Samaritánom a blížnym núdznemu, ako na to vyzval Ježiš znalca zákona (porov. Lk 10, 25-37).
Tí, ktorí sa takto zaangažujú do boja za dobro druhého, napĺňajú výzvu, ktorú apoštol Pavol adresoval Cirkvi v Galácii: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2). Pri zmierňovaní utrpenia vo svete - v konkrétnych činoch lásky, ku ktorým modlitba príhovoru za blížneho bezpochyby patrí - robíme trojaké vyznanie. Po prvé vyznávame Božiu zvrchovanosť. Potom vyznávame, že sme autentickými učeníkmi Ježiša Krista, ktorý sedí po pravici Otca a prihovára sa za nás - a my máme podiel na jeho poslaní.
V samotných evanjeliových rozprávaniach je veľa príkladov, ako Ježiš uzdravoval ľudí, ktorí boli chorí a trpeli. Dokonca ocenil snahu priateľov, ktorí cez strechu priniesli svojho blížneho (porov. Mk 2, 3n). Aj napriek početným zázrakom, ktorými nebeský Otec potvrdzoval autoritu svojho Syna, ostalo veľa malomocných, chromých, slepých. Rovnako aj pri rybníku Betsata, kde na uzdravenie čakalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých, bol uzdravený len jeden (porov. Jn 5, 1-18).
On v Kristovom mene konal zázraky, dokonca prinavrátil dych života chlapcovi v Troade (porov. Sk 20, 7-12).
Modlitba Ruženca ako Forma Príhovoru
Boh použil Pannu Máriu, učiteľku kresťanskej modlitby, aby sa človek dokázal ľahšie zjednotiť s Kristom v modlitbe príhovoru a odprosovania. Ruženec je modlitba, ktorá spája rozjímanie s odriekaním invokácií.
Táto jednoduchá modlitba, ktorá čerpá svoj obsah z evanjelia, si získala čoraz väčšie uznanie aj vďaka historickým udalostiam, pri ktorých zohrala rozhodujúcu úlohu. Celý kresťanský svet vyzval k vrúcnej modlitbe posvätného ruženca za záchranu pred moslimskou inváziou. Celá Cirkev pripísala toto víťazstvo modlitbe ruženca a ďakovala zaň. Vtedy nastal veľký rozkvet tejto modlitby. Rozšírili sa ružencové bratstvá.
Silu ruženca, modlitby zvlášť milej Panne Márii, potvrdzujú aj neskoršie znamenia a v súčasnosti ju dokazujú početné mariánske zjavenia. Už v Lurdoch (1858) sa Panna Mária zjavila Bernadete s ružencom v ruke. Upozornila „vizionárku“, že každý má mať pri sebe ruženec a modliť sa ho.
Počas študentských rokov na Neapolskej univerzite zanechal Bartolo Longo náboženské praktiky a začal sa venovať špiritizmu, ba aj satanizmu. Obrátil sa vo chvíli, keď začul vnútorný hlas: „Ak sa chceš zachrániť, urob niečo pre šírenie ruženca.“ Pri návrate k Bohu mu pomohlo dominikánske prostredie a diela svätého Tomáša Akvinského.
Pre kostol zadovážil milostivý obraz Panny Márie Ružencovej a začal sa venovať evanjelizačnej a charitatívnej činnosti. Pôsobenie Bartola Longa sprevádzali mnohé milosti, vnuknutia Panny Márie a dojímavé zázraky. Pri kostole vzniklo stredisko nazvané „mesto milosrdenstva“, kde pomáhali väzňom a ich rodinám, ako aj všetkým núdznym.
Ján Pavol II. odmieta takýto klamný pohľad na modlitbu ruženca. Ukazuje, že ruženec je skutočnou školou modlitby, v ktorej sa vzdelávali veľkí svätci: „Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie“ (RVM 5), pretože učí kontemplovať Kristovu tvár spolu s Pannou Máriou v jednotlivých evanjeliových udalostiach. Modlitba posvätného ruženca „je vonkoncom kristologickou modlitbou“ (RVM 18).
Ak sa na udalosti, v ktorých sa zmieta ľudstvo, pozrieme pohľadom viery, zistíme, že skrze ruženec treba Panne Márii zasvätiť seba, svoju rodinu aj svet: „Je prirodzené, že na stretnutie so svätou ľudskou prirodzenosťou Vykupiteľa prinesieme všetky problémy, úzkosti, úsilia a plány, ktoré sú súčasťou nášho života. ,Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová‘ (Ž 55, 23).
Osobná Skúsenosť a Príhovorná Modlitba
Peter Lipták sa venuje evanjelizácii a stretáva sa s modlitbou príhovoru a vyliatím Ducha Svätého. Rok 1998 Svätý Otec vyhlásil za Rok Ducha Svätého. Pre Petra to bolo obdobie, keď ho osobne spoznal a prijal okamžité a úplné vyslobodenie. Nemal žiadne abstinenčné príznaky ani žiadnu túžbu po drogách. Šlo skutočne o nadprirodzené vyslobodenie Božou mocou.
Počas osobnej modlitby, Peter vnímal, že stojí pred Kristom. Nebolo to nič vizuálne, nešlo o žiadne zjavenie alebo halucináciu, ale vnímal to srdcom. Uvedomoval si svoju hriešnosť a stratenosť, ale oveľa mocnejšie si uvedomoval Božiu lásku a jeho neopísateľnú milosť. Mal pocit, akoby ma až fyzicky zaplavovalo také príjemné teplo Božej lásky. Ani som sa neudržal na nohách, ale padol som na zem a začal som sa celý triasť. Vyzeralo to, akoby ma niekto zapojil do elektrického prúdu. Bol to prejav tzv. konfrontácie dvoch mocí.
Praktické Aspekty Príhovornej Modlitby
Dary Ducha Svätého
Božie slovo nás vyzýva „usilujete o duchovné dary, usilujte sa mať ich v hojnosti na budovanie Cirkvi“. (1 Kor 14, 12). Taký najznámejší zoznam týchto darov je v Prvom liste Korinťanom 12. kap. verše 8 - 10. Najrozšírenejším a často takým „štartovným“ darom je dar jazykov, ktorý sa v tej kapitole tiež spomína.
Dar Jazykov
Dar jazykov je modlitba, ktorú inšpiruje Duch Svätý, ktorá však pre neznalého človeka môže znieť ako nejaká „hatlanina“. Ide totiž o modlitbu, ktorej nerozumie nik, dokonca ani modliaci sa (1 Kor 14, 2). On v tomto dare napríklad priamo hovorí Boh cez apoštola Pavla: „A chcem, aby ste VŠETCI hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali.“ (1 Kor 14, 5).
Rozoznávame dva rozmery daru jazykov. Jeden z nich sa odborne nazýva xenolália. To je ten, ktorý spomínaš a je zaznamenaný v Skutkoch apoštolov v 2. Sám som mal niekoľkokrát skúsenosť aj s týmto rozmerom daru jazykov. Druhý sa nazýva glosolália. To je ten, o ktorom sa hovorí v 14. liste Korinťanom. Boh nám nebude nasilu natláčať ani jeho dobré veci, ani svoju vôľu. Zem (tento fyzický svet) je daná nám, a preto je na nás, aby sme volali „…príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“ (Mt 6, 10). Akurát my často nevieme, čo je aktuálne Božia vôľa.
Život s Duchom Svätým je zaujímavý. Otvorte sa Duchu Svätému! Už ho nemusíte zvolávať niekde z neba.