Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe.
V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla - čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev. Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame.
Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. V súčasnosti sa tolerujú aj rôzne kombinácie oblečenia. Šaty alebo kostým tak môžeme nahradiť čiernou blúzkou a čiernou sukňou alebo čiernymi nohavicami.
Pokiaľ však človek má čierny kostým, šaty alebo oblek, mal by si ich obliecť, pretože nimi podčiarkuje vážnosť smútočnej chvíle i svoju úctu k zosnulému. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro.
Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená - nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom. Pozostalí používajú tmavé sklá okuliarov často preto, aby im nebolo vidieť smútok na očiach. Okuliare by však mali v dome smútku či v kostole odložiť.
Nosenie čierneho alebo tmavého oblečenia je vonkajším prejavom smútku. Dnes etiketa neurčuje, ako dlho majú blízki pozostalí prejavovať smútok navonok. V popredí je vnútorný pocit pozostalého. V jednotlivých rodinách alebo regiónoch Slovenska sa tradícia nosenia čierneho odevu pohybuje v rozpätí od šiestich týždňov po jeden rok; niekto však nosí čierne oblečenie až do konca života.
Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety - najmä ľalie - sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov. V mnohých kresťanských rodinách je zvykom kombinovať biele a žlté kvety.
V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu. Po príchode do obradnej siene by sme sa mali najskôr zastaviť pri rakve zosnulého, miernym úklonom mu vzdať úctu a položiť kvety ku katafalku tak, aby stonky smerovali na rakvu kolmo, nie vodorovne s rakvou. Páni vtedy nesmú mať na hlave klobúk či inú pokrývku hlavy.
Spoločenská etiketa hovorí, že o mŕtvom len v dobrom. Zvyčajne sa na stuhy píše „Posledné zbohom“, „S láskou od…“, „Nikdy nezabudneme“.
Okrem kňaza sa môže prihovoriť prítomným každý, kto sa na tom dohodne s rodinou alebo s organizátorom pohrebu. Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.
Na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.
Existujú smútočné piesne, ktoré sa na pohreboch hrajú, ale ak mal nebožtík prianie, aby na jeho pohrebe zaznela konkrétna pieseň, ktorú mal rád, treba mu toto želanie splniť. Vždy si však treba uvedomiť, že pohreby by nemali slúžiť na sebaprezentáciu, kto je krajšie a drahšie oblečený a kto priniesol honosnejší veniec, ale na vzdanie úcty zosnulému.
Ak sú ľudia na smútočnom akte pod vplyvom obrovskej psychickej záťaže, existujú iné techniky, ako odbúrať stres. V prvom rade treba zhlboka dýchať. Človeku v strese môže pomôcť aj to, ak sa začne sústreďovať iba na jednu jedinú vec, napríklad na tlkot vlastného srdca. Ďalší veľmi rýchly a účinný prostriedok, ktorý mi potvrdilo aj množstvo ľudí, je spôsobiť sám sebe bolesť, napríklad si zaryjeme nechtami do dlaní.
Sústrasť sa vyjadruje len najbližšej rodine zosnulého, teda manželovi/manželke, deťom, rodičom a súrodencom. Kondolovať im možno hneď, ako sme sa dozvedeli o smutnej udalosti, nemusíme čakať na pohreb. Hornou hranicou vyjadrovania sústrasti sú približne dva týždne po odchode človeka z tohto sveta. Po pohrebe kondolujú ako prví tí, ktorí mali k zosnulému a jeho rodine najbližšie.
Písomné prejavy sústrasti si nevyžadujú dlhé texty. Stačí krátke „úprimnú sústrasť“ alebo pár iných slov vyjadrujúcich súcit, kratučká modlitba či citát. Kondolenčný list by nemal byť dlhý, stačí pár slov alebo krátkych viet. Adresáta v ňom môžeme uistiť aj o našej podpore a pomoci. Tu by som ešte chcela dodať, že príjemca kondolenčného telegramu, pohľadnice či listu by sa mal za ne písomne poďakovať.
Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe.
Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.
Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci. Ak nechcete jesť to, čo je pripravené, nejedzte. Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné!
Predovšetkým teraz, keď viac navštevujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych a milovaných. Aj návšteva cintorína totiž predpokladá tmavé oblečenie bez výrazných vzorov a farieb. Striedma má byť aj úprava zovňajšku. Ani hlasná vrava, smiech, hlučné zvítanie sa s rodinou či so známymi, ktorých sme dlho nevideli, nie sú primerané.
Nielen smrť, ale aj staroba, ba dokonca i ľudia starší ako 50 rokov sú v súčasnosti odsúvaní na okraj spoločnosti. Starnutie, staroba i zomieranie sú na príťaž, stali sa tabu, akoby ani neexistovali.
Vo veku nedožitých 86 rokov zomrel 7. februára 2015 evanjelický farár, senior a biskup JÁN MIDRIAK (1929 - 2015). Smútočná rozlúčka s ním sa konala v sobotu 14. februára 2015 v Evanjelickom chráme Svätej Trojice v Prešove.
Ján Midriak sa narodil 23. júna 1929 vo Zvolene-Môťovej. Po štúdiu teológie v Bratislave a ordinácii vo Zvolene bol kaplánom v Pliešovciach a farárom v Uhorskom. Tam sa mu po vstupe do manželstva s Helenou, rod. Musilovou, narodili dcéra Rut, ktorá bola i ministerkou životného prostredia v ČR, a syn Daniel, farár v cirkevnom zbore vo Svite.
V roku 1971 sa stal farárom v Prešove; bol aj seniorom Šarišsko-zemplínskeho seniorátu. Evanjelici Východného dištriktu ECAV na Slovensku si ho v roku 1994 zvolili za svojho biskupa. Od roku 2000 žil ako dôchodca v Prešove. Niekoľko rokov bol predsedom Generálneho súdu a členom Generálneho presbyterstva ECAV na Slovensku.
Ako predseda spevníkovej komisie spolupracoval na príprave a vydaní Evanjelického spevníka. Ako člen bohoslužobného výboru a komisie pre štruktúru služieb Božích sa podieľal na príprave a vydaní novej chrámovej Agendy. Keď sa stal predsedom hymnologického výboru, pripravoval s členmi výboru vydanie nových Pašií, Evanjelického funebrála, Pohrebnej agendy a spevníčka pre predkonfirmačnú mládež K trónu slávy.
Bol zástupcom šéfredaktora časopisu Evanjelický posol spod Tatier a podpredsedom Predstavenstva vydavateľstva Tranoscius. Tu mu vyšla jeho postila Budete mi svedkami, zbierka rečí a príhovorov Na skale viery a v roku 2011 postila Bezmála kresťanom.
„Stále pracoval, jeho hlas znel - v celej našej cirkvi. Bolo tomu tak preto, lebo najhlavnejším obsahom jeho života bol a zostal Pán Ježiš Kristus. Tak, ako to vyznal aj apoštol Pavel: Mne žiť je: Kristus,“ povedal na poslednej smútočnej rozlúčke generálny biskup Klátik.
Biskup Ján Midriak bol zásadovým, húževnatým a statočným človekom. Ako uviedol v odobierke Slavomír Sabol, dištriktuálny biskup Východného dištriktu, vždy stál v službe cirkvi, v zápase o čistotu jej učenia a v úsilí o riadnu správu všetkých vecí, za čo bol však „nie vždy milovaný, ale určite vždy rešpektovaný, s mnohými nesúhlasil a oni nesúhlasili s ním“.
„Pred nami leží jeho bezduché telo, ale jeho príklad žije v nás, odkazujúc na Krista, z ktorého pramení naša budúcnosť a nádej. V tejto nádeji sa dnes so zosnulým lúčime,“ povedal S. Sabol. Pripomenul aj slová biskupa Midriaka, ktoré deklaroval v uplynulom roku na dištriktuálnom dni v Martine: „Nemyslím ani na nebo, ani na peklo. Myslím na svojho Pána, v ktorého som uveril, v rukách ktorého som, a ktorý pripravil pre tých, čo mu uverili tu najkrajšiu budúcnosť. Kristus vo vás - to je naša budúcnosť.“
Emeritnému biskupovi posledné zbohom dalo svojou účasťou na rozlúčke v evanjelickom kostole okrem blízkych vyše tisíc veriacich, hostí, priateľov a známych, medzi ktorými nechýbali ani početní duchovní z evanjelickej cirkvi a predstavitelia ďalších cirkví.
„V osobe Jána Midriaka odišiel človek ťažko nahraditeľný. Bola to autorita Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Cirkev stratila jednu z najväčších osobností,“ hľadali slová tí, čo ho blízko poznali. Život, dielo a prínos pre cirkev v spomienkových príhovoroch priblížili Ján Velebír, senior Šarišsko-zemplínskeho seniorátu ECAV, dištriktuálny biskup Západného dištriktu Milan Krivda, zborový farár CZ ECAV Prešov Ján Bakalár, superintendent ECAV v ČR Marián Čop, Mariana Godavová, dozorkyňa CZ ECAV Uhorské, kde biskup Midriak pôsobil, a riaditeľ vydavateľstva Tranoscius Ľubomír Turčan.
Mons. Andrej Imrich, pomocný biskup Spišskej diecézy rímskokatolíckej cirkvi, pripomenul stretnutie zosnulého pápeža Jána Pavla II. s Jánom Midriakom v roku 1995 v Prešove. Pre dejiny to bola z ekumenického hľadiska zvlášť významná udalosť. Pri pamätníku 24 obetí Karaffových jatiek (1687) sa totiž vtedy pápež Ján Pavol II. spoločne s biskupom Jánom Midriakom pomodlili Otče náš a pápež podal ruku biskupovi, ktorý na to povedal: „Ako dážď zvlažil rozhorúčenú zem, tak pápežovo gesto osvieži ekumenické vzťahy medzi evanjelikmi a Katolíckou cirkvou.“ Ekumenický prínos biskupa Midriaka ocenili i predstavitelia Pravoslávnej cirkvi − kondolenčný list od arcibiskupa Rastislava prečítal prof.
Spoluprácu J. Midriaka s Prešovskou univerzitou a jeho podiel na rozvoji aktivít, motivovaných nadväznosťou tradícií tejto ustanovizne na evanjelické kolégium, priblížil René Matlovič, rektor Prešovskej univerzity. Mnohostranné pôsobenie zosnulého v meste Prešov zhodnotil i Štefan Kužma, zástupca primátorky mesta Prešov.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 23. jún 1929 | Narodenie vo Zvolene-Môťovej |
| Po štúdiu teológie | Kaplán v Pliešovciach, farár v Uhorskom |
| 1971 | Farár v Prešove, senior Šarišsko-zemplínskeho seniorátu |
| 1994 | Zvolený za biskupa Východného dištriktu ECAV |
| 2000 | Odchod do dôchodku v Prešove |
| 7. február 2015 | Úmrtie vo veku 86 rokov |
Smrť je psychicky najnáročnejší stav, na stresovej škále od jedna po sto je ohodnotená stovkou. V súčasnosti ide ešte o ťažšie zvládnuteľnú situáciu a väčšiu duševnú záťaž ako v minulosti, keď žilo spolu viac generácií, čo ľuďom umožňovalo vnímať smrť ako prirodzenú súčasť života.
