Pojem cesacionizmus (z anglického „cease“, teda „prestať, skončiť“, pozn. prekl.) pochádza z veľkých vyznaní viery 17. storočia, ako sú Westminsterské a Baptistické vyznania. Obe tieto vyznania používajú to isté slovo. Dokončené a ukončené bolo pritom nielen samotné zjavovanie, ale aj príslušné znamenia, ktoré toto zjavovanie sprevádzali.
Táto brožúrka obsahuje krátke zhrnutie šiestich biblických dôkazov o tom, že zjavovateľské dary (videnia, slová známosti, slová múdrosti a proroctvá) a rovnako aj dary znamení (uzdravenia a hovorenie v jazykoch) skončili. Kontroverzná pasáž z 1. Korintským 13:8-10 nebude použitá v tejto brožúrke na dôkaz skončenia týchto darov.
Uzdravenia a zázraky
Prvý dôkaz pre cesacionizmus (skončenie zjavovateľských darov a darov znamení) je ten, že uzdravenia a zázraky sa mohli diať jedine skrze apoštolov, a boli znameniami, ktoré apoštolov autentifikovali. V korintskom cirkevnom zbore boli ľudia, ktorí spochybňovali Pavlov apoštolský úrad. Kniha Skutkov špecificky hovorí, že uzdravenia a zázraky boli výlučne vecou apoštolov, ktorí však už dávno pomreli. Apoštol bol niekto, kto sprevádzal Pána, videl Ho po Jeho zmŕtvychvstaní a bol Ním osobne vyslaný.
Ako významný svedok zmŕtvychvstania dostal moc uzdravovať. Veriaci potrebovali vedieť, kto sú praví apoštoli, aby si ctili ich jedinečnú autoritu. A poznali ich práve podľa ich uzdravení a iných znamení. Ľudia, ktorí nepatrili do skupiny apoštolov (ktorá obsahovala dvoch menovaných pomocníkov), nemohli činiť tieto veci. V Skutkoch 2:43 a 5:12 je jasne povedané, že všetky zázraky sa diali „skrze apoštolov“. Toto bolo výlučne ich znamenie.
Pavol bol apoštolom na základe toho, že videl vzkrieseného Pána a bol Ním priamo vyslaný. Jeho neprítomnosť, keď Kristus vyučoval ostatných apoštolov, bola vynahradená mimoriadnymi a jedinečnými zjaveniami, ktoré prijal. Keď cirkevné zbory rástli a množili sa, Peter odišiel do Lyddy a potom do Joppy, kde učinil známe zázraky uzdravením Eneáša a vzkriesením Tabity.
Keď v Troade vypadol z okna chlapec, prítomný bol jediný človek, ktorý ho mohol vzkriesiť, a to bol Pavol. Predstava charizmatického hnutia, že uzdravenia činili mnohí kresťania, nemá v Novej zmluve žiadnu oporu. Jediný raz, kedy niekto mimo tejto skupiny uzdravil človeka, bol, keď Pán prikázal Ananiášovi, aby uzdravil Pavla. Letničná/charizmatická predstava, že kresťania neustále a vo veľkých počtoch uzdravovali, nie je učená v Biblii. Neomylný záznam Písma ukazuje, že celý charizmatický prístup k uzdravovaniu je omyl založený na mýte.
Hovorenie jazykmi
Druhý dôkaz o tom, že skončenie darov znamení je možné dokázať z Písma, je hovorenie jazykmi. V 1. Korintským 14:21-22 Pavol hovorí: „V zákone je napísané: Inými jazykmi a inými perami budem hovoriť tomuto ľudu; ale ani tak ma nepočúvnu, hovorí Pán. Inými slovami, dar jazykov bol zázračný dôkaz pre Židov, ktorí nechceli uveriť v Krista a tomu, že prišla nová éra a nový cirkevný poriadok.
Tento dar nebol na úžitok Židom, ktorí uverili, ale bol znamením zasľúbenia a varovania pre tých, ktorí neverili. Pavol citoval z Izaiáša 28:11, z kapitoly, v ktorej Izaiáš prorokuje Kristov príchod. Izaiáš hovorí, že znamením pre Židov bude to, že k nim budú hovoriť ľudia „nezrozumiteľnou rečou a iným jazykom“.
Budú konfrontovaní pohanskými jazykmi, čo mala byť pre židovský národ veľmi ponižujúca skúsenosť. Toto mal byť znak príchodu novej éry, v ktorej Boh stiahne vlajku židovskej cirkvi a vyvesí vlajku židovsko-pohanskej cirkvi Ježiša Krista. Všetko toto sa udialo a začalo to v deň Letníc. Židia boli náležite volaní a varovaní.
Toto ohlásenie príchodu éry cirkvi bolo dokonané počas života apoštolov, a potom bolo toto znamenie stiahnuté. To, čo sa dnes vydáva za hovorenie jazykmi, sa nedeje v prítomnosti pochybujúcich Židov a nemá to nič spoločné s príslušným znamením v Novej zmluve. Evanjelium sa teraz káže prakticky vo všetkých jazykoch sveta a znamenie, že sa tak bude diať, je dávno preč.
Tretí dôkaz pre skončenie zjavovateľských darov a darov znamení je doplnkom druhého a znie nasledovne - v deň Letníc (a určitý čas potom) bol daný dar skutočných jazykov, ktorý sa po tomto čase nikdy viac neobjavil. Moderné hovorenie jazykmi nikdy nie je akýkoľvek známy ľudský jazyk, ale len nezmyselná, nesúvislá reč. Nedeje sa nič zázračné.
Prítomní boli Židia (keďže to bolo znamenie špecificky pre nich). V deň Letníc mnohí Židia, ktorí žili v cudzích krajinách, počuli znieť svoje jazyky a dosvedčili pravosť hovorenej reči a hovoriacich. Po Letniciach dával Duch Svätý nadprirodzený dar porozumenia vykladačom, ktorí mali potvrdiť autenticitu príslušného jazyka.
Tí, ktorí dnes obhajujú hovorenie jazykmi, ukazujú na 1. Korintským 13:1, kde Pavol hypoteticky hovorí, že aj keby hovoril anjelskými jazykmi a nemal by lásku, bolo by to nanič. Tým, že Biblia opisuje skutočné jazyky, nás účinne varuje, že tieto dary skončili. Jednoducho sa od čias ranej cirkvi nikdy viac v histórii neudiali v žiadnej dobe a nikde na svete.
Dnes sa deje to, že ľudia (ktorí môžu byť úprimní kresťania), v túžbe robiť to, čo ich vodcovia považujú za správne, sa usilujú vydávať zvuky a slová, ktoré sa vymykajú akýmkoľvek jazykovým pravidlám. Od čias Novej zmluvy sme mali úžasné obdobia reformácie a mocných prebudení, kedy mal Svätý Duch potešenie konať vo výnimočnej moci. No nemáme jediný hlásený alebo zaznamenaný prípad toho, žeby niekto hovoril skutočným jazykom, ktorý sa nikdy neučil.
Štvrtým dôkazom pre cesacionizmus je: v Novej zmluve nie je jediný pokyn pre ustanovovanie apoštolov, prorokov, liečiteľov a pod. Toto je záležitosť obrovského významu, pretože Boh nám v Novej zmluve dal podrobný plán pre fungovanie cirkevného zboru. Apoštol Pavol nám opakovane prikazuje, aby sme v našom vedení cirkevného zboru a osobnom správaní boli jeho dôslednými napodobňovateľmi, a pastoračné epištoly popisujú, ako sa máme správať a fungovať v cirkvi Božej.
V Novej zmluve máme veľmi dôsledne popísané pokyny pre voľbu a ustanovenie starších a diakonov, no nemáme tu žiadne pokyny pre ustanovenie apoštolov (pretože ich úrad nemal pokračovať) ani pre rozpoznanie či autentifikáciu prorokov (pretože dary zjavenia skončili kompletizáciou Písma). Toto nie je len argument z ticha, ale dôkaz o tom, že tieto úrady a dary nemali pokračovať.
Inštrukcie pre všetky záležitosti usporiadania cirkevných zborov sú kompletné, podrobné a úplne dostatočné až do Kristovho návratu. Sme v neposlušnosti voči Božiemu dokonalému plánu, ak sa v cirkvi ustanovuje do úradov, ktoré Kristus neprikázal.
Ako môže niekto hovoriť, že Písmo neobsahuje žiadny jasný dôkaz o skončení týchto darov, keď plán pre cirkev neobsahuje žiadne pokyny pre pokračovanie inšpirovaných hovoriacich a činiteľov divov?
Piatym dôkazom pre skončenie darov zjavenia je, že Biblia jasne učí úplnosť a koniec Božieho zjavenia. Po ére apoštolov nemôže byť žiadne nové zjavenie. Títo učeníci mali byť autormi kníh Novej zmluvy a mali dohliadať nad písaním inšpirovaných kníh Novej zmluvy, ktoré nenapísali, a mali potvrdzovať ich pravosť. Čoskoro mala byť zjavená všetka pravda a po apoštolskej ére už nebolo žiadne ďalšie zjavenie Písma. Akí sme tomu radi!
V akom stave by sme boli, keby sa mohli objavovať ľudia tu a tam a kdekoľvek (ako sa to deje v charizmatickom hnutí) a dávať nám nové zjavenia. Kto by vedel, čo je správne a čo je pravdivé? Júda bol schopný písať o viere, ktorá bola „raz ta daná svätým“. Jeho epištola bola napísaná pravdepodobne 25 rokov pred poslednou knihou Biblie, no dostatočne neskoro na to, aby boli zjavené všetky hlavné doktríny a pokyny pre cirkev.
V tejto neskorej fáze zjavenia Júda hovorí o viere, ktorá je raz ta daná, čo znamená raz a navždy daná. Záverečné verše Písma varujú, že sa nesmie nič pridávať ku slovám knihy Zjavenia ani z nich nič odoberať, no toto sa očividne týka celej Biblie, nielen poslednej knihy.
Kompletnosť zjavenia je tiež dokázaná tým, že apoštoli a proroci sú v Písme opísaní ako základová fáza cirkvi. V Efezským 2:20 je cirkev opísaná ako vybudovaná „na základe apoštolov a prorokov (t.j. novozmluvných prorokov), kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus“.
Ale čo s Joelovým proroctvom citovaným Petrom v deň Letníc, ktoré hovorí o tom, že keď bude vyliaty Svätý Duch, všetci veriaci, muži, ženy, starí a mladí, budú prorokovať? Neznamená to, že tento stav bude pokračovať až do Pánovho návratu? Je to práve toto kompletné zjavenie (obzvlášť evanjelium), ktoré bude svedectvom veriacich všetkých vekových kategórií, mužov a žien, po celom svete až do konca.
Veriaci budú naďalej vidieť videnia a snívať sny v tom zmysle, že budú prijímať a ohlasovať neomylné „videnia a sny“, ktoré sú im dané v Biblii. Nebudú „prorokovať“ v zmysle prijímania nového zjavenia. Budú tiež snívať sny o plánoch a víťazstvách evanjelia. Keďže zjavenie bolo dokončené v ére apoštolov, vidíme, že úloha apoštolov a prorokov sa skončila. A ak sa skončili dary zjavenia, potom sa skončili aj autentifikačné znamenia inšpirovaných autorov.
Pamätáme si, ako Pavol povedal: „Znamenia apoštolov sú učinené medzi vami ...
Šiestym dôkazom pre cesacionizmus je, že samo Písmo zaznamenáva proces postupného ústupu týchto darov v čase ranej cirkvi. Ústup darov uzdravovania vidíme aj v Jakubovi 5, kde Jakub dáva pokyny pre modlitby za chorých a kladenie rúk starších na tých, ktorí sú pripútaní na lôžko.
Spomína sa tu pomazanie, no na tomto mieste nie je použité grécke slovo pre duchovné pomazanie. Pôvodná gréčtina používa veľmi praktické slovo, ktoré doslova znamená „masírovať“ olejom skôr v zmysle lieku na preležaniny. To, na čom najviac záleží, je modlitba. V pokynoch Jakuba je očividné, že tu nie je žiadny obdarovaný liečiteľ, ktorý by prikázal uzdravenie alebo poskytol uzdravujúci dotyk.
Hlavnou pointou pre nás v tejto brožúrke je to, že v Jakubovi 5 nie je nikto, kto by disponoval osobnou mocou uzdravovať. Uzdravuje Boh skrze vypočutie modlitby.
Vieme o tvrdeniach, že keby sa nový obrátenec, bez skúseností so životom cirkvi, zavrel do izby s Bibliou, tomuto človeku by nikdy nenapadlo, že charizmatické dary skončili. Opak je pravdou. Je veľa ľudí (niektorých poznáme osobne), ktorí sa ku Kristovi obrátili z iných náboženstiev na základe osobného čítania Písma a až potom si našli cestu do cirkevných zborov. Títo ľudia zo samotnej Biblie neprijali žiadne očakávanie charizmatickej scény.
Niektorí si kladú otázku, aký bol pôvodný význam alebo účel jazykov, a keď zistia od Pavla, že boli určené špecificky pre Židov, opäť sa cítia zavedení svojimi učiteľmi. Potom ich prenikne otázka autority a dostatočnosti Písma a premýšľajú: „Nie je zjavenie dokončené?
Mnohí premýšľaví veriaci sami uvidia, že pre ľudí v charizmatickom hnutí je Písmo na druhom mieste za ľudskou predstavivosťou a tajomnými zážitkami. Nič z tohto neznamená, že Pán nepohýna svoje deti pamätať na povinnosti alebo pravdy, alebo že ich nenabáda vykonať určité veci alebo ich nevaruje pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom.
V histórii cirkvi sú zaznamenané prípady, kedy ľudia dostali silný popud od Boha o nejakej nebezpečnej situácii alebo osobe, nikdy to však neboli zjavenia učenia. Takéto veci nachádzame najmä v časoch ťažkého prenasledovania.
Napríklad až do Perestrojky v Rusku sme počúvali o veľmi dôveryhodných prípadoch, kedy boli kľúčoví Boží služobníci nádherne zachránení pred zatknutím, pretože Pán dal niekomu silnú myšlienku nejsť na určité miesto. Neskôr sa zistilo, že na tom mieste pre neho KGB pripravilo pascu. Žiaden príjemca takéhoto popudu však nedostal regulárny dar a žiadne autoritatívne zjavenie doktrinálnej pravdy.
Mnohí charizmatici začínajú vidieť obrovskú medzeru medzi Bibliou a tým, čomu boli učení. Týchto pochybujúcich často trápi fakt, že obrovské množstvá katolíkov, ktorí sa pre svoje spasenie spoliehajú na Máriu, omšu a dobré skutky, sú tiež schopní hovoriť v jazykoch a prorokovať.
Ľudia pochybujúci o charizmatickom učení sa môžu dopočuť, že aj nekresťanské kulty dokážu hovoriť v jazykoch. V charizmatickom hnutí je veľa úprimných kresťanov, no sme presvedčení, že pokusy o oživenie darov zjavenia a znamení sú veľmi škodlivý omyl.
Charizmatickým cirkevným zborom často dominuje svetácka populárna hudba a dokonca hudba toho najextrémnejšieho a najbezbožnejšieho druhu. Teatrálne vystupovanie charizmatických vodcov lačných po peniazoch je možné kedykoľvek vidieť na kresťanských TV kanáloch a heréza evanjelia prosperity sa zdá byť všadeprítomná. Mnohí šarlatáni a podvodníci majú množstvá nasledovníkov a robia svoje údajné „uzdravovania“ po celom svete. Dokonca veštecké techniky prezentované pred davmi ľudí sa v kedysi rešpektovaných zboroch považujú za duchovné zázraky.
znižovanie týchto darov na niečo nezázračné (napr. znižovanie Písma, ktoré sa musí skloniť pred snami, videniami, „slovami od Pána“ a podobnými zjaveniami. Naliehavo sa modlíme, aby Boh vyslobodil svoje deti od rastúcich škôd, ktoré spôsobuje tento veľmi pomýlený odklon od Písma.
Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista vyvolalo u učeníkov, ktorí sa trápili nad jeho ukrižovaním, obrovskú radosť a eufóriu. Počas 40 dní po svojom vzkriesení sa s nimi Pán stretával a povzbudzoval ich. Keď mal nastať jeho odchod k Otcovi, položili mu zásadnú otázku, týkajúcu sa obnovy izraelského kráľovstva. Židia toho času žijúci pod útlakom Rimanov sa upínali k spomienkam na slávne kráľovstvo Dávida a jeho syna Šalamúna.
Učeníci neboli výnimkou, aj oni túžili po tom, aby sa obnovili časy slávneho kráľovstva Božieho ľudu. Pán im odpovedal, že časový termín obnovy mesiášskeho kráľovstva Izraela nie je ich vecou. Keď dnes kresťania nad týmito Pánovými výrokmi rozmýšľajú, chápu ich ako povolanie k evanjelizácii. Toto pochopenie je, samozrejme, správne, poďme sa ale pozrieť na to, kde naše chápanie niekedy býva nesprávne. Je to v tom, na čo sa sústredíme, keď nad sebou rozmýšľame ako nad Pánovými svedkami. Naše uvažovanie sa spravidla sústreďuje na to, ako ľuďom svedčiť, na to, čo máme hovoriť a urobiť pre to, aby sme získali ľudí pre Krista.
Hľadáme metódy, postupy a „marketingové“ stratégie, ktoré by nám pomohli. Pravdaže existujú rôzne pomôcky, letáčiky a manuály, ako byť úspešným nositeľom dobrej správy. Existuje však jeden zaujímavý jav, ktorý môžeme vidieť stále znovu a znovu. Novoobrátení ľudia patria medzi najúspešnejších „evanjelistov“, ktorí privádzajú do cirkevných spoločenstiev stále nových a nových ľudí.
Znázornenie Letníc, kedy apoštoli prijali dar jazykov
Ľudia, ktorí sa práve obrátili, majú totiž čerstvú osobnú skúsenosť s Kristom, tešia sa z nadobudnutej istoty spasenia, a to ich napĺňa túžbou o tom otvorene hovoriť a podeliť sa o niečo, čo reálne zažívajú. Všimnime si, že Pán nehovorí: „Budete o mne svedčiť“ alebo „Svedčte o mne každému“, ale hovorí „Budete mi svedkami“. Viac ako o to, čo budeme robiť, mu ide o to, kým budeme. Identita svedka je oveľa dôležitejšia ako samotné svedectvo. Nemáme teda byť ľuďmi, ktorí sa snažia svedčiť, máme byť svedkami.
Kto má identitu Ježišovho svedka, dokáže všetkým, čo koná alebo hovorí, zasiahnuť ľudí okolo seba a byť tak živým svedectvom o Kristovi. Keď sa povie svedok, ľudia si väčšinou predstavia človeka, ktorý niečo zažil, videl alebo počul, a o tejto svojej skúsenosti hovorí, čiže svedčí. Svedok by mal byť dôveryhodný a jeho svedectvo pravdivé. Svedectvo je veľmi dôležitým faktorom, ktorý dokáže pomôcť pri rozhodovaní súdneho sporu. Vierohodné svedectvo má teda moc meniť právnu realitu.
Pojem svedok sa v Biblii vyskytuje často a je veľmi dôležitý. Svedkom je napríklad sám Boh, pri spore alebo zmluve medzi dvoma ľuďmi (Gn 31,44.50). Za svedectvo sú považované dosky Desatora (Ex 31,18), archa zmluvy a Mojžišov svätostánok bývajú preto označované ako „truhla svedectva“ (Ex 16,34; Ex 25,22) či „príbytok svedectva“ (Ex 38,21). Svedectvo človeka bolo v biblických časoch niečo veľmi vážené, priam posvätné. Krivé svedectvo bolo považované za ťažký hriech a bolo zakázané v samotnom Desatore, čo ho dáva niekde na roveň vražde, cudzoložstvu, krádeži či modlárstvu. Prikázanie „nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“ dodnes patrí medzi uznávané základy západnej etiky a právneho systému.
Dôležitosť a vážnosť svedectva vidíme tiež na tom, že sám Pán Ježiš obhajoval svoju mesiášsku autoritu svedectvom dvoch svedkov, ktorými boli Boh Otec a skutky, ktoré Ježiš konal (J 5,36-37). „Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn? On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus; nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv. A Duch to dosvedčuje, lebo Duch je pravda. Traja sú, ktorí svedčia: Duch, voda a krv; a tí traja sú jedno. Ak prijímame svedectvo ľudí, Božie svedectvo je väčšie. Božie svedectvo je to, že svedčil o svojom Synovi. Kto verí v Božieho Syna, má svedectvo v sebe. Kto neverí Bohu, urobil ho klamárom, lebo neuveril svedectvu, ktoré Boh vydal o svojom Synovi. A to je svedectvo, že nám Boh dal večný život a tento život je v jeho Synovi.
Čo SKUTOČNE hovorí BIBLIA o HOVORENÍ V JAZYKOCH?
Na svete existujú tri duchovné skutočnosti, ktoré svedčia o Ježišovi Kristovi. Je to prítomnosť Ducha svätého na zemi, voda ako živé Božie slovo (Ef 5,26; prípadne môže tiež ísť o vodu krstu) a preliata Kristova krv. Títo traja svedkovia sprostredkúvajú každému veriacemu autentickú duchovnú skúsenosť s realitou Krista, ktorá sa stáva základom pre naše svedectvo o Ježišovi. Keď o ňom hovoríme, nerozprávame ako „teoretickí teológovia“, ale ako ľudia, ktorí poznajú Ježiša a majú s ním osobnú skúsenosť. Apoštol Ján tu hovorí, že máme svedectvo sami v sebe, nepochybujeme, sme si istí, a to dáva našim slovám dôveryhodnosť.
Kľúčom k úspešnému životu svedka Pána Ježiša je naša identita. Reálnou skúsenosťou mnohých (vrátane autora tohto článku) sú intenzívne prežívané pocity vychádzajúce z našich skúseností a zlyhaní, ktoré nás presviedčajú o tom, že na úlohu, do ktorej nás Pán povolal, jednoducho nemáme. Ľudská slabosť je však niečím, čo pre Pána nepredstavuje vôbec žiaden problém. Keď si Pavol Pánovi sťažoval na isté nešpecifikované problémy a obmedzenia (ktoré nazýva tajomným výrazom „satanov anjel v tele“), Pán mu odpovedal: „Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti“ a Pavel to vyhodnotil nasledovne: „Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala na mne moc Kristova.“ (2K 12,9; ROH)
Božou vôľou je, aby sme sa naučili používať milosť, ktorú nám dáva, a konať jeho vôľu aj napriek našej slabosti. Platí totiž, že Boh nás stvoril, spasil a povolal na to, aby sme na tomto svete vykonali istú úlohu. Celá naša duchovná služba vychádza z Božieho povolania a milosti toto povolanie uskutočniť. Keď sa Boh prihovára starozmluvnému Izraelu, používa prostredníctvom proroka Izaiáša nasledujúce slová, ktoré krásne ilustrujú dielo jeho milosti. Izrael je tu vyobrazený ako neplodná žena.
V biblických časoch bola neplodnosť obrovskou potupou. Boh hovorí o zázraku, pri ktorom sa z neplodnej opustenej ženy stane matka mnohých: „Zaplesaj neplodná, čo si nerodila, zajasaj a výskaj, hoci si nepoznala pôrodné bolesti, lebo bude viac synov opustenej ako synov vydatej, hovorí Hospodin. Rozširuj miesto pre svoj stan, rozťahuj plachty svojich príbytkov, nezužuj ich, naťahuj svoje povrazy a upevňuj stanové kolíky! Veď napravo aj naľavo sa rozšíriš.
Každý z nás isto túži naplniť svoje povolanie stať sa duchovným rodičom množstva detí, ľudí, ktorým pomôžeme spoznať Krista a poslúžime im k nadobudnutiu spasiteľnej viery. Niekedy sa aj trápime a pripadáme si ako neplodná žena. Jednoducho potrebujeme uveriť v Božiu milosť pôsobiacu v nás. Ak máme v sebe svedectvo, žijeme s Kristom a priznávame sa k nemu, z doposiaľ neplodných ľudí sa rýchlo môžu stať duchovní rodičia veľkého množstva detí. Tento jav zvykneme nazývať prebudením.
Pentecostalizmus je jedným z najrýchlejšie rastúcich kresťanských hnutí
Cieľom tohto textu je presvedčiť čitateľov, že všetci sme použiteľní pre Pána a pre naplnenie Veľkého poslania (Mt 28,18-20). Pán hovorí, že mu budeme svedkami, no ešte predtým hovorí, že prijmeme moc Ducha Svätého, ktorý na nás zostúpi. To, čo nám pomáha, nie je iba Božia milosť, ale tiež priama intervencia Božskej osoby Ducha Svätého v našich životoch. Ide o letničnú skúsenosť „krstu“ alebo „naplnenia“ Duchom Svätým. Je to niečo, čo je pre kresťanský život svedectva nevyhnutné. Táto letničná skúsenosť je pre plnohodnotný kresťanský život nevyhnutná a je k dispozícii každému, kto uverí.
Peter vo svojej „letničnej kázni“ hovorí: „Kajajte sa a každý z vás nech sa nechá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,38; SEB) Práve pre toto dnes letnično-charizmatické kresťanstvo predstavuje najdynamickejšie rastúcu časť celosvetového kresťanstva. Je to práve prítomnosť Ducha Svätého v našich životoch, čo nás robí schopnými akejkoľvek duchovnej služby, samozrejme, podľa toho, do ktorej nás Pán povolal. Ak sa cítime slabí a nedostatoční, platia nasledujúce slová apoštola Pavla: „Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh. Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia. Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.
Božie povolanie pre naše životy je niečo fantastické, začína sa „predzvedením“ a končí sa oslávením. Medzi tým existuje dlhá cesta nášho života, počas ktorej sa dávame Bohu k dispozícii a napĺňame jeho vôľu. V tom všetkom nám pomáha Duch Svätý. Klasickou letničnou skúsenosťou, ktorú zažijú ľudia naplnení Duchom Svätým, je dar hovorenia v jazykoch. Takáto modlitba je niečím, prostredníctvom čoho sa nás priamo dotýka sila Božieho ducha a pomáha nám tak v ťažkých chvíľach.