Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov je čas, kedy sa kresťania rôznych cirkví a denominácií spájajú v modlitbách za vzájomnú jednotu. Táto tradícia siaha do roku 1908, keď reverend Paul Wattson inicioval slávenie tzv. „Oktávy cirkevnej jednoty“. Od roku 1966 sa na príprave „ôsmych dní“ modlitieb s predstaviteľmi protestantských cirkví zúčastňuje aj Katolícka cirkev.
Tohtoročné texty Týždňa modlitieb na tému „Veríš tomu?“ sú inšpirované úryvkom z Evanjelia podľa Jána 11, 26. Texty na 8 dní, ktoré pripravila ekumenická komunita z kláštora Bose v Taliansku, sú zamerané na uvažovanie o texte Nicejského vyznania viery, keďže v tomto roku slávime 1700. výročie Nicejského koncilu, na ktorom Cirkev po prvýkrát definovala spoločné základy viery. Po ťažkých rokoch prenasledovania a rôznych konfliktov medzi kresťanmi to prinieslo nádej na vytvorenie miestnych spoločenstiev ako sesterských cirkví, ktoré budú v základnej jednote rešpektovať svoje odlišnosti.
Tohtoročné modlitby pripravili sestry z ekumenickej komunity Grandchamp vo Švajčiarsku, ktorá je duchovne spojená s hnutím Taizé. Na základe textu z Jánovho evanjelia 15, 1 - 17 „Zostaňte v mojej láske a budete prinášať veľa ovocia“, vybrali tému, ktorá vyjadruje tiež povolanie komunity k modlitbe, zmiereniu a jednote v Cirkvi i ľudskej rodine.
Už tradične sa v dňoch od 18. do 25. januára kresťania z rôznych cirkví a denominácií modlia za vzájomnú jednotu.
Modlitby za jednotu kresťanov - pondelok 18.1.2021
Jeruzalemský Vzor Jednoty
Témou tohto týždňa je: „Neustále sa venovali učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám“. Myslí sa tým raná Cirkev v Jeruzaleme, ktorá sa zrodila v deň Turíc, keď zostúpil na prvých veriacich Pomocník, Duch pravdy, ako to prisľúbil Boh prostredníctvom proroka Joela a Pána Ježiša v predvečer jeho umučenia a smrti. Všetci, ktorí žijú v kontinuite s dňom Turíc, žijú v kontinuite s prvou cirkvou vedenou sv. Jakubom. Táto cirkev je matkou všetkých našich cirkví. Podľa dávnej východnej tradície sa kontinuita Cirkvi odvíja od prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Jeruzalemská cirkev v apoštolskej dobe je spájaná s nebeským Jeruzalemom. Dnešná cirkev v Jeruzaleme zachováva kontinuitu s apoštolskou cirkvou v Jeruzaleme, zvlášť pokiaľ ide o jej cenné svedectvo o pravde.
Všemohúci a milosrdný Bože, veľkou silou si prostredníctvom daru Ducha Svätého spojil prvých kresťanov v meste Jeruzalem, vzdorujúc tak svetskej sile Rímskej ríše. Daj, aby sme sa tak ako prvá cirkev v Jeruzaleme mohli spojiť v odvážnej modlitbe a prežívaní dobrej zvesti zmierenia a pokoja tam, kde vládne nerovnosť a nespravodlivosť. Modlíme sa v mene Ježiša Krista, ktorý nás oslobodzuje z otroctva hriechu a smrti.
Jeruzalemská cirkev v Skutkoch apoštolov je vzorom jednoty, o ktorú sa snažíme dnes. Ako taká nám pripomína, že modlitby za jednotu kresťanov nemôžu byť modlitbami za uniformitu, pretože jednota Cirkvi bola od počiatku charakterizovaná veľkou pestrosťou.
Text o Turícach v Skutkoch apoštolov nám hovorí, že v ten deň boli v Jeruzaleme zastúpené všetky jazyky a kultúry vtedajších stredomorských i ďalších krajín. Boli tam ľudia, ktorí počúvali evanjelium vo svojich rôznych jazykoch a ktorí boli skrze Petrovu modlitbu navzájom spojení pokáním, krstnou vodou a vyliatím Ducha Svätého. A tiež, ako neskôr napísal sv. Pavol: „Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom“.
Tu nejde o uniformné spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich, kultúrne a jazykovo jednotných ľudí, ktorí boli jedno v učení apoštolov a bratskom spoločenstve, ale o veľmi rozmanité spoločenstvo, ktorého rozdiely by mohli ľahko prepuknúť do kontroverzií. Tak to bolo napríklad v prípade helenistov a židovských kresťanov, ktorí zanedbávali grécke vdovy, ako o tom píše sv. Lukáš v Skutkoch apoštolov 6, 1. A predsa bola Jeruzalemská cirkev jednotná vo svojom vnútri i so vzkrieseným Pánom, ktorý povedal: „Ja som vinič a vy ratolesti.
Veľká rozmanitosť dodnes charakterizuje tak cirkvi v Jeruzaleme, ako aj v celom svete. No v Jeruzaleme môže ľahko prerásť do kontroverzie, pretože ju súčasná nenávistná politická atmosféra zdôrazňuje. Avšak rovnako ako raná jeruzalemská cirkev, aj dnešní kresťania v Jeruzaleme nám pripomínajú, že predstavujeme mnoho údov jedného tela, tvoriac tak jednotu v rôznosti. Dávna tradícia nás učí, že rozdielnosť a jednota existujú i v nebeskom Jeruzaleme.
Bože, vďaka ktorému všetok život prekvitá vo veľkej rozmanitosti, ty povolávaš svoju Cirkev ako Kristovo Telo, aby bola zjednotená v láske. Daj, nech sa naučíme hlbšej jednote v rôznosti a nech sa usilujeme pracovať spoločne, aby sme sa modlili a budovali kráľovstvo tvojej nesmiernej lásky ku všetkým, sprevádzajúc jedni druhých tu i kdekoľvek inde. Nech vždy pamätáme na to, že Kristus je zdrojom nášho spoločného života. Modlíme sa v jednote Ducha.
Jeruzalemská cirkev bola podľa Skutkov apoštolov zjednotená v tom, že sa venovala učeniu apoštolov, napriek veľkej rôznosti jazykov a kultúr jej členov. Učenie apoštolov je ich svedectvom o živote, verejnom pôsobení, smrti a zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Ich učenie je tým, čo Pavol nazval jednoducho - „evanjelium“. Príkladom takéhoto učenia bola Petrova reč v Jeruzaleme v deň Turíc. Napriek rozdeleniu nás Božie slovo spája a zjednocuje. Učenie apoštolov, dobrá zvesť vo svojej plnosti, tvorila jadro jednoty v rozmanitosti prvej jeruzalemskej cirkvi.
Kresťania v Jeruzaleme nám dnes pripomínajú, že to nebolo iba „učenie apoštolov“, čo zjednocovalo prvotnú Cirkev, ale oddanosť tomuto učeniu. Takúto oddanosť má na mysli sv. Prorok Izaiáš nám pripomína, že Božie učenie je neoddeliteľné od Božej spravodlivosti, ktorá je „svetlom národov“. Žalmista sa modlí: „Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku...
Bože svetla, vzdávame ti vďaky za to, že si zjavil svoju pravdu v Ježišovi Kristovi, tvojom živom Slove, prijatom skrze učenie apoštolov, ktoré prvýkrát zaznelo v Jeruzaleme. Nech nás tvoj Svätý Duch naďalej posväcuje v pravde tvojho Syna, aby sme v ňom zjednotení mohli rásť v oddanosti Slovu a spoločne slúžiť tvojmu kráľovstvu v pokore a láske. V Kristovom mene prosíme.
Znakom kontinuity s apoštolskou cirkvou v Jeruzaleme je oddanosť „učeniu apoštolov a bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám“. Súčasná jeruzalemská cirkev nás vyzýva, aby sme vyvodili aj praktické dôsledky z tejto oddanosti.
Skutky apoštolov hovoria jednoducho: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a mali všetko spoločné. Predávali svoje pozemky a majetky a rozdeľovali z toho všetkým podľa toho, koľko kto potreboval“ (Skutky apoštolov 2, 44 - 45). Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov spája toto radikálne spoločné vlastníctvo apoštolov s mocným „svedectvom o vzkriesení Pána Ježiša“ a s veľkou milosťou, ktorá v nich všetkých pôsobila. Takéto spoločné užívanie zdrojov charakterizuje život kresťanského ľudu v Jeruzaleme aj dnes. Je znakom jeho kontinuity s prvými kresťanmi; je tiež znamením a výzvou pre všetky cirkvi. Spája sa v ňom zvestovanie evanjelia, slávenie Eucharistie a bratský život kresťanského spoločenstva (alebo komúnio) s radikálnou rovnosťou a spravodlivosťou pre všetkých.
Je veľa spôsobov „zdieľania“. Existuje radikálne delenie sa ako v apoštolskej cirkvi, kde nikto nebol ponechaný v núdzi. Existuje vzájomné nesenie bremien, zápasov, bolesti a utrpenia. Existuje prežívanie radostí a úspechov, požehnania a uzdravenia. Existuje tiež vzájomná výmena darov a obohacovanie sa rôznym chápaním medzi jednotlivými cirkevnými tradíciami, akási „ekumenická výmena darov“.
Bože spravodlivosti, tvoje dávanie je bez hraníc. Ďakujeme ti, že si nám dal, čo potrebujeme, takže sme všetci sýti, oblečení a máme strechu nad hlavou. Chráň nás od viny sebectva, ktorá nás vedie k hromadeniu a podnecuj nás, aby sme sa stali nástrojmi tvojej lásky, deliac sa o všetko, čo si nám dal, a svedčiac tak o tvojej veľkodušnosti a spravodlivosti. Veď nás, aby sme konali spoločne ako nasledovníci Krista na miestach núdze tam, kde rodiny vyháňajú z ich domovov, kde bezbranní trpia rukou mocných, kde chudoba a nezamestnanosť ničia životy. Modlíme sa v mene Ježiša a v jednote Ducha Svätého.
Od prvej cirkvi v Jeruzaleme až podnes bolo lámanie chleba pre kresťanov ústredným úkonom. Pre jeruzalemských kresťanov je dnes lámanie chleba tradične znakom priateľstva, odpustenia a záujmu o druhého. V lámaní chleba sme vyzvaní hľadať jednotu, ktorá môže prorocky hovoriť k rozdelenému svetu. Je to svet, ktorý sme rôznym spôsobom vytvárali my všetci. Aj dnes lámeme chlieb „s radosťou a veľkodušným srdcom“; no pri každom slávení Eucharistie si tiež bolestne pripomíname našu nejednotu. V tento piaty deň Týždňa modlitieb sa kresťania v Jeruzaleme zhromaždia vo večeradle, na mieste Poslednej večere.
Tejto nádeji sa učíme tým, že sa Boh s nami spája v prázdnote našej nespokojnosti. Kniha Exodus nám podáva správu o tom, ako Boh odpovedá na reptanie ľudu, ktorý oslobodil tým, že mu dáva to, čo potrebuje - nie viac, nie menej. Manna na púšti je Božím darom, nemožno ju ani hromadiť, ani naplno pochopiť. Sv. Pavol si uvedomil, že lámať chlieb neznamená len sláviť Eucharistiu, ale aj byť eucharistickým ľudom - stávať sa Kristovým telom vo svete.
Toto krátke čítanie nám vo svojom kontexte (1 Korinťanom 10 - 11) pripomína, ako sa má kresťanské spoločenstvo usilovať žiť: v spoločenstve s Kristom. To podmieňuje naše správne konanie v náročnej svetovej situácii, keď sa necháme viesť realitou nášho života v ňom. Ako ľud „lámania chleba“ sme ľudom večného života - života v jeho plnosti -, ako nás učí v čítaní sv. Ján. Slávenie Eucharistie nás vyzýva k tomu, aby sme sa zamysleli nad spôsobom, akým sa deň čo deň prejavuje hojnosť tohto daru života, či už žijeme v nádeji alebo v ťažkostiach.
Bože nádeje, chválime ťa za tvoj dar v podobe Pánovej večere, pri ktorej sa v Duchu naďalej stretáme s tvojím Synom Ježišom Kristom, živým chlebom, ktorý zostúpil z neba. Odpusť nám, že nie sme hodní tohto veľkého daru - odpusť, že vedieme sektársky život, že máme podiel na nerovnosti a záľubu v rozdelení. Pane, prosíme ťa, urýchli príchod toho dňa, keď sa bude celá Cirkev spoločne podieľať na lámaní chleba. Pokým čakáme na príchod toho dňa, daj, aby sme sa učili byť viac ľuďmi formovanými Eucharistiou pre službu svetu. Prosíme ťa v Ježišovom mene.
Po oddanosti učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu a lámaniu chleba je štvrtým znakom prvotnej jeruzalemskej cirkvi život modlitby. Dnes ho pociťujeme ako nevyhnutný zdroj sily a účinnosti tak kresťanov v Jeruzaleme, ako aj všade inde. Dnešné svedectvo jeruzalemských kresťanov nás vyzýva hlbšie spoznať spôsoby, ako čeliť nespravodlivosti a nerovnosti v našej vlastnej situácii. Jonášovi umožnila intenzita jeho modlitby zázračné vyslobodenie z útrob ryby. Jeho modlitba bola úprimná, pretože vychádzala z jeho ľútosti nad tým, že sa pokúšal vyhnúť Božej vôli: spreneveril sa Pánovmu povolaniu prorokovať a skončil na beznádejnom mieste. A tu Boh vypočul jeho modlitbu a vyslobodil ho, aby mohol vykonávať svoje poslanie.
Žalm nás pozýva modliť sa, aby „Božia tvár zažiarila nad nami“. Apoštolská cirkev nám pripomína, že modlitba je súčasťou sily a spôsobilosti vykonávať svoje poslanie a byť prorokom pre svet. Pavlov list Timotejovi nás nabáda modliť sa zvlášť za tých, ktorí majú vo svete moc, aby sme mohli spoločne žiť dôstojne a v pokoji. Modlíme sa aj za jednotu našich spoločenstiev a našich krajín, i za jednotu celého ľudstva v Bohu.
Dynamický život modlitby má korene v Pánovom vyučovaní jeho učeníkov. V čítaní z Matúšovho evanjelia počúvame o modlitbe ako o skrytej sile, ktorá sa nerodí z vyzývavého alebo teatrálneho vystupovania, ale z pokorného pristupovania pred Pána. Ježišovo učenie je zhrnuté v Modlitbe Pána.
Pane Bože, Otče náš, tešíme sa z toho, že v každom čase, na každom mieste a v každej kultúre nachádzame ľudí, ktorí sa k tebe modlia. Ďakujeme ti predovšetkým za príklad a učenie tvojho Syna, Ježiša Krista, ktorý nás učil prosiť v modlitbe za príchod tvojho kráľovstva. Nauč nás lepšie sa modliť, a to spoločne ako kresťania, aby sme si vždy uvedomovali to, že nás cez naše radosti i ťažkosti vedieš a povzbudzuješ silou Ducha Svätého.
Rimanom 6, 3 - 1 Krstom sme boli s Kristom pochovaní v smrti... Prví kresťania sa mohli venovať učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám predovšetkým vďaka životnej sile vzkrieseného Ježiša. Táto sila naďalej pôsobí a dnešní jeruzalemskí kresťania sú toho svedkami. Svetlo a nádej zmŕtvychvstania všetko mení. Ako to ohlasoval Izaiáš, tma sa mení na svetlo, ktoré osvecuje každého človeka. Sila vzkriesenia vyžaruje z Jeruzalema, z miesta Pánovho utrpenia, a priťahuje svojím jasom všetky národy. V žalme nachádzame slová oslavujúce ústrednú kresťanskú skúsenosť: prechod zo smrti do života. To je trvalé znamenie Božej neochvejnej lásky. Prechod z hrôzy smrti do nového života je charakteristikou všetkých kresťanov.
Pretože, ako nás učí sv. Pavol, krstom sme vstúpili s Kristom do hrobu a s ním sme vstali z mŕtvych. Zomreli sme s Kristom a žijeme, aby sme s ním mali podiel na jeho vzkriesenom živote. A tak môžeme hľadieť na svet rôzne - so súcitom, trpezlivo, s láskou a nádejou -, pretože s Kristom nikdy nemôžu momentálne ťažkosti znamenať posledné slovo dejín. Podľa evanjelia nie je tento vzkriesený život iba nejakou povzbudivou predstavou, či myšlienkou; je zakorenený v konkrétnej udalosti v čase a priestore. Počúvame ako veľmi ľudsky a dramaticky opisuje evanjeliové čítanie túto udalosť.
Bože, ochranca vdov, sirôt a cudzincov - vo svete, kde mnohí zakusujú beznádej, si vzkriesil svojho Syna Ježiša, aby si dal ľudstvu nádej a obnovil zem. Naďalej posilňuj a zjednocuj svoju Cirkev v jej boji proti silám smrti vo svete, kde násilie voči stvorenstvu a ľudstvu zatemňuje nádej na nový život, ktorý ponúkaš. O to ťa prosíme v mene vzkrieseného Pána a v sile jeho Ducha.
Naše modlitby nás tento týždeň zaviedli na spoločnú cestu. Vedení Písmom sme boli vyzvaní, aby sme sa vrátili k našim kresťanským počiatkom - k apoštolskej cirkvi v Jeruzaleme. Tu sme uvideli oddanosť učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám. Na konci našich úvah o ideáli kresťanského spoločenstva, ktorý nám predstavujú Skutky apoštolov 2, 42, sa vraciame do našej vlastnej situácie - do reality rozdelenia, nedorozumenia, sklamania a nespravodlivosti. Kresťania v dnešnom Jeruzaleme nám ponúkajú takúto odpoveď: predovšetkým sme povolaní na službu zmierenia. Toto povolanie zahŕňa zmierenie na mnohých úrovniach i v celej zložitej situácii rozdelenia.
Modlíme sa za jednotu kresťanov, aby Cirkev mohla byť znamením a nástrojom na uzdravenie politických a štrukturálnych rozdelení a nespravodlivostí. Modlíme sa za spravodlivé a pokojné spolužitie Židov, kresťanov a moslimov; za rastúce porozumenie medzi ľuďmi rôznych vierovyznaní i bez vyznania. Jakub a Ezau sú podľa Knihy Genezis bratia, ale sa navzájom odcudzili. Nakoniec sa zmierujú, hoci by sme očakávali, že nastane konflikt. Keď pred Bohom uznáme, že sme ako kresťania - a rozhodne aj ako ľudské bytosti - jedno, privedie nás to k veľkolepej piesni žalmu, oslavujúcej Pána, ktorý riadi svet svojou milujúcou spravodlivosťou. V Kristovi chce Boh zmieriť so sebou všetky národy. Keď o tom sv. Pavol v našom druhom čítaní píše, oslavuje tento život zmierenia ako „nové stvorenie“.
Ešte raz, vieme, že táto „dobrá zvesť“ nás vyzýva zmeniť náš doterajší spôsob života. Tak, ako nás Ježiš v Matúšovom rozprávaní napomína: nemôžeme ísť a prinášať obetu na oltár, ak vieme, že sme zodpovední za rozdelenia a nespravodlivosti. Výzva modliť sa za jednotu kresťanov je výzvou na zmierenie.
Bože pokoja, ďakujeme ti, že si poslal svojho Syna Ježiša, aby sme v ňom mohli byť zmierení s tebou. Daruj nám svoju milosť, aby sme boli užitočnými služobníkmi zmierenia v rámci našich cirkví. Pomôž nám, aby sme takto slúžili zmiereniu medzi všetkými ľuďmi, najmä v tvojej Svätej zemi - na mieste, kde si zbúral múr rozdelenia medzi ľuďmi a všetkých zjednotil v Ježišovom tele, obetovanom na vrchu Kalvária. Naplň nás láskou jedných k druhým, aby naša jednota slúžila zmiereniu, ktoré si si želal pre celé stvorenie. Modlíme sa v sile Ducha Svätého.
Významné míľniky v hľadaní jednoty
Je známe, že kresťanstvo zažilo v priebehu dejín viacnásobné rozdelenie. V r. 1054 došlo k rozkolu medzi kresťanmi na Východe a Západe a r. 1517 nastáva rozkol v západnom kresťanstve (reformácia). Dvadsiate storočie bolo časom intenzívneho hľadania stratenej jednoty. Toto hľadanie posunuli dopredu dve veľké iniciatívy: r. 1948 vzniká, v rámci protestantizmu, Svetová rada cirkví, neskôr sa k nej pridali aj pravoslávni kresťania. V Katolíckej cirkvi je medzníkom II.
V druhej polovici 20. storočia dosiahli kresťania viacero dohôd a došlo k výraznému odstráneniu vzájomných predsudkov. Napriek tomu ešte kresťania nedospeli k plnej jednote, za ktorú sa považuje spoločné slávenie eucharistie (sv. omša v rímskokatolíckej tradícií, sv. liturgia v pravosláví a Večera Pánova v protestantskej tradícii). Rozdelení kresťania preto naďalej cítia potrebu modliť sa za obnovenie jednoty, spoločne vedú teologické dialógy, ktoré majú vysvetliť sporné body v učení cirkví a v neposlednom rade prehlbujú dialóg života, čiže spoluprácu vo všetkých sférach ľudského života, najmä tam, kde spoločnosť potrebuje pomoc kresťanov - pomoc chudobným, starým, chorým atď. Najväčším úspechom ekumenického dialógu na sklonku minulého storočia bolo podpísanie Spoločného vyhlásenia o ospravedlnení z viery medzi Katolíckou cirkvou a Svetovou luteránskou federáciou r. pandémii koronavírusu konajú spoločné bohoslužby on-line.
Aby všetci kresťania boli jednej vôle, jedného srdca a duchaObetuj modlitbu, umŕtvovanie a skutky za tento úmysel: „Ut sint unum!“ - aby všetci kresťania boli jednej vôle, jedného srdca a ducha, aby „omnes cum Petro ad Iesum per Mariam!“ - všetci, úzko spojení s pápežom išli k Ježišovi cez Máriu.
Denne sa modli za tento úmysel: aby všetci katolíci boli verní a rozhodli sa bojovať o svätosť. - Je to logické! Čo iné by sme mohli želať tým, ktorých máme radi, tým, ktorí sú s nami spojení silným putom viery?
Ježiš vraví: „Hovorím vám: proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám.“ Modli sa! V ktorom ľudskom podnikaní môžeš mať väčšiu záruku úspechu?
Zo všetkých síl si ctím Petrov a Pavlov Rím, obmytý krvou mučeníkov, centrum, z ktorého vyšlo toľko ľudí hlásať do celého sveta spásonosné Kristovo slovo. Utešiteľ, ktorý je láska, nás učí, aby sme touto cnosťou nechali preniknúť celý náš život; a keď budeme s Kristom consummati in unum - dokonale jedno (Jn 17, 23), môžeme byť medzi ľuďmi tým, čo svätý Augustín videl v Eucharistii: „znak jednoty“ a „puto lásky“.
V akom nádhernom tóne hovorí náš Pán o tejto náuke! Znásobuje slová a obrazy, aby sme to pochopili, aby sa nám do našej duše vryla túžba po jednote. Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť (Jn 15, 1-5).
Prekvapilo ťa, že som schvaľoval nedostatok „uniformity“ v apoštoláte, v ktorom pracuješ. A povedal som ti: Jednota a rozmanitosť. - Musíte byť takí rozmanití, ako sú rozmanití svätí v nebi, pretože každý z nich má svoje špecifické osobnostné črty. - A jednako musíte byť podobní jeden druhému, tak ako svätí, ktorí by neboli svätými, keby sa každý z nich nebol stotožnil s Kristom.
Celý deň nosím v srdci, v hlave a na perách strelnú modlitbu: Rím!Pri pomyslení na toľko okamihov v dejinách, ktoré sa diabol snaží stále znovu opakovať, zdala sa mi veľmi trefná jedna tvoja úvaha, ktorú si mi napísal o vernosti: „Celý deň nosím v srdci, v hlave a na perách strelnú modlitbu: Rím!“
Na začiatku vám chcem pripomenúť slová. Ktorými sa k nám prihovára svätý Cyprián: „Všeobecná Cirkev sa nám predstavuje ako ľud, ktorého jednota pramení z jednoty Otca, Syna a Ducha Svätého.“
Mysli na svoju Matku svätú Cirkev a uvažuj: čo cíti jeden úd, cíti celé telo. - Tvoje telo potrebuje každý z jeho údov, avšak každý úd potrebuje aj celé telo. - Čo keby moja ruka vypovedala svoju činnosť... alebo by mi srdce prestalo biť?
Bude pre teba ľahšie konať svoju povinnosť, keď si pomyslíš na pomoc, ktorú ti poskytujú tvoji bratia a na pomoc, ktorú im odopieraš, keď nie si verný.
Láska k rímskemu pontifikovi má byť v nás prekrásnou vášňou, lebo v ňom vidíme Krista„Neexistuje iná katolícka Cirkev než tá, ktorá je vybudovaná na samotnom Petrovi a ktorá sa pozdvihuje skrze jednotu viery a lásky v jediné spojené a súdržné telo“ (Pius IX., Mystici corporis 1943). Tým, že s výnimočnou vernosťou dávame najavo jednotu s pápežom, teda vlastne jednotu s Petrom, prispievame k tomu, aby bol tento apoštolský charakter všetkým zrejmejší. Láska k rímskemu pontifikovi má byť v nás prekrásnou vášňou, lebo v ňom vidíme Krista.
