Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev sú dve vetvy kresťanstva, ktoré majú spoločnú históriu a podobné obrady, no zároveň sa v niektorých teologických otázkach a v chápaní cirkevnej autority líšia. Tento článok sa zameriava na rozdiely medzi týmito dvoma cirkvami, ich historický vývoj a situáciu na Slovensku.
Podstata rozdielov
Podstata rozdielov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou spočíva v chápaní riadenia Cirkvi. Ak Kristus ustanovil jednotiacu hlavu cirkvi v apoštolovi Petrovi, potom od toho je závislé to, čo je podstatné pre pravosť a jednotu Cirkvi. Hoci sú si pravoslávni a gréckokatolíci obradovo blízki, po schizme z roku 1054 sa pravoslávna cirkev odlišuje v chápaní niektorých náboženských právd.
Gréckokatolícka cirkev zostáva jednou z mnohých obradov katolíckej cirkvi, ktorá je založená na nástupcovi apoštola Petra. Pravoslávna cirkev si ponechala starobylý obrad, ale odlúčila sa od Petrovho nástupcu.
Historický kontext
Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu odvodzuje svoju prítomnosť na Slovensku od pôsobenia vierozvestcov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol.
Po viacerých pokusoch sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku
Na území bývalého Uhorska to bola tzv. Užhorodská únia zo 17. storočia, vtedy prebiehala silná rekatolizácia. Vzorom bola Brest-litovská únia uzavretá v Poľsku v 16. storočí, preto sa gréckokatolíci dlho nazývali "uniati".
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve, v Košickej eparchii a v Bratislavskej eparchii.
- Prešovská eparchia vznikla roku 1818 vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie.
- Košický apoštolský exarchát bol erigovaný 21. februára 1997 a 30. januára 2008 povýšený na eparchiu.
- Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva.
Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.
Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich (3,83 % obyvateľov Slovenskej republiky). V roku 2001 to bolo 219 831 veriacich (4,1 % obyvateľov Slovenskej republiky).
Vzťah štátu a cirkvi počas komunizmu
Úsilím komunistov bolo verejnosti vnútiť presvedčenie, že viera je prežitkom minulosti. Až zmenou politickej klímy na prelome 80. - 90. rokov pozorujeme zásadný obrat v prístupe bádateľov.
Intervencia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968 urobila koniec „socializmu s ľudskou tvárou“. Nastolený trend „konsolidácie“ pomerov sa prejavil aj v náboženskom živote. Gréckokatolícka cirkev sa ocitla opäť v nemilosti štátneho a straníckeho vedenia a bola označená za hlavného vinníka, ktorý bránil konsolidácii pomerov na východnom Slovensku.
Postoj štátnych orgánov k pravoslávnej cirkvi, ktorá sa po februárovom štátnom prevrate 1948 dostala do pozície „protežovaného“ náboženského spoločenstva, zaznamenal tiež určitý regres. Napriek tomu, že v očiach komunistov bola stále vnímaná ako lojálna cirkev, príchodom normalizácie stratila odtieň „privilegovanej“ skupiny.
Obnovenie gréckokatolíckej cirkvi a následná intervencia vojsk Varšavskej zmluvy vzájomné pomery medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou nestabilizovala, skôr naopak. Situácia sa vyhrotila vo forme náboženských konfliktov násilnej a nenásilnej povahy.
Východoslovenský Krajský národný výbor (Vsl. KNV) opísal situáciu nasledovne: „Po príchode vojsk gréckokatolícka cirkev rozšírila správy, že tieto vojská zavolala pravoslávna cirkev. Na druhej strane pravoslávna cirkev rozniesla chýry o tom, že jednou z otázok, ktoré rieši moskovský protokol o normalizácii situácie v Československu, je aj otázka gréckokatolíckej cirkvi.“
Vsl. KNV zložitosť situácie videl v usporiadaní náboženských pomerov, ktoré spôsobili rozpory medzi súčasnou pravoslávnou a obnovenou gréckokatolíckou cirkvou. Správne predpokladal, že konflikty môžu nastať „nielen tým, že časť veriacich z pravoslávia sa prípadne prihlási k obnovenej gréckokatolíckej cirkvi, ale predovšetkým tým, že vzniknú spory o farnosti, kostoly ako i celý cirkevný majetok, ktorý t. č. spravuje pravoslávna cirkev.“
Dňa 14. marca 1969 vláda uložila predsedovi Vsl. KNV Jozefovi Gabriškovi a dvom rezortom, ministerstvu kultúry a vnútra, úlohu vyriešiť cirkevnopolitickú situáciu na východnom Slovensku. Minister kultúry Miroslav Válek začiatkom apríla odcestoval na východné Slovensko, kde sa stretol s predstaviteľmi oboch cirkví. Predostrel im podmienky, za akých je vláda ochotná udeliť súhlas na vymenovanie Jána Hirku do funkcie dočasného ordinára gréckokatolíckej cirkvi a súhlas biskupovi Vasiľovi Hopkovi na vykonávanie funkcie svätiaceho biskupa.
Podmienky boli nasledovné:
- Zúčastnené strany sa zaviažu, že celou svojou autoritou a ordinárskou právomocou sa pričinia o urýchlené vyriešenie sporov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou.
- Ustanoví sa čím skôr zmiešaná komisia pozostávajúca z členov rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi na najvyššej úrovni, ktorá do troch mesiacov od svojho založenia uzavrie globálnu dohodu o rozdelení majetku, spoločnom užívaní kostolov, riadiacu sa zásadami druhého vatikánskeho koncilu v intenciách „ekumenického spolunažívania, znášanlivosti a tolerancie“.
- Ustanovený 18-členný Akčný výbor gréckokatolíckeho duchovenstva ukončí svoju činnosť dňom vymenovania dočasného ordinára.
Dňa 1. apríla 1969 biskup rímskokatolíckej cirkvi Ambróz Lazík, Ján Hirka a Vasiľ Hopko súhlasili s predloženými podmienkami a na ministerstvo kultúry adresovali dva listy. Na ďalší deň bol J. Hirkovi udelený súhlas na vykonávanie úradu dočasného ordinára s právami rezidenčného biskupa a V. Hopkovi na vykonávanie funkcie svätiaceho biskupa.
Keďže otázka vzájomného spolunažívania gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi nebola do 30. júla 1969 uspokojivo vyriešená, rezort vypracoval harmonogram činnosti na každý týždeň a záväzný termín stanovil na 22. septembra 1969. Avšak ani tento dátum nebol splnený, a tak sa celá vec predložila Predsedníctvu ÚV KSS, ktoré o tomto probléme rokovalo 10. decembra 1969.
Elaborát P. Colotka predostrel vláde, ktorá ho schválila na svojom rokovaní 9. januára 1970. Podstata dokumentu spočívala v tzv. výbere spoľahlivých duchovných, ktorí by sa pričinili o urýchlené vyriešenie cirkevných pomerov na východnom Slovensku. Naopak, sankcionovaní mali byť tí, ktorí konsolidácii bránili. Za problematické okresy boli označené Bardejov, Humenné, Vranov nad Topľou, Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa a Svidník. Elaborát rátal aj s krajným riešením, v prípade dlhodobo nepriaznivého stavu sa malo prikročiť k výmene vyššieho kléru, či dokonca k opätovnému zákazu gréckokatolíckej cirkvi.
Obdobie 70. a 80. rokov 20. storočia sa nieslo v znamení hľadania spoločného „modus vivendi“ medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou. Aj keď štátny aparát a stranícke vedenie pod tlakom verejnosti opätovne povolili činnosť gréckokatolíckej cirkvi, ich presvedčenie, že do pol roka bude všetko vyriešené k plnej spokojnosti oboch strán, ukázalo sa ako naivné. Ani jedna z cirkví nechcela ustúpiť zo svojich požiadaviek. Pritom dôležitú úlohu tu zohrala aj skutočnosť riadiaca sa starozákonným „oko za oko, zub za zub“, a zároveň nemalou mierou sa o to pričinili i nové pomery v čele štátu a strany, kde posty liberálne orientovaných komunistov boli obsadené stalinistami.
Miera viny spočívala v absencii prijatia záväznej dohody medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou o rozdelení majetku, spoluužívaní chrámov a úprave vzájomných vzťahov. Predlžovalo sa tak len obdobie tzv. provizória prejavujúce sa chaosom a zmätkom. Právo tak prevzal do svojich rúk prostý ľud, ktorý si výtržnosťami a násilím vynucoval presadenie svojich požiadaviek. Šanca, že dôjde k náprave a odstráneniu starých krívd bola skôr ilúziou.
Rozdiely v liturgii a spiritualite
Jedným z najvýraznejších rozdielov medzi gréckokatolíkmi a rímskokatolíkmi je liturgia. Rímskokatolícka cirkev používa latinský obrad, ktorý je známy svojou jednoduchosťou a úspornosťou. Ďalší rozdiel spočíva v jazyku liturgie. V rímskokatolíckej cirkvi sa tradične používa latinčina, hoci v súčasnosti sú bežné aj miestne jazyky.
Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.
V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé). Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca.
Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”. Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo. Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou, neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená.
Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie).
Sviatosti
Obe cirkvi majú rovnaký počet sviatostí, ale ich slávenie môže byť odlišné. Gréckokatolíci spájajú sviatosť krstu, birmovania a Eucharistie do jedného obradu, ktorý sa zvyčajne koná počas detského krstu.
Záver
Hoci gréckokatolíci a rímskokatolíci patria do tej istej univerzálnej Katolíckej cirkvi, ich liturgické a kultúrne tradície sú rôzne. Tieto rozdiely však obohacujú celok a ponúkajú veriacim rôzne spôsoby, ako prežívať svoju vieru.
Ak chcete hlbšie pochopiť tieto rozdiely, skvelou príležitosťou môže byť poznávací zájazd alebo pútnický zájazd s kňazom. Takéto cesty vám umožnia navštíviť významné miesta oboch tradícií, zúčastniť sa na liturgiách a priamo zažiť atmosféru gréckokatolíckych i rímskokatolíckych bohoslužieb.
Pravoslávie a katolicizmus - Prečo sa jedna cirkev rozdelila
Autor: Ing. Bc. Michala Aydin Černá
tags: #greckokarolicka #a #pravoslavna #cirkev #rozdiel