Čím dlhšie som kresťanom, tým viac si uvedomujem, že Božie prikázania - ako prikázanie byť pokorný - nie je náročné počúvať. Namiesto toho, aby sme súhlasili s Pavlom, že „z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky“ (R 11:36), usudzujeme, že z Neho pochádza väčšina vecí a že si zaslúžime aspoň nejakú tú pochvalu. Všetci potrebujeme počuť, čo povedal len o pár veršov ďalej: „Lebo mocou milosti, ktorá je mi daná, hovorím každému medzi vami, aby si nemyslel o sebe viac ako treba“ (R 12:3). Pýcha znamená, že si myslíš o sebe viac, než by si mal. Je to postoj, ktorý je v úplnom rozpore s Ježišom, ktorý sa pokoril „a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (Fil 2:8).
Ako to môžeme spraviť v praxi?
Praktické kroky k pokore
Existuje niekoľko praktických krokov, ktoré nám môžu pomôcť v boji proti pýche a na ceste k pokore:
- Pokorní ľudia sa modlia. Radi uznajú hranice svojej vlastnej sily a odovzdajú svoje bremeno Bohu, ktorý je zdrojom všetkej sily (1. Pt 5:6-7). Pokorní ľudia sa nemodlia len za seba, ale aj za iných.
- Kresťania v modlitbe vyznávajú svoje hriechy (Mt 6:12). Boh však svojich ľudí povoláva, aby vyznávali hriechy jeden druhému (Jk 5:16). Chceš sfúknuť svoje ego a vypustiť vzduch zo svojej nadutosti? Zhoď masku.
- Nie sme tu na to, aby sme hovorili len o sebe. Pavol verejne chválil iných (F 2:19-30). Svet je plný ľudí, ktorí povzbudzujú len sami seba. Cirkev by mala byť miestom plným ľudí, ktorí podporujú iných.
Je to provokatívne svedectvo. Predstav si, ako záhadne by v práci vyznelo, ak by si považoval povýšenie svojich kolegov za dôležitejšie než to tvoje. Keby si sa namiesto iniciovania klebiet nahol a povedal kolegovi: „Videl si Sárinu prácu? Je to úžasné. V týchto bodoch bol pre mňa vzorom môj pastor. Jeho príklad je sám osebe kázňou. Naučil ma, že ľahšie sa o pokore hovorí, než sa praktizuje. Každý chce byť pokorným sluhom, pokým sa s ním tak nezačne zaobchádzať. Jeho príklad ma naučil, že modlenie za ostatných, vyznávanie hriechov ostatným a podporovanie ostatných nie sú len tromi spôsobmi, ako získať pokoru.
Prečo nevyskúšať tieto tri spôsoby nasledujúci mesiac a nepresvedčiť sa, aký názor budeš mať potom na seba, svojho suseda a svojho Boha? Dnes chceme hovoriť o kresťanskom postoji ku zlu. Náš postoj k zlému je jedna z kľúčových otázok kresťana.
Zákerné spôsoby, ako byť hrdý (a ako s tým prestať)
Kvalitu našej modlitby určuje naša viera. Modliť sa „zbav nás zlého,“ vyžaduje poznanie toho, čo je zlé. Náš postoj k zlu môže byť len vtedy realistický, keď vidíme zlo, ale zároveň vidíme aj moc, ktorá je silnejšia, ako to zlo. Keď vidíme aj dobro, ktoré je nad ním.
Apoštol Ján v 1. liste 5. kapitoly vo verši 19 hovorí: „Vieme, že sme z Boha a že celý svet je v moci Zlého.“ Biblia nám hovorí, že Duch svätý nám pripomína, že sme deti Božie. Ale zároveň vieme, že svet leží v zlom. Na inom mieste v Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým.“ Svet leží v zle a my sme súčasťou sveta. Vieme pritom, že sme z Boha a máme byť pred zlom nejakým zázrakom uchránení.
Rôzne postoje ku zlu
Naše postoje ku zlu môžu byť rôzne. Niektorí ľudia sa zlo snažia ignorovať. Nevšímať si ho. Tváriť sa, že neexistuje. Potom existuje iná skupina ľudí, ktorí zlo neignorujú, ale ho premenujú. Majú tzv. pozitívne myslenie. Všetko čo je zlé, premenujme na dobré. Ďalší postoj je nárek. Správny postoj k zlu je nedefinovateľný. Ignorovať zlo? Niekedy ho treba. Pretože ak si budeš všímať každú urážku, každé slovo, ktoré o tebe ľudia povedia, tak neviem či budeš šťastný.
Boh hovorí, že svet leží v zlom a ty chceš povedať, že všetko je dobré. Niektoré zlé veci, ktoré nenávidíme, sú pre nás dobré. V takých prípadoch sa musíme pokoriť a byť schopní povedať: „Túto zlú vec nenávidím, ale pochopil som, že Ty si ju dal do môjho života na moje dobro, aby si ma skúšal.“ Je to veľmi ťažké, ale niekedy je to nutné. Samozrejme potrebujete Ducha Svätého, aby vám to povedal.
Apoštol Pavol nás nabáda v liste Efezanom 6:13: „Preto si vezmite (oblečte) Božiu výzbroj, aby ste mohli v onen zlý deň odolať, a tým, že všetko prekonáte, obstáť.“ Môžeme doplniť: aby ste boli schopní zvíťaziť. O víťazstve je v Novej zmluve písané veľa krát a teda v niektorých prípadoch, keď sme Bohom poverení, aby sme nad niektorým zlom zvíťazili, máme nad ním zvíťaziť.
Keď sa modlíme „zbav nás zlého,“ čo vlastne chceme? Slovo zbav nás znamená vysloboď nás, odstráň od nás, vytrhni, ako z tlamy leva. Ste v papuli divého zvera, teraz príde Boh a vytrhne vás odtiaľ. Bože, vytrhni ma, vyrvi ma z tohto zlého. Ide ma to zožrať.
Musíme rozlišovať, že keď sa modlíš, najdôležitejší je tvoj motív. Pane, keby si ma zbavil zlého. Zbav ma bremena hriechu, ktoré nevládzem zniesť. Ak máš nejaký hriech, ktorý ti Boh neustále pripomína, keď sa modlíš, rob s tým niečo. Inak ťa Boh zlého nezbaví. Ospravedlnenie je podmienka vyslobodenia. Ak chceš, aby si bol zbavený zla, aby tam vládol Ježiš, ktorý je jediný vládca dobra, tak potrebuješ odpustenie. Nemôžte prosiť Boha o vyslobodenie zo zla, ak mu nechcete vyznať všetky svoje hriechy.
Pri prosbe o svätosť sa môžeme vystaviť jednému riziku. Niektorí ľudia chcú svätosť kvôli sebe. Zbav ma zlého, aby som ja bol vo svojich očiach dobrý. A za tým je skryté modlárstvo. Prečo chceš byť svätý? Prečo sa chceš zbaviť zlého? Aby som bol obdivovaný. Ja si myslím, že tento motív satan veľmi dobre pozná. My radi sami seba obdivujeme. To je princíp našej padlej ľudskosti. Seba obdiv. Seba realizácia.
Boj proti pýche nie je v tom, že povieme, že nič sa mi nedarí. Boj proti pýche je v tom, že všetko čo je dobré, je od Boha. Ak je tam niečo dobré, môžem ti zaručiť, že to celé je od Boha. Ak tam je niečo zlé, môžem ti zaručiť, že to celé je zo mňa. Nezatajuj, že tam niečo dobré je, ak si kresťan. Ale pripíš to Otcovi. To je jediné riešenie, ktoré je pravdivé.
Všimnite si, že modlitba Pánova začína slovom Otče a končí slovom zlý. Medzi Bohom a zlým je obrovská priepasť. Táto modlitba je modlitba pre veriacich. Kým sme tu na zemi, vo svete, musíme sa modliť: „Vytrhni ma, ochráň ma, obráň ma, ohraď ma pred zlým. Vytrhni ma zo zlého, lebo to mi vždy hrozí.
Bože staň sa duši mojej ochrancom jej čistoty, ktorú stratiť môžem, keď sa svojou sebeláskou stanem tak namyslený (á) a pyšný (á), že silu svojho budúceho, tohoto úspešnosťou naplneného života a svojich vedomostí, povyšujem do takej dokonalosti svojej múdrosti, že sa strácať môže úcta a pochopenie ľuďom, ktorí sa týmito zmysluplnými vecami v živote neriadia a duša moja ich svojou povýšenosťou začína odsudzovať, svojou neláskou k nim cítenou. Do Tvojej pomoci sa utiekam slovami tejto prosby, ktorou ochranu svojej duši pýtam od blížiacich sa slabostí mojej povahy, ktoré sa stať ťažobou jej slobody môžu, keď sa týchto prekážok včas varovať nedokážem. Staň sa Bože štítom ochranným mojej duši, ktorého bariéru neprerazí žiadna slabosť mojej duše, ktorou sa ohroziť jej čistota môže. Svojou láskou Ťa odmeňovať celý život budem za vyslyšanie slov tejto prosby, ktorú Ti svojou dušou o pomoc predosielam.
Ty si od Boha skrze svojho Syna prijala poslanie bojovať spolu s ním proti pekelným mocnostiam a pýche satana. Preto ťa Boh vo chvíli tvojho počatia obdaril nepoškvrnenosťou a naplnil svojou milosťou. Prosíme ťa, Panna Mária, aby nám Boh na tvoj príhovor poslal svojich anjelov, aby vyhnali spomedzi nás všetkých zlých duchov, ktorí nás chcú oklamať. Pomáhaj nám, aby sme sa podľa tvojho vzoru stávali pokornejšími pred Bohom i pred ľuďmi. Pomáhaj nám rozhodnejšie bojovať proti duchom nečistoty a vzbury. Roznecuj náš smäd po modlitbe. Pomáhaj nám často prijímať sviatosti, najmä sviatosť zmierenia a Eucharistiu. Pomáhaj nám milovať každého človeka, odpúšťať každému a s každým nažívať v pokoji. Panna Mária, chráň v nás lásku k Bohu, horlivosť za Božiu slávu, poslušnosť Božím zákonom a radosť z prežívania evanjelia. Buď s nami v poslednej chvíli nášho života, chráň nás pred pokušeniami, pochybnosťami, strachom a vzburou, ktorými na nás bude útočiť diabol v poslednej chvíli nášho života. Pomôž nám, aby sme po pozemskom živote, prežitom v spojení s Otcom, Synom a Svätým Duchom spolu s tebou prežívali večnú slávu, kde sa definitívne zavŕši víťazstvo nad diablom.
Prejavy pýchy
Pýcha sa prejavuje v mnohých odtieňoch nášho duchovného života: láska k sebe, arogantnosť, krivé pohľady, márna sláva, domýšľavosť, chválenkárstvo, vystatovačnosť, povýšenosť, bezočivosť, nafúkanosť, hrdosť, sebestačnosť, bezočivosť, pochabosť, narcizmus, samoľúbosť… Pýcha je prehnaná úcta k sebe samému, ktorá prináša opovrhovanie druhými. Pyšný človek si myslí, že má vo všetkom pravdu, nikdy nepochybuje o sebe a druhým vnucuje svoje myšlienky a názory.
Svätý František Saleský často poukazoval na hriech pýchy a márnivosti. V dobe, v ktorej žil, píše vo Filoteii: „Niektorí ľudia sú veľmi hrdí na to, že sa môžu nosiť na peknom koni, že môžu nosiť za klobúkom krásne pierko alebo že majú nádherné rúcho. Kto by však nevidel ich hlúposť? Ak je dačo slávy v tých veciach, tak tá sláva patrí koňovi, vtákovi lebo krajčírovi. Nie je to nadmieru uponižujúce ísť ku koňovi, vtákovi alebo k rúchu a vypožičať si ich slávu?“
Láska k sebe je aj u mnohých nábožných duší zdrojom nepokoja a zmietania sa: keď vidia svoju nedokonalosť, zosmutnejú, „nie však kvôli láske Božej, ale z lásky k sebe samému“, hovorí František Saleský.
Ako teda možno bojovať proti tejto zákernej rakovine duše? Táto choroba, ktorá ničí dušu kúsok po kúsku, sa nedá vyliečiť nijak inak len pokorou. Podľa Františka Saleského je pokora dokonalé poznanie a prijatie toho, akí sme, lebo „v konečnom dôsledku nie sme ničím iným, len tým, kým sme pred Bohom“. Pokorný človek sa prijíma taký, aký je, bez prekrúcania, bez komplexov, ospravedlňovania sa a namýšľania si.
„Kto chce vyhrať boj proti pýche, musí sa obliecť a ozbrojiť sa takouto pokorou,“ hovorí František Saleský. Byť pokorný neznamená pokladať sa za objekt bez hodnoty alebo negovať seba samého, práve naopak, je to umenie dokázať vidieť svoju veľkosť, cítiť sa pred ňou malý, prijať seba samého aj so svojimi prednosťami a chybami.
„Bez pokory sa nemôžeme páčiť Bohu a ani nemôžeme vlastniť žiadne iné čnosti,“ hovorí František Saleský a dodáva: „Mnohí sa chodia spovedať zo svojich chýb, ale takým spôsobom, že sa ospravedlňujú, veľa narozprávajú, aby dokázali to, že síce spáchali nejaký hriech, ale mali na to dôvod. U Františka Saleského pokoru vždy sprevádzala láskavosť srdca.
Voči ľuďom, ktorí boli pyšní a rebelovali, používal svoju trpezlivosť a láskavosť v prehnanej miere. Vtipne poznamenáva: „Treba pristupovať opatrne k týmto dušiam, treba sa k nim správať s láskavosťou, zo strachu, že hryzú, lebo majú zuby! Sú korisťou svojich žiadostivostí, často násilných, a ak si ich nasilu získavame, tak sa voči tomu búria.“ Táto saleziánska pokora, prejavujúca sa láskavosťou a nežnosťou, privádza človeka k prameňu Božej lásky bez toho, aby sa musel zrieknuť seba samého.
Oči akoby prilepené k časným veciam sú očami neschopnými objavovať nadprirodzené skutočnosti. Slová Svätého písma sa teda môžu vzťahovať na prehnanú túžbu po pozemských dobrách, ale aj na deformáciu, ktorá nás núti dívať sa na všetko okolo - na druhých ľudí, na životné podmienky nášho života i našej doby - čisto ľudským pohľadom.
Je to arogancia, ktorá vedie k pohŕdaniu inými ľuďmi, k ich ovládaniu a k zlému zaobchádzaniu s nimi;lebo ak príde pýcha, príde aj hanba. Rieka si pokojne tiekla k moru, ale narazila na púšť a zastavila sa. Pred ňou boli rozosiate skaliská roklín a skrytých jaskýň a pieskové presypy, ktoré sa strácali na obzore. Rieku zovrel strach ako do klieští. „To je môj koniec. Cez túto púšť neprejdem. Piesok vstrebe všetku moju vodu a ja zmiznem. Nedostanem sa do mora. Jej vody začali pomaly tŕpnuť. Rieka sa premieňala na močiar a pomaly umierala.
Najťažšia práca, akú človek môže vykonať, je práca na sebe samom. Je to neustála snaha zvíťaziť v tomto boji nad porušenou ľudskou prirodzenosťou, nad vlastným egoizmom. Je to boj proti pýche.
„Nikto z nás nie je schopný zvíťaziť nad pýchou a získať taký stupeň pokory, aký je potrebný pre duchovný život, ak mu Boh k tomu neudelí potrebnú milosť Ježišovej pokory. Túto milosť udeľuje Boh človekovi vďaka modlitbe.“ Ak chcem byť človekom vnútorného života, musím byť v prvom rade pokorný. „A ak sa chcem stať pokorným človekom, musím sa modliť. Modlitba je pre náš duchovný život nevyhnutná, lebo bez nej nezískame dar pokory.
Ak sa chcem modliť, musím mať vytvorené primerané podmienky na modlitbu. Sú to: vnútorné podmienky a vonkajšie podmienky. Veľká učiteľka duchovného života, svätá Terézia od Ježiša, napísala svojim duchovným dcéram príručku Cesta k dokonalosti, v ktorej vymenovala tri podmienky na rozvoj vnútornej modlitby. Na modlitbu musíme meť primerané podmienky. Vnútornými podmienkami - okrem tých, ktoré vymenovala Terézia - sú aj ďalšie: láska k mlčaniu, sústredenosť, láskyplný pohľad a čistota srdca.
„Je síce pravda, že Boh môže udeliť dušiam milosť vystúpiť na vrchol modlitby bez primeranej prípravy, ale normálnym spôsobom ich vedie Boh a odmeňuje také duše, ktoré pracujú na svojom duchovnom živote. Boh to vidí. Ale necháva samotné tie duše, ktoré berú ohľad na svoje „ja“, ktoré milujú život plný výhod a ktoré chcú dosiahnuť všetko svojimi silami.
Na začiatku sme spomínali nevyhnutnosť pokory pre náš duchovný život a rast. Hoci svätá Terézia spomína pokoru na poslednom mieste, ako sama neskôr dodáva, je najdôležitejšou čnosťou. Akú dôležitú úlohu má pokora v našom živote, v našej modlitbe, vyjadril sám Pán v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Je to podobenstvo o poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Pokora, poníženosť je základom modlitby a vytvára predpoklad, aby nám Boh udelil nezaslúžený dar modlitby. Pokora je nevyhnutná pre náš život modlitby, lebo ju udržuje v pevných hraniciach. Pokorný človek sa utieka k Bohu, pretože vie, že „sám od seba nedokáže nič a pozná svoju bezmocnosť.“
Terézia od Ježiša hovorí, že pokora je pravda. Modlitba sa nezakladá na schopnostiach človeka, ale na Božej milosti. Pokorný človek sa nedá nikdy znechutiť. Veľmi pekne to zachytila sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, ktorá napísala modlitbu o získanie pokory. Píše: „Pane, ty poznáš moju slabosť! Každé ráno si zaumienim, že budem pestovať pokoru a večer uznávam, že som spáchala ešte viac hriechov pýchy, preto mám pokušenie dať sa znechutiť, ale ja viem, že aj znechutenie pochádza z pýchy. A tak chcem, môj Bože, vložiť svoju nádej jedine do Teba, pretože ty môžeš všetko; prosím ťa, daj aby sa v moje duši utvrdila cnosť, po ktorej túžim.“
Pokora je základom duchovného rastu a jej cieľom je oslobodiť človeka od seba samého. Nič iné nerobí kontemplácia, ona z nás vyháňa naše zaplnenie vlastným „ja“, aby mal v našom srdci miesto Boh. Druhým predpokladom je čistota, ktorá zahŕňa celého človeka, jeho srdce, úmysel. Čistota svedomia spočíva v postoji človeka, ktorý odmieta akýkoľvek hriech a nechce Boha uraziť ani len v najmenšej veci. Čistota srdca spočíva v podriadení vecí a osôb Božej láske. Čistota úmyslu spočíva v tom, aby sme všetku duchovnú silu nasmerovali na Boha. Ovládanie myšlienok a predstavivosť sa stáva pre človeka znakom vlády nad svojím životom a schopnosti obetovať sa.
V čistote úmyslu hlavnú úlohu zohráva láska k Bohu; a čím väčšia láska k Bohu, tým väčšmi viem, že som viac závislý od neho. A milosť modlitby je iba od neho. Ten, kto skutočne miluje druhého, pochopí jeho slabosti a nedokonalosti. Aj tu je dôležité nedať sa znechutiť. Stáva sa často, že nás budú prenasledovať rôzne výčitky, že naša modlitba je zlá, že sa nevieme modliť. Netrápim sa tým a vyjadrím túžbu, že chcem Boha ešte viac milovať. Nechám konať Boha, jeho milosť. Boh dopúšťa suchoty, aby naša láska mohla dozrievať.
Hodnota modlitby nezávisí od zásluh ľudí, ktorí sa modlia, ale od zásluh Ježiša Krista a od láskavosti Boha Otca. Skutočná modlitba spočíva vo vytrvalosti. Hoci veriaci nedostanú od Boha to, čo prosia, ak je ich modlitba úprimná a skutočne milujú Boha, neprestávajú sa modliť, lebo vedia, že ich slová nie sú zbytočné.Sv. Terézia od Ježiša píše: „Teraz sa obraciam k tým, ktorí chcú ísť touto cestou; nech sa nezastavujú, kým neprídu k cieľu, k živej vode, a kým nebudú z nej piť. Opakujem, že je veľmi dôležité, ako začať. Dôvera sa charakterizuje vytrvalosťou v modlitbe a oddaním sa do Božej vôle.
Nepoškvrnená Panna Mária, Matka Božia a Matka naša, Pomocnica kresťanov, vypočuj našu modlitbu a svojimi rukami ju polož pred trón tvojho Syna Ježiša. Ty si od Boha skrze svojho Syna prijala poslanie bojovať spolu s ním proti pekelným mocnostiam a pýche satana. Preto ťa Boh vo chvíli tvojho počatia obdaril nepoškvrnenosťou a naplnil svojou milosťou. Prosíme ťa, Panna Mária, aby nám Boh na tvoj príhovor poslal svojich anjelov, aby vyhnali spomedzi nás všetkých zlých duchov, ktorí nás chcú oklamať. Pomáhaj nám, aby sme sa podľa tvojho vzoru stávali pokornejšími pred Bohom i pred ľuďmi. Pomáhaj nám rozhodnejšie bojovať proti duchom nečistoty a vzbury. Roznecuj náš smäd po modlitbe. Pomáhaj nám často prijímať sviatosti, najmä sviatosť zmierenia a Eucharistiu. Pomôž nám, aby sme po pozemskom živote, prežitom v spojení s Otcom, Synom a Svätým Duchom, spolu s tebou prežívali večnú slávu, kde sa definitívne zavŕši víťazstvo nad diablom.
Ježišu, môj vykupiteľ a osloboditeľ, klaniam sa ti ako tí, ktorých si počas svojho života stretol, poľutoval a oslobodil z krutej moci diabla. Premáha ma tvoje milosrdenstvo a tvoja dobrota, ale zároveň uznávam tvoju silu a moc nad satanom a jeho spoločníkmi. Ty si pohrozil zlým duchom a oni vyšli zo svojich obetí. Môj Ježišu, aj mňa sužuje pekelný nepriateľ a bráni mi v každodennom raste a práci a ruší môj nočný odpočinok.
tags: #modlitba #za #oslobodenie #od #pychy