Tento článok sa venuje dvom silným príbehom o strate a vyrovnávaní sa s ňou. Prvý príbeh je o Robovi Rothovi, ktorý prebral cenu za svoju zosnulú manželku Moniku Potokárovú. Druhý príbeh je o Alene Chudíkovej, ktorá sa vyrovnáva so smrťou svojho manžela Ladislava Chudíka.
Martinský cintorín v Bratislave, kde je pochovaný Ladislav Chudík.
Robo Roth a strata Moniky Potokárovej
Divadlo prišlo o obrovský talent, keď herečka Monika Potokárová († 27) už viac nedokázala niesť ťarchu svojich problémov a dobrovoľne sa rozhodla z tohto sveta odísť. Umelkyňa v piatok získala významné ocenenie, ktoré za ňu prebral zdrvený vdovec Robo Roth. Počas jeho príhovoru mali ľudia po tele zimomriavky a málokto dokázal udržať slzy.
Monika Potokárová patrila medzi obrovské divadelné talenty. V SND hrala až v 12 predstaveniach a umenie pre ňu znamenalo všetko. Vo svojom vnútri však zrejme zvádzala nepredstaviteľný boj. A to až taký, že uplynulý pondelok ju jej manžel Robo Roth našiel v byte bez známok života. Monika si mala vziať život.
Pár dní po tejto hroznej správe sa v piatok večer v budove Slovenského národného divadla už niekoľkýkrát konalo slávnostné vyhlásenie laureátov Ceny Nadácie Tatra banky za umenie. Počas podujatia však došlo k viacerým veľmi smutným momentom.
Cenu v kategórii Divadlo získal herec Alexander Bárta. Ten svoj príhovor zakončil so slzami v očiach. ,,V neposlednom rade ďakujem všetkým mojim kolegom v našom súbore, a keď hovorím všetkým, tak myslím naozaj všetkým,“ dodal so zlomeným hlasom a poslal bozk tam hore, do neba.
Následne však došlo k oveľa mrazivejšiemu okamihu. ,,Milí diváci, asi je vám zrejmé, že porota rozhoduje o ocenených vo veľkom časovom predstihu. A asi ste aj zachytili smutnú zmenu okolností spred niekoľkých dní. Cenu Mladý tvorca získava Monika Potokárová a cenu prevezme jej manžel Robert Roth,“ povzdychla si Adela.
Na javisku sa po krátkej chvíli za veľkého potlesku objavil zdrvený vdovec, ktorý s veľkými ťažkosťami pred všetkými prehovoril o milovanej manželke. „Ruské denníky sú dopísané. Monikine denníky sú dopísané. Monika Potokárová dala divadlu všetko, bohužiaľ, všetko,“ povedal trasúcim sa hlasom Roth, ktorý iba s ťažkosťami zadržiaval plač. Bolo vidno, ako sa mu trasie brada a príhovor takmer nedokončil.
,,Som hrdý a bolo mi cťou, že som manželom Moniky Potokárovej. Poprosím vás o minútu ticha,“ dodal zlomene. Všetci prítomní sa postavili a v sále zavládlo hrobové ticho. „Ďakujem vám,“ šepol Roth a odišiel. Svojím dojemným príhovorom rozplakal takmer všetkých ľudí v sále.
Po smrti Moniky sa vynorili rôzne špekulácie. V diskusiách, do ktorých sa zapájali ľudia, sa neraz objavilo, že herečka mala mať s Robom krízu, neklapalo im to a ich manželstvo bolo pred krachom. Rovnako sa dokonca vyjadrilo aj niekoľko jej známych, ktorí, pochopiteľne, nechceli byť menovaní. Zo slov Rotha, ktoré venoval milovanej manželke, sa však zdá všetko inak. Z jeho príhovoru bolo naozaj cítiť, že ju nesmierne miloval a jej smrť ho neskutočne zasiahla. Emotívne slová, ktoré vyslovil, naozaj nezodpovedali tomu, že by mala byť medzi nimi nejaká kríza, o ktorej mnohí špekulovali.
Robo Roth číta vo výklade MKB
Alena Chudíková a život po Ladislavovi Chudíkovi
Alena Chudíková (66) prišla v manželovej bunde. Lebo bunda ju hreje a manžel objíma. Ako prežila prvých päť mesiacov samoty? Samozrejme, ťažko. Z auta vyťahuje svoje legendárne pončá a spod nich vykukne krabica s vŕtačkou. Nová chalupa, ktorú kúpili ešte s manželom, síce budí na prvý pohľad luxusný dojem, ale naozaj len dojem. „Bolo a je na nej veľa roboty, vonku i vnútri. Čo viem, robím sama,“ zabuchne kufor auta. Okrem toho jej zostali resty v domácnosti, pretože uprednostnila manžela a jej pomoc potrebuje aj dcéra Berenika s chorým manželom. Jedným slovom, nenudí sa.
Prišli ste v manželovej bunde, určite ju rada nosíte. Veľmi rada, takto mám pocit, že ma objíma. Navyše sa mi v nej veľmi páčil, takže mám taký dobrý pocit a je mi teplejšie, keď ju mám na sebe. Dáva mi pocítiť viacej manželovu ochranu. Najťažšie je, keď vezmete do rúk veci, na ktorých je odtlačok vášho drahého, napríklad rukavice. Tam jasne vidíte, že tam tá ruka bola. Vtedy sú tie momenty ťažšie, samozrejme, ale zase nie sme natoľko nenormálni v tom, že nemôžeme prijať kolobeh života. S tým sa treba len zmieriť, to sa inak nedá.
Akurát to bolí. Akurát to bolí. No už sa pomaly spamätávate. Čo vám okrem času pomáha? Ono je to tak zariadené, že človeka, ktorý príde o svojich milovaných, zavalia vybavovaním. Navalia sa na vás všetky tie prehlasovania, odhlasovania, úrady, musíte tam zájsť, to priniesť, jedna kópia nestačí... ešte nemám všetko vybavené.
Je toho viac. Napríklad, či musím prepísať auto na seba, pretože svojho času za nič na svete nechceli, aby sme ako majitelia boli napísaní obaja, hoci sme ho vlastnili spoločne. Či ako manželka musím takýto nútený prepis platiť? V každom prípade je to staré auto, a kým je na meno môjho manžela, mám zato, že ho ani nemôžem predať, keby som náhodou chcela. Čiže prvá vec, ktorej sa po úmrtí musíte venovať, sú úrady. Druhá vec, bola som často, samozrejme, aj s dcérou, lebo, tak ako vždy, aj teraz si vzájomne pomáhame a z času na čas som potrebovala svoju samotu, lebo išlo o veľký nápor. Nedá sa na nič vykašľať, musí sa fungovať.
Prvým veľkým zariaďovaním bol pohreb pána Chudíka, veľmi pekný a dôstojný. Na ten nemôžem zabudnúť a musím vysoko oceniť, lebo nesmierne si vážim, ako k nemu pristúpili obaja generálni riaditelia, v RTVS pán Mika a v SND pán Chudovský a ich spolupracovníci, ktorí rozlúčku pripravili a odvysielali. Myslím si, že bol úžasný nápad urobiť z neho priamy prenos. Manželovi priaznivci by sa všetci do divadla nevošli a iste väčšina z nich vo vyššom veku by naň ani nemohla prísť, takže toto bolo veľmi dobré riešenie. Ďakujem aj priateľom a hercom, ktorí na ňom vystúpili a všetkým, ktorí sa ho zúčastnili, ako aj tým pri televíznych obrazovkách. Na záver rozlúčky som navrhla šansón, ktorý mal tak rád. Želala som si, aby ľudia počuli na poslednú rozlúčku jeho hlas ešte v plnej sile. Spomínam, ako sa ho v aute za jazdy učil. Teraz si ja v aute spievam s ním. Tou piesňou ľudí hádam nenaladil k úplnému smútku, navyše, zostal tu prítomný vo svojom diele, takže sú momenty, keď neverím, že skutočne umrel.
| Osoba | Vek v čase úmrtia |
|---|---|
| Monika Potokárová | 27 |
| Ladislav Chudík | 91 |
Oslava deväťdesiatky v Slovenskom národnom divadle, kde Ladislav Chudík pôsobil neuveriteľných vyše 70 rokov. Sám hovorieval, že žije nadstavený čas a napriek krehkému zdraviu sa dožil krásneho veku. V jeho poslednom období života to bolo tak, že zomrel na tretíkrát. Pri prvom zápale pľúc v nemocnici to vyzeralo dobre, že sa z toho dostane a pôjde na doliečovanie. To ešte dokázal chodiť. Nie veľa, ale tých desať krokov spravil a to bolo to, čo som vedela z minulosti, že pohyb je život, a keď sa vylieči, musíme rehabilitovať, cvičiť, aby prešiel aspoň k vozíku, aby sme sa mohli presúvať. Dala som si taký vnútorný sľub len pre seba, že sa pôjdeme pozrieť do jeho rodného Hronca.
Lenže jeho stav sa skomplikoval. Áno, vyzeralo to tak, že zápal pľúc sa podarilo vyliečiť, lenže, keď sa už rozhodlo, že ho preložia na doliečenie a rehabilitáciu, jeho stav sa rapídne zhoršil, objavila sa aj zimnica na začiatku druhého zápalu pľúc a prišli nové vyššie teploty. Takže na narodeniny dostal novú liečbu a ďalšie tri týždne sa zo zápalu dostával. Prijímanie jedla bolo problém. Starí ľudia už nemajú taký prehĺtací reflex ako mladí. Jesť musel, lebo mu rapídne ubúdala energia, doma som mala čo robiť, aby som ho na vlastnom chrbte, alebo držiac ho pod pazuchami, vodila do kúpeľne, tak som mu dávala nutridrinky, iné jedlo už odmietal, až osem-deväť denne, tie mu chutili. To však bolo pre jeho organizmus zrejme aj tak málo. Napriek polohovaniu dostal zápal pľúc, lebo kvôli bolestiam chrbta chcel hlavne ležať. Po druhom zápale pľúc sa mu výsledky liečenia zasa zlepšili, mne stúpla nádej, presťahovali ho na doliečovacie oddelenie. Tam nám povedali po dvoch dňoch, že sa stav opäť o trochu zhoršil a do piatich dní nám odišiel.
Hovorí sa, že ľudia cítia, keď odchádzajú. Hovoril vám v tomto smere niečo? Manžel nie, ale ten kritický deň nám povedal kardiológ, že mu vynecháva srdiečko, že nevydrží dlhšie ako dvanásť hodín. Sedeli sme s dcérou pri ňom a držali ho za ruky. Ale pár dní predtým mával stavy, keď som mala oprávnený pocit, že sa rozpráva s niekým tam hore. Aj som sa ho pýtala: Lacko, koho tam vidíš? Veľa, veľa ľudí, odpovedal. Koľko? Štrnásť, pätnásť a viac. Poznáš ich, pýtala som sa. Áno, odpovedal. Je tam aj Ičo? To bol jeho bratanec z detských čias, zomrel nedávno. A jeho tam videl.
Na Hájnom Grúni splnila s priateľmi, kolegami a blízkymi manželovo posledné želanie. Zdá sa, že veci medzi nebom a zemou predsa len fungujú. Bolo fascinujúce, ako prešiel zo stareckého do úplne normálneho hlasu, ktorým zrazu povedal: Viete, ja som sa ešte nerozhodol, mám tu vedľa seba nádhernú ženu - hovoril k viacerým, potom sa pozrel na mňa, to bol zasa iný pohľad, potom znova k tým hore a zrazu sa nežne usmial: Jej, maminka. Mama, tak som sa tešil... potom zasa na mňa ospravedlňujúci pohľad ... a ja mu na to, len sa Laco teš, ja sa teším s tebou. On mal tie viaceré pohľady asi štrnásť dní: komunikoval so mnou tu dole, občas aj hore, s mŕtvymi tam hore a niekedy sa rozčuľoval a skúšal divadlo, proste komunikoval na tri rôzne úrovne. Najviac v druhej fáze liečenia troch týždňov, to som tam bola tak dlho a tak často, ako sa len dalo, lebo som si želala, aby som mu čo najmenej chýbala. Rozhodne som šťastná, že nám s dcérou nebesá umožnili byť s ním do posledného dychu a držať ho za ruky. Keď ho sestry obriadili a osamela som s ním, dcéra musela ísť po syna, bol to zvláštny pocit. Neverila som, že zomrel, pripadalo mi to šialené, ako hlúpy sen, a chvíľami som mala pocit, že sa otvoria dvere a on povie: Dobre som to zahral, že? Až takéto absurdity mi išli hlavou. Vybavili sme potrebné papiere a ja som odchádzala ako v snách. Vtedy mi dcéra ponúkla, pôjdeš k nám, budeš so mnou, ale ja som potrebovala byť sama a sama sa s tým popasovať. A pasujem sa dodnes. Sú chvíle, keď to ide ťažko, chvíle, keď tomu stále neverím. Je smutné, ak zomrie niekto mladý, ale ani v tej deväťdesiatke to nie je ľahké prijať. Tí drahí ľudia vám proste chýbajú. No do daru sme dostali stihnúť ešte pred skonom jeho 91. narodeniny, naše 33. výročie sobáša a dva dni po svojich meninách zomrel. Ďakujem všetkým lekárom a sestrám za odbornú i obetavú opateru môjho manžela.
Po poslednej rozlúčke ste však neskončili a uložili manželovu urnu do hrobu jeho rodičov na Martinskom cintoríne v Bratislave...... na želanie časti rodiny a deň pred mojimi narodeninami - 28. septembra, tri mesiace po jeho skone, som splnila manželovo posledné želanie. Vždy chcel odpočívať na Hájnom Grúni nad rodnou obcou. Tak som so sebou vzala pár blízkych ľudí, hercov Dušana Jamricha a Roba Rotha, režiséra dokumentu o manželovi Patrika Lančariča, za fanúšikov Evu Prokopovú z divadla, za priateľov rodiny jednu našu kamarátku Dadiku. Dcéra s vnukom boli chorí. Bolo nás šesť a starosta obce nás džípom vyviezol hore, počasie nám prialo, nádherná panoráma sa otvorila koldokola. Každý z nás nabral striebornou lyžicou popol a povedal, čo mal na srdci. Pocítili sme manželovu prítomnosť. Odchádzali sme s dobrým pocitom, že Laco už má svoj výhľad, už môže byť spokojný, že je na svojom vytúženom mieste.
Dokázali ste sa po tom všetkom dotknúť jeho vecí, niečo zmeniť, upratať, vyhodiť? Ešte nie. Nie je jednoduché urobiť radikálny rez, tie veci sú mi jednoducho drahé. S tým sa ešte musím popasovať.
Keď bude mať trochu času, rada by sa vrátila k pleteniu svojich obľúbených ponč a k maľovaniu. Vdovy zvyknú nosiť po manželovej smrti jeho obrúčku. A vy? My sme sa brali 1. júna a na druhý deň šiel manžel nakrúcať reláciu Kreslo pre hosťa. Tam mal na prste obrúčku, hral sa s ňou počas rozhovoru. Prekážala mu, na prstene si nezvykol a po relácii si ju dal dole navždy, takže prsteň je odvtedy schovaný, stále ako nový. Ale ja svoju obrúčku nikdy neodkladám.
S manželom ste boli v poslednom čase denne veľa hodín. Naplniť, dá sa povedať, prázdne dni, zrejme nie je ľahké. Dala som, samozrejme, prednosť človeku, čiže som zanedbala všetko, aj domácnosť, aj nový víkendový domček, o ktorom písali, ako si ho užívame ako nemeckí dôchodcovia. To je hlúposť. Manžel bol v divadle vyše 70 rokov, ale rozhodne nemal penziu, ktorá by tomu zodpovedala. Ja som sa mu prispôsobovala a hoci som odpracovala vyše 40 rokov, veľkú penziu nemám. Mali sme niečo málo nasporené a do murovanej chaty som kúpila nábytok, ktorý som chcela poskladať, ale vtedy, keď ma manžel potreboval stále viac a jeho zdravotný stav sa zhoršoval, sa nedalo. Teraz sa snažím všetko dobehnúť, ale ešte stále to nie je dokončené. A musela som zasa práce prerušiť, nedávno som totiž spadla zo schodov, zlomila som si rebro, tak som musela čakať, kým sa to zahojí, aby som mohla pokračovať. No stále ma ešte pobolieva práve pravá ruka. Ten domček nie je nový, treba na ňom urobiť dosť opráv a dokončiť zariaďovanie na možnosť bežného pobytu. A musím niektoré práce robiť vlastnými rukami, lebo nemám dosť na to, aby som si niekoho platila. Okrem toho mám veľa koníčkov, ale nemám čas. Pomáham dcére a verím, že sa dostanem aj k svojim dvom láskam - ďalším pončám a maľovaniu obrazov olejom. Okrem toho chcem pokračovať v ochrane lužných lesov v Petržalke a naďalej sadiť stromy slovenským osobnostiam, lebo je to pekná tradícia. Pre mňa aj pre manžela znamenal a znamená strom symbol života Zeme.
Nedávno sa objavila správa, že ste ešte s manželom založili byt. Každý, kto si chce vziať väčšiu pôžičku a platiť menšie úroky, zakladá byt. Mali sme a stále ešte mám staré auto. Chceli sme si kúpiť nové, aby som mohla manžela voziť. Aby mal pohodlie, chceli sme vyššie, lebo jemu sa už do našej Fabie ťažko nasadalo, zle sa mi z neho vyťahoval, podvozok bol prinízky. A on sa v poslednom čase tak veľmi rád vozil, lebo mu to nahradzovalo aj naše prechádzky. Teraz už na ne nemal dosť síl a nie raz ma v aute chytil za ruku a hovorieval, že najlepšie a najbezpečnejšie sa cíti vedľa mňa v aute. Vtedy som ešte dúfala, že keď sa dá dokopy, odveziem ho, ak nie na Hájny Grúň, tak aspoň do rodného Hronca. A vôbec - všade, kde by si zažiadal. Nakoniec sme žiadne nekúpili, lebo ani tá pôžička, ktorú sme dostali, nestačila. Vyššiu by sme totiž neboli schopní splácať.