Prvý novembrový týždeň katolíci podľa dávnej tradície myslia viac ako inokedy na zosnulých. 1. novembra je slávnosť Všetkých svätých, teda myslíme na tých zosnulých, ktorých duše sú už v spoločenstve s Bohom v nebi, vo večnej blaženosti. 2. novembra je spomienka na tých zosnulých, ktorí sú spasení, ale nedosiahli na zemi svätosť, preto ešte nie sú v nebi, ale sú v stave očisťovania.
Preto sa kresťania odpradávna modlia za zosnulých, ktorých duše sú v očistci. Modliť sa za zosnulých, konať za nich dobré skutky, obetovať sv. omšu môžeme celý rok. V dňoch od 1. do 8. novembra Cirkev umožňuje veriacim získavať úplné odpustky pre duše zomrelých. "Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny" (KKC 1472).
Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne. Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba alebo aplikovať za zosnulých. (KKC1471)
Nakoľko za jeden deň môžem získať iba jeden úplný odpustok, tak odpustky pre duše v očistci môžeme obetovať nielen za našich príbuzných, ale aj za tých zosnulých, na ktorých si nikto nespomína, alebo za tie duše, ktoré najviac potrebujú Božie milosrdenstvo. Pomáhame tým aj sebe, lebo aspoň trošku myslíme nielen na svetské veci, ale aj na večnosť.
Ako získať úplné odpustky pre duše v očistci?
Získanie odpustkov je vždy podmienené. Prvá podmienka je vždy iná, ale ostatné štyri sú stále rovnaké. Ak niektorú podmienku splním iba nedokonale, nezískam úplné odpustky, ale iba čiastočné.
Podmienky na získanie úplných odpustkov:
- sv. spoveď (jedna stačí pre získanie všetkých odpustkov ak nepadneme do ťažkého hriechu),
- sv. prijímanie,
- modlitba na úmysel sv. Otca (napr. stačí modlitba Otče náš, Zdravas' a Sláva Otcu
Podmienkou na ich získanie je v deň Spomienky na všetkých zosnulých 2. novembra nábožne navštíviť kostol alebo kaplnku a pomodliť sa modlitbu Otčenáš a Verím v Boha, ako aj modlitbu na úmysel Svätého Otca a zároveň splniť i ostatné predpísané úkony.
Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa, až do polnoci určeného dňa (2. novembra).
1. Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých zosnulých (2. 11.) nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Je potrebné vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému.
2. Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra. Treba splniť aj ďalšie podmienky.
Druhý spôsob je nábožne navštíviť cintorín raz denne, počas odpustkovej oktávy, od 1. novembra do 8. novembra. V dňoch 1. až 8. novembra môžeme získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, ak:
- nábožne navštívme cintorín a
- pomodlíme sa za zosnulých.
Tieto odpustky možno získať: od poludnia predchádzajúceho dňa (1. november) do polnoci určeného dňa (2. novembra).
Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: sv. spoveď (krátko predtým alebo potom), sv. prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Sv. otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Okrem toho ako vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému.
Tieto úplné odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.
Všeobecné podmienky: sv. spoveď (jedna stačí pre získanie všetkých odpustkov ak nepadneme do ťažkého hriechu), sv. prijímanie, modlitba na úmysel sv. Otca (napr. stačí Otče náš, Zdravas a Sláva).
Verní zosnulí môžeme získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, ak:
- nábožne navštívme kostol alebo kaplnku a
- pomodlíme sa Otče náš a Verím v Boha.
Tieto odpustky možno získať: od poludnia predchádzajúceho dňa (1. november) do polnoci určeného dňa (2. november).
Na Slávnosť Všetkých svätých nadväzuje Spomienka na všetkých verných zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Písmo zjavuje možnosť posmrtného očisťovania a osobného dozrievania, hoci termín „očistec“ sa v ňom nenachádza. Teológia očisťovania vznikala v 3. storočí a odborný termín očistec bol zavedený až v 12. stor. V starom judaizme žila idea prechodného stavu, ktorá obsahovala názor, že duše zosnulých sa nachádzajú v akomsi provizórnom väzení, kde už nesú trest, alebo sa už tešia provizórnej blaženosti (podobenstvo o boháčovi Lk 16, 19-31). Ideu dopĺňala myšlienka, že v tomto stave je možné aj očisťovanie, ktoré pomáha duši dozrieť pre spoločenstvo s Bohom.
V druhej knihe Makabejcov je text: „Preto nariadil (Júda Machabejský) túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ Prvotná Cirkev prevzala starozákonnú náuku o provizórnom väzení zosnulých a z nej sa potom v západnej Cirkvi vyvinula náuka o očistci. Kresťania teda spontánne pokračovali v zbožnom zvyku Židov modliť sa a prinášať obety za zosnulých.
Náuke o očistci napomohli aj prípady kajúcnikov, ktorí zomreli pred ukončením pokánia. V Kalistových katakombách (po r. 222) je napísané: „Vo svojich modlitbách myslite na nás, ktorí sme vás predišli.“ Cirkevný spisovateľ Tertulián (+225) vyzval: „Odbavujeme obety za mŕtvych na výročie ich narodenín (pre nebo)“ Tertulián patril k priekopníkom náuky o očistci na Západe. Biskup Cyprián (+258) učil, že tí kajúcnici, ktorí sa zmierili s Cirkvou a nastúpili cestu pokánia, ale zomreli predtým akoby ho vykonali celé, sa budú očisťovať vo večnosti. Ján Zlatoústy (+407 vyzýval): „Buďme im na pomoci a slávme ich pamiatku. Ak boli Jóbovi synovia očistení obetou svojho otca (por. Jób 1, 5), prečo by sme pochybovali, že naše obety za mŕtvych im neprinesú nijakú útechu? Neváhajme pomáhať tým, čo umreli, a obetovať za nich svoje modlitby“.
Pápež Gregor Veľký (590-604) sprístupnil náuku o očistci širokým vrstvám veriacich (tzv. gregoriánske sväté omše). S náukou o očistci úzko súvisí „sviatok dušičiek“ - Spomienka na všetkých verných zosnulých. Spomienku zaviedol opát Odilo v r. 998 v burgundskom kláštore Cluny - na druhého novembra, hneď po Sviatku Všetkých svätých (slávil sa už od 4. stor. ako sviatok mučeníkov). V Ríme v r. 1311 začali sláviť Spomienku na všetkých verných zosnulých a odtiaľ sa rozšírila do celej Cirkvi. V 13. storočí bola oficiálne vyhlásená náuka o posmrtnom očisťovaní na Druhom lyonskom sneme (r. 1274); neskôr na Florentskom koncile (r. 1439) a na Tridentskom koncile (r. 1547). Koncom 15. stor. začali kňazi vo Valencii (Španielsko) „na dušičky“ celebrovať tri sväté omše. Benedikt XIV. (1740-1758) r. 1748 tento zvyk odobril a rozšíril. Benedikt XV. (1914-1922) v roku 1915 povolil slúžiť tri sväté omše všetkým kňazom na celom svete.
Cirkev ako dogmu vyhlásila, že „očistec existuje.“ Očistec je jednosmerná predsieň neba; očistec nie je „dočasné peklo“. Stav lásky, hoci nedokonalej, nemožno zrovnávať so stavom nenávisti, zloby či nejakého škodenia. Očistec (stav očisťovania či dozrievania v láske) trvá len do parúzie, potom zanikne. Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť a všetci spravodliví budú naveky kraľovať s Kristom; vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) vo večnom živote. Cirkev tiež učí, že „dušiam v očistci treba pomáhať.“ Už v judaizme existovala myšlienka, že možno pomáhať zosnulým. Taká je aj spoločná prax východnej i západnej Cirkvi. Hoci Východ nepozná očistné utrpenie duší na druhom svete, pozná však rôzne stupne blaženosti (alebo utrpenia) prechodného stavu. Dušiam možno poskytnúť „občerstvenie a posilu“ prostredníctvom Eucharistie, modlitby, odpustkov a almužny.
Na základe dogmy „spoločenstva svätých“ je pravdepodobné, že aj duše v očistci môžu pomáhať ľuďom na zemi, hoci sa Cirkev o tom oficiálne nevyjadrila. Pre kresťanov je vlastný vzájomný vzťah pomoci medzi žijúcimi a zosnulými a nie strach (škodenie si).
Cirkev sa nikdy dogmaticky nevyjadrila o očistcových trestoch. Dnes je isté, že tradičné predstavy o očistcových trestoch (mučiareň, chúďatká) patria „ad acta“, lebo zomrelí v očistci sú synovia a dcéry Božie. Očisťovanie je dynamický a personalistický proces - „dozretie“ v osobnosť. Človek si počas života sám pripravil „okolnosti“ tohto prerodu a pripravil si svoj trest: egoizmom, tvrdosťou, farizejstvom, lakomstvom… Utrpenie očisťuje, lebo opravdivá láska, ktorá pochádza od Boha, a nie od ľudí, ide cestou obetí. Očisťovanie je čakanie „na videnie Boha z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12). Nie je vylúčené, že proces očisťovania prebehne v okamihu a dĺžka očisťovania môže byť nahradená intenzívnosťou.
„Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom.