Veľký učiteľ Cirkvi západného kresťanstva, sv. Augustín, povedal: „Nespokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe, Pane.“ Prečo som použil slová Augustína k dnešnej téme? Lebo vyjadrujú túžbu človeka po Bohu. A čo má s tým spoločné modlitba? Na túto otázku by som chcel odpovedať v dnešnej téme, ktorá znie: Modlitba v živote kresťana.
Často počujeme názory ľudí: Prečo sa mám modliť? Slúži mi modlitba na niečo? Čas strávený v modlitbe by som mohol predsa lepšie využiť! Takéto a podobné otázky počúvame a možno aj sami si ich často kladieme. Je to normálne, lebo človek hľadá odpoveď.
Kniha Genezis hovorí: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.“ Boh stvoril človeka na svoj obraz a to ho odlišuje od všetkých ostatných živočíchov; tento obraz predpokladá podobnosť s Bohom v inteligencii, vo vôli, v moci. Človek sa stáva niekým, stáva sa rozumovou bytosťou, stáva sa osobou.
To, že človek je stvorený na Boží obraz, že je v ňom zanechaný prvok božskosti a prítomnosti Boha, dáva predpoklad, že v ňom, v človeku, zanechal Boh túžbu po ňom samom, túžbu poznať Boha. Po prvotnom hriechu však človek stráca prvotnú milosť, lebo v ňom prevýšila túžba byť ako Boh. Túžba po Bohu však v človeku zostáva aj po hriechu.
„Aj keď človek stratil podobnosť s Bohom, zostáva na „obraz“ svojho Stvoriteľa. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa, alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe. Je to krok lásky zo strany Boha, a krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne, ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému, modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy“.
Svoju existenciu, svoje bytie smeruje k niečomu nadpozemskému, transcendentnému, k niečomu, čo je viac ako on sám. Filozoficky sa tomu hovorí Absolútno a v ponímaní kresťanskej filozofie sa toto Absolútno nazýva Boh. Ako spomína dokument II. Vatikánskeho koncilu Nostra atate, je to „tajomná sila, ktorá účinkuje vo vývoji vecí a v udalostiach ľudského života, božstvo„. (NÆ 1)
Ako spomína ďalej citovaný dokument, „rozličné národy a náboženstvá vnímajú tú tajomnú silu a toto cítenie preniká celý ich život hlbokým náboženským zmyslom a v súvise s kultúrnym pokrokom sa pokúšajú odpovedať na problémy pomocou pojmov a jazyka - cez hinduistu, ktorý vníma a skúma tajomstvo Boha pomocou hlbokej askézy a rozjímania, budhistu a iné formy náboženstva. Snažia sa akýmkoľvek spôsobom pomôcť odhaliť nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú pritom rozličné cesty, učenia, životné pravidlá a posvätné obrady.“ (porov. Človek má v srdci túžbu po Bohu, po niečom tajomnom. Filozofia to nazýva Sacrum.
Človek si zachováva túžbu po Bohu, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka. (KKC 2566). Máme o tom dôkazy po celom svete a netreba ísť ďaleko. Stačí si spomenúť na situáciu, akú zažil apoštol Pavol v Aténach, keď objavil oltár s nápisom: Neznámemu Bohu.
Antropológia - náuka o človeku, hovorí, že človek má zmysly a každý zmysel má svoju úlohu. Kresťanská antropológia okrem základných piatich zmyslov rozlišuje aj zmysel, ktorý nazýva srdce. Nechápe ho iba ako orgán, symbol života a lásky, miesto, kde sa rodia city a vôľa človeka, ale odvodzuje ho od hebrejského ponímania srdca, ktoré sa definuje ako duchovná potreba, schopnosť, pomocou ktorej je človek schopný viesť dialóg s Bohom.
Potrebuje človek vo svojom živote modlitbu?
Modlitba patrí k životu. Modlitbu treba poznať, treba poznať pravý a skutočný zmysel modlitby. Ak chceme pochopiť zmysel modlitby v živote kresťana, musíme si uvedomiť jednu vec. Oboznámenie sa s tajomstvom viery si od nás vyžaduje neustále prehlbovanie a vernosť.
Problém, prečo človek stagnuje a neposúva sa dopredu, je v tom, že zostáva stáť v polovici cesty a uspokojí sa s tým, čo už dosiahol, čo už vie, lebo má málo odvahy, lebo sa bojí. Bojí sa „zatiahnuť na hlbinu.“ To isté platí aj v modlitbe. Ak sa moja modlitba neprehlbuje a je ovplyvňovaná ťažkosťami, hľadám rôzne výhovorky.
Modlitba je boj, boj proti sebe samému i proti úkladom Pokušiteľa, ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby. Ako spomína Katechizmus Katolíckej Cirkvi: „V zápase modlitby musíme čeliť v nás samých i vo svojom okolí proti nesprávnym predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajný psychologický úkon, iní zasa úsilie skoncentrovať sa s cieľom dosiahnuť myšlienkovú prázdnotu. Iní zasa ju redukujú na zvyk alebo rituálne slová. V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba nezlučiteľná s tým, čo majú robiť: nemajú na modlitbu čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nie iba od nich samých.“ (KKC 2726)
Nedostatok času na modlitbu si ospravedlňujeme našimi pracovnými povinnosťami. Musíme tiež čeliť zmýšľaniu „tohto sveta“; ak nebudeme ostražití, ono sa nás rýchlo zmocní. Tvrdí sa, že pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je naproti tomu tajomstvo, ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie); pri porovnávaní modlitby s materiálnymi hodnotami a s výsledkami práce javí sa modlitba ako činnosť neproduktívna, a teda neužitočná.
Zmyselnosť a pohodlie sú kritériá pozemskej pravdy, dobra a krásy, modlitba ako „láska k najvyššej Kráse“ (filokália) sa zamilovala do slávy živého a pravého Boha. Modlitba sa zvykne označovať ako protiklad životnej aktivity, ako únik zo sveta. Kresťanská modlitba však nie je ani únikom z dejín, ani žiadnou rozlukou s týmto životom.
Mnohí hovoria, že modlitba je záležitosťou tichých, nepraktických, trocha slabošských pováh, ktoré nepatria naozaj do života. Podľa nich svet modliacich sa ľudí má v sebe čosi neprirodzené, zmäkčilé, tupé, čo sa priamemu a životaschopnému človeku nikdy nemôže páčiť. (Porov. R. Napokon náš zápas musí byť namierený aj proti vlastným neúspechom v modlitbe: proti znechuteniu z našej vyprahnutosti a suchopárnosti, proti zármutku, že sme všetko nedali Pánovi, pretože máme „veľké majetky“, proti sklamaniu, že sme neboli vyslyšaní podľa našej vlastnej vôle, proti prejavom našej pýchy, ktorá nástojí na našej nehodnosti a hriešnosti, a proti alergii na bezdôvodnosť modlitby. (KKC 2728)
Sťažujeme sa na únavu. Argumentujeme tým, že v práci podliehame veľkému psychickému tlaku, a načo sa teda ešte intelektuálne zaťažovať aj mimo pracoviska?! Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť? Aby sme uvedené prekážky mohli prekonať, musíme zápasiť, aby sme dosiahli poníženosť, dôveru a vytrvalosť.
Kladieme si takéto otázky, a to je dobre, lebo nám pomôžu nájsť riešenie. Podmienkou je, aby sme sa dokázali preniesť ponad psychické tlaky a námietky a zatiahli na hlbinu. Ako? Ak dovolíme, aby nám modlitba pomohla uvedomiť si naše nedostatky, stáva sa vtedy Božou pedagogikou, pretože skutočná modlitba nás podrobí skúške.
Každý človek je povolaný k takejto skúške. Skúška však býva ťažká. Modlitba nás učí prijať naše nedostatky. Sv. Vincent de Paul povedal, že modlitba je ako zrkadlo, kde človek vidí všetky svoje nedostatky.
Útek a nesústredenosť nás odďaľujú od cesty k skutočnému šťastiu, a práve modlitba nám ukazuje všetko, čo je autentické - pravdivé pri hľadaní ľudského šťastia, pri hľadaní pravdy, ktorá nás robí slobodnými ľuďmi. „Pravda vás vyslobodí!“, hovorí Ježiš. Modlitba v nás zachraňuje všetko, čo je v nás krehké, a to je túžba po Bohu. Je to znak, ktorým sa odlišujeme od zvierat.
Modlitba nám pomáha uvedomiť si našu chudobu, úbohosť a závislosť od Boha. Pravda o nás samých je ťažká a bolestná. Modlitba nás poučuje nielen o našich nedostatkoch, ale premieňa to, čo nás v živote ubíja. Chudoba duchom nás učí, aby sme všetko prosili od Boha. On vie, čo potrebujeme, ale nedá nám to skôr, dokiaľ ho o to nepoprosíme.
Modlitba nás mení. Modlitba nemení Boha, ale nás, mení našu vôľu. Cieľom modlitby nie je zmena poriadku, aký vytvoril Boh, ale získanie toho, čo sa Boh rozhodol splniť pomocou našej modlitby. Boh túži, aby sme pomocou našich modlitieb pomáhali realizovať jeho rozhodnutia.
Boh sa správa tak, ako keby sme nad ním zvíťazili, ale to sme my, koho Boh akýmsi čudným spôsobom vypočuje, pretože On nechce urobiť nič, čo sa rozhodol zmeniť s našou pomocou.. Boh je nemenný, ale pomocou našej modlitby nás mení. Modlitba je stretnutím dvoch túžob, túžby Boha a človeka. Človek túži po Bohu a nespokojné je jeho srdce, dokiaľ nespočinie v Božom srdci; a Boh túži po človekovi, lebo ho stvoril na svoj obraz.
„Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský“ (Ž 139,14. 17). Zmysel a cieľ našej existencie pramení z Boha, pretože on nás stvoril s istým zámerom.
Keď Boh nie je stredom nášho života, keď viera v Boha je len jednou zo špíc na kolese, narážame na ďalšiu dilemu, ktorá trápi súčasníkov. Zisťujeme, že v hľadaní pravého zmyslu sme odkázaní sami na seba. Ak nedávame Bohu centrálne postavenie a nevytvárame si s ním vzťah, strácame kontakt so zmyslom svojho života a s prostriedkami, ktoré nám pomáhajú žiť naplno.
Na prvý pohľad to znie lákavo, ba možno priam vzrušujúco. Žiaľ, prísľub takejto slobody nás vždy nakoniec sklame. Pri prezeraní oddelenia s motivačnou literatúrou v kníhkupectve zistíme, že jestvuje nespočetne veľa zmyslov života. Každý ponúka inú myšlienku alebo súbor nápadov, tém.
Keď sa rozhodneme vytvoriť si vlastný zmysel života, buď sa necháme strhnúť rozmarmi sekulárnej spoločnosti, alebo napokon skončíme bez akéhokoľvek cieľa a smutní. Zámer a zmysel nášho života už existuje. Ako nám Boh hovorí v Knihe proroka Jeremiáša: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1,5).
Keď nemáme kontakt s Bohom, ktorý prináša viera, prichádzame aj o styk s týmto zámerom. Začína sa nám zatemnievať a strácať v šedej hmle duchovnej, nie však náboženskej doby. Potom sme odkázaní sami na seba a čoraz viac zisťujeme, že nemôžeme opravdivo uspokojiť svoje najhlbšie túžby. Nedokážeme sa naplniť, pretože my nie sme tvorcovia seba samých. Naše prosté chápanie zmyslu života je bez správneho vzťahu s Bohom vždy neúplné.
Poznáme príbeh svätého Augustína, ktorý hľadal naplnenie vo svete - v získavaní majetku, v ľuďoch, vo svetských poctách i v rozkoši, teda všade, len nie vo viere. Neustále si uchovávame predstavu, že na objavenie a naplnenie zmyslu svojho života sa musíme „oslobodiť“ od Boha a byť od neho nezávislí.
Závislosť od Boha nám často pripadá ako synonymum bezmocnosti. No opäť nám prichádza na pomoc svätý Pavol: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). No naša závislosť od Boha v skutočnosti znamená, že máme jedno veľké šťastie: nie sme totiž zodpovední za nájdenie definície šťastia ani za vytvorenie prostriedkov na jeho objavenie.
Byť závislý od Boha znamená pozvať ho, aby on bol silný v nás, viedol nás a ukázal nám smer. Boh vo svojej prozreteľnosti nám už pripravil cestu. Jej nájdenie z našej strany spočíva v úkone závislosti od Boha, v rámci ktorého mu dovolíme viesť nás na tejto ceste. Musíme mu jednoducho dovoliť prejaviť na nás svoju dobrotu, ktorá nás bude stále privádzať naspäť k nemu - prameňu a cieľu. A predsa sa pritom tak ľahko strácame!
Blúdime, hneď ako si začneme namýšľať, že to my sme skutočne dôležití, že si zaslúžime čosi viac. Schádzame z cesty pri presvedčení, že sme dosť sebestační na to, aby sme si vytvorili a poznávali svoje vlastné pravdy, namiesto toho, aby sme sa podriadili tým, ktoré zjavil Boh. V našej duši sa ozýva hlas doby: „Ak sa mi to páči alebo mám z toho dobrý pocit, tak to musí byť dobré; navyše si to aj zaslúžim.“ a „Ak mám z toho dosť dobrý pocit, tak to musí byť pravda.“
Pouvažujme nad tým, či nepoznáme niekoho, kto žije podľa podobných mantier. Opísaný spôsob života nevedie k radosti, pretože pri ňom človek vylučuje poznanie Toho, ktorý jediný vie všetko. Môžeme to vidieť v niektorých častiach našich dejín alebo keď sledujeme niekoho, kto sa práve snaží vytvoriť si svoju pravdu a zadefinovať si vlastný zmysel života.
Jednoducho povedané, život, v ktorom Boh nemá miesto alebo ktorý Boh nemôže slobodne viesť, prináša skazené ovocie frustrácie, hnevu, zatrpknutosti, žiarlivosti a zlomyseľnosti.
Je v tom veľká pravda. Apoštol Tomáš uvažuje logicky. Ak chceme poznať cestu, musíme poznať cieľ. Cieľ určuje cestu. Cieľ určuje, kadiaľ máme ísť. Ak nepoznáme opravdivý cieľ, nepoznáme skutočnú cestu a naše cesty života sú potom bez cieľa alebo vedú k neznámemu cieľu, alebo k cieľu pochybnému a mylnému. Je to pre mňa príležitosť spytovať sa a pozrieť sa na svoj život: Aký cieľ určuje cestu môjho života? Kam kráčam? Akou cestou života idem?
Ty si apoštolovi Tomášovi povedal jasne: Ja som Cesta, Pravda a Život. Dobrý Ježišu, už môžem porozumieť, prečo si túžil byť a prečo si stále s nami. Chcel si, aby sme mali nielen ku komu ísť, ale aby sme vedeli, kto je cieľom nášho života, a aby sme poznali Cestu. Cestou si Ty sám. Si Cesta i Cieľ nášho života.
Brazília (11. mája) - Svätý Otec si dal špeciálne záležať na tomto bode programu svojej apoštolskej cesty. „Osobitne som túžil zaradiť doň stretnutie s vami,“ povedal desaťtisícom mladých Brazílčanov, s ktorými sa podujal uvažovať o Ježišovom stretnutí s bohatým mladíkom. „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21).
„Kresťanský život, ktorý vediete v početných farnostiach a malých cirkevných spoločenstvách, na univerzitách, internátoch a v školách, a predovšetkým na pracoviskách v mestách i na vidieku, je Bohu nepochybne milý,“ povedal Svätý Otec mladým. A pokračoval: „Ale je nevyhnutné ísť ešte ďalej. Nikdy nemôžeme povedať ‚dosť‛, lebo Božia láska je nekonečná a Pán nás vyzýva - alebo lepšie, žiada nás -, aby sme otvorili svoje srdcia širšie a tak vytvorili priestor na ešte viac lásky, dobra a porozumenia pre našich bratov a sestry, ako aj pre problémy, ktoré sa netýkajú iba ľudského spoločenstva, ale aj účinného zachovania a ochrany prirodzeného prostredia, ktorého sme všetci súčasťou.“
Nivočenie životného prostredia v Amazonskej nížine a ohrozovanie ľudskej dôstojností tých, čo žijú v tejto oblasti, volá podľa Benedikta XVI. „na rozličných úrovniach činnosti po väčšej angažovanosti, než je spoločnosť náchylná rozoznať“.
„Nepremárnite svoju mladosť! Nesnažte sa z nej uniknúť. Prežívajte ju intenzívne. Zasväťte ju vysokým ideálom viery a ľudskej solidarity.“
Do tohto kontextu postavil pápež otázku mladého muža: Čo dobré mám robiť, aby som mal večný život? „Má to niečo do činenia so životom,“ konštatoval Benedikt XVI. „So životom, ktorý - vo všetkých vás - prekypuje krásou. Čo sa od vás očakáva s ním urobiť? Ako ho môžete žiť naplno?“
„Znova vidíme, že už v samotnej formulácii otázky ono ‚tu‛ a ‚teraz‛ nestačí; inými slovami, nemôžeme vtesnať svoj život do hraníc priestoru a času, akokoľve by sme sa ich pokúsili rozšíriť. Život ich presahuje. Ešte ináč: chceme žiť, nie zomrieť. Cítime niečo, čo nám hovorí, že život je večný a že sa musíme usilovať dosiahnuť ho. Stručne povedané, leží v našich rukách a je v istom zmysle závislý od nášho vlastného rozhodnutia.“
Ide teda o zmysel života. A ten sa netýka iba budúcnosti, iba toho, čo bude po smrti. Benedikt XVI. zdôraznil ono „tu“ a „teraz“. A položil otázku: Čo mám robiť, aby mal môj život zmysel? Ako musím žiť, aby som zožal plné plody života? A ešte ináč: čo musím robiť, aby som svoj život nepremárnil?
Pápežova odpoveď znela: „Iba Ježiš nám môže dať odpoveď, lebo iba on nám môže zaručiť večný život. Iba on nám preto môže ukázať zmysel svojho daru života a darovať nám jeho plnosť.“
Za kľúč k odpovedi označil Benedikt XVI. Ježišovu otázku: Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Mladík si uvedomoval, že Ježiš je dobrý. My k nemu prichádzame s tým istým presvedčením: Ježiš je dobrý.
„Rozpoznať dobro znamená milovať,“ povedal Svätý Otec. „A kto miluje, pozná Boha,“ dodal slovami sv. Jána (porov. 1Jn 4, 7). „My však môžeme poznávať iba nedokonalo, čiastočne. Na pochopenie toho, čo je dobré, potrebujeme pomoc, ktorú nám Cirkev ponúka pri mnohých príležitostiach, zvlášť prostredníctvom katechézy,“ vyhlásil pápež a za smerovky na správnej ceste označil Božie prikázania.
„Avšak iba ich jednoducho poznať nestačí,“ dodal vzápätí. „Svedectvo je omnoho dôležitejšie ako poznanie; alebo lepšie, svedectvo je uskutočnené poznanie. Prikázania nie sú na nás uvalené zvonku; neredukujú našu slobodu. Naopak: sú silnými vnútornými stimulmi, ktoré nás vedú konať určitým spôsobom. V ich srdci nachádzame milosť aj prirodzenosť, ktoré nám nedovoľujú ostať nečinnými. Musíme kráčať. Sme motivovaní urobiť niečo, aby sme využili svoje možnosti. Uskutočňovať niečo prostredníctvom činu znamená v skutočnosti stávať sa skutočným. V širokom význame, od čias svojej mladosti sme čímkoľvek, čím chceme byť. Sme takpovediac dielom svojich vlastných rúk.“
Benedikt XVI. potom ešte raz zdôraznil slovo „dobrý“ a podelil sa s mladými o to, čo on sám vypozoroval zo svojej mladosti: „Mladý muž v evanjeliu bol dobrý. Dodržiaval prikázania. Kráčal po Božej ceste. Ježiš sa preto na neho zahľadel s láskou. Keď spoznal, že Ježiš je dobrý, ukázal, že aj on je dobrý. Mal skúsenosť dobra, a teda Boha. A vy, mladí ľudia Brazílie a Latinskej Ameriky, zistili ste už, čo je dobré? Nasledujete Pánove prikázania? Spoznali ste, že toto je jediná pravá cesta k šťastiu?“
V silnej atmosfére týchto slov Svätý Otec upozornil na mnohé strachy dneška: strach zo smrti, zo zlyhania, z izolácie v obkľúčení znepokojivého behu udalostí a informácií. Medzi mladými nie je núdza o smrť, násilie, drogy. Hovorí sa o tzv. stratenej mládeži...
„Vy buďte apoštolmi mladých!“ zvolal Benedikt XVI. a povzbudil prítomných, aby boli mužmi a ženami pripravenými čeliť skutočným výzvam správnou interpretáciou kresťanského života vo svojom vlastnom prostredí. To zahŕňa podporu života v zdravej rodine, čestné plnenie povinností voči štátu odmietaním podvodov a korupcie, ako aj odstraňovanie rozličných foriem diskriminácie silno prítomných v Latinskej Amerike.
„Avšak nadovšetko majte veľkú úctu k sviatosti manželstva,“ vyhlásil pápež. „Pravé domáce šťastie nie je možné, ak sa súčasne nezachováva vernosť medzi partnermi. Manželstvo je inštitúciou prirodzeného práva, ktorú Kristus povýšil do hodnosti sviatosti; je veľkým darom Boha ľudstvu: ctite si ho a vážte. Boh vás zároveň volá ctiť si jeden druhého, keď sa zaľúbite a zasnúbite, lebo manželský život, určený v božskom poriadku zosobášeným párom, vám prinesie šťastie a pokoj iba do takej miery, do akej ste schopní budovať svoje budúce nádeje na čistote, ako mimomanželskej, tak manželskej.
Ako nájsť zmysel života? - Mária & Adrián Bartalos
Opakujem vám všetkým, že ‚eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení‛ ( Deus caritas est, 5). V krátkosti, vyžaduje si to ducha obety a odriekania v mene väčšieho dobra, konkrétne Božej lásky presahujúcej všetky veci. Usilujte sa pevne odolávať zvodom zla prítomným v rozličných podobách, ktoré vás vťahujú do nezriadeného a paradoxne prázdneho života a spôsobujú, že strácate vzácny dar svojej slobody a pravého šťastia. Pravá láska ‚hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži byť tu pre druhého‛ (Tamtiež, 7), a preto bude vždy rásť vo vernosti, nerozlučnosti a plodnosti.“
Na dosahovanie intímneho spoločenstva s Bohom a porozumenie jeho veľkému plánu s každým človekom odporučil Benedikt XVI. mladým život viery a modlitby. Jeho svedectvom pred očami všetkých sú zasvätení ľudia, ktorí sa Bohu darovali úplne. Svätý Otec preto mladých povzbudil nasledovať takéto povolanie.
Napokon sa pozastavil nad bohatstvom mladíka, ktoré nemožno chápať iba v materiálnom zmysle. Aj mladosť samotná je bohatstvo. A Ježiš si ho cenil tak vysoko, že pozval mladého muža do účasti na svojom spásnom poslaní. Benedikt XVI. vidí dvojaký zdroj tohto bohatstva: život a výchovu. „Život prenášaný z generácie na generáciu, na ktorého prvopočiatku nachádzame Boha, plného múdrosti a lásky; a výchova, ktorá nás začleňuje do kultúry, a to do takej miery, že môžeme povedať, že sme viac deťmi kultúry, a teda viery, ako prírody.
Zo života vyviera sloboda, ktorá sa prejavuje, zvlášť v tejto fáze, ako zodpovednosť. Potom prichádzajú veľké momenty rozhodovania, a to v dvojnásobnom výbere: po prvé životného stavu a po druhé profesie. To predpokladá odpoveď na otázku: čo urobím so svojím životom? Inými slovami, mladosť sa javí ako forma bohatstva, pretože vedie k objavovaniu života ako daru a úlohy.“
Mladík od Ježiša odišiel smutný. To sa podľa Benedikta XVI. stáva vždy, keď sa rozhodujeme váhavo, zbabelo a hľadáme iba seba. „On chápal, že to, čo mu chýba, je veľkodušnosť, a to mu nedovolilo využiť svoje možnosti naplno. Odišiel k svojmu bohatstvu, čím ho premenil na sebectvo.“ Svätý Otec preto adresoval mladým naliehavú prosbu: „Nepremárnite svoju mladosť! Nesnažte sa z nej uniknúť. Prežívajte ju intenzívne. Zasväťte ju vysokým ideálom viery a ľudskej solidarity.“
V tomto duchu vyzval pápež mladých pozorne sledovať aj uvažovanie svojich biskupov počas 5. generálnej konferencie biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku, ktorú otvorí v nedeľu. Zanechá totiž podľa neho významnú pečať na najbližších desiatich rokoch evanjelizácie kontinentu. „Nikto nesmie ostať mimo tejto cirkevnej iniciatívy alebo ľahostajný voči nej, a najmenej zo všetkých vy, mladí ľudia,“ zaznelo z úst hlavy Katolíckej cirkvi. Benedikt XVI.