V rámci seriálu o čnostiach a nerestiach prinášame rozhovor s kňazom z Rehole sv. Augustína Jurajom Pigulom o čnosti nádeje. Každý človek pozná, čo je nádej. Počas svojho života stále po niečom túžime a máme nádej, že sa nám to splní. Vďaka nádeji vieme uskutočniť zmeny, o ktorých snívame, a nemusíme byť veriaci.
„Ako kresťania však tým, že máme teologálnu čnosť nádeje, ktorá vychádza z našej viery, sa môžeme spoľahnúť na Boha, ktorý je nad všetkým,“ hovorí augustinián Juraj Pigula.
V Liste Rimanom apoštol Pavol píše, že nádej nesklame. Ani vtedy, keď sme v ťažkostiach. „Je to neustály plameň. Tým plameňom je pre nás Boh, ktorý nás vždy zodvihne a nikdy nesklame. Je to niečo nádherné a práve v tomto môžeme byť svedkami nádeje pre tento svet,“ vysvetľuje rehoľník.
V rozhovore ďalej približuje, aká je pre nás najlepšia škola nádeje, hovorí o túžbach a nádejach, o ktoré prosíme v modlitbe, aj o prijímaní Božej vôle. V neposlednom rade odkazuje práve na nádej Veľkej noci, vďaka ktorej vieme, že náš život má zmysel.
Ako môžeme spoznať svedka nádeje?
V prvom rade je to optimista. Ale optimista je ten, ktorý sa otvára pre život. Som optimista, lebo viem, že patrím do Božích rúk, že Boh vedie môj život.
Pápež Benedikt XVI. v encyklike o kresťanskej nádeji Spe salvi hneď na začiatku konštatuje, že v mnohom sa nádej prelína s vierou. Čo je čnosť nádeje a v čom sa líši od viery?
Nie je vôbec jednoduché jasne to rozlíšiť. Keď hovoríme o viere a nádeji, máme na mysli teologálne, teda božské čnosti. Sú to dary, ktoré dostávame od Boha. Skrze vieru dostávame aj nádej, cez krst je vliata do nášho srdca.
Nádej by som stotožnil s víziou, s tým, čo nás ťahá dopredu, aby sme dôverovali, aby sme verili. Nádej dáva viere zmysel.
U svätého Augustína je nádej často spájaná s eschatológiu, s večnou spásou. Kotva našej nádeje je totiž v nebesiach, na mieste, po ktorom všetci túžime. Boh nám dal prísľub, že tento svet sa nekončí, že je tu ešte pokračovanie, večné šťastie. Toto je čnosť nádeje, prísľub Boha, na ktorý sa môžeme spoľahnúť.
Keď tak úzko súvisí nádej s kresťanskou vierou, čo potom napríklad neveriaci? Tí nemajú nádej?
Nemajú nádej, o ktorej my rozprávame, keď hovoríme o božskej čnosti nádeje.
Samozrejme, každý človek na tejto zemi pozná, čo je nádej. Malé dieťa má nádej, že pôjde do školy. Školák túži po nejakom konkrétnom povolaní alebo že sa skončí škola. Po škole túži po krásnom vzťahu, po deťoch. Keď má deti, teší sa, že prídu vnúčatá. Stále po niečom túžime, že budeme zdraví, bohatí, šťastní... Máme toľko nádejí.
Potom sú nádeje politické, že sa zmení niečo v našej spoločnosti. Veľmi ma oslovuje príbeh Nelsona Mandelu ako človeka nádeje. Aj mnohí českí a slovenskí politici mali v srdci nádej, že môže prísť k zmene. Vďaka svojej nádeji priniesli tú zmenu a nemuseli byť vôbec veriaci. Každý veľký líder bol nositeľom obrovskej nádeje.
Pripomeňme si slová Martina Luthera Kinga: Mám sen! Je to nádherné vyjadrenie nádeje. Každý z nás má nejaký sen, túži po niečom, aby on sám alebo jeho blízki či spoločnosť, v ktorej žije, smerovali k lepšiemu.
Nestačí takáto nádej? Ako kresťania tým, že máme teologálnu čnosť nádeje, ktorá vychádza z našej viery, sa môžeme spoľahnúť na Boha, ktorý je nad všetkým.
Prirodzene, pred rôznymi ťažkosťami, s ktorými sa počas života stretávame, cítime beznádej, napríklad pred smrťou. Ten rozdiel by mal byť v tom, že pre kresťana je rovnako prirodzené, že v takýchto chvíľach utrpenia sa v ňom rozhýbe nádej.
Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí, že nádej nesklame. Je to neustály plameň a tým plameňom je pre nás Boh, ktorý je nad všetkým, čo prežívame, ktorý nás vždy zodvihne a nikdy nesklame. Je to niečo nádherné a práve v tomto môžeme byť svedkami nádeje pre tento svet.
Z človeka nádeje je zrejmé, že miluje a verí. Toto môže mnohokrát ohromiť, že si druhí s obdivom pri stretnutí s ním povedia, wau, a toto je čo?
Svedok nádeje je ten, kto stále niečo očakáva. Predstavujem si ho, že čaká pri dverách ako človek adventu, je stále pripravený, aby v správnej chvíli otvoril dvere Bohu. Lebo má nádej, že keď Boh vstúpi do tohto sveta, do života jeho blízkych, keď príde do tejto krajiny, tohto spoločenstva, tak sa niečo zmení.
Ako posilňovať nádej v každodennom živote?
K nádeji len tak neprídeme. Aj keď ju prijímame ako dar, je potrebná naša spolupráca. Svätý Augustín nás učí, že dobrá škola nádeje je modlitba. Hovorí, že tvoja túžba je tvoja modlitba. Keď prosíme o mnohé veci, po ktorých túžime, učíme sa zároveň povedať Bohu, nech sa stane tvoja vôľa.
To znamená, že sa potrebujeme naučiť prijať realitu a korigovať svoje túžby. Mal som nádej, že získam nové pracovné miesto, a nezobrali ma. A čo teraz? Nemám už nádej? Skončila sa moja modlitba? Nie.
Modlím sa za svoju prácu, ale nemusím sa modliť za tú konkrétnu. Boh mi v tomto otvára nové možnosti.
Modlitbou by sme sa my mali obrátiť a inak nasmerovať svoje túžby. Modlitba premieňa naše srdce, nie to Božie. Každá modlitba, aj tá nevyslyšaná, by mala meniť človeka. A tým sa môžu meniť aj ľudské nádeje na väčšiu nádej, ktorú má pre nás pripravenú Boh.
Je akoby takým predstupienkom k nádeji to, že sa naučíme prijímať niektoré situácie, okolnosti tak, ako sú? A vtedy uvidíme tú nádej tam, kde sme ju predtým nevideli?
V tom boji, ktorý zvádzame sami so sebou a s mnohými sklamaniami u druhých, si musíme v istom bode povedať, áno, tak to je, toto jednoducho nezmením. Nezmením svoje deti, svojho manžela či manželku, hoci po tom túžim, nezmením okolnosti.
Mám však nádej, že má zmysel to, čo robím ja práve teraz - že ja sa snažím byť dobrým rodičom, dobrým manželským partnerom a že pre to urobím všetko, avšak nie aby som okolnosti či tých druhých zmenil, ale aby som ja vytrval v tom, čo je moja úloha práve teraz.
Aktuálne intenzívne prežívame tajomstvá Veľkej noci. V čom je odkaz veľkonočnej nádeje?
Vďaka veľkonočnej nádeji môžeme spievať aleluja. Je to radosť, že je tu niekto ako Ježiš Kristus, ktorý prešiel cez všetky beznádeje každého človeka skrze svoj kríž. On nám dáva takú nádej, ktorá dokáže prelomiť všetky bariéry, všetky naše strachy a beznádeje.
Keď uveríme, že v Bohu máme cez Ježiša takúto neotrasiteľnú nádej, potom všetky naše každodenné malé nádeje budú zakotvené v nej. Boh nechce, aby sme zažívali len maličké veci alebo útržky. Je, ako nám hovoria Žalmy, „hojný“ v dobrote (Žalmy 31:20), je vodopádom padajúcej štedrosti, ktorého hukot nepozná hraníc. Ochutnaj a uvidíš toľko dobroty, koľko len budeš chcieť (Žalmy 34:9). Tvoj podiel sa nikdy nezmenší. Výhľad sa vždy bude rozprestierať ďalej.
Niekedy sa však zdá, že takéto opisy sú v rozpore s našou skúsenosťou. Božia dobrota sa nám zdá ťažko uchopiteľná. Možno poznáte smútok nad dobrými darmi, ktoré ste stratili alebo ktoré ste nikdy nemali. Slová „Boh je dobrý“ majú zmysel, keď Boh dáva. Môžu zmiasť, keď berie alebo odopiera. Možno práve teraz sa vám zdá, že povedať „Boh je dobrý“ je trochu ako povedať „Zem obieha okolo Slnka“. Veríte tomu, pretože vám to povedali iní dôveryhodní ľudia.
Žalmy nám môžu pomôcť. Niekedy, keď títo speváci hovorili: „Boh je dobrý“, sa nám život zdal až nechutne zlý. Čo teda pre nich znamenalo „Boh je dobrý“?
Speváci Izraela žili v Bohom preniknutom, Ním riadenom svete, kde nič dobré neprichádzalo náhodou. Aj tie najmenšie, najobyčajnejšie životné zásoby hovorili o veľkej a mimoriadnej dobrote. Kto iný ako dobrý Boh by stvoril svet takej márnotratnej krásy? Kto iný by stvoril bruchá a potom ich neustále napĺňal ráno, na obed a v noci, deň čo deň? Kto iný by dal ľudskému telu päť spôsobov, ako byť nekonečne fascinované?
Krutý Boh, by mohol nastražovať pasce a lákať do nich. Ale nikdy by ho nenapadli návnady ako láska, smiech, kvety alebo mrazivý západ slnka. Na chvíľu odložte bokom dary, po ktorých ešte túžite. Aj napriek tomu Boh vie, že jeho všeobecná dobrota, ktorú rozosieva vo všetkých našich dňoch, neodstraňuje bolesť z konkrétnych upretých dobier. Žena túžiaca po živote v lone, mladý otec, ktorému diagnostikovali chorobu, osamelý človek túžiaci po priateľovi. Každý z nich môže rozpoznať dobrotu, ktorú Boh dal, a zároveň stále túži po ďalších.
Boží záväzok pôsobiť na nás najlepšie vidíme najvýraznejšie v jeho záväzku odpustiť nám to najhoršie. Keď žalmisti oslavujú Božiu dobrotu, majú skutočne často na mysli dobrotu jeho milosti. „Veď Ty si dobrý, Pane, a ochotný odpúšťať; hojný si v milosti ku všetkým, ktorí Ťa vzývajú“ (Žalmy 86:5). Prostredníctvom Ježiša Boh korunuje naše previnilé hlavy milosťou a zachraňuje nás z neporiadkov, ktoré sme si sami spôsobili (Žalmy 103:4, 107:1-3). A ak Boh konal naše dobro aj v našich najhorších chvíľach, potom ho určite bude konať aj všade inde, dokonca aj tam, kde sa zdá, že jeho dobrota zmizla.
V Žalme 23 Dávid vykresľuje Božiu dobrotu, ktorá ho prenasleduje, a to nielen niekedy, ale „po všetky dni môjho života“ (Žalmy 23:6). V niektorých dňoch ho Božia dobrota prenasledovala v zelených pastvinách a tichých vodách. V iných dňoch ho hnala do údolia tieňa smrti. Vo všetkých dňoch ho viedla k „domu Pánovmu“, kde teraz prebýva navždy. Keď sa dostaneme do toho domu a obzrieme sa späť na našu kľukatú cestu, nepochybne jasnejšie uvidíme, ako nás nielen pastviny, ale aj údolia niesli bližšie k nebu, ako dobrota šnurovala dávanie i prijímanie.
Keď hovoríme, že Boh je naše dobro, s vierou očakávame deň, keď sa ukáže dobro prítomné v našej bolesti. Ale dovtedy je mojím dobrom ten istý Boh, ktorý mi dáva dobro a koná moje dobro. „Hovorím Hospodinovi: Ty si môj Pán!
Jedno z najprenikavejších a najkrajších potvrdení toho, aký je Boh dobrý, prichádza ku koncu 73. žalmu. Cesta k nemu bola pre žalmistu Ásáfa strastiplná. V mnohých trpkých dňoch mohol vidieť len to dobré, čo mali iní a on nie. Predstavoval si, že dobré veci Boh vyhradil len pre spravodlivých, ako je on. Potom však Ásáf „vošiel do Božej svätyne“ a uvidel, čo mu chýbalo (Žalmy 73:17). Jeho ruky, ktoré držali tak málo darov, boli napriek tomu v rukách Božích: „Ja som však stále s Tebou, držíš ma za pravicu. Vedieš ma svojou radou a potom do slávy ma prijmeš.“ (Žalmy 73:23-24). A v tom istom okamihu sa radikálne zmenila jeho predstava o dobre: „Ale mňa blaží Božia blízkosť.“ (Žalmy 73:28).
Predtým by túto vetu dokončil akýmkoľvek iným spôsobom: „Pre mňa je dobré mať pohodlie a hojnosť, úctu a dobré vyhliadky.“ A tak naše vlastné srdcia našli tisíc spôsobov, ako túto vetu dokončiť bez odkazu na Boha. Boh, dobrý Otec, dobrý Syn a dobrý Duch. Boh, prameň, z ktorého vyviera každý dar. Boh, Ten, ktorý nás stvoril, aby sme s ním komunikovali, a vykúpil nás, aby sme sa v ňom radovali. Boh, definícia dobra a ten, bez ktorého nič nie je dobré. Príď údolie, príď temnota, príď nedostatok, príď strata!
Prichádza deň, keď sa budeme tešiť z každého dobrého daru v novom svete. Zatiaľ však len Boh vie, ktoré dobré dary nás privedú k nemu a ktoré nás od neho odvedú.
Ako zostať pozitívny v ťažkých časoch | Jordan Peterson
