"Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?": Hlboká reflexia nad opustenosťou

Slová „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ určite neznejú príjemne pre žiadneho kresťana. Sú surové a hrozivé, ako otvorená rana. Sú to slová zúfalstva, beznádeje a pochybností. Určite by nikoho z nás netešilo, keby sme ich počuli z úst ľudí, ktorých úprimne obdivujeme pre ich pevnosť a stálosť. O to menej sme šťastní, keď ich počujeme vychádzať z úst Ježiša. Nechávajú nás v zmätku.

To je dôvod, prečo sa biblisti a kazatelia všetkých čias snažia tieto slová Ježišove vykladať tak, aby nám nezneli až tak drasticky. Obrusujú ich ostré hrany a zjemňujú ich silné frekvencie, aby ich zvuk neznel v našich ušiach a v našich srdciach až tak bolestne.

A tak napríklad niektorí hovoria, že Ježiš na kríži iba citoval slová 22. žalmu, ktorý síce začína slovami zúfalstva, no ktorý predsa končí slovami veľkej nádeje a hlbokej viery: „Chváľte Pána vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho všetci Jakubovi potomci.

Iní zasa tvrdia, že hoci tieto slová Ježišove znejú na prvý pohľad ako slová zúfalstva, sú to predsa slová hlboko veriaceho človeka. Lebo aj keď sa nachádza v bolesti, predsa sa stále utieka k Bohu. Len si všimnime, že Boha, ku ktorému Ježiš vo svojej bolesti volá, stále nazýva Bohom svojím: „Bože môj, Bože môj…“

Ellie Wiesel spomína na jeden zážitok, ktorý mal v koncentráku v Osvienčime: „Vnútri tohto kráľovstva noci som bol svedkom jedného zvláštneho súdu. Traja rabíni, všetci vzdelaní a zbožní muži, sa jedného zimného večera rozhodli obžalovať Boha za to, že dovolil zmasakrovať svojej deti. Čudné zhromaždenie, zvlášť keď si uvedomíme fakt, že sa konalo v koncentračnom tábore. No čo sa stalo potom, to je pre mňa ešte čudnejšie. Po súde, v ktorom bol Boh usvedčený z viny, jeden z rabínov sa pozrel na svoje hodinky, ktoré sa mu nejako v tomto kráľovstve noci podarilo zachrániť a povedal: «Je čas na modlitbu.» A vtom títo traja rabíni, všetci vzdelaní a zbožní muži, hlboko sklonili svoje hlavy a začali sa modliť.“

Zdá sa, že slová Ježišove na kríži by sme mohli vnímať presne takto isto. Boh, ktorý bol obvinený z neprítomnosti predsa zostáva Bohom, ku ktorému sa je možné priblížiť v modlitbe. Všetky tieto výklady Ježišových slov sú bezpochyby správne a cenné, lebo nám pomáhajú všimnúť si aj ich širší kontext. No už menej nám pomôžu v našej snahe odstrániť z nich tú brutalitu a surovosť, ktoré predsa nesú. A čo je ešte horšie, aj keby sa nám ju podarilo odstrániť, či by nám to pomohlo? Či nie je lepšie, keď tieto slová chápeme presne tak, ako zazneli?

Skúsme na chvíľu teda predpokladať, že Ježiš sa cítil naozaj opustený, že to, čo z jeho úst počujeme, je skutočné zúfalstvo a pocit skutočnej opustenosti. Chvíľa, ktorú Ježiš prežíval, bola chvíľou temnoty, a to vo viacerých ohľadoch. Jednak to bola temnota, ktorá sa v tej chvíli zniesla nad svet ako strašidelný mrak uprostred dňa. No pre neho samého to bola temnota, ktorú poznáme pod názvom temná noc duše, temnota, ktorá každé hrozivé temno robí ešte hrozivejším.

Aj keď tou najväčšou opustenosťou duše sa zdá byť smrť, nezdá sa, že by v tejto chvíli Ježiš bojoval so strachom zo smrti. Hovorí sa, že podelená bolesť je polovičná bolesť. Avšak bolesť spôsobená opustenosťou a odvrhnutím je tá najhroznejšia bolesť, akú len môže človek v tomto živote zažívať. Bolesť z odvrhnutia sa nedelí s nikým, lebo niet s kým. V tých najdôležitejších rozhodnutiach nášho života sme zvyčajne úplne sami. Keď sa rodíme do tohto sveta, sme sami. Keď zomierame, sme sami. Do najčiernejších dní nášho života vstupujeme sami, sami stojíme pred svojimi najväčšími sklamaniami, bez nikoho, kto by tam bol s nami a kto by nás sprevádzal.

Avšak Boh je naisto výnimkou. Boh na nás nikdy nezabudne. Boh nás sprevádza vždy a všade; dokonca aj v tých najčernejších a najzúfalejších chvíľach, Boh je s nami a kráča vedľa nás. No predsa, aj napriek tomu, že Boh nás nikdy neopustí, on môže byť vnímaný ako ten, ktorý je neprítomný.

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ Toto je výkrik tých, ktorí majú dojem, že sa všetko mohlo sprisahať proti nim, a ich záver je, že dokonca aj Boh je na strane vecí, ktoré sa proti nim sprisahali. Je to volanie chorého v nemocnici, ktorý od bolesti zoviera v rukách svoj paplón, väzňa v koncentráku, ktorý hľadí, ako mu odvádzajú celú rodinu do plynovej komory, kresťana napríklad v Japonsku v 16. storočí, ktorý sa prizerá, ako pred jeho očami zomierajú jeho blízki, mučení tým najbrutálnejším spôsobom. Sám, sám, úplne a neznesiteľne sám.

Skúsenosť takejto hroznej opustenosti je súčasťou nášho života. Života, ktorý sa rozhodol na seba prevziať Ježiš a žiť ho do úplných dôsledkov. Poznáme zaiste všetci vyznanie viery. Je v ňom jedna veta, ktorú nie je ľahké pochopiť. Je to veta, že Ježiš zostúpil do pekiel. Síce v slovenčine máme preklad „zostúpil k zosnulým“, ale v latinskom origináli sa modlíme doslova „descéndis ad ínferos“, teda zostúpil do pekiel. Nejedného kresťana táto formulácia zmetie. Ako to? Čo to znamená? No znamená to presne to, o čom dnes uvažujeme. Ježiš sa nám ľuďom pripodobnil natoľko, že sa ocitol dokonca až v pekle. V pekle, v ktorom sa ocitáva nejeden človek, keď sa cíti opustený.

Ježiš však v pekle neostal. On pozná aj cestu z pekla von. A to je dôvod, prečo do tých pekiel zostúpil: aby nám všetkým, ktorí sa v takomto pekle ocitneme, dal nádej a z tohto pekla nás vyviedol von.

Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.

Ohromujúci dôvod Ježiš zvolal: „Bože môj, prečo si ma opustil?

Ďalšie Úvahy a Súvislosti

Okrem hlbokej teologickej reflexie Ježišových slov je dôležité pripomenúť si aj životy svätých a blahoslavených, ktorí v rôznych obdobiach dejín prežívali ťažké chvíle skúšok a utrpenia, no napriek tomu nestratili vieru v Boha. Ich príklady nám môžu byť inšpiráciou a povzbudením v našich vlastných životoch.

Príklady Svätých a Blahoslavených

• Svätá Alžbeta Setonová: Prekonala nespočetné prekážky a prijala vieru katolíckej cirkvi. Založila Inštitút sestier kresťanskej lásky na výchovu dievčat.
• Svätý Pavol: Jeho obrátenie a nasledovná horlivá služba sú príkladom toho, ako Boh môže premeniť život človeka.
• Blahoslavené sestry kresťanskej lásky: Položili život za vieru počas francúzskej revolúcie, svedčiac o nezlomnej vernosti Kristovi.
• Svätý Vincent de Paul a svätá Lujza de Marillac: Venovali svoj život pomoci chudobným a založili spoločnosť Dcér kresťanskej lásky.

Tieto príklady nám ukazujú, že aj v najťažších chvíľach môžeme nájsť silu v Bohu a v láske k blížnemu.

Láska Ako Záväzok

Láska je záväzná povinnosť; je to Boží príkaz, ktorý zahrnuje mnohé iné. Veď každý vie, že v láske k Bohu a k blížnemu je zahrnutý zákon i proroci. A to sa netýka len lásky k Bohu, ale aj lásky k blížnemu kvôli Bohu. Toto je také vysoké, že to ľudským rozumom nemožno pochopiť. Musíme sa úplne odovzdať Bohu, aby sa táto pravda vryla do našich duší, aby sme týmto duchom naplnili svoj život a svoje skutky konali vedení takouto láskou. Nikoho na svete to nezaväzuje viac ako nás, ani nejestvuje nijaké iné spoločenstvo, ktoré by bolo väčšmi povinné konať vonkajšie skutky z čistej lásky.

Kiežby sme čím hlbšie spoznali túto svätú úlohu! Kým žijeme, nikdy ju nebudeme môcť dostatočne poznať. Naším povolaním je teda ísť, nie iba do jednej farnosti alebo diecézy, ale precestovať celý svet. A čo tam robiť? Zapaľovať srdcia (ľudí) láskou k Bohu a pokračovať v diele, ktoré začal Boží Syn. On prišiel oheň vrhnúť na zem, aby ju zapálil svojou láskou. Bratia moji, zamyslime sa, prosím, pozorne nad týmto: Mojím poslaním nie je, aby som ja sám miloval Boha, ale aby ho aj ostatní milovali. To nestačí, že ja milujem Boha, ak ho nemiluje aj môj blížny. Blížneho musím milovať ako Boží obraz a predmet jeho lásky a urobiť všetko, aby ľudia milovali svojho Stvoriteľa, ktorý ich pozná, hľadí na nich ako na bratov a spasil ich.

My, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha. Zazila som HO vo chvilke, ked som prechadzala k stojanom s vodou popod reproduktory, kde sa cely den citalo z Pisma.

V súčasnosti je moderné neveriť nikomu, len sebe. Opačný extrém je veriť všetkému. Ľudia veria predovšetkým tomu, čo vidia. Veria sebe, práci, svojim zdravým rukám, rodine, vzťahom - kým sa nepokazia, peniazom, majetku, svojim schopnostiam… Alebo, naopak, celému spektru duchovna, ktoré sa im ponúka. Ale veriť v Boha nie je v našej spoločnosti na dennom poriadku.

Prečo verím v Boha? Dovoľte mi uviesť dva dôvody:

1. Verím v Boha, pretože je úžasný. Obdaroval ma svojou milosťou, je môj Stvoriteľ a Spasiteľ. On ma našiel v biede tohto sveta. Myslel som si o sebe, že som celkom dobrý človek, že Boha nepotrebujem. Nežiadal som, aby ma hľadal, pritom som si vôbec neuvedomoval, že som stratený. Dnes to vidím tak, že On vedel, ako veľmi ho potrebujem a zahrnul ma do svojho veľkolepého plánu záchrany. A to je milosť.
2. Verím v Boha, pretože jeho milosť sa zhmotnila v živote mojich blízkych, ktorí mi pomohli v rozhodnutí nasledovať Krista.

Jedným z ľudí, ktorí ma ovplyvnili, bola moja babička. I keď mala minimálne teologické povedomie a bola to jednoduchá žena, aj tak bola v správnom čase na správnom mieste. Práve s ňou som začal chodiť na prvé bohoslužby.

Ďalším človekom bola moja učiteľka v nedeľnej škole. Takisto obyčajná dáma v rokoch. Napriek tomu som sa prostredníctvom biblických príbehov veľa o Bohu naučil.

Potom si ma v kostole všimli spoluveriaci, ktorí ma pozvali na mládežnícke stretnutie. Tam som počúval ľudí, ktorí si pripravovali prednášky, kázne a spájali ich s výzvami prijať Krista. Vtedy som uveril.

Neskôr som sa zoznámil s rodinami adventistov, sledoval ich teológiu a to, ako im funguje život s Bohom. Táto skúsenosť ma priviedla ku krstu a k členstvu v cirkvi.

V zozname udalostí, ktoré ma ovplyvnili a priblížili k Bohu, by som mohol pokračovať. To, že verím, je obrovská Božia milosť.

Boh väčšinou používa na rozrastanie sa svojho kráľovstva nás, ľudí. Akých ľudí máš vo svojom okolí a ako im môžeš pomôcť? Pane Ježišu, Ty nás hľadáš, aj keď mi Ťa o to nežiadame, pretože si neuvedomujeme to, že sme stratení. Chceš, aby sme Ti pomohli v hľadaní tých, ktorí tiež nevedia, že sa niekde zatúlali.

tags: #moj #boh #text