Ilava, mesto s bohatou históriou, je známe nielen svojou väznicou, ale aj hlbokými cirkevnými tradíciami. Táto farnosť, siahajúca do ďalekej minulosti, prešla mnohými premenami a zanechala výraznú stopu v živote miestnych obyvateľov.
Založenie a vývoj farnosti
Kanonická vizitácia farnosti Košeca z 9. októbra 1797 uvádza, že táto farnosť je veľmi stará a o roku zriadenia niet zmienky. Prvá písomná zmienka o farnosti Košeca sa nachádza v pápežských desiatkových účtoch z rokov 1332-1337, ktoré spomínajú v obvode trenčianskeho archidiakonátu (do ktorého patrila aj košecká farnosť) 32 farností. Tu sa medzi Žilinou, Považskou Bystricou, Visolajmi, Ilavou, Dubnicou a Trenčínom spomína aj fara v Košeci.
Samotný zápis uvádza, že „Item N. de Costa iuratus, ut supra solvit XXIII. grossos" (tiež farár z Košece zložil milodar 23 grošov). Surový so Šišmišom uvádzajú, že farár sa volal Mikuláš. Pravdepodobne vychádzajú z toho, že Mikuláš je v latinčine Nicolaus a odtiaľ skratka N. To, že košecký farár zložil 23 grošov, je dosť veľa, lebo inde dávali len 7, 9, 10 grošov. Muselo ísť teda o bohatú faru i farnosť.
Schematizmus z roku 1790 uvádza, že okrem mestečka Košece počíta sa do farnosti šesť filiálok: Nozdrovice, Tunežice, Ladce, Veľké Podhradie, Malé Podhradie a Kopec. Celá farnosť mala 2 858 katolíkov, dvoch evanjelikov a 25 Židov.
- Nozdrovice sú vzdialené od Košece 15 minút. Bola to zemianska dedina, ktorá mala cintorín, ale bez kríža i bez zvona.
- Tunežice sú vzdialené od Košece 30 minút. Mali cintorín s krížom. V strede dediny sa nachádzala drevená zvonica s 90 - kilogramovým zvonom.
- Ladce sú vzdialené od Košece 45 minút. Majú kostol. V dedina sa nachádzala drevená vežička so 120 - kilogramovým zvonom. Mali tiež cintorín s krížom.
- Veľké Podhradie je vzdialené od Košece 1 hodinu. Má tiež cintorín s krížom.
- Malé Podhradie je vzdialené od Košece tiež 1 hodinu a má tiež cintorín s krížom.
Farský chrám a jeho patrocínium
Patrocínium chrámu Všetkých svätých nie je na Slovensku až takým ojedinelým javom. Vo farnosti Ilava však slávenie pamiatky všetkých svätcov a svätíc evokuje prepojenie s mnohými, ktorí si svätosť vybrali a obhájili aj za múrmi väznice, pôvodne trinitárskeho kláštora.
Trinitári a ich vplyv
Pri výjazde z diaľnice nám do očí udrela okrem rannej hmly aj vystupujúca silueta obrovského komplexu budov a dvoch majestátnych kostolných veží. Niet pochýb, že prichádzame do mesta, kde 24. Navyše rehoľníci využili časť niekdajšej hlbokej priekopy Ilavského hradu, ktorá oddeľovala vnútorný hrad od vonkajšieho, a vybudovali tu priestrannú honosnú kryptu. Ilavskí trinitári zasvätili chrám Najsvätejšej Trojici. V roku 1730 okolo kláštorného objektu začali budovať približne dvojmetrový ohradný múr.
Farnosť v súčasnosti
Po zrušení kláštora trinitárov Jozefom II. Pokračuje farár farnosti: „Keďže farský chrám v Ilave chátral, vtedajší farár požiadal panovníka, aby sa prázdny kláštorný kostol začal používať ako farský. Vo farnosti s približne 4 500 pokrstenými sú aktívne viaceré modlitbové spoločenstvá.
Dekan Sojčák odkrýva vlastné pocity: „Osobne ju vnímam ako farnosť modlitby. Často však veriacim prízvukujem, že modlitba ma musí nasmerovať k inému človeku v konkrétnom rozmere konania dobra a lásky. Usiluje sa konkrétnymi činmi byť nápomocná iným ľuďom. Aj v duchu poznania sv. K nášmu rozhovoru sa pridáva rodená Ilavčanka Viera Múčková (60), ktorá vedie modlitby za kňazov. „Táto aktivita vznikla vo farnosti ešte v roku 2003 ako súčasť ružencového spoločenstva. Vtedy sme sa spontánne rozhodli, že sa budeme modliť za kňazov, ktorí pôsobia alebo pôsobili u nás. Kňaz i veriaci, ku ktorým je poslaný, by mali byť spojení v modlitbe. Ak Pán Boh dá, ovocím našich modlitieb bude v nastávajúcom roku kňazská vysviacka Ilavčana Lukáša Behana.“
Zaujímalo nás, aký je konkrétny modlitbový systém. „Každý deň v týždni sa konkrétny človek modlí za vybraného kňaza. Začali sme modlitbami za vtedajšieho správcu farnosti a kaplána. V súčasnoti sa modlíme za 15 kňazov. To znamená, že máme aj rovnaký počet skupín po sedem modliacich sa farníkov. Prosbami k Bohu sprevádzame kňazov, ktorí tu pôsobili, a hoci aj fyzicky odišli, duchovne s nimi zostávame v spojení aj na ich ďalších pastoračných miestach. Konkrétnu modlitbu je možné nahradiť svätou omšou, svätým prijímaním, obetou či sebazaprením alebo modlitbou posvätného ruženca.“
Otec dvoch detí Ľubomír Stareček (36) sa už dlhšie usiluje byť nápomocný v ekonomických otázkach farskej rady a pomáha aj spoločenstvu miestnej farskej charity. „V súlade s potrebami diecéznej charity sa snažíme realizovať zbierky školských potrieb, čistiacich prostriedkov, sladkostí, domácich spotrebičov, šatstva či potravín pre núdznych. Viac u nás prevláda model dobrovoľníctva.
Do mozaiky aktívnych farníkov patrí aj Marcela Baginová (44), sestra Damiána z Kongregácie dcér Božskej lásky. „Pracujem v škole, mám na starosti deti a katechézu. Dôležitá je vzájomná interakcia. Objasňuje: „Niekedy sa deti zamýšľajú nad existenciou Pána Boha prvýkrát práve na hodinách náboženstva. Veď jednak by mu bolo lepšie a ony by z toho asi tiež viac profitovali. Je predsa všemohúci. Taká nefalšovaná detská logika. Pri starších je to už o čosi zložitejšie. Často do nich vstupujú, a keď si už nedokážu poradiť so životom, prirodzene hľadajú vyššiu moc - Boha. Počas nedávno skončeného Roku Božieho slova sme intenzívnejšie pracovali so Svätým písmom a na moje prekvapenie ich to skutočne chytilo za srdce. Ide o to byť duchovne interaktívny.
Podporných aktivít na tento úmysel však už bolo viac, napríklad dôchodkyne z Únie žien háčkovali kľúčenky, predávali sa farské kalendáre, obrazy a magnetky so zobrazením kostola či vianočné oblátky. Z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie tento rok možno očakávať obmedzenia a netradične skromné hody. Duchovné spojenie sa pravdepodobne uskutoční len prostredníctvom digitálnych technológií.
Napriek tejto situácii farára teší, že sa aj vďaka finančnej podpore z ministerstva kultúry zatiaľ darí pokračovať v obnove ich chrámu. Toto snaženie smeruje k roku 2022, keď si farnosť pripomenie 300 rokov od ukončenia výstavby svojho kostola. Určite by sa tomu potešil aj Štefan Raus, vzácna osobnosť mesta i farnosti. Hoci sa narodil v Malej Hradnej 7. decembra 1880, v Ilave prežil 52 rokov. Popri učiteľskom povolaní slúžil farnosti na bohoslužbách ako organista a nacvičoval s veriacimi nové piesne. S krátkou prestávkou kantorskú službu vykonával až do roku 1957. Aktivizoval divadelných ochotníkov a v roku 1920 spoluzakladal Slovenský orol. Ilavčania si ho v roku 1932 zvolili za svojho starostu. Po smrti ilavského farára a regionálneho historika Jozefa Chorényiho viedol i kroniku mesta. Za svoju nezištnú prácu a angažovanosť získal pápežské ocenenie - záslužnú medailu Bene merenti, ktorá sa udeľuje členom duchovenstva a laikom za službu Katolíckej cirkvi. Zomrel v Ilave 10.